ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Poľa v Šarišskom nebolo veľa a ľudí naveky pribúdalo. Nešťastní vydedenci, pre ktorých sa neušlo zeme, aby na nej mozoľnatou rukou a železným pluhom písali tvrdú sedliacku abecedu, vyhli dobrovoľne. Probovali si lámať drieky na dobrodružstvách.

Už tretina obyvateľov dediny vedela rozprávať o Amerike z vlastnej skúsenosti. Odvážni svetobežci od rokov kliesnili cestu do tej čudnej krajiny, kde možno hravo zarábať doláre. Doma za stolom sedela bieda; svet z tichej, začarovanej viesky ukazoval sa vábny, ružový. Usmieval sa a volal do svojho náručia.

A keď bolo treba, svet našiel si i pokušiteľov.

Do Šarišského zavítal raz ošúchaný, skromný cudzinec. Na ulici ľuďom vyhýbal, večer v krčme utiahol sa do najtmavšieho kúta, nenápadne pritiahol k sebe mládencov, pustil sa s nimi do reči a udieral im na najcitlivejšiu strunu. Parobkov nezaujímalo, kto je, odkiaľ prichádza a čo zamýšľa. Stačilo, keď pri zaprášenej lampe pošepkával, že vie v Amerike o fabrike, ktorá potrebuje snaživých robotníkov. Dostal práve poverenie, ukazoval i papier, získať asi dvaciatich chlapov. Po celej okolici prosia ho bedári o pomoc, ale on má srdce i pre Šarišské. Musí byť spravedlivý, hovoril. Nikoho nenahovára, prízvukoval, ale ak by sa dakto o jeho fabriku zaujímal, nech len slovo povie, zapíše si ho do knižočky, čo toľko znamená, že jeho prijatie je hotová vec.

Mládenci počúvali so zatajeným dychom. Cudzincova rozprávka bola vábivá a šteklivá. Po chvíli odvážil sa spýtať Peter Bramuška nesmelým hlasom:

— No a pasy?

Chcel sa rozhovoriť o svojej kalvárii. Chcel povedať, ako už vyše roka chodí od úradu do úradu a ako mu večne kážu čakať. Ale prv ako sa dostal k slovu, ozval sa cudzinec.

— Pasy? Pasy sú iba pre zbabelcov a pre nešikovných ľudí.

To posmelilo. Hneď sa cítili všetci pevnejší.

— Nuž nebolo by zle…

— Veru, dobre by bolo!

O chvíľu odznela i inakšia otázka:

— A čo si žiadate za toľkú robotu?

Cudzinec sa len usmial. Dobrosrdečne, teplo. A do povzbudzujúceho úsmevu vplietol i niekoľko milých slov.

— Vari by som mal svedomie okrádať chudobných ľudí?! Ba ešte čo… Ja som statočný človek. Mne trovy zaplatia moji páni. Hovorím, moja starosť… Ja len ľuďom pomôcť. Nošak?

— To veru musia byť znamenití ľudia.

— Pohútajte, a ak chcete, prídem si vás zajtra zapísať.

Rozohriati mládenci primkli sa bližšie k neznámemu dobrodincovi. Ruku by mu boli pobozkali. Obdivovali ho. A horeli nadšením. Takí boli dojatí.

— Škoda sa vám ustávať… Zapíšte si nás hneď. Všetkých. Tak, ako tu sedíme. A pôjdeme. I viacerých vám ešte nájdeme. Oj-oj, keď ide o Ameriku, naši ľudia sú ako posadlí. Načo dlho otáľať? Takýchto príležitostí niet veľa. Pojedni za pasom chodíme už roky. Na úradoch zakaždým nás odbavia krátko: čakajte… Kdeže budeme čakať do nekonečna? A vás nám teraz možno sám Pán Boh posiela do cesty…

Toľko odrazu a tak pekne Imro Šurínovie hádam ešte v živote nepovedal. I sám sa čudoval, ako tečú z neho tie slová. Tajomný cudzinec potľapkal ho po pleci, z vrecka vytiahol ošúchaný zápisník a písal doň, ako mu diktovali, mená: Imro Šurín, Peter Bramuška, Janko Kukura, Andrej Lopušný, Štefan Boňko a Kubo Baluch.

— Nikdy vám nezabudneme vašu dobrotu!

Cudzinec jemnými posunkami odmietal dojímavé prejavy lásky. Spočítal zapísaných mládencov a odkladajúc knižočku, dodal:

— Ešte dvaja by mohli byť…

— Bude ich i desať! Doma i tak niet roboty. Iba čo rodičov vyžierame. Len už spravte, čo môžete… Odvďačíme sa…

— Dvaja mi stačia. Musím pamätať i na súsedné dediny. Len tých dvoch ešte… Jeden z vás nech si ich vezme na starosť.

— Nuž — Imro…

Imra navrhli preto, lebo sa mu chceli odslúžiť za peknú reč, ktorou — ako mysleli — získal cudzincovu priazeň.

— Dobre. Nech bude Imro. Ale — pred četníkmi pozor na jazyk. Viete, akí sú. Nežičia chudobe…

— Nebojte sa!

— A kedy by sme sa tak pohli?

— Ja ešte prídem. Potom poviem. O jedno dva týždne. Začnite sa pripravovať na cestu… Čím prv, tým lepšie.

— A cesta? Koľko?

Cudzinec zvážnel. Náročky sa pohniezdil na lavici, ako keby mu bolo nepríjemné, že o tejto dôležitej otázke zabudol hovoriť. Parobci skoro i zazlievali Imrovi, že bol taký zvedavý.

— Hej, nuž… No nie veľa, — hovoril. — Tri tisícky. Ale to je iba taká kaucia. Po roku vám fabrika tie peniaze vráti i s úrokmi. Ak sa totiž osvedčíte. A vy ste šikovní, prečo by ste sa neosvedčili, nošak? Maličkosť…

— Veru maličkosť!

Po radostnom dohovore prišiel oldomáš.