ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zo svetobežných mládencov v dedine ostal iba Štefan Boňko. Ostatní už na poľských hraniciach čakali na veľkodušného sprievodcu.

Štefan zaplakal nad druhom, odprevadil ho na cmiter a na jeho hrob hodil i hrudu zeme. S vŕška prezrel si letmo medzi stromami skrytú dedinu, lebo čosi mu našepkávalo, že pred odchodom do Ameriky dobre sa treba rozlúčiť nielen s ľuďmi, ale i s vecami a so všetkým, čo prirástlo k srdcu.

Ťažko odchádzal z cmitera.

Kňaz nad otvoreným hrobom rozprával o rozdieloch medzi človekom a zvieraťom. Jeho zvonivý hlas pozvoľna menil sa na tvrdú žulovú reč. Človek je korunou všetkého tvorstva, rozprával farár Kropáč. Je stvorený na obraz boží. Má slobodnú vôľu. Za svoje skutky je zodpovedný Bohu, bližným a sebe. Bohu predovšetkým. Život je rovná cesta a križovatky. Križovatky sú nebezpečné, na nich mnohí zablúdia a rútia sa ľahkomyseľne do skazy. Vy slepo idete na tieto križovatky, — roztváral Kropáč ruky do široka, kliesnite si cestu do zakliateho bludišťa. Modlíte sa: Nezabiješ! — a ktorýsi z vás zabil… Prelievali ste vlastnú krv! Prečo? Akým právom? Život človeku dal Boh, len on má naň právo. Kto sa proti tomuto príkazu prehreší, šliape po obraze božom… Kto zavraždí bližného, zabije v sebe človeka, stane sa zvieraťom.

Takto rozprával Kropáč. Štefanovi Boňkovi hučalo v ušiach. Nebol vinný, a jednako si bral tvrdé slová k srdcu akosi veľmi precitlivele. Až sa mu v očiach zahmlilo.

Na cmiteri pribudol nový, biely kríž. Na ostatné už padlo trochu rosy, dažďa, tepla i zimy. Gregorov bol nový. Najmladší brat v podivnej veľkej rodine. Zpod zeme predieral sa na svet už len utýraný, bolestný ston.

Ten tajomný ston Štefana Boňku poplietol ešte väčšmi ako pohrebná reč. Chytro odišiel. Hučalo mu v ušiach, ako vyzváňanie na poplach. Zamyslel sa i nad Amerikou. Nebolo mu ani ostať, ani ísť. Gregor mu iste odpustí, že nezradí tých, čo ho zajtra večer budú čakať na ceste do sveta. Zaťal päste, tak sa vraj človek zdrží plaču. Sbehol dolu vŕškom domov, schytil pripravený kufor a ponáhľal sa na hradskú.

Gregorovho vraha by bol rozmliaždil, tak sa na neho hneval. Dobre to povedal pán farár: Kto zavraždí človeka, zabije v sebe človeka! Stane sa zvieraťom. Takého netreba ľutovať.

Medzitým i hrobár, Serapin Hanušin, keď upravil hrob, privrel vrátka, a prelamujúc sa so strany na stranu, prišiel k zastávke autobusov, aby synovcovi pred odchodom do Ameriky podal aspoň ťažkú ruku.

Tak chytro sa menily obrazy v Šarišskom.

Pred chvíľou lúčili sa ľudia s mŕtvym, teraz príbuzní živému idú povedať s Bohom. Prišiel otec, mater, susedia, krstný otec, prišiel i ujček Hanušin. Všetci mlčali dojatí chvíľou, on jediný sa nezdržal. I pri pohrebe myslel viacej na Štefana ako na Gregora.

— Vidíte, vidíte, — pokyvoval šedivou hlavou, — ako je to na tomto svete. Odchádzate mi, pomaly viacej vás bude v cudzine, ako doma. Ba ozaj, kto vie, či vám tam aspoň poriadny hrob vykopú? Keď už žiť nechcete doma, príďte sem aspoň umrieť. Viete, zakaždým, keď odprevádzame dakoho do tej Ameriky, tak mi je, ako na pohrebe. Iba pán farár chybuje, iba on, aby zaspieval Circumdederunt me… Tak si spomínam i na toho Fedora Kušníra. Minule mi ho Blašková spomínala… Chlap-hora… Stratil sa… Kde je? Ani nevieš, kde by si mu na Všechsvätých na hrobe sviečku zapálil…

Hrobár uvažoval, ostatní zbožne prikyvovali. Oka s neho nespustili. Jeho vysoká postava, kostnatá tvár s pokrivenými okuliarmi na nose, šedivé vlasy, rozšafné posunky vpíjaly sa ľuďom do očí. Azda by aj povedali priliehavé slovo, ale prirachotil autobus, Štefanovi už nebolo pomoci. Pobozkal otca a mater, ostatným podal ruku a roztržite vstúpil do autobusu, aby ho odviezol do ďalekého neznáma.

Šofér tresol dvermi a mládenec bol v pasci.

Štefanovi po troške unikal rodný kraj. Hmlil sa v zarosených očiach. Najprv kapaly domy, potom stromy, napokon zmizla i kostolná veža. Cez zaprášený oblok autobusu mihalo sa už len zelené pole a mávajúce stromy na obidvoch stranách hradskej.

Takýchto pocitov on ešte nikdy nepoznal. Cítil, že mu ktosi prekrajuje srdce.

Ktože ho vedel, že odchádzať z domu bolí…

Eh, načo majú ľudia srdce?

Ale — načo je na svete zlato?! Načo!