ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V pondelok ráno ľudia z celého okolia sa hrnuli do mesta. Už na svitaní ožila hradská. Jedni šli pešo, iní na povozoch; niektorí hnali pred sebou statok. A na pleciach niesli kopu všelijakých starostí. Ako pred žatvou. Keď už raz chytia do ruky kosu, ťažko sa im bude odtrhnúť od roboty.

Pred storakými povinnosťami nezaškodí trochu sa rozptýliť. Sedliaci v meste vždycky sa cítia slávnostne. Neobyčajný, živý ruch vytrhne ich z každodennej všednosti, pookrejú.

— No, Haža, — volal na hradskej Ďuro Durný za Hažou Kušnírovou. — Nože pomalšie… Ideš na jarmok?

Haža zpomalila krok.

— Veď idem. Mne nemá kto nakúpiť… — vzdychla zatrpkle, spomínajúc na svoj biedny život.

Cestou do mesta ľudia viedli všednú reč. Hovorili bez požutia o všeličom, čo slina priniesla na jazyk. Bez ladu a skladu. Žartovne i vážne. Tak, ako život vytváral ľudské osudy. Zo širokej hradskej pohľad do sveta bol trochu otvorenejší.

— Poď so mnou, Haža, — žartoval Durný. — Ostatných si nevšímaj, všetci sú ženatí…

— Iba ty si ostal ako starý mládenec — na semiačko!

— Kujon nenapraviteľný! — špásovali ľudia.

— Tichá vodička, — pomáhala im Haža.

— Nonono, — bránil sa Ďuro. — Nevidieť, kto je tichšia. Ale, reku, dobrý sused je viac hoden ako desať príbuzných. A ty si mi blízka súseda…

— Nuž veď…

— A či je pravda, Haža, že horár uteká?

Haža nerozumela narážke. Durný pokračoval:

— Borča rozprávala, že Fedor ide do starého kraja…

— A čo je horárovi do Fedora?

— Veď nie do Fedora, ale do teba, hehehe…

Smiech šiel s ľuďmi na jarmok. Vykračoval si s nimi nezbedne po hradskej. Strhol i tých, čo mali vlastne plakať.

Na kraji živého námestia Bosniak s naplnenou krošnou pristavoval príchodiacich.

— Kamarát, kúp si dačo!

— Eh, na také pletky niet peňazí! — hovoril Durný, ale zato zastal pred Bosniakom a so záujmom si prezeral jeho tovar.

— Ej, niet… Čo by nebolo. Predaj kravu, kúp si britvu…

— Aký si šikovný! Keby si mal takú, čo i podojiť možno… Takú by som kúpil.

— No kúp! Podpor brat Slavian — brata Slaviana…

Jarmočný ruch a krik doliehal ľuďom do uší, strhol všetkých. Na rýnku stretali sa súsedia, švagrovia, kmotrovia, známi. Bolo im, ako keby sa celé dlhé roky nevideli. Slabšie slová zanikaly v hlučnej trme-vrme, pri vykrikovaní predavačov. Zvedavci pásli oči pod šiatrami, každý hútal, čo ešte kúpiť, aby počas žnív v dome v ničom nebolo núdze a nedostatku. Oslepujúci lesk lacného tovaru lákal ľudí, bez rozmyslu vyhadzovali peniaze za všakové čačky-bačky.

— Tak čo? — pozdravoval Hanušin Ventka. — Predávaš? Kupuješ?

— Ako príde. A ty?

— Tiež.

— A čo?

— Kravu som predal. Konečne som našiel hlupáka, čo kúpil starú Rysuľu. Eva sa poteší…

— A do krčmy zajdeš?

— Nuž a akože? Prísť na jarmok, dobre predať a nedožičiť si pohárik piva?

Obďaleč zas Durný Kukuru pristavoval.

— Bože daj, Matej!

— Daj Bože!

— Dobre, že ťa vidím, Matej! Chcel som ti povedať… Četníci sa akosi veľmi interesujú o tvojho syna.

— Viem. Pľuhavci… Čo si počul?

Durný sa naklonil ku Kukurovi, lebo v jarmočnom ruchu tichšie slová zanikaly a o takých veciach neradno veľmi nahlas hovoriť. Ale jemu ani nešlo tak o slová, ako o to, aby ho Kukura zaviedol na kalištek.

— Vieš, Matej, predo mnou, ako pred úradnou osobou sa o všeličom hovorí. Ale ja som im povedal, na moj’ pravdu, povedal som, že — —

— Čo si im povedal? — začal byť Kukura zvedavý.

— Že neviem. A keby som i vedel, nepovedal by som! Či oni musia, tí ľudia, všetko vedieť?

Kukura nelenil, odviedol Durného do krčmy. Vedel, že mu pri poháriku rozviaže jazyk. Ak dačo vie, nezdrží sa, aby všetko nevyklebetil. Ale i on mal čosi za lubom. Potreboval Durného.

— Čo vypiješ? — začínal Matej pri najzastrčenejšom stole. — Povedz, rozkážem.

— No nuž… Nuž aby som ťa neohŕdol… Hocičo. Dobre vieš, nie som vyberavý. Vypijem, čo príde. I špiritus, hehehe…

— Azda slivovičku.

— Môže byť!

V tmavom kúte krčmy vynímali sa ako dáki sprisahanci. Durkli si po niekoľkých poldecíkoch. Slivovica hriala. Po príjemnom úvode Kukura si vymienil, že Durný nikomu, ani Borči nepovesí na nos ani slovíčko z toho, čo počuje, a o čom sa teraz spolu poradia.

Durný sa zabožil.

— Počúvaj, Ďuro… — začal zrazu Kukura šepkať. — Pomôž mi, dostaneš sto korún.

Durnému sa zaiskrilo v očiach. Stovka!

— A čo také? Ak by som mohol, rád. Tebe i zadarmo. Ale ak dáš, nepohŕdnem. Aby si sa neurazil. A mne sa zíde.

— Ty chodievaš k četníkom. Vieš, teraz mátožia s tým nožom. Čert ich vie, čo chcú… Ja by som síce dal na to i krk, že ten nôž je nie môjho Jana, ale čert nespí. A istota je istota.

— A čo by si chcel?

— Keby si ho, reku, mohol potiahnuť a priniesť. Ten nôž, Ďuro…

— Nuž oprobujem.

— Ale opatrne! — šepkal Kukura tajomne.

— Ja si už dáko poradím. Ale…

— Na zdravie!

Do krčmy vchádzali ľudia po dvoch, po troch. Ako ktorí. Chlapi mali plné ruky tovaru. A ženy krčily sa pod zajdami. Kto sa na jarmoku už odbavil, prišiel si vypiť a zajesť.

— Predal si?

— Hej. A ty? Kúpil si všetko? — vykrikovali známi od jedného stola k druhému.

V jednom sa shodovali všetci: v nadávkach na drahotu. Tá ich gniavila všetkých. Vedeli o nej hovoriť, ako keď bičom praská.

Keď už boly všetky stoly obsadené, Kukura s Durným tiež začali podchytávať reč o jarmoku.

V krčme bolo už ako v úli. Krčmár nestačil obsluhovať.

— Guľáš! Guľáš! — kričali hrmotní trhovci odrazu s viacerých strán.

— A pivo!

Ako ježibaba prihrmela do krčmy nadurdená Hanušinová. Oči jej svietily ako jastrabovi, jazyk mala ako šabľu. Sekala na všetky strany. Už odo dverí zaháňala sa na muža, sediaceho pri pive. Hanušin, keď ju zočil, skrčil sa. Zachádzal od hanby.

— Ty ožran, ty loptoš! — prehlušovala Hanušinová hlasné chlapské rozhovory. — Roztrhám ťa!

Každý stíchol. Na prvý pohľad nebolo totiž jasné, komu patrí tá sprcha. Bolo sa treba poobzerať. A uchýliť.

— Ale Eva, Eva… stišoval Hanušin.

— Ja ti dám Evy!

— Ja iba pohárik piva…

— Uši ti vytrhám!

— Maj trochu hanby!

— Hanby! Hanby! Ty vrav dačo o hanbe! Staré omehlo!

— Ja ti nerozumiem.

— Čo si to vyviedol s kravou?

Ako človek, ktorému bez príčiny ublížili, postavil sa Hanušin pred ženu, tresol päsťou o stôl a zabasorkáňošoval.

— Do kráv ty nos nestrkaj! Jednu som predal, druhú kúpil. Priplatil som dvacať zlatých. Buď rada, aspoň sme sa zbavili starého zázraku.

— Pre Kristove rany! Ešte si i priplácal!

— Čo chceš, stará?

— Veď si ty vlastnú kravu kúpil!

Podnapití chlapi v krčme, ktorí dosiaľ mlčali, nevládali sa už opanovať. Prestali ľutovať Hanušina, súcit šmahom premenili na veselý smiech. Takú príhodu nemožno odbaviť bez veselosti. I Hanušinovi svitlo v hlave. Zosmešnený ani nedopil, hodil krčmárovi na pult dve koruny a so svesenou hlavou vybehol na ulicu medzi neznámych.

Keď zasekol za sebou dvere, reč v krčme pomaly prešla na starú koľaj.