ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ľudia, ktorých Durný splašil, pribehli ku krčme, zabožekali a bez otáľania vyjavene zaniesli svoj nález do šenku.

— Vy si tu, vari, popíjate, a pred krčmou mŕtvy človek! — vyhŕklo vyčítavo z Džona Homu.

— Sem pozrite! Na ceste našli sme zabitého mládenca… Gregora Koperdana, — rozprával dojato starý Hanušin.

Homa mŕtveho, mladého priateľa položil opatrne na zem. Ostatní pridržiavali mu ho očami. Pokrižovali sa. Olovenými pohľadmi videli, ako sa mŕtvy rozrastá do šírky i do výšky, bola ho znenazdania plná krčma. Žaloval pred celým svetom, že mu krivdili, keď ho proti jeho vôli vyradili zo života: mal iba dvaadvacať rokov a ešte veľmi mnoho nevybavených povinností. Mater, známych, dievča. Nepreskúmaný svet. Mladistvý elán, ktorým mienil dobýjať budúcnosť. I so pár priestranných rolí, ktoré chcel časom v pozemkovej knihe prepísať na svoje meno. Plán na pláne. A výhľady na pätoro detí, zdravých a súcich do života. Veril, že ich bude mať — driečnych šarvancov, v ktorých ešte raz prežije svoje tvrdé, ale veselé detstvo.

Proti živému človeku sa ubrániš, mŕtvy ťa určite porazí. Stojíš pred ním hlúpo, oslovil by si ho, ale medzi ním a tebou je priepasť dvoch neslučiteľných svetov. Pred hodinou Gregor mal ešte v očiach radosť. Ale už jej nemá. Keď srdce netlčie, oči sú tupé, lebo ich prázdnota sa z nich rozlieva na všetky strany sveta.

Pred Gregorom Koperdanom stáli teraz ako kamenné sochy i četníci i Kukura a Antalko, i ľudia, ktorí s Homom niesli do krčmy najväčšiu hrôzu dňa. A so všetkých strán ešte vždycky hrnuli sa k Antalkovi rozospatí zvedavci. Okúňavo na prstoch vchádzali po jednom. V zakliatej noci hemžilo sa toľko podivných obrazov, že nepoznávali jeden pre druhý. Vyvaľovali oči, otvárali ústa. Ničomu nerozumeli. Stáli biedne, zahanbene, urazene. S dolného konca od kamencov doliehalo im do uší odporné hučanie rieky, ale oni si ho teraz nevšímali, žaloba Gregorova znela prenikavejšie, ostrejšie. Ohlušila ich úplne.

Kukura, keď ho prekvapenie trochu pustilo, postavil sa stred krčmy, nad Gregora, bojazlivo zdvihol ruku a, kamsi zadívaný, otvoril ústa. Bezdečne vypadávaly z nich ťažké slová, bolo počuť padať ich na podlahu. On možno ani nechcel rozprávať, možno jeho ústami ozýval sa k prítomným dakto iný.

— Ja myslím, — dunela Kukurova reč — počasie ho zabilo. Počasie, dážď. Ľuďom praskajú už žily, tratia nad sebou vládu, nevedia, čo robia. Počasie zabilo najprv prírodu, potom zničilo celoročnú namáhavú robotu — úrodu na poliach, a napokon posmelené našou biedou, púšťa sa i do ľudí… Človek je slaboch, krehký tvor, podľahne nálade a rozrytý žiaľom je iba hračkou v rukách nemilosrdného osudu. Verte mi, ľudia boží, všetci máme svoj kríž. Úbohý Gregor. Chudák. Nech si ho vezme Pán Boh na milosť. Pomodlime sa za neho.

V krčme po neobyčajnej Kukurovej reči bolo ticho ako v kostole.

Shromaždení zvedavci strhnutí Kukurovou vážnosťou pokľakli a dojímavo odriekali modlitbu za spásu Gregorovej duše. Dvaja četníci nehybne stáli pri nich ako čestná stráž pri božom hrobe. Vyčkávali, kým ľud dokončí zbožnú modlitbu. Oni sa nesmeli dať strhnúť citom, aby sa chladne a s rozvahou prekliesnili k pravde. Ich teraz väčšmi zaujímal vrah ako zavraždený.

— A teraz sa rozíďte v pokoji! — vyzýval po skončenej modlitbe Chrástek prítomných. — Pri vyšetrovaní by ste nám prekážali…

— Ani sa neustávajte, — radil Kukura. — Nebuntošte zbytočne národ. Jemu už niet pomoci, a my —

— No, no, no… — pokrútil hlavou Neuschl.

— Ej, ba veru hej… Dosť je jedného hriechu, nerobte nové! — stál Kukura na svojom. Premeral četníkov odhodlane, chcel ich zmiasť výčitkou: „Vidíte, akí ste… Iba na hriech.“

Ale Kukura už mlčal. Stačil mu prísny pohľad četníkov, zdalo sa mu, že najlepšie bude do veci sa vôbec nemiešať. Nestaral sa ani o gazdov, ktorí mu prikyvovali, lebo uverili, že Gregora naozaj počasie spratalo zo sveta; počasie — prinášajúce do Šarišského súdny deň.