ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hubov dom teda vzrástol o jedného člena. Rodina tak máločíselná prijala do svojho lona element cudzí, i prisvojila si ho behom krátkeho času bez všetkých kríz a veľkolepých otrasov. Prvé dni bola to novosť pre jednu i pre druhú stranu, pozdejšie zvyk i tu vyrovnal všetko nezvyčajné a povstala úplná harmónia.

Najťažšie bolo sa vpraviť pánu Ondrejovi Kuchárovi do nového poriadku. On sa hneď preľakol, keď začul plán voviesť ženskú do domu. Jeho čestná duša bránila sa všakovak upodozrievania. Ale akýsi prirodzený inštinkt ustavične ho upozorňoval: ,Nechoď, Ondrík, nechoď, to je pasca na teba.‘ A aká pasca? Hja, taká, čo sa stavia na chytanie mládencov. Veď nejednu videl, na nejednu naďapil za ostatných dvadsať rokov. Jednej vyhol naďaleko, ďaleko — druhej sa zasmial a poobchádzal okolo nej a keď sa jej navysmieval, hybaj ďalej. Inú si poobzeral pozorne, pohmkal, porozmýšľal a zas len zanechal. V daktorej bola chutná újezd — povoňal újezdu, a keď pasca klapla — klapla naprázdno a on zas utiekol. I to sa prihodilo, že sa neobyčajne priblížil a pasca neklapla naprázdno, ale on, držiac sa povestného Jozefa, zanechal plášť v rukách žiadostivej Putifárky.^[54]

„Taká pasca bude i toto,“ šepkal mu bdelý strážca inštinkt. „A nebezpečná, nebezpečná, Ondrík! V nej môže ti prištipnúť i nohu a potom rob, čo chceš, alebo sa daj chytiť, alebo im daruj nohu.“

Inštinktu on veril slepo — i slúchol radu.

,Nepôjdem ta viac, ani nenakuknem,‘ rozhodol sa. Ale tu naskočila dlhočizná reťaz otázok, a jedna dominovala nad nimi: ,Kde budeš jesť! A kde budeš ,tak‘ jesť! Zariadiť sebe gazdovstvo, najať kuchárku… Boh nebeský ťa chráň. Bude ti variť pomyje, mnoho bude variť sebe, svojim rodičom, frajerovi, bohzná komu. Bude ti roznášať z domu, budeš chovať a sám nebudeš znať koho; rozmárni ti plácu i celý majetok a ty sa nenaješ poriadne a nebudeš mať pokoja. Nie, kuchárku, nie!‘

,Teda do hostinca!‘

,Nie, nie do hostinca! Tam je vždy to isté: paprikáš, sviečková, paprikáš, roštená, guláš a zas sviečková. Fuj, nemožno…‘

,Teda do daktorho domu!‘

,Do ktorho? U Kôrkov majú dievčatá — to je pasca. Szilvassy má chorú ženu. Komáry? Eh, tam nevedia variť, všetko je akosi bez chuti. A ešte? Kde by ešte?‘

,Viacej nemáš kde…‘

V takomto škripci sa naťahoval koľkosi týždňov. Hútal, premýšľal, lámal hlavu — nijako nevychodí.

,Eh, bude, ako bude,‘ rozhodol konečne.

A keď došla tetka Šemická bolo tak, že on nevychádzal takrečeno z kancelárie. Fingíroval, že má veľa roboty, že je zaujatý, i prosil, aby mu obed posielali do kancelárie. To nemohol robiť ani týždeň, aby sa mu nedoznalo. Tak si vynašiel novú výhovorku: že ho noha bolí, a nemôže postúpiť. Ostáva na svojom byte i tam vybavoval kancelárske práce. Ale to tiež trvalo len do tých čias, kým Huba neoznámil, že zajtra mu dovedie doktora.

Huba ho navštevoval každý deň. On šípil dobre, čo Ondreja bolí, ale nedal znať na sebe. A pani bola už znepokojená a večne trápila muža, „čo je s pánom Kuchárom“.

Miesto toho, aby čakal doktora, došipľal sa krivkajúci do kancelárie odkážuc Hubovi, že „mu je o poznanie lepšie“. Huba sa zasmial do päste, dva dni mu dal posielať obedy zas len do kancelárie a v tretí deň predpoludním dostavil sa tam sám. „Ondro, ty si chorý. Darmo sa budeš pretvarovať — ty si chorý.“

„Ja?“ zadiví sa pán Ondrej.

„Ty. Tvár ti požlknula akosi, tebe čosi chybí…“

„Čo mi chybí? Noha ma trochu pobolieva. Ale to je pletka. Gáfor mi veľmi pomáha. A druhé — ja sa necítim.“

„Cigániš Ondro, cigániš: len povedz pravdu.“

„Ja? Ja nie…“ A v rýchlosti zabodol oči do kúta, bo ťažko mu vydržať Hubov pozor. ,Čosi chybí,‘ myslí si Ondro, ,pravdaže chybí a všeličo! Ale to nie je choroba, to je starosť, to je duševné mordovisko, nie telesné. A čo chybí? Mám všetko, čo som mal posiaľ, a predsa chybí čosi, predsa…‘

I tu, v tomto momente prebehlo mu cez hlavu, čo je to. Keď sadne večer v svojej izbe, sám ako palec, je mu akosi clivo. A vždy mu chodí myseľ, čo sa robí u Hubu, čo robí pani Amália, čo robí malý Milan, čo robí Huba, ako sa zhovárajú, čo hovoria, čo robili dnes, včera… To mu chybí, to, že nemôže byť s nimi, s ktorými privykol tráviť večery, ktorých radosti i žiale i starosti boli jeho radosťami i žiaľmi i starosťami. Hľa, prečo nemá pokoja, prečo nemôže chodiť do hostinca, do druhého domu. Nie varenie, čosi druhé je to, čo on potrebuje od Hubovcov.

„A bez toho ja nemôžem byť,“ nahliadol i on sám.

„No, čo rozmýšľaš, Ondro?“ okrikuje ho Huba, trochu netrpezlivý. „Ja nemám kedy čakať a pozerať, ako ty sedíš v tomto koterci. Vieš ty čo, polievka je čochvíľa na stole. Tvoja noha nenie tak zle. Konečne, keď si mohol z domu prejsť do kancelárie, môžeš tých pár krokov i do nás. A ak sa necítiš, dám ti zapriahnuť do koča a naložiť ťa i zložiť ako lazára. Už musím čosi rozhodného urobiť, lebo moja žena nemá vo dne v noci pokoja. A to pre teba.“

„Ach ba!“ usmieva sa pán Kuchár.

„Naozaj — z rozumu ma vyženie, vždy mi hudie o tebe. Už si sám neviem rady. Teda, čo hovoríš, ideme?“

„A ja takto?“ zadiví sa pán Kuchár, rozšíriac ruky i rozhodiac nohy.

„A čo? A odkedy robíš takéto komédie? Ak sa ti páči, obleč frak i klak, ale to nenie treba. A či mi ženu chceš vonkoncom pomárniť?“

„Ale prosím ťa, Mišo, to sú reči!“

„Tak teda hybaj!“

Keď kráčal námestím s advokátom, zišlo mu na um, že on je teliatko, ktoré mäsiar vedie na jatku. I tak dobrovoľne i mlčanlivo musí niesť svoju obeť ako teliatko, keď obetuje svoj život.

Bolo veliké šťastie, keď vošli do izby, nenašli v nej nikoho. Pán Kuchár sa zobral, poupínal, upokojil. Vošla pani Amália, ktorá ho veľmi priateľsky vyhrešila, až ho to rozohrialo na duši. Za ňou, keď polievka bola rozdelená, vošla tetka Šemická. Pánu Kuchárovi zatajil sa dych, pozeral na ňu čudnovato, akoby ju chcel preštudovať do gruntu srdca. Ona odpovedala na jeho nesmierne zdvorilé poklony celkom pokojne a vidno, bez všetkej predpojatosti.

„Nehovorili jej o mne, nehovorili o mne,“ myslí si a raduje sa v duši. I mier zrazu navrátil sa mu, o ktorom už-už myslel, že je rozviklaný naveky.

,Toto že je pasca? Toto?‘ smial sa sám sebe. ,Tuná nikdy, nikdy sa neboj, Ondrejko! Tu si bezpečný!‘ Zárukou mu bolo celé vystupovanie tetky Šemickej. Pevné, plné istoty, rutiny, jasné a otvorené. ,Tu nieto pobočných myšlienok,‘ vnucovalo sa mu presvedčenie. ,Ona na to vôbec nemyslí.‘ I celá osobnosť mu bola zárukou, že toto nenie karikatúra starej panny. Toto je žena, ktorá zná svoje ciele, i životnú úlohu. Ona dávno vytrela zo svojho programu slovo „vydaj“ a spriatelila sa s dnešným stavom. Vlastne vari ani nebolo treba sa spriateľovať — ona sa doň jednoducho vrástla, s ním nerozlučno spojila, kým sa jej nestal druhým zvykom, druhou povahou. Ona pána Kuchára ani nevyznačovala, ale ani naoko neignorovala. Chovala sa k nemu práve tak priateľsky ako ku druhým. ,Ono už tomu dávno odrástla, ona nepomýšľa na dobrodružstvá,‘ zhrnul svoje pozorovania a definitívne sa upokojil.

Ale vzdor tomu nemohol ju pustiť z očí. Preštudoval ju v tvári a nenašiel v nej nič pekného, ale ani nič odstrašujúceho. ,Tvár každodenná,‘ myslí on. Iba v očiach nesmierne imponuje tá istota a pevnota pohľadu. ,Mala byť chlapom, za chlapa nebola by mrzká.‘ Len keď sa zasmiala, akási mäkká črta naskočila jej na tvár, čo u chlapov nepozoroval. I postavou mu imponovala, svojimi širokými plecami. Dojem je ešte zvýšený blúzou, ktorá prilieha tesno a dáva vynikať mohutnosti a rozložitosti postavy. Ruky sú biele, nie vypracované, ani ohorené, ale tiež nieto v nich tej okrúhlosti, jemnosti, čo v ruke druhých žien. Keď ona podá ruku, podá ju celú a tak energicky a bez škrupule ako bársktorý chlap. ,Mala sa narodiť chlapom,‘ opakuje ešte raz svoje pozorovanie. ,Alebo mala sa rodiť za sedliačku. Iste by sme ju nenašli variť v kuchyni, alebo umývať misy, ale v maštali okolo statku, lebo v rezačke rezať sečku, alebo na humne mlátiť, alebo v poli, nie s kosákom, ale s kosou sa zvŕtať na zboží. Možno by vysadla i na voz a poháňala kone, a ktovie, či by nezapálila fajku…‘

Sám netuší, ako ho teší rozpriadať tieto myšlienky. I smiešno mu čosi prichodí, i rozosmial by sa srdečne, keby bol sám. Takto krčí sa nad tanierom a vnútorný smiech vyráža v úsmev, ktorý mu prihráva okolo úst.

Na druhú popoludní sa zodvihol a odišiel do kancelárie — veselý, spokojný. Zase cíti, že mu nechybí nič, že má všetko, všetko.