ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nad ránom Kukura zdvihol hlavu. Žena mu sedela konča nôh s pátričkami v rukách. Tíško vzlykala. Ona sa celú noc modlila, v modlitbách sa jej čas chytrejšie míňal.

— Margita, ty nespíš?

— Ako by som mohla, Matej… Taká hanba, taká hanba…

Kukura svraštil čelo a pozrel na ženu.

— Už vieš? — povedal zadivený, naťahujúc údy.

— Veď prišla karta.

— Od koho?

— Jano písal. Včera popoludní.

Toto bola pre Kukuru novina.

— Prečo si mi nepovedala? Ukáž. Čo píše? — vyskočil Kukura s postele ako zelektrizovaný. — Konečne, že dá o sebe vedieť! Včera už i četníci, že je na dobrom mieste, že… že sa nemusíme strachovať…

— A to si ty nerozprával o Janovi?

— O ňom, ale to, že písal, neviem. Čo je s ním? Kde je?

— Chudák… Cesta do Ameriky sa vraj nevydarila. V Poľsku ten provadiner ušiel i s peniazmi, a našich mládencov potom šupom priviedli do Prešova.

Kukura lístok od syna držal v ruke, pozeral naň, ale nevedel čítať. Litery slievaly sa mu v akúsi rozmytú makuľu. A ruka sa triasla. A v hlave znovu začalo, ako včera, hučať ako v mlynici.

— Kde je teraz?

— Sedí v Prešove. V hárešte…

Kukurovi bolo do zúfania. Bol síce poriadny chlap, ale toľko vzrušenia bolo nad jeho sily. A čo je moc, je moc. I strunu len s mierou možno šponovať. Ak ju príliš natiahneš, praskne. Tak začaly praskať i Kukurove nervy. Po troške, aby to dlhšie trvalo a väčšmi bolelo.

— Takáto hanba, taká hanba… — stonal zbabele. — A četníci včera iba o tých Koperdankiných peniazoch.

— O akých?

Matej trhane rozpovedal, čo počul na obecnom dome. A práve tak, ako včera jemu vyhodili na oči, že sa v Šarišskom dejú veci, ktoré — ako vidieť, nemajú konca, vyčitoval teraz on svojej Margite, prečo aspoň ona nemala rozum, keď Jano začal mátožiť s tou prekliatou Amerikou.

— Chlapovi sa nediv, že nemá posedenia, — ospravedlňoval svoju horlivosť pri prípravách na synovu cestu do sveta, — on je už tak stvorený, to má v krvi, že naveky musí fanfáriť ako vták, ale vy, ženy, ste na to, aby ste nás trochu krotily, zdržiavaly sedieť v teplom hniezde… Nehovorím, že by si bola vinovatá, veď všetci sme chceli dobre…

— Už sa neodstane…

— Len ako sa teraz svetu na oči ukázať?

— Poručeno Pánu Bohu, — oddávala sa Kukurová do vôle božej. — Len aby prišiel, chudák… Len aby bol zdravý… Ľudia zabudnú…

Kukurovi, starému hrdošovi, hrozné bolo vžívať sa do skutočnosti. V noci, keď poskakovaly pred ním všakové výčitky, prišiel i na dôležitú pravdu, ktorá často usmerňovala jeho rozhodovania. Na tej pravde sa i potkýnal, ale on ju naveky odkopol. Mimoďak našiel, že kedysi nemal takých mrzutostí, že kedysi život mu nestaval do cesty toľko prekážok, ako od tých čias, čo začal lámať v drieku Baďuru. Baďuru nezlomil a sám je nalomený, zakliaty, bezmocný a bezradný. Ani pred spoveďou nevstúpil nikdy tak hlboko do seba ako teraz. Položil na vážky všetky nezdary svojho počínania v ostatných rokoch. Ani sa nebránil. Len vládu vypúšťal z rúk, prijímal všetko pokorne vo vedomí, že nervy má našponované do krajnosti, ako by tušil, keby proboval vzdorovať, praskla by mu azda i struna života. Noc morila ho takto zpola pri vedomí, zpola vo sne. Preto to bolo také bolestné a vyčerpávajúce. A svitanie omráčilo ho ďalšou novinou.

Teraz mu čosi preblyslo hlavou. Strhol sa, dolu čelom stekal studený pot. Ale to bol iba krátky záchvat. Po chvíli sa rozhodol a povedal určitým hlasom:

— Margita, počuj… Mne už niet pomoci! Ja sa musím ísť odkliať.

— Čo vravíš?

— Odkliať. Kliatba sedí na mne, na tebe, na Janovi, na celom našom dome. Vidím ju jasne. Teraz už vidím a viem všetko…

Margita nechápala.

— Len hlavu netrať, Matej… Pán Boh dopustí, ale neopustí… Dôveruj mu! Treba zachovať rozvahu… V takýchto vážnych časoch!

— Časy sú vždycky vážne, len ja som ich brával na ľahké vážky. Zažral som sa do kotrmelcov, podrážal som nohy každému, kto sa mojej hrdosti postavil do cesty a neuvážil som, že mám dvoch nepriateľov: nešepkávača čerta a bezohľadné výčitky svedomia…

Tieto reči nasbieraly sa Kukurovi v hlave cez noc. Teraz tiekly z neho prúdom, keď sa trochu vyrozprával, bolo mu ľahšie.

— Margita, — pokračoval spokojnejší, — je v dedine človek, ktorý mi vráti pokoj. Budem sa musieť pred ním pokoriť, ale iného východiska nenachodím. Jediná moja záchrana… Ešte ďakovať Bohu, že mi tak poradil.

— Čo zamýšľaš?

— Idem si rozviazať jazyk.

— Kam?

— K rychtárovi. Rozpoviem mu všetko, ako je, azda mi porozumie.

— K Baďurovi?

— Ta. Zavalím mu na plecia polovicu svojej bolesti. Ak je dobrý človek, neodmietne ma…

A šiel. Bez rozmýšľania. Za horúca.