ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na lúkach pozdĺž brehov vysychal nános, piesok a múľ. A z odpadnutej vody trčalo niekoľko ošarpaných drúkov. Vyčnievaly do výšky ako okyptené hánky.

Čudný obraz…

Silnými dojmami mnohých prekvapení vzrušený Ondo Baďura pomaly a bojazlivo zdvihol oči. Za riekou v rozšírenej doline vydychovaly polia, role a lúky a opodiaľ v chmárach skrývaly sa vrchovce stromov, zasadených v hore pred dávnymi rokmi. Ďalej, vari, už nič nebolo. Alebo bolo, ale tam svet strácal sa v rozkvasenej hmle. S tejto strany vody v úzkej doline Baďura mal pred sebou celú dedinu ako na dlani. Vieska bola tichá. Domy v nej stály v dvoch radoch, skoro tak, ako vojaci na cvičišti. Všetky rovnaké, ustarostené, len tie novšie vypínaly sa trochu parádnejšie.

Na pravej strane z kraja stála chalupa Serapina Hanušina, dom Martina Hudáka-Krivého, Petra Papcuna, potom prišla Antalkova krčma. Od tohoto staviska Baďura chytro odtrhol zrak a prezrel si Boňkov, Davidkov a Kukurov dom. Za opusteným pozemkom Kaľavského stála škola, pri nej smer domov zabočil do uličky vedúcej do poľa. V uličke býval Melega, Mačuga, mater Gregora Koperdana, Baluch, Kolesár a Snopko. Oproti škole v záplave stromov a kvetov pekne sa vynímal kostol a fara, za ňou krčilo sa k zemi so pár chalúpok a skoro pred hradskou sedel pevne notársky úrad, súsediaci s četníckou stanicou. Pozdĺž hradskej v domkoch slamou prikrytých bývala ešte vdova Holomáňka, Tkáčik a iní. Konca dediny s tejto strany sveta v tôni konáristých stromov oddychovala stará sárossyovská kúria. Za hradskou na vŕšku bol cmiter s drôteným plotom. Popri ňom viedla cestička do poľa.

Baďura svoje pohľady zdržal trochu na cmiteri a vracal sa po druhej strane okolo Moskovitsovej krčmy k Bramuškovi, Geľovi, Homovi a Lopušnému, potom si všimol i svojich stavísk, a šiel ďalej. Nasledoval dom Šurínov, Matiaškov, Kušnírkin, Kalmárov-šustrov a Boľanovského kolíkmi podopretá koliba. Po nej prišla už len pastiereň. Dve strany dediny skromne delil s hôr stekajúci potôčik, na jeho brehoch s jednej strany — pri kostole — stála zvonica a hasičská veža, na druhej strane šmikňa.

Baďura, keď si tak prezrel celú obec, celé svoje kráľovstvo, vzdychol. To, čo videl, bol svet pre seba. Ucelený, uzavretý. Horami objatý.

V diali, kdesi na piatom chotári, kvasily sa ešte chmáry, nad Šarišským svietilo slnko. Baďura si až teraz uvedomil, že neprší. Ráno ktosi povedal, že Gregor mladým životom a sviežou krvou vykúpil dedinu pred potopou. Tak mimoďak si spomenul na tie slová. Ale hneď ich zaplašil. Nesmysel! — povedal si. Uprel oči na rieku a na most, a bolo mu ľahšie, keď ho pohladilo slnko. S pŕs razom spadla ťarcha, v hlave prestalo spieť, nedusilo ho. Vydýchol. Na vode — videl ju celkom jasne! — plávala nádherná myšlienka. Siahol po nej chvatom, chytil ju pevne, velebne, obidvoma rukami. Ako kňaz sviatosť oltárnu pri veľkonočnom vzkriesení. Zabudol náhle na kríž dediny, na četníkov, na Gregora. V povznesenej nálade stačil si sám, nekonečným pokojom utišoval rozrušenú dušu. Uveličený chodil okolo rieky. Pred očami rástly mu rozkošné plány, pohrúžený do ich obdivovania ani nezbadal, že mu za chrbtom stojí Matej Kukura.

— Na čom tu špekuluješ, Ondo? — vyrušil Matej rychtára. — Bože ti daj zdravie…

Baďura skúmavým okom premeral Kukuru, ale mu neodpovedal. Ani na pozdrav. Len hlavou kývol. A pichol si prstom do klobúka. Mrzelo ho nepríjemné obťažovanie v takej slávnostnej chvíli. Prichádza, myslel si, ako tôňa, priameho pohľadu nemá, naveky len pokúša. Trhá pekné myšlienky.

— Daj Bože, Ondo…

Kukura pritlačil hlas, pozdravil hlasnejšie. Ale Baďura ešte ani teraz neodpovedal.

— Vidím, že ti čosi chodí po ume… — silil sa Kukura ešte raz do reči. — Ten mládenec, však?

Bolo mu hlúpo. Ponaprával tabak vo fajke a zaškúlil drobným okom.

Pri rieke po povodni bolo milo, lahodne. Po besnom hučaní zdivelých vĺn sviatočná tichosť strhla s človeka všetky starosti a odviedla ho do ríše večného mieru. Na takomto mieste i o bolestiach sa ľahšie hovorí, ako v dedine medzi ľuďmi. Kukurova bolesť bola neobyčajná, cesta k nej viedla cez obmäkčené srdce. Nuž skúšal rychtárovo duševné rozpoloženie.

— Videl som ťa ísť sem, Ondo… Vybral som sa za tebou. Ale si akýsi nesvoj… Čo tu porábaš, ha?

— Pozerám, — hodil Baďura pred Kukuru široké slovo.

— Pozeráš… Aha, pozeráš…

— Tak. Hej… Pozerám… — prikývol Baďura.

Kukurovi nijako nešla do hlavy Baďurova skúposť. Zle je naložený, myslel si, aby ho čerti párali! Ale z opatrnosti zlosť dusil v sebe. No nevidelo sa mu, že prišiel k rieke. Čo mal robiť? Na prsiach sedela dotieravá mura, nesnesiteľná mrzutosť. Tá ho poháňala. Musel dačo robiť, aspoň na získanie času.

— Nuž len pozeráš, hm… Pozeráš… — proboval sa Kukura rozbehnúť za načatou vetou. Preglgol nakyslé sliny, aby aspoň v ústach bolo menej trpkosti, a aby i tvári dal príjemnejší výraz. Bezradne proboval pridať k nedokončenej vete slovo, aby Baďura musel naň nadviazať.

A Baďura mlčal. Nechcelo sa mu púšťať sa s Kukurom do reči. Myslel, že pochopí a odíde.

— Nuž pozeráš, hm… Dívaš sa do vody, však? A toho parobka ti je žiaľ… I mne! — zvlhčil hlas a oči nespustil so zablatených bakančí. — To ho vraj Fedor Marcinkovie, taká pačmaga! Či by si ho nezahlušil, ha? No povedz… A čo teraz? A čo tu hľadáš, Ondo?

Baďura pokrčil plecami. Vedel síce, že Kukurove slová o Gregorovi sú iba vymlátenou slamou, ale cítil, že je na čase prestať napínať nervy a zvedavosť. Ukázal na rieku.

— Pozri…

— Achježiš! — skríkol a zalomil teatrálne rukami prekvapený Kukura. Naozaj bol prekvapený. — Náš most! Kde je most? Voda ho vzala, však?

— Voda.

— Jaj, aká škoda… Voda ho vzala, hm, hm… do paroma, takto ožobráčiť dedinu… Už dávnejšie som ti chcel povedať, že nedobre je postavený. Minule, keď som sa vracal z Hrickova, triasol sa mi pod vozom. Reku, musím ti ohlásiť, ale vieš, ako je… Na nič niet času. Zabudol som. A čo? Čo teraz, Ondo…

Rychtár vykročil bližšie k rieke. Kráčal po brehu, Kukura za ním. Baďura rozprával:

— Keď si prišiel, hútal som, či by sme si, reku, nemohli vybudovať murovaný. Vieš, taký, ako by som ti to povedal, — článkoval slová a stupňoval i farbenie hlasu, — vieš Matej, taký — betonový. Vysoký, široký… Tu, hľa… — zameriaval rukou, — alebo, vari, trochu vyššie… Nemyslíš?

Kukura stiahol tvár ako po trpkej pilulke. Poškriabal sa za ušami. Studené slová o ťažkom betóne ho trochu omráčily. Zahmkal. Pokrútil hlavou a ešte raz zahmkal. Potom rozložil ruky.

— Neradím ti. Ľudia povedia, že nám netreba most na parádu… — pripomínal.

— Veď nie na parádu — —

— Pre mňa a za mňa. Ja ti len dobre chcem. Budú hriechy, uvidíš… Starootcovské zvyky nemožno lámať ako spráchnivelú haluz…

— Aké zvyky?

— Dosť ťa ľudia káru, že si oldomáše zrušil. Za valalské chlipneme si teraz už iba pri skladaní a rozoberaní mosta. Na jar a v jeseni. Nám aj obyčajný most stačí. Vždycky stačil.

Ondovi Baďurovi bolo i do plaču i do smiechu. Dôvody možno porážať protidôvodmi, srdce srdcom, rozum rozumom, ale ľudskú hlúposť nepremôžu ani brány pekelné.

Pekný, silný betonový most mal ustúpiť dvom oldomášom do roka…

— Vari to nemieniš vážne? — strhol sa rychtár odmerane.

— Prisámbohu, vážne! — ohradzoval sa Kukura proti podozrievaniu zo zľahčovania dobre mienenej výstrahy. — Či azda možno v takejto veci žartovať? Dobre ti radím, Ondo… Ja poznám ľudí. Ver mi!

Odkašľal a pokračoval:

— Ondo, počuj… Hovorím ti, zahoď to pokušenie do vody. Neber ľuďom poslednú radosť.

— Oldomáše?

— To. Oldomáše. Vieš, akí sú naši chlapi… A aj peniaze. Máš toľko? Dedina je zadlžená. Kde by sme vzali na beton?

Baďura na chvíľu zakolísal vo svojej viere. Ale keď ešte raz pozrel na rieku, a videl, ako hovorí, že zpyšnie, keď na nej ako sedmifarebná dúha rozložené budú pevné oblúky murovaného mosta, zavrhol veľmi odhodlane Kukurovo slabošstvo. I voda, i vtáci nad hlavou, i povetrie, i slnko, i všetko na svete sa smialo, že akémusi nerozumnému človekovi je milšia reč o oldomášoch ako o betone, o sile a živote.

— Dajme už mostu pokoj, — mávol Baďura rukou. — Je to ešte len myšlienka. Musí dozrieť. Až potom sa ukáže, či stojí za slovo. Možno ju pustíme. Načo si za mnou prišiel?

Baďurovi od samého začiatku bolo jasné, že by sa Kukura bez veľkej príčiny k nemu nepriblížil.