ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Záhady okolo Koperdanovho prípadu rástly čoraz nebezpečnejšie. Mŕtvemu mládencovi prišli, vari, na pomoc všetci duchovia; prenasledovali zamilovaného četníka, hnali ho do skazy.

V Chrástkových očiach život sa menil na hlbokú priepasť, do ktorej ho Gregor z neznámeho záhrobia strhával za sebou.

Nad okrajom svojej skazy Jozef Chrástek často uvažoval o možnostiach úteku z nemilosrdného zajatia, ale prenasledovanie chodilo za ním vytrvale ako desiaca tôňa. Logika bola tvrdá: Fedorova nevina čoskoro vyjde na javo, pustia ho na slobodu. Keď príde domov, odvedie si Hanču k oltáru a potom škoda mu bude dúfať.

Fedora treba nechať za mrežami až dotiaľ, kým sa Hanči nestane ľahostajným.

Za mrežami? Ale načo? Chrástek neprestáva myslieť na Hanču a ona sa chce vrhnúť do studne pre Fedora.

Chrástka mohla zachrániť iba otvorená spoveď. Ale on súdil, že bolesť je mrzká choroba, ktorú neslobodno vešať svetu na nos, lebo je škodoradostný, posmievačný a zlomyseľný. A mlčanie ho bičovalo, spaľovalo mu nemý jazyk. Nepochopené tajomstvo on považoval za vec prebodnutého srdca, preto skrýval ho pred ľuďmi ako bojazlivý boháč zlato pred zlodejmi.

— Radšej smrť, ako takýto život! — zašepkalo Chrástkovi diabolské pokúšanie. Na podiv, bolo mu pri tom neobyčajne dobre. Ani sa len nezachvel, chladno pozeral do očí čudnej návštevnici, myšlienke, čo ho volala do smrti.

Neskoršie, keď mu krv už nebila tak prudko do hlavy, uvažoval triezvejšie: Načo si brať život, keď ani neviem, či by ma naozaj odmietla. Možno neodmietne. A ak odmietne, treba sa spriateliť s osudom.

Začal si nadávať do hlupákov. Vysilený usnul. Tichý spánok ho osviežil. Ráno, keď išiel do služby, umieňoval si, že večer celkom určite vyzná Hanči svoju ľúbosť.

Na strážnici Neuschla našiel na podiv veselého. Prvý raz od tej krvavej noci. Škoda, že Chrástek nepostriehol, že ho chytajú do pasce.

— Kamarát, ja už viem, kto zavraždil Gregora Koperdana!

Chrástek zčervenel. Prestrašený, že teraz vyjde na javo i jeho nesvedomitosť, cúvol.

— No?

Neuschl ukázal na list ležiaci na stole.

Na papieri bolo napísané: „Nevinných ľudí neväznite. Fedora Marcinka pošlite domov. Gregora zaklali tí Amerikáni!“

Keď Chrástek list prečítal, Neuschl sa pochválil, že ho našiel pod bránou.

— Robia si z nás bláznov. Kde je podpis?

— Podpis? — smial sa Neuschl. — Na podpise nezáleží. Hlavný je obsah. A na tých ľudí ja som myslel už dávno, len to ma plietlo, že z dediny ušli deň pred vraždou.

Udalosti posledných dní viedly k tomu, že četníci mohli i hlasnejšie hovoriť o svetobežných mládencoch v súvislosti so smrťou Gregora Koperdana. Ľudia v Šarišskom dosiaľ mlčali ako zarezaní. O vrahovi alebo nevedeli, alebo boli prefíkaní a skrývali známe im stopy. Teraz prišlo prekvapenie: Ktosi sa ozval. Z úkrytu. Možno zo strachu, možno z pomsty. I to je hodno veľa.

Neuschl pokračoval:

— O vine tých troch vo vyšetrovacej väzbe nesvedčí vlastne nič a ja som už dávno presvedčený o ich nevine. Tí chlapci nevraždili. Ale čo robiť? Či som mohol žiadať, aby ich pustili, kým neobjavíme novú niť? Povedali by, že sme hlupáci. Ale sme na správnej stope. Áno, viem bezpečne, že Gregora zavraždil Kukura alebo Šurín. Pravdepodobnejší je Šurín, lebo s Gregorom zle nažíval. Pôjdeme za nimi. Až do Ameriky.

Chrástek stŕpol.

— A čo s Fedorom? — vykĺzlo sa mu z úst.

— Pošleme ho domov.

— Koľko roboty nám dalo, kým sme ho, vlastne, — opravoval sa nemotorne, — kým sme ich dostali do basy… Škoda rozrývať vec od začiatku.

Z reči a pohybov Neuschlových Chrástek čoraz väčšmi cítil, že mu jeho veliteľ pripravuje prekvapenie. Nemusel dlho čakať. Radšej sa chcel ospravedlniť.

— Nie mi je dobre… Som chorý…

— Viem. Viem, čo ti je. A keď budeš zdravý, pripomeň mi, že som ti vybral zo sumky náboje. Teraz choď k doktorovi. A zapamätaj si, že sedliacke dievča patrí sedliakovi. Neber Fedorovi, čo je Fedorovo. Najmä teraz nie, keď svoj poklad nemôže brániť.

Chrástek bol zahanbený ako pri lži prichytené dieťa. „Odhalený, odhalený…“ — hučalo mu v ušiach. Nezdržal sa plaču.

— No, no, no… Ja chápem mladosť. Láska je choroba. Práve taká ako osýpky, každý prejde cez ňu. Práve preto som mlčal. Myslel som, že je to iba chvíľkový záchvat, že si poradíš so sebou sám. Nehnevaj sa. Ak myslíš, že by ti bolo ťažko slúžiť v Šarišskom, napíš si prosbu o preloženie.

Chrástkovi táto výstraha zdala sa dobrosrdečnou, otcovskou. Spaľovala všetku ťažobu okolo srdca. Pozdravil na odchod.

— Servus! — lúčil sa s ním jeho veliteľ. — V službe ťa dnes zastúpi Machaj. Choď sa vyspať. A zajtra mi povedz, ako si sa rozhodol.

Keď Chrástek opustil strážnicu, Neuschl pokrútil hlavou.

— Chudák. Chlapci, buďte mu v pätách. Je príliš citlivý, mohol by sa zmárniť. Škoda by bolo dobrého šuhaja… A my navštívime Kukuru a Adama Šurína!