ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Neuschl sa v noci dušal, že vraždu do rána vyšetrí. No kohút na dvore už dávno zakikiríkal, a retiazky na vrahových rukách ešte nerinčaly.

Do rána rozležalo sa v dedine iba Kukurovo proroctvo. Už kadekto pohútal: akýže mohlo mať záujem počasie na Koperdanovom živote? Ono nepomstilo sa ani na horárovi, keď najedovaný do chmár strieľal. Gregor na jar po návrate od vojska objal mater, rozložil oči po zdedenom majetku a natešený na znamenie kamarátstva podal životu mozoľnatú pravicu. V lete chcel priviesť do domu nevestu, dušu dokonale naplniť vysneným šťastím. Mal pred sebou rovnú cestu, umieňoval si, že pôjde po nej ako kráľ, že si sám vystačí. „O mňa nech sa nikto nestará!“ — horlil nedávno, a teraz nemôže odporovať, keď ho je tak nečakane plná dedina. Ležal biedny na márach, konča nôh sa mu krčily všetky dodrúzgané nádeje. Oči boly zlomené. Horely len sviece.

Na četníckej stanici od včasného rána je hotové božie dopustenie. Ľudia podávali si kľučku, prednášali rozmanité dohady a Baďura storakým spôsobom proboval predvedených mládencov priviesť k rozumu, nahovoriť ich k vyznaniu pravdy.

Chrástek za stolom vzdychal, šúľal a pálil cigaretu za cigaretou, obstruhával tužky, a Neuschl s rukami vzadu složenými chodil roztržite po strážnici. Držal sa ustálenej myšlienky, že vrah je nablízku, že sa potuluje medzi nevinnými dedinčanmi. Hrešil, prskal, nohou dupal, vyhrážal, päsťami po stole mlátil, a traja parobci, po ktorých poslal ešte v noci, stáli v kúte nemí a zakríknutí. Bolela ich Gregorova smrť a odmeranosť četníkov ich urážala. Ale najväčšmi zazerali na Baďuru.

— Hergotmordie! — fučal zlostne Neuschl, — keď vás prilepím na stenu, ani vlastná mater vás s nej nesoškriabe! Počujte, rozprávajte, kým som dobrý… Čí je to nôž? Tento nôž… — strkal ho mládencom na oči, — komu patrí, ha? Komu?

Nikto sa neodvážil prehovoriť.

— Vraždiť, to hej… — pokračoval teda sám, utrúc spotené čelo, — ale priznať sa… Načo?! Bagáž! Zatknem vás všetkých, celú dedinu, zatknem vašich otcov i vaše frajerky! Uvidíme, kto z nás má pevnejšie nervy… Fedor, chodil si s Borčou Mudríkovie?

Fedor Marcinko sa strhol. Ale hneď sa vynašiel a pokojne prikývol hlavou.

— Chodil som. Ale čo sa Gregor vrátil od vojska, nechodím.

— Nechodíš, hahaha… — smial sa Neuschl. — A prečo nechodíš? Čo? Hahaha…

— Gregor mi bol kamarát. Keď som videl, že ho Borča rada, zamiloval som si Hanču Papcunovie.

— A tento nôž?

— Po prvé ho vidím.

— Cigániš!

— Nepravda!

Nastala chvíľka hrobového ticha. Neuschl zavesil sa na Fedorove oči. Hľadel do nich uprene. Až mráz išiel po chrbte. Potom nabral dychu a zareval:

— Ty si ho zaklal!

— Ja nie! — vykríkol Fedor vzdorovite. — Ja nie…

— Čuš!

Fedor zaškrípal zubami a odpovedal ešte vzdorovitejšie:

— Nie! Ja nie! To nie je pravda!

Fedor proti strašnému obvineniu bránil sa ako poranená zver, keď ju napadne poľovnícky pes. Taký boj býva bezohľadný, lebo ide pri ňom o život. Urastenému, driečnemu mládencovi nepristalo by stratiť rovnováhu pri úskočnom útoku. Pozor, Fedor, ide ti o slobodu! Tebe by zle padlo pozerať na svet zpoza mreží. Pozor… Chytajú ťa do saku. Ako rybu!

Neuschl nevydržal dlho hľadieť do Marcinkových očí. Boly príliš jasné a čisté. Tri razy prešiel po tesnej strážnici, zamračený premýšľal o tvrdosti zazretej vo Fedorovom smelom pohľade. Pokrútil zlostne hlavou, zastal pred Kubom Baluchovie, a potriasol ho za plece. Jedného nezlomil, proboval druhého.

— Ty, Kubo, si bol s Koperdanom hnevník. Prečo ste sa vadili u Antalka?

— Ale my? — vyskočil vyziably Kubo vyjavene. — My že sme sa vadili? Nikdy v živote… Hádam tuto, Fedor…

Fedor sa nedal. Skočil ako kohút.

— Ja? Ja som sa s ním vadil? Bodaj som skamenel, ak sme sa my dvaja s Gregorom dakedy hádali! Nikdy v živote. Neverte mu! Nech povie: Kedy sme sa vadili? Videl si nás? Videl?

— Videl, nevidel… — krčil Kubo plecami. — Či ja viem, či som vás videl… — Ja som si len tak myslel…

— Rohy zo psa si videl! Mátalo ťa…

Fedorovi vypadla s oka slza. Ťažká a horúca. Siahol po nej, lenže bola chytrejšia, ako jeho ťažkopádny pohyb. Predstihla ho. Odraz tohoto obrazu Fedor zbadal i v Chrástkových modrých očiach. Chrástek vstal, potľapkal vzrušeného mládenca po pleci, a dobrácky prehovoril k všetkým trom parobkom odrazu.

— Chlapci, majte rozum. Buďte múdri. Neškoďte si zbytočne. Ja viem, stalo sa… I vy uznáte, sám sa nezaklal… Azda nešťastie… Nošak. Nože si pekne po poriadku celú vec zopakujme, aby som si to mohol zapísať. Nebojte sa, my vám nič nespravíme… No tak… Včera večer ste boli u Antalka. Je to pravda?

— Je, — prikývli mládenci.

— Bol s vami i Koperdan?

— Nebol.

— Kto ešte bol v krčme?

— Už nikto.

— No teda… Len trochu dobrej vôle a všetko sa vysvetlí. U Antalka ste boli len vy traja. To je jasné, všakver? A, len čo ste od Antalka odišli, našli sme pred krčmou zabitého vášho kamaráta. Kto ho zabil? Uvažujte triezvo a povedzte mi, či je možné, aby ho bol zaklal niekto iný? Nie, všakver? To je jasné. To dáva zdravý rozum. No teda… Vy ste ho zabili. On akiste šiel za vami na pivo. Stretli ste sa pred krčmou. Pohádali ste sa a v hádke ste… Tak dáko, nošak… No… Priznajte sa, kamaráti. Pred súdom budú to považovať za poľahčujúcu okolnosť.

Chrástkove slová znely ľudsky, posmelily i Joža Palenčára. Spomenul si na závažnú príhodu, predniesol ju.

— My, keď sme si vypili, šli sme domov. Gregora som stretol pred naším domom. Rozprával, že bol v meste a teraz že si ide kúpiť cigarety. A viacej som ho nevidel. Mňa otec už s postele stiahol, keď ho Durný pokrikovaním zobudil. Taký som bol prekvapený, že som si na toto iba teraz spomenul.

Chrástek bol sklamaný. Znepokojovala ho bezradnosť pri objasňovaní jednoduchého prípadu, ktorý sa čo raz stáva zamotanejším. Mrzelo ho, že sa nesplnilo Neuschlovo proroctvo: „Do rána na vrahových rukách…“

— Obchádzame horúcu kašu, — povedal. — Zase sme tam, kde sme boli na začiatku. Hlavatí ste, chlapci. Vari si len nemyslíte, ako Kukura, že Koperdana zabil dážď?

— Škoda sa s nimi maznať! — odvrkol Neuschl. — Zatkneme všetkých troch! Vo väzení sa im všetko rozleží v hlave, tam potom začnú hovoriť. Tam si potom Palenčár spomne aj na dačo iného a nielen na to, že sa s Gregorom stretol — na ceste.

— Ja sa nedám zavrieť pre nič! — zaburácal zdesený Fedor, keď četnícky strážmajster začal vyťahovať z remennej tanistry blyšťavé retiazky.

— Ale tebe človeka zabiť je nič?

— Ja som ho nezabil!

— Mlč!

Fedorovi navieraly žily, menil sa na obra. I oči mu krvavely. Pochytil ho zúrivý záchvat. Reval. Ale náhle, až to podivovalo, skrotol. Zlomil sa v ňom všetok vzdor. Oddane zdvihol hlavu a svalnaté ruky strčil četníkovi rovno pod nos: — Tu máte, viažte! Pravda i tak vyjde na javo…

Po ňom bez slova vystrel ruky i Kubo Baluch a Jožo Palenčár. Tak sa zavierala prvá kapitola prípadu Gregora Koperdana. Zpoza obloka s cesty zahučalo tiahle udivenie. Zvedavci, čo čakali na výsledok vyšetrovania, zhíkli, keď videli zakladať mládencom retiazky na ruky, a zastonali skoro sborom: Už sa im priznali, už sú ich…

Ale toto udivenie netrvalo dlho. Dedina čoskoro mala vážnejšiu starosť. Prenikavý hlas húkačky auta odháňal ľudí s hradskej. V aute sedeli členovia súdnej komisie. Všetci boli vážni. S nikým sa nepúšťali do reči, a jednako raz dva vedelo celé Šarišské, že prišli — pitvať zavraždeného.

— Idú ho párať…

— Gregora idú párať. Tí, vari, ani Boha nemajú!

— Veru nemajú!

— To sa vraj na takých zabitých učia… — krčil plecami pred šmikňou Džon Homa.

— Nech sa učia na svojej materi! Bodaj by ich šľak trafil…

A kliali. Len tak hučalo.

Zrána ešte hlúpo postávali na priedomí, naťahovali skrehlé telá, s rukami do kríža složenými hľadeli na roztrhané strakaté mátohy krvavej noci, šli pred četnícku strážnicu, a počúvali. Ešte nemali mienky. Keby sa bol do dediny vkradol zlodej a dakomu z maštale vyviedol kravu alebo koňa, keby bola voda odniesla dáky chliev alebo shŕbenú chalupu, nuž bez otáľania by boli vedeli ošacovať škodu. Pri zavraždení človeka, rodáka, všetko bolo čudné, strašné a odporné. Hanba im bolo i pomyslieť na takú ohavnosť. Urážalo ich to. Nasilu odvracali pozornosť od vraždy, lebo ich škrtila ako hriech pred spoveďou. Hľadali vzrušenie, a teraz dobre im padlo vrhnúť sa na súdnu komisiu. Zatknutých mládencov ľutovali, Gregora strojili sa oplakať na pohrebe, ale do pánov z mesta pustili sa hneď a bez milosti.

Bol to azda útek od štipľavých výčitiek svedomia.

— Úbohá Koperdanka… Dosť je jej, že ho zaklali, teraz ešte i toto… Kto to kedy videl — párať mŕtveho človeka…

— Dosť je hlúpa, že im dovolí…

— Kdeže sa ozve, chudera… S rozumu schádza, biedna stvora… A už ju dva razy museli kriesiť.

— Rychtár by mal zakročiť!

— Rychtár, hahaha… Náš rychtár! Pánom laby lízať! Azda im ešte i nože brúsi…