Lámané drieky

Na samé poludnie vošla do krčmy nová spoločnosť, traja parobci, podozrievaní zo zavraždenia Gregora Koperdana. Medzi nimi pyšne si vykračoval Peter Papcun. Mládenci boli trochu vychudnutí, ale natešení, lebo už pol hodiny dýchali zdravý vzduch podľa svojej vôle. Papcun ich pojal na decík, chcel počastovať najmä Fedora Marcinka, už cestou mu rozprával zo široka o utrpení Haničky a hútal, aká bude rada, keď sa svíta so svojím šuhajom.

Kukura, keď pobadal mládencov, nechal Ďura Ďurom, a šiel za Papcunom.

— Tak čo? Servus… Ako sa máte, chlapci? Pustili vás?

— Pustili!

— Veď som to ja vedel.

— Veď, vari, nebudú väzniť nevinných ľudí do súdneho dňa! — vystatoval sa Fedor za všetkých. — Vytrpeli sme dosť — zadarmo.

— Chudáci. I nám vás bolo žiaľ. Ale, čo si počneš? S četníkmi nemožno špásovať. Darmo sme im dokazovali s Baluchom, že ste nevinní… Horký tam uznať…

Kukura krivdil četníkom. Oni konali iba povinnosť. Hľadali pravdu. Opierali sa o pravdepodobnosť, a keď našli dosť dôkazov o nevine väznených, oznámili štátnemu zastupiteľstvu, že ich treba pustiť domov.

— A ako sa vám vodilo?

— Je vám to pľuhavá vec, také väzenie, ujko Kukura! — krútil hlavou Kubo Baluch. — To by nebolo pre nás ponevierať sa medzi takými tesnými múrami. A ten národ všelijaký! Jeden kradol, druhý zbíjal, tretí podpaľoval… Fuj… Boli tam medzi nami i páni i všelijakí trhani… Hrozná vec. Cez mreže vidíš, ako svieti slnko, vieš si vypočítať, že doma sa pripravujú na žnivá, ruky ťa svrbia na robotu a musíš darebáčiť… Koľko razy som plakal na tej tvrdej väzenskej posteli…

— Veď ste boli traja. Nebolo vám clivo…

— Veď keby nás boli nechali vovedno! Od tých čias, čo nás odviedli zo Šarišského, videli sme sa iba dva razy pri vypočúvaní a dnes ráno, keď nás zavolali do kancelárie a povedali nám, že môžeme ísť domov.

— A vy ste sa nedali prosiť! — obracal Kukura na žart dojemné Kubove slová.

Papcun súcitne prikyvoval hlavou. A myslel si: Nech je už akokoľvek, len keď ste, chlapci, na slobode… Moja dievka pookreje, prestane fňukať, nebude mi zdravie zožierať. Pre neho iba toto bolo dôležité.

Okolo mládencov stálo fúra ľudí. Šuškali medzi sebou, obnovovali si záhadu tej strašnej noci.

— A kto ho vlastne zabil? — spomenul si Fedor zrazu na mŕtveho kamaráta.

— Nevedieť! — krčil Kukura plecami.

— Nuž a četníci…

— Nevedia a nedozvedia sa, — smial sa Kukura. — Naši četníci, haha… Keby sa im vrah sám prihlásil a povedal: Tu som, ja som ho pichol, zatknite ma… To hej, ale vyňuchtriť?! Hádajú síce na Imra Šurína, ale ja tomu neverím. Imro nemal príčiny siahať Gregorovi na život. Čosi síce medzi sebou mali, ale to nebolo vážne. No, vypime si! Hej, krčmár! Pán krčmár…

Vypili a pohli sa domov. Na Papcunovom voze. On bol pyšný, Fedora bol by každému ukazoval ako zázrak. Každému by bol chcel pripomenúť: Vidíš… Fedor! Už sa nebojím o Hanču… Už je teraz dobre!

Mládenci šli spievajúco. Mali príčinu spievať. A boli trochu i podgurážení. Cestu do rodnej dediny prehrievalo im srdce. Všade dookola bolo toľko krásy, že sa jej nemohli nabažiť.