ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Doma Sitár poobzeral sa po dvore. Pri sypanci pristavil čeľadníka, Martina Matiaška, vypytoval sa ho na robotu, na zdravie a na niekoľko iných nezvyklých vecí. Chudák Matiaško pozeral vyjavene za mladým pánom, hlavou krútil a myslel si, že by žene mohol i dušu vyhriakať na dlaň, neuverí, ako milo sa s ním jeho pán shováral. Lebo Sitár so služobníkmi nikdy neviedol zbytočné reči, nikdy nemal pre nich vľúdneho slova, ak nemusel, ani sa im neprihovoril. Radšej ich hrešil, hromžil, že sú leniví, že ho okrádajú, že ich povyhadzuje a podobne.

V izbe mlčky sadol k stolu, počkal, kým mu žena nabrala na tanier polievky, a začal obedovať. Žena, Helena, trucovala. Od rána sa mu neprihovorila. Už všelijako probovala na neho pôsobiť. Prosbou i plačom. I vyhrážaním. Zastrájala sa vrátiť sa domov k materi. Ale bála sa výčitiek nervóznej, chorej matky. Veď sama za ním šalela. Páčila sa jej jeho pekná postava, veselá mladosť a pekný hlas. Ivan jej vyznal lásku, a ona bola v siedmom nebi. Bola hotová nasledovať ho na kraj sveta. Keď známi varovali neskúsené dievča a jeho rodičov pred zhýralým človekom, vysmiala sa im. Láska vraj hory prenáša. Ivan sa po svadbe určite premení. Tak súdila. Ale Ivan sa nezmenil. Len sa menil, ako počasie. Raz by si ho vybozkal, inokedy zabil. V ostatnom čase už dávnejšie nevystal, i včera šiel do mesta s hlasným zdôrazňovaním, že sa vráti pred západom slnka. A prišiel — po svitaní. S Krivošom.

— Helenka, nehnevaj sa… — proboval Ivan nadviazať rozhovor.

Helena tvrdosťou hlasu naznačovala, že nie je ochotná odpustiť Ivanov hriešok. Nechcela byť malicherná, mala porozumenie i pre bohémstvo, pre rozpustilosť, ale tu treba ratovať človeka padajúceho do zbahnelej priepasti.

— Či to nikdy neskoncuješ s tými ľuďmi? Na sedliakov hromžíš, že sú niktoši a ty si stokrát horší.

— Prosím ťa, Helena…

— Mňa nemáš za nič! Odídeš si, mňa tu necháš celú noc bez ochrany… Hlavná vec, že máš kamarátov! Takých Samkov Krivošov! Podvodníkov! Už je ho plná dedina, pletú ho i do aféry s tými mládencami, čo ušli do Ameriky.

Zahanbený Ivan sklopil oči.

— Čo na tom človeku nachodíš?

Ivan vstal. Stal si za Helenu. Pohladil ju po vlasoch. Ale ona sa odvrátila.

— Odpovedz radšej! — odvrkla zlostne.

— S Krivošom som skončil.

— Pred chvíľou ste ešte spolu popíjali.

— Naposledy.

— Už stokrát si povedal…

— Ver mi, Helenka! Našiel som si nového kamaráta.

— Nového kamaráta! — opakovala Helena s posmeškom. — Ivan, mne už nervy vypovedávajú službu. Už tri razy si ma uprosil ostať pripravenú na odchod. Ale ďalej už nevládzem.

Helena sa rozplakala. Ľútosť premohla vzdor. Takáto, Ivan to vedel, bola už prístupnejšia. Prisadol si k nej, bozkal jej ruku. Pokorený a zahanbený nebol by dbal prepadnúť sa pod zem.

— Odpusť, Helenka… Nechcel som ťa zarmútiť. Môj nový kamarát ti iste bude po vôli. Pozval som ho, príde v nedeľu popoludní na návštevu.

— Kto je to?

— Rychtár Baďura.

— Čo? Veď si mu nikdy nevedel prísť na meno. Ty sa posmievaš, Ivan!

— Nie. On sám mi ponúkol priateľstvo. Už od dávna chodí za mnou. Naveky sa odvoláva na otcovu pamiatku. Ja som uznal, a… No nehnevaj sa…

Znelo to neuveriteľne. Ale Helena v mužovom hlase pobadala ozvenu opravdivosti, i silila sa nepochybovať o počutom. Baďuru mala rada. Vážila si ho. Často sa s ním radila o Ivanovi. Vedela, že Baďura je jediný človek, ktorý by vedel jej muža premiesiť. Často nadhadzovala potrebu priblížiť sa k dedine. Ale medzi Ivanom a dedinou bola priepasť.

— A Krivoš?

Ivan sa usmial, objal Helenu, ani sa nebránila.

— Krivoš? — povedal potom, — Krivoš pre mňa už neexistuje! Kiež by dakde krky polámal, aby mi viacej neprišiel do cesty!

Obed u Sitárov sa skončil slávnostne. Rozladení manželia si umienili, že si už nikdy nebudú strpčovať život.