ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Druhého dňa v podvečer četníci priviedli do dediny v želiezkach spútaného Petra Tumidaja.

Ľudia sa na neho rozpamätali. Veď nie je dávno, čo ho denne vídavali.

— Ľaľa ho! Kukurovho sluhu vedú!

— Koho?

— No toho, čo na Jura najímal kdesi na Spiši…

— Ahá toho…

— Vari mu ho vedú nazad…

Peter Tumidaj nebol ich človekom, nepatril medzi nich. Nechybel im. Vari si vtedy ani nevšimli, že zmizol zo Šarišského. Vedeli iba to, čo počuli od Kukuru. Ale teraz je tu, na rukách mu rinčia retiazky, treba o ňom hútať. Tobôž preto, že ho vedú sviazaného. Azda okradol gazdu. Hm, Matej sa o tom nikdy nezmienil. A bol by sa celkom iste. Bol by želel škody.

— Čo len spáchal…

— Čerti ho vedia…

— A odkiaľ ho vedú? Už dávno ho nebolo vidieť…

Peter Tumidaj kráčal pred četníkmi so svesenou hlavou, otrhaný a schudnutý. Vyhýbal dotieravým pohľadom zvedavcov, ale im neunikol. Zapichávali sa do neho ako špendlíky. Starší ľudia prezerali si ho po dvoch po troch s rukami do kríža složenými, detváci bežali za četníkmi a šepkali si najpodivnejšie výmysly.

Četníci s Petrom Tumidajom vošli do Koperdankinho dvora.

— Ľaľa, idú s ním ku Koperdanke…

— Prebohavečného! Čože zas majú?

— Aspoň tú biednu stvoru by mohli nechať na pokoji…

Ľudia čakali, že četníci s Petrom Tumidajom pôjdu ku Kukurovi. Takto by to bolo bývalo prirodzené. No v Šarišskom všetka prirodzenosť sa začala obracať na ruby.

Utrápená vdova bola len kosť a koža. Peter sa jej zľakol. Hlavu svesil ešte väčšmi a sa striasol. Tupý výraz očí vpíjal sa mu rovno do hlinenej podlahy. Najradšej by sa vytrhol a ušiel.

Koperdanka, keď uvidela četníkov, ukázala im na lavicu, aby si sadli, a pustila sa do usedavého plaču.

— Pre tie peniaze sme zas prišli, tetka… — začínal Neuschl rozhovor. — Neplačte… Len na krátko, uspokojte sa, tetka…

— Ach, Bože môj… Čo ma po peniazoch? Sú iba na hriech. Syna keby ste vrátili… Syna…

Na takúto otázku četníkovi ťažko dávať uspokojivú odpoveď. Akože ti ho vrátia, stvora božia, keď je nebohý? Mŕtvych kriesiť četníci nevedia. Neuschl nerád otváral zčasti už zahojenú ranu, no premohol sa, lebo videl, že hľadanie pravdy je dôležitejšie, ako ohľady na skrvavené srdce.

— Pozrite, tetka… — vymýšľal výhovorku. — Váš syn je mŕtvy. Nevzkriesime ho. Nerušme jeho pokoj. Konajme radšej povinnosť. Nájdime Gregorovho vraha a odovzdajme ho súdu. Vrahovia patria do žalára… Pomôžte nám, tetka… Kde je hriech, musí byť i trest, pokánie.

Koperdanka prikyvovala, ale nemyslela na vraha. Jej sa odsúdením vraha neuľaví. Myšlienky priviedly jej na um Gregora. Z teplých spomienok znovu začaly vytekať slzy. Ako hrachy. Teplé. Zvonivé.

Keď sa trochu utíšila, četníci pokračovali vo vyšetrovaní.

— Tetka, poznáte tohoto človeka?

— Videla som ho, vari… S Gregorom so dva razy…

— Kedy si sa shováral s Gregorom naposledy, Peter?

— Ešte kým žil.

— To viem, že nie po smrti. Ale povedz presne deň.

— Deň pred smrťou, — zamrmlal Tumidaj.

— O čom ste sa shovárali?

Keď Tumidaj neodpovedal, četník zopakoval otázku. Ráznejšie, aby vypočúvanému bolo zrejmé, že niet kedy špásovať.

— Pýtam sa, o čom ste sa shovárali!

— O Amerike…

Koperdanka zdvihla hlavu. Zadívala sa do spomienok na onen večer, keď prehovárala Gregora, aby jej nerobil žiaľ. Bolo to vtedy, keď sa Borči Blaškovej prisnilo o Fedorovi Kušnírovi a keď mohla syna upozorniť na kliatbu, ktorá visí na ľuďoch, čo väčšmi pachtia za zvukom zlata ako za vôňou a za volaním zeme.

— Čo hovoril Gregor?

— Ja sa už nepamätám! — hodil Peter plecom.

— Tak sa rozpamätaj! — okríkol ho Neuschl.

Peter Tumidaj zaškúlil na Koperdanku, bolo mu nemilé stretnúť sa s jej pohľadom, kývol ešte raz plecom, a zamrmlal:

— Neviem… Chcel ísť do Ameriky…

Koperdanka, keď to počula, pokrútila hlavou.

— Nechcel ísť… — hovorila skoro šeptom. — Ja viem, že nechcel ísť…

— Ako viete?

— Prisľúbil mi, že nikdy odo mňa neodíde…

— Chcel-nechcel, na tom teraz nezáleží… — povedal Neuschl, prerušujúc záhrobný hlas usužovanej stareny, aby nesplietla vyšetrovanie. — K tomu sa ešte vrátime. Teraz ide o to, ako zmizly z tohoto domu peniaze v deň Gregorovej smrti. Vieš o tom dačo, Peter? No… Vieš?

— Neviem.

— Himlsákra! Ešte raz povedz, že nevieš, tak ťa roztrhám!

Peter Tumidaj netrúfal si odporovať. Mlčal.

— Tak čo?!

— No nuž… Tie peniaze vtedy Gregor bol vytiahnuť z banky.

— Pre koho?

— Pre seba. Na cestu.

Koperdanka sa vzpriamila. Vo vedomí, že jej synovi chcú ublížiť, ešte raz si pripomenula a v duchu zopakovala Gregorov sľub, a tak jej vyšlo, že pamiatku mŕtveho decka musí obhájiť. Zrazu celkom zatvrdla.

— Také nehovor! — vystierala kárajúcu ruku k Petrovi Tumidajovi. — Pán Boh ťa potresce, keď potváraš mŕtveho človeka. Páni četníci, neverte mu…

— Pre seba… Na cestu… hovoríš, — vmiešal sa Neuschl znovu do reči. — Teda pre seba…

Postál chvíľu, potom spustil prísnejšie:

— A ty kde si vzal peniaze na cestu?! Haá…

— Ja… ja… — hrklo v Petrovi. — Ja som mal…

— Od koho?

— No mal som…

— Od Gregora!

— Nie…

— Ty si tie peniaze ukradol Gregorovi!!

— Nie, nie… On mi ich dal… On mi ich dal… koktal Peter Tumidaj.

— Boj sa Boha, chlapče! — hodila Koperdanka odmeranú výčitku do očí Kukurovho sluhu. — Takéto dačo povedať o mojom synovi!

Neuschl chcejúc teraz uplatniť posledný tromf, skočil k Petrovi, chytil ho za plece, potriasol ním a reval:

— Pozeraj mi do očí! Zdvihni hlavu! — kričal. Potom ho odsotil od seba. — Podliak!

— Ja, ja…

— Čuš! Ty si nahovoril Gregora, aby zo sporiteľne vybral peniaze, a keď si vedel, že ich vybral, zaklal si ho a okradol!!

Po týchto slovách Neuschl vytiahol z vrecka ručníček, utrel spotené čelo, utiahol sa k stene, ale oči s Tumidaja nespustil. Bol presvedčený, že obeť pevne drží v rukách, že sa mu z nich nevyšmykne. Bol len zvedavý, ako dlho sa ešte bude trepotať, brániť.

Po toľkej presvedčivej istote Petrovi neostávalo síl na odpor. Ľak mu udrel do kolien. Svesil hlavu. Zmeravel a skamenel. A bol bledý ako stena. Nahliadol, že četníci musia mať proti nemu dosť dôkazov, keď útočia tak bezohľadne.

— Zabil si ho? — pretínal Neuschl po chvíli nepríjemné ticho. — No… Odpovedz!

Do takej nálady, podfarbenej tiahlym vzlykaním Koperdanky, priliehavo zadunel pád zhrúteného Tumidaja, ktorý takto odpovedal na otázku o svojej — vine.