ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hanča Papcunovie po zavraždení Gregora Koperdana utiahla sa do tesnej komôrky a usedave plakala. Opretá o peľasť postele často si namýšľala, že nosí v srdci všetok žiaľ sveta.

Dlhé, nekonečné dni preletovaly ponad jej bôľ ako búrlivá, urážajúca, bičujúca a pokorujúca kliatba.

Srdce je ukrutný tyran.

A osud je bezcitný, zlý.

Bezcitní boli parobci, keď zavraždili kamaráta a ešte bezcitnejší četníci, keď zatkli Fedora. Hanča neuznávala zákony, čo sputnávajú slobodu človeka. Ak Fedor vraždil, ona i sama by ho vedela vytrestať. Ale ona verila, že nevraždil. Poznala ho. Pred zatknutím chodieval k nej každý večer. So zápalom objímali obidvaja život, bozkávali svet a láskali sa. Mladosť im kvitla v náručí. Nikto im nestál v ceste, Gregor najmenej. Fedorovi spomínali Ameriku, smial sa, on vraj má svoju Ameriku doma.

V Hančinej komôrke bývalo ako v raji. Teraz je chladno a pusto. Bez lásky mladosť je ako púšť. A devätnásť rokov si žiada právo na život. Bez mreží. Hančina bolesť rozrástla sa už po celom dome. Ako pieseň. Mater už dávno prestala karhať roztopašnú pochabosť decka a otec podivne krčil plecami. Kým videl iba ufňukané dievča, nedbal, ale keď mu k jedlu pridávali i nadávky a výčitky, zamyslel sa nad hroziacim osudom. Vyrušovalo ho to z pokojného toku života, on nemiloval spletitosť. Pohútal a uznal, že treba dačo robiť. Radili mu vziať remeň, tvrdohlavú Hanču zrezať, zbitá vraj prestane myslieť na Fedora. Peter Papcun len skrivil tvár a odmietavo pokrútil hlavou. On ani na decko ani na ženu nikdy nesiahol remeňom. Keď ho dakedy striasala zlosť, dusil ju v sebe. Mohla mu i žlč puknúť, v dome nikdy nepovedal škaredého slova.

Materi ženy odporúčaly dcéru zapísať do ruženca, dať za ňu na svätú omšu, pomodliť sa pri oltári Panny Márie, učičíkať sladkými slovami, a keď zaspí, kadiť jej nad hlavou voňavé zeliny, začítať a iné osvedčené prostriedky.

Nič neosožilo.

— Už by som si radšej sám sadol do toho háreštu, — nariekal utrápený a usužovaný, — len aby bol v dome pokoj.

Zdvihol hlavu, pozrel ustarostené na Jozefa Chrástka a dodal:

— Poraďte, pán strážmajster… Čo robiť? Hovorte, ak máte srdce…

Jozef Chrástek mal dve srdcia. Jedno pre úrad, druhé pre seba. Dosiaľ vedel iba o prvom. Pri vyšetrovaní Gregorovho prípadu musel častejšie nazrieť do Hančiných očí, a raz večer, keď sám sedel na strážnici, pobadal, že prenasledujú ho čudné city. Bezočivo trhaly jeho mládenecký pokoj. Ozývalo sa to druhé, to náročnejšie srdce. Myslel na Gregora, na zatknutých mládencov, do všetkého a ustavične sa mu plietla Hanča. Zaháňal ju. Znovu sa vracala. Vyplakaná, smutná. Po súcit? Chudina… To nebol súcit! To bolo čosi iného. Jozef Chrástek objavil v sebe človeka. Celkom obyčajného človeka, dozretého pre život.

Pod zámienkou doplňovať údaje o Fedorovi Marcinkovi Chrástek každý deň zašiel ukradomky do Papcunov. Chodil ta i vtedy, keď už nebolo treba. Sám Neuschl ho minule upozornil, aby nebol taký horlivý, že bude lepšie o Gregorovi mlčať. Chrástek prisvedčil, že rozumie, ale neprestal chodiť do dediny. Vyhľadával Hanču a rozpačite ju tešil.

A keď sa vrátil domov, naveky mu bolo divne, myslieval si, že čosi zabudol u Papcunov, že bude musieť k nim ísť i zajtra, i pozajtre, i každý deň… Priveľmi tratil nad sebou vládu. „Zamiloval som sa…“ — šepkal si opojený sladkou bolesťou. Divne mu bolo.

— Poraďte mi, pán Chrástek… — žobronil Papcun pred zadumaným četníkom.

— Neviem, neviem vám poradiť.

Chcel povedať: „Keby Hanča zabudla na Fedora, mohla by ľúbiť mňa, lebo i ja ju milujem. Ja by som jej modré s neba sniesol, bola by šťastná…“

Ale nepovedal. Azda by ho vysmiali. Z domu by ho vyhnali. Povedali by, že Fedora k vôli sebe odviedol do väzenia. Bol bezradný. Zle sa začal zahrávať so srdcom a srdce ho mučilo, trápilo. Nikdy by sa nebol nazdal, že srdce vie tak týrať.

Papcun bol ešte biednejší. Kýval hlavou, nechápavo stukal. Meravel ako Chrástek. Obidvaja boli úbohí. Lenže Papcun nevedel o Chrástkovej bolesti. On myslel, že to iba ľudskosť, súcit, dobré srdce.

— Neviete… — vzdychol po chvíli. — A mne srdce puká, keď si pomyslím, aký to môže mať koniec. My pri nej i so ženou prídeme o rozum. A vy neviete poradiť…

— Probujte k doktorovi…

— Srdce doktori nevyliečia. To nie je obyčajná choroba! Hanču by iba Fedor vyliečil.

— Ale Fedor…

— … vraždil, chcete povedať, však? — dokončil Papcun zatrpknutú Chrástkovu vetu. — Ja tomu, darmo, neviem uveriť.

— Vy neveríte? — striasol sa Chrástek ofŕsknutý rumeňom rozpakov. — My sme tú vec poprevracali so všetkých strán a naveky nám vyšlo, že Gregora Koperdana zavraždil Marcinko, Baluch alebo Palenčár. Najviac dôkazov je proti Marcinkovi.

— A mne sa všetko tak vidí, že ten mládenec musel do hrobu tak predčasne pre tú prekliatu Ameriku!

— Akože?

— Gregor sa vraj zabožil, že vyzradí tých Amerikánov, ak ho nevezmú do tej fabriky. Durný spomínal čosi. Len nevie, od koho to počul. Preto čuší. Nechce svedčiť.

Papcun nepovedal nič nového. Chrástek to vedel dávno. Ale veľmi nepríjemne sa cítil, že to vie už i Papcun. Vyše týždňa sa strojil hlásiť svojmu veliteľovi, čo počul od Ďura Durného o srážke mládencov s Gregorom. Nehlásil. Zo strachu. Papcun pozoroval, že Chrástek je nesvoj. Myslel si, že ho azda hryzie svedomie, že odviedol do žalára nevinných ľudí. Ale zle hútal. A Chrástek svoje tajomstvo pred ľuďmi zamykal na sedem zámiek. Teraz si umieňoval, že pôjde rovno na četnícku stanicu a že sa strasie príťaže, čo ho trápi. V očiach krútil sa mu celý svet. Prišlo mu zle, vybehol na dvor nalogať sa vzduchu.

Na podstienke nezradky vplietla sa mu do cesty Hanča. Ona ho už vyzerala, musela počuť trochu nádejí o svojom Fedorovi.

— Hanča…

Chcel sa rozhovoriť. V srdci mal plno slov. Boly v ňom veľmi hlboko. Ako v studni. Nedajbože dostať ich na svetlo božie. Oh, aký bol úbohý!

— Hanča… — šepkal druhý raz.

Hanča sa k nemu detinsky pritúlila. Čakala od dobrého četníka niekoľko pekných slov. Ani sa jej nezdalo, že je to četník. Prinášal jej naveky potechu vtedy, keď najväčšmi trpela. Hovoril s ňou nežne, láskavo. Povzbudzoval ju vytrvať. Vypytoval sa na Fedora a ona rozpovedala všetko, čo o ňom vedela. A každý rozhovor končila prosbou, aby napísal pánom do mesta, že Fedor je nevinný.

— Hanička… — púšťal sa Chrástek do reči, ale keď sa k nemu túlila ako krotký baránok, a keď sa znovu začala dopytovať na svojho šuhaja, nevedel hovoriť.

Volil sa s ňou nestretnúť.

— Vy viete tak pekne písať… Ste spravedlivý človek, napíšte na súd… Len toľko, že je nevinný, aby ho pustili domov.

I to prišlo vhod.

— Napíšem, — povedal, len aby dačo povedal.

Bolo mu do zbláznenia. Chytro odišiel. V hlave i cestou hučalo mu o Fedorovi a pred očami hmlily sa uplakané Hančine prosby. Hore dedinou štvaly ho tackavé, spité myšlienky.

A na chotári sedel tichý, požehnaný večer.