ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po dedine znenazdania rozkotúľalo sa teplé, voňavé leto. Prehrialo najprv do milej vôle lúky a polia, vodu a vzduch, potom pekne do žlta zafarbilo obilie a napokon i ľudí naplnilo požehnaním a preporodilo ich sviežou radosťou. Dni hýrily rozkošou, dozreté klasy žita a pšenice vyzváňaly ako zvony na veži, keď svolávajú ľudí do kostola.

Smialy sa oči a srdcia prekypovaly blaženosťou.

Z ružových nádejí vyšľahávaly plamenisté slová o sladkej robote.

Dozrel chlieb!

Svet nemyslel na žatie, na podberanie, na viazanie, na svážanie obilia. Ľudia na ťažkých mozoľnatých rukách, na prehriatych dlaniach cítili už ťažké okrúhle pecne, bolo im s nich iba poodliepať kyprú zem. A to oni vedeli. Dostávali sa do svojho najmilšieho živlu.

Do Šarišského nasťahovala sa radosť. To bola spoločná radosť. Vinco Geľo mal ešte i inú, väčšiu radosť. V noci narodil sa mu syn. Zdravý ako buk. Na svitaní, keď išiel do poľa, vzal ho na ruky, pobozkal na čelo a povedal: Len narasť, potom spolu pôjdeme žať. Jaj, či nám len bude!

Kým myslel iba na syna, bol natešený. Ale niet radosti bez trpkosti.

Keď Geľovcom Pán Boh požehnal Jožka, Vinco si mal nohy sodrať, toľko sa nachodil za kmotrom. Ľudia všade až nápadne vypočítave ho čakali s pripravenou výhovorkou. Bohatý nerád sa dáva do rodiny s chudobným a chudobnému ťažko je prijímať povinnosti s holými rukami. Lebo to je tak: Radšej týždeň žiť o chlebe a vode, alebo si požičať, ale dar pre kmotru musí byť. Od Geľa ľudia odťahovali sa i preto, že si ženu priviedol z Blatniakov, rusnáčku. O rusnákoch v Šarišskom strúhali si ľudia pohŕdavé posmešky. Hovorili o nich, že poobede nemajú rozumu, že sú šialení a podobne. Pri takýchto myšlienkach Vinco zanevrel na rodákov.

V poli vplietol sa mu do cesty Ivan Sitár.

— Daj Pane Bože dobrý deň, — pozdravil Vinco úctive.

— Daj Bože, Geľo. Počúvam, Pán Boh vám požehnal syna…

— Hej… — vzdychol.

— Dosť klopoty ste mali s jedným… Vychovať, uživiť! Nedivím sa vám. To je starosť. No, nesmiete zúfať. Uspokojte sa!

Sitár chcel ešte pokračovať, ale Vinco prísnym pohľadom priviedol ho do pomykova.

— Deti požehnáva Pán Boh, — povedal, — a čo Boh požehná, to treba prijímať s vďačnosťou a pokorou. Ja sa netrápim preto, že mi Pán Boh požehnal syna. Keby na to prišlo, uživím i dvanásť detí. To je tak, pán Sitár: Jedno decko je len pre strach, dvoje pre istotu, troje pre radosť, a až keď ich je štvoro, máte dosť — pre rodinu. Tak! Len aby boly zdravé. Z čoho by sme mali radosť, ak nie z detí?!

Sitár chytil sa Geľových slov. Napochytre zvážil svoj názor a mienku mladého sedliaka a sa zamyslel. Do mozgu zavrtávaly sa mu najmä ostatné Vincove pravdy: Z čoho by sme mali radosť, ak nie z detí… Na toto on nikdy nemyslel!

Hodnú chvíľu stáli takto oproti sebe ako primrazení. Sitár hútal o svojich myšlienkach a Geľovi akosi dobre padlo postáť, zabudnúť na starosti, na robotu a kedy-tedy si od srdca vzdychnúť.

— A čo vás teda trápi? — ozval sa potom udivený Sitár. — Nechcel som sa dotknúť vašich citov. Ale ste taký zarmútený, nuž som si myslel…

Geľo bol rozcitlivelý, mäkký, hovoril:

— To je tak, pán Sitár: Kým od ľudí nič nepotrebuješ, dotiaľ ti je dobre, i vtedy je dobre, keď oni chcú dačo, lebo poslúžiš, ak môžeš, ale beda, ak ty potrebuješ pomoc…

Preglgol slovo. Znevidelo sa mu ukazovať trpké starosti pred cudzím človekom.

— Ale, ale… Ani vás nepoznávam… Čože sa prihodilo?

Geľo, keď už načal, i dokončil.

— Kmotra hľadám, — vykĺzlo mu mimoďak z úst.

Sitár pochopil. I Geľo chápal, že vyzradil čosi, čo nemal vyzradiť, hneď sa ospravedlňoval:

— Veď keby to nemuselo byť, nevolal by som nikoho… Dieťa si dobre vychovám i sám. Vychovám ho v božej bázni a statočnosti… Dám mu do ruky kus chleba, naučím ho robiť a ono v živote i samo potrafí. Len zdravia aby bolo! K šťastiu človek nepotrebuje veľkého bohatstva.

— Tak tak…

— Mohol som ísť i do Ameriky, ako iní, ale načo?

Sitár pokývol hlavou. Spravil krok k Vincovi, položil mu pravicu na plece, a hľadiac mu úprimne, rovno do očí, navrhol:

— Ak chcete, ja vám prídem za kmotra.

Geľo pokrčil neurčite plecom. Sitár bol v pomykove. Nevedel dosť jasne, či podľa mravov dediny je prípustné, aby vstupoval s gazdom do príbuzenstva človek, ktorý nevyrástol zo sedliackeho koreňa. A čosi počul, že kmotrovstvo zaväzuje k veľkým úlohám. Ale nevedel nič určitého.

— Ja to mienim vážne, Geľo!

— Nepožaloval som sa vám preto. Keby som bol tušil, že si moje slová tak veľmi vezmete k srdcu, nebol by som to kmotrovstvo spomínal!

— Viem, viem… Práve preto sa vám núkam. I ja som, aspoň chcem byť, sedliakom. Pozrite, bývam tu, medzi vami, zapúšťam korene do pôdy, z ktorej ste vyrástli vy, nuž akýže je medzi nami rozdiel?

Sitárovo ubezpečovanie v Geľových ušiach znelo ako hora, keď ju vietor pohýbe. Divne ho splietlo. Kliešte stiesnenej bezradnosti svieraly mu hrdlo. Trochu sa prebral, keď sa odtrhol od Sitára a očami pohladil niekoľkých chlapov v sedliackej košeli.

— Podajte mi ruku!

— Do toho má slovo i žena. Možno sa s dakým dohodla, alebo si dakoho vybrala. Nechcel by som jej kaziť radosť.

— Zajdem k vám, poviem pred ňou…

„To mi čerti naradili fufnať pred ním!“ — vyčítal si Vinco, cítiac, že sa už sotva vymotá z kmotrovstva so Sitárom. Nemohol odoprieť. Bezradne a nerozhodne podal Sitárovi mozoľnatú pravicu. Ale vyhradil si:

— Ale len, ak i žena pristane…

Na poludnie pred odchodom na obed odbehol do Blatniakov zvestovať svokre pozdravenie od vnuka. Doma najedovaný postál chvíľu vo dverách. Zahanbený rozpovedal žene celú príhodu s kmotrom a čakal na zaslúžené pokarhanie. Žofka len sklopila oči.

— A mater? — obrátila opatrne reč, chcejúc tak vyhnúť priamej odpovedi.

Ona svoje stanovisko ešte nepremyslela, len tušila, že ťažko bude odmietnuť ponúknutú statkárovu ochotu. Vinco to tiež chápal, a už bol spokojnejší. Načo si lámať hlavu? A načo brať ohľady na ľudské reči? Ba ozaj, prečo by nemohol mať sedliak kmotra — pána?!

— Mater prídu večer… — povedal potom jasnejšie.

A popoludní znovu putoval s kosou do poľa.