Lámané drieky

Za dedinou Krivoš motorkou bezmála vrazil do širokého Kukurovho povozu. Bol zaujatý hromžením na Sitárovu nerozhodnosť, na nezdar zájazdu do Šarišského a pre hukot motoru nepočul neomalené výkriky napaprčeného gazdu, ktorý držiac splašené kone, nabádal uhnúť. V poslednej chvíli Krivoš horko-ťažko zahamoval, motocykel stočil k priekope, ale naletel na hromadu kamenia a prevrhol sa.

— Sto striel vám do duše! Po ktorej strane sa chodí? — kričal Krivoš, narovnávajúc nohy ešte ležačky. — Nepoznáte predpisy?

— Ja predpisy poznám, ale život je viac ako predpisy. Vyhýbal som sa, ale tento Sivko je pochabý a takých čertovských vynálezov, ako sú kadejaké motory, sa bojí… A veď som kričal. Či ste nepočuli?

Samko Krivoš si neublížil veľmi. Prestal nadávať, oprášil sa a zamrmlal: „Len keď sa nič nestalo.“ Chcel ešte dodať, že sa ponáhľa, že bol v Šarišskom u Papcuna a u Marcinku, ktorému syna ratuje. Zo stretnutia s Kukurom nemal veľa radosti. Kukura naopak. Pomáhal dvíhať prevalený motocykel a začal:

— Ako je to s tými našimi deťmi, pán Krivoš? Už tri týždne, čo odišli z domu a ešte vždycky niet po nich slychu. Čo je to za človeka ten Rojkovič? Jankovi som prikazoval písať z prístavu a nepíše…

— Veď napíše, napíše… — vykrúcal Krivoš.

Kukura nedôverčivo pokrútil hlavou, pokračoval:

— Stará bola včera v meste, počula, že teraz kadejakí podvodníci vyberajú od hlúpych ľudí peniaze, sľúbia im robotu v Amerike a potom i s peniazmi ufŕknu… Tak som si pomyslel, či to reku i ten Rojkovič… I starý Boňko vás chce navštíviť.

— Ku mne v tej veci nech nikto nechodí.

— Veď ste nám ho vy poradili.

— Poslal som ho do Šarišského na odporúčanie istého poslanca. Ja toho človeka ani nepoznám. Ani predtým, ani potom som ho nevidel. Iba to viem, čo i mne povedali. Vraj poriadny človek.

— Nuž takto je to… Vtedy ste…

Kukura zahvízdal. Jasnilo sa mu v hlave.

— No, no, no, nestrachujte sa. Dôverujte Rojkovičovi. Keď ste dosiaľ čakali, vydržte ešte niekoľko dní. Janko vám určite napíše. Ak nie z Európy, tak z Ameriky. Možno, nemá času. I to je možné, že im Rojkovič zakázal písať z Európy. Azda by im uškodilo. Šli bez pasu…

Matej Kukura umienil si o tomto rozhovore doma sa ani nezmieniť, hoci ho mal plnú hlavu. Prichádzal k presvedčeniu, že syna ľahkomyseľne sveril osudu, keď mu dovolil ísť do sveta s neprezretým človekom. Krivoš vtedy inakšie hovoril. Rojkoviča chválil, ruku kládol zaňho do ohňa.

Mesiac všeličo zmení. Zatemní i rozum.

Ale Matej Kukura mal dobrú pamäť, i po týždňoch by bol prisahal na každé Krivošovo slovo. Mnel, že ten človek teraz náročky hovorí každú chvíľu ináč, aby smiešal pravdu s nepravdou a tak poplietol hlúpych sedliakov.

Kukura spomenul si i na to, ako bol Krivoš sľúbil, že nahovorí četníkov, aby nepátrali po Petrovi Bramuškovi, Andrejovi Lopušnom, Imrovi Šurínovi, Štefanovi Boňkovi, Michalovi Hrabkovi a po jeho Jankovi, ale nenahovoril ich, lebo každý deň ňuchajú, hoci dobre vedia, že Gregora tí chlapci nemohli zavraždiť, lebo z dediny odišli ešte vtedy, keď Gregor žil. Neuschl si síce počínal opatrne, nepovedal nič určitého, ale človek by musel byť hlúpy, keby pri takom záujme nepostriehol — zámer.