Zlatý fond > Diela > Syn výtečníka 1


E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Syn výtečníka 1

Dielo digitalizoval(i) Gabriela Matejová, Viera Studeničová, Michal Belička, Silvia Harcsová, Lenka Konečná, Michaela Dofková, Zdenko Podobný, Ivana Gondorová, Viktor Frischer, Ivana Lamy Žulčáková, Boris Zápotocký, Daniel Winter.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 98 čitateľov


 

14

Slnce pripekalo plnou svojou silou na polia, rozvlnené bohatou úrodou. Všetko akosi sa veselilo v nádeji dobrej žatvy. Ondrej viac ako indy zabehoval do Kvietoviec, na svoju kúriu a vidiecky dom i s celou službou tamdnu ho menej začal zaujímať. Dakedy mu bolo ťažko odlúčiť sa od svojho poľa i krásneho včelína a zahrabať sa medzi písma v kancelárii, ktorá hodne razila stuchlinou.

I ináče do mesta ho nevábilo.

Akýsi náhly prevrat prihodil sa v stoličnom meste, Suchanove. Dosiaľ tiché, idylické, premenilo sa v javište zvláštnych, nebývalých zápasov. Svornosť, tiché spolužitie, pokoj — všetko, všetko sa kdesi podelo, sťa úroda, keď prihrmí záškodný kamenec. Zavial akýsi otravný vietor a rozosial medzi vrstvy obyvateľstva zárodky hádok, zrady a konečne vážnej roztržky a krvavého nepriateľstva.

Tak sa zdá, že pôvodca všetkého bol koncipista u advokáta Nosáka, mladý Janko Dukát. Sotva sa zohrial u svojho tučného principála, človeka veľmi opatrného, ktorý pil najlepšie vína a fajčil najlepší dohán a pritom každú zimu presedel vo vykúrenej kancelárii pre nešťastnú podagru[64] — sotva sa poobzeral v tomto pokojnom meste, už začal si hlavu lámať na všakových fígľoch. Skamarátil sa s dvomi univerzitánmi viedenskými, ktorí — synovia farárski — trávili vakácie v blízkom okolí, v dedine Dubnici a chodievali do mesta dakoľko ráz do týždňa s akýmisi divnými stužkami na prsiach, cez biele košele prepätými. Navštevovali i „panské kasíno“ a vyznačovali sa tým, že celkom otvorene „povedálovali“. Páni z vidieckeho domu sprvu sa podivili, čo to za figúry a aké to majú „franforce“ na prsiach, pozdejšie ich ignorovali, keď sa presvedčili, čím páchnu. Ale týchto mladíkov to nič nemrzelo. S akousi viedenskou nevšímavosťou vošli tu i tu i do „Spielsalonu“[65] v kasíne, kde smotánka vidieckej inteligencie dusila tartlík, alebo po prvom ferbľu.[66] Nedržali sa pritom známeho zákona, že „kibic má mlčať“, ale zhovárali sa medzi sebou a daktorými hráčmi, pravda, zase len slovensky.

„To už nemožno trpieť,“ sťažoval sa asesor[67] Kulpaszky, „ináč títo pueri[68] nás stadiaľto vyženú. Treba im ukázať, kto je tu gazda.“

I lámali si hlavy, akoby, čoby, ale vysvitlo, že sa tu nedá nič spraviť. Členom kasína bol nielen mladý Dukát, ale i Nosák, Huba i daktorí mešťania, menovite Miško Dudaj a Ďuro Hlôžka: prvý, ešte mladý, ale veľmi rozumný a tak sa zdá, „všetkými masťami mazaný“ zámočník, ktorý ženbou prišiel s polovicou mesta do rodiny, a druhý, Ďuro Hlôžka, človek, teraz ináč „prekysnutý“, ako sám uznával, ale s minulosťou veľmi pohnutou. Slúžil pod Hurbanom, pozdejšie bol pod Bachom „wegmajstrom“[69] a teraz gazduje na svojom a rád rozpráva o svojich výpravách v revolúcii. Títo všetci nebodaj by bránili mladých holobriadkov a strhli by ešte bohzná koho za sebou.

„Dajme im pokoj,“ tíšil ich ustrašený prezident kasína, pán Dvorszky, „panslávi držia spolu, ako židia. Keď jednému stúpiš na palec, zgaudží celý národ a potom môžeš sa pratať.“ Ale pánu Dvorszkému väčšmi vari ešte, než táto veliká solidarita panslávov imponoval obligátor na päťtisíc zlatých, ktorý len predlanským musel podpísať Hubovi, i ktorý je na jeho dome suchanovskom i na intraviláne intabulovaný.[70] Kým pán Dvorzsky bol ešte Dvorským, t. j. za Bacha, urobil čosi groša a zadovážil dom, keď sa stal Dvorszkým, dostavili sa panské chúťky i obťažil si dom hypotékou. Má dcéru Etelu, ktorá práve robí furore[71] na stoličných báloch a veľmi krásne hovorí maďarsky, kdežto pán otec túto reč nesmierne mučí na ulici i v kancelárii a v dome svojom rád počúva „hlahol“ jazyka Libušinho: nenadály konkurz urobil by koniec tejto skvelej hre dcérinej.

Búrka teda stíchla prv, než mohla vlastne vypuknúť. K tomu dopomohlo i krásne počasie, ktoré mladých ľudí vyvábilo z kasína na kolkáreň. Pomaly, nenazdajky kolkáreň „hornia“, u Spiegla stala sa strediskom týchto podozrivých živlov. Chodili na ňu spomenutí študenti: Pavel Chvojan a Bohuš Rešetár, koncipista Dukát, dakoľko tovarišov, medzi ktorými vynikal vzdelanosťou „obuvník“ Gajdoš. Niekedy nakukol advokát Huba, aby si hodil dva-tri razy, ale na mrkaní už odchádzal domov, a dakedy prišiel i advokát Nosák, ale vždy len na mrkaní, keď „ten z ringu“, Hubov dom stál na námestí, „doma lúpi švábku“. A keď prišiel Nosák, všetko sa rozveselilo akosi. Púšťali ho „do plných“, chlapci mu pretiahli niť a tak neraz zhrmelo deväť od ľavého žida, keď vandel išiel na pravého. Bolo „sláva!“, bolo „nech žije!“, ba dakedy ho schytili na plecia. Prvý „kozák“ sa usmieval, netušiac, že za svoje kozáctvo ďakuje súmraku, ktorý zakrýva machinácie chlapcov pod bubnom. „Protokolista“ Huber, kníhkupec v sporiteľni, alebo praktikant pri kupcovi so strižným tovarom Koštiaľovi, Eduard Rábik — oba majú veľmi pekné, úhľadné písmo — skočí na „táfľu“ a píše kriedou na trám nový výkon pána advokáta.

„Kmotre!“ volá Nosák do záhrady, v ktorej je vystavená kolkáreň. Na to slovo vybehne z domu a beží cez záhradu hostinský Jakub Spiegel, so servítom v ruke. „Nabite frišké!“ rozkazuje mu advokát, „a toto, tieto pomyje povylievajte.“

„Na službu, pane pravotár,“ hlási hostinský po slovensky, so svojím zvláštnym prízvukom. Mnoho práce stálo Dukáta i oboch študentov, kým suchanovského krčmára vyzdvihli na taký vysoký stupeň panslávskej kultúry.

Len čo sa načal súdok, začala sa plniť kolkáreň. „Malá hŕba pýta viac!“ kričal Nosák, vítajúc každého pohárom. Boli to pisári ,diurnisti‘,[72] ktorým málokedy sa trafí, že môžu koštovať „z friškého“, a ešte zadarmo. Veď známo, že darmodaj umrel a narodil sa kúpsi, „a ak sa i darmodaj nájde, on vždy prejde popri stolíku diurnistu bez rešpektu a uzlík rozviaže až pred pánom principálom, alebo plane až v kuchyni, pred pani veľkomožnou. Nosákov súdok tvorí kúzlo, v ktorom sa všetci znášajú. Ba páni, ktorí ináč pracujú vo vlasteneckom ovzduší, nezutekajú stadiaľto, počúvajúc slovenský hovor a čo je ešte hlavnejšie — spev…“

„I páni, ľaľa, po sedliacky spievajú,“ diví sa Zuzka, vybehnúc z kuchyne do záhrady.

„Veď hej!“ prisviedča jej paholok Matej spod ciene, „kdeže by nie! I, s odpustením, kôň zarehoce, keď mu naleješ vody do kreptúcha. A toto je nie ani voda, ale pivo, takô spravodlivô, ako pán boh prikázal. Lebo toto má takú spravu, že keby mu špunt prevŕtal, všetko by pekne-rúče vyhučalo, nuž Jakub nemôže doň naliať.“ A odpľul si s opovržením. „Čidali, ti je ako pálenka! Páni vedia sebe trúnok šanovať — a ty lôchaj pálenku, i to nie pálenku ako pálenku, ale ti namočia do nej ešte vrbiny alebo živého vápna: bodaj ich čerti vzali, aby ich bodaj…“

Matej bol od malička antisemita, ale teraz je ešte väčší, čo je u Jakuba vo službe, a videl, aké ten vystrája kumšty s pálenkou.

Na kolkárni čo ďalej, to hlasnejšie. Nepočuť síce gule gúľať sa dolu žlebmi, lebo chlapci, dostanúc po dva groše do hrsti, dávno odbehli kúpiť za ne cukríkov, kým starý Urbach Benjamín nezatvorí svoj skliepok zaprataný vrecami „strovy“ a menovite „múkhy, nech ma čarth vezme na fľaku, ako kveth“, premiešanej trochu gypsom, (aby nebola „veľmi hladká“). Zato počuť spev, ktorý vodí päť do šesť vyspievaných hlasov. Druhé hlasy — ohromná väčšina — sú „naturálne“. Kde-tu sa poddávajú tým prvým, kde-tu odrazu akosi navrú, a prelievajú sa z koryta obvyklej miery. Tie prvé patria študentom a tie druhé tovarišom a diurnistom a pisárom. Za dlhou táfľou sedí na čestnom mieste mecenáš Nosák, pred ním sa usiluje lampa „rundbrenner“,[73] aby osvietila túto miešanú spoločnosť. Je to trochu ťažko, lebo cylinder je zanesený sadzou. A okolo neho sedia jeho kompáni v láske a svornosti. Iba pisár verejného notára, Adolf Hornyák a bývalý palier, teraz podnikateľ stavieb, Peter Búdka (pochádzajú z jednej dediny), oblapili sa okolo hrdla a kníšu sa taktom piesne, ktorá práve ide. Ale keď sa dokončil verš, tu si Peter Búdka pritisol ľavú dlaň na tylo i s uzučkým klobúkom a začal s Hornyákom „tú našu“: nebudem tak robiť, ako som robievau, mau som mladú ženu, k druhým som chodievau…

Nosák nevie, čo má robiť od radosti. Podchvíľou sa obracia k Chvojanovi a Rešetárovi: „No — akože! Vieme sa my zabaviť, či nevieme?“ A tlieska zas do dlaní, posmeľujúc Búdku i Hornyáka. Jemu sa všetko vidí, že vykonal kus práce. „Mládež treba zhromažďovať, okolo seba — a nie nos vstrčiť na chvíľku a zas ísť do svojej skrýše, ako sa to robieva. Mládež vôbec potrebuje vodcu!“ Chybovalo len doložiť: „a ten som ja.“

I nedá sa tajiť, že on je dnes vodcom týchto tuná, veď nenie tak ťažko ísť za ním! On vodí po cestách širokých túto čeliadku pozháňanú zo všetkých kútov sveta. Zábava bola by sa celkom krásne vydarila, nech Búdka i Hornyák nepustia sa za pasy. Ale tam „u nás“ je taká obyčaj, i nechceli sa jej spreneveriť. Pri ktoromsi zvrate stúpil vysokým podpätkom Hornyákovi na nohu, ktorý pritom zreval sťa hrdina spod trojanských múrov.[74] „Rozmrvil mi nohu — u! Rata — rozmrvil mi nohu…“ Bohuš Rešetár, budúci chirurg, rozkázal hneď, aby mu vyzuli topánky a stiahli pančuchu. Noha bola celá — „veď je var’ nie z cukru,“ dodal Búdka — iba na nárte bol hodnoverný odtisk Búdkovho podpätku i s dvoma radmi šteklíkov, ktoré bolo treba do podpätku navbíjať, lebo Búdka inakších „štíflov“ nenosí. „Oj, to sa ti zahôji,“ teší ho Búdka, „kým sa oženíš. Treba len popolievať zdnuka,“ i podáva mu pohár s rozpeneným pivom — „všetko, všetko — glo-glo-glo-glo-glo-glo-glória!“ spieva mu „a zvonku takto potrieť,“ i šuchá mu dnom prázdneho pohára boľavú nohu.

Paľo Chvojan i Rešetár, ako povolaní odborníci, nariadili mokré obklady do rána. „Ináč nenie nebezpečné,“ doložili ku všeobecnému uspokojeniu.

A takýchto večerov bolo viac na suchanovskej kolkárni Jakuba Spiegla. Akýmsi morálnym vodcom a otcom mládeže stal sa advokát Nosák, ktorý osobne nebol veľmi pomámený za pijatikou, ba môže sa povedať, i cez najkrikľavejšie scény znal sa prebrodiť čistou hlavou. Do tejto novej roly vnútila ho vrodená žiadosť zábav a ešte vari revnivosť na kolegu Hubu. Znal, že mládež robí verejnú mienku, i ju si chce týmto spôsobom získať ako neohrozený Slovák. A toto všetko nenie jeho invencia,[75] ale invencia Janka Dukáta, jeho mladého koncipistu. Ako dobrý psychológ preučil svojho principála, chytil ho za tieto slabé stránky a teraz už stavia ho sťa figúrku na svojej šachovnici. Ešte väčšmi sa zodvihli vlny spoločenského života, výletom pod Šedivú Skalku. Je to vlastne hustá hora smrečinová, z ktorej trčí skala sťa obrovská senná kopa. Pod ňou je polianka, porastená drobnou horskou trávou a dačo naľavo, v tmavej húštine mocný prameň vody, studenej, ostrej, sťa ten hôrny vzduch. Vývoz je tiež dosť pohodlný a diaľka z mesta nepatrná. Miesto pre výlety, majálesy ako stvorené.

„Idete na výlet pod Skalku?“ pýtali sa ženy ráno na trhu, kupujúc od dedinčaniek mlieko a maslo.

„My nemôžeme. Tam bude všetka branža nazháňaná.“

„Ba kto to len harangoval všetkých majstrov!“ diví sa pani sudcová. „Ja predsa nemôžem ísť, kde je môj šuster.“

Koncipista Dukát v deň pred výletom pripojil sa ku advokátovi Hubovi, keď vyšli zo súdu.

„Prídete teda zajtra na výlet?“ pýta sa advokáta. Už pred týždňom ho pozval, a dostal odpoveď dosť odmietavú. Vidno, ignoruje ju celkom.

„Ja neviem ešte,“ odpovedá Huba, akoby v rozpakoch. Ale rozpakov niet u neho. On dávno si už umienil, že ,tam nebude páchnuť‘.

„A prečo?“

„Ešte ani určite neviem, kto ho zariaďuje.“

„Zariaďuje ho tunajšia mládež, študujúca a remeselnícka,“ odpovedá koncipista nevinne. „Ale firmu dáva môj principál, ako vždy podobným zábavám. Príčiny vari netreba, aby vám uvádzal.“

„A na tie práve by bol zvedavý, ak dovolíte,“ poznamenal Huba, nie bez trpkosti. „Vidím i ja, že sa tu čosi robí, čosi kutí, ale všetko po kútoch kdesi a akosi tajne. Neviem prečo.“

„Zbierame sa,“ odpovedá Dukát. „Toto sú zárodky čohosi, čo má nasledovať. Zárodky nášho života, ktorý tu, pod popolom hasne.“

„Zábava na zábavu — lumpačka za lumpačkou. Ani nedoprajete času, aby ľudia vytriezveli, pretreli oči, prehliadli. To je pochybená cesta,“ doložil s patrným hnevom. „Treba začať z vážnej strany už raz a nechať toto ľahtikárstvo. Takýto život našský je nie mojím ideálom…“

„Povedám, že sa zbierame,“ pokračuje neohrozene Dukát. „A ak chcete sa chytiť do vážnej práce, musíte najprv rozohnať všeobecnú driemotu. A náš národný charakter je už taký, že potrebuje takejto vzpruhy, aby sa vzchopil k dačomu. Hneď počať vážne, odrazu chcieť vyvádzať divy — na to nemáme sily. Tí „druhí“ by nás pridusili hneď v prvých počiatkoch a na našich, menovite na meštianstvo by zaľahla zase driemota.“

„Veď uvidíme,“ odpovedá Huba, čosi udobrený.

Bol odhodlaný, že k tomuto dielu nejde priložiť ruky. „Chlapci sa hýbu a chcú komandovať starých,“ alebo: „Ja som nie komediant, starý pôžitkár ako ,tendolu‘.“ To myslel na Nosáka. „Ja sa nedám nastrčiť a ťahať za druhého gaštany…“ To boli asi jeho myšlienky. Ale pri večeri sa mu prevrátili všetky úmysly.

„Akože — pôjdeme na ten výlet?“ pýta sa tetka Šemická.

„I vy?“ zadiví sa Huba. „Ako vidím, všetko sa pobláznilo za výletom.“

„Ja som veľká priateľka takýchto zábav.“ Pod stolom silne pristúpila prsty Hubovi, ktorý prekvapený pozrel na ňu. Ona významne pozrela naň. „V Šarušári, kde som bola zalanským, bol takýto výlet. Bola som na ňom i ja. Prišla i grófka Somogyička s deťmi, i všetka aristokracia a úradníctvo. A to všetko sa miešalo s meštianstvom a remeselníkmi. Sama grófka tancovala s jedným sedliackym šuhajom — a od tých čias vždy spomína ten tanec. Bola to chutná zábava.“

„Nuž, keď je tak,“ ozval sa žartovne Huba, „to pôjdeme i my, ženička. Čo?“

„Ja neviem. Vieš, že som nikdy na takomto nebola,“ odpovedá v rozpakoch pani Amálka. „A potom Emuško! Najlepšie, nech ide tetuška a ty. Môžete vziať i pána Kuchára.“

„To pôjdem ja, stará!“ rozosmiala sa tetka Šemická. „Mne by to veru pristalo!“ A po krátkom zadumaní doložila, nemohúc potlačiť povzdych: „Teda nepôjdem ani ja.“

Huba sedel za večerou namrzený. Hnevá ho, že tetka tak naraz sa tu driape a žena zas nechce jej urobiť po vôli. I na tetke sa vidí, že sa jej toto nemilo dotklo. Večera bola zas sfušovaná.

Po večeri vyšla pani Amálka uložiť chlapca; Huba zostal sám s tetkou.

„To je hrúza, ako sa daktorí muži ťažko domyslia,“ hovorí mu s komickým zúfaním. „Veď ja nejdem ta kvôli sebe, ale kvôli nej! Teraz treba začať, teraz! Ani už nie začínať — začali za vás druhí… Zajtra pôjdete ta s Amálkou, nech sa mieša medzi ,vašich‘, vlastne už medzi svojich,“ dodala s úsmevom.

„Ale už?“ zľakol sa Huba. „A ja som projektoval…“

„Zajtra alebo nikdy,“ zahriakla ho tetka. A už viac nemohli hovoriť, lebo Amálka sa vrátila.

Tetka sedela zamyslená, bez slova na svojej stoličke. I nápadne zavčasu dala ,dobrú noc‘ a odišla do svojej izby.

„Aká je divná tá tetka,“ pretrhla mlčanie pani Amálka. „Ja viem, že sa nahnevá, lebo nechcem ta ísť.“

„Nebolo to veľmi taktické, ženička. Ona sama ísť nemôže, je viazaná takrečeno na teba a ty nechceš obetovať ani mak svojho pohodlia za jej zábavu. Mňa to nesmierne ženíruje. I keby to bol hosť menej vzácny, nepatrilo sa tak ho odvariť.“

„To teda ja musím ísť!“ zvolala Amálka skoro s plačom.

„Musíš, ženička, musíš ju ty ešte prisiliť, ak by sa ona vzpierala…“

„Ako ja ,ta‘ pôjdem!“ to „ta“ vyslovila s takým zhnusením, že Hubovi naskočil rumenec.

„A čo ťa ,tam‘ toľme straší?“

„Kto ta pôjde? Iste ani jedna pani.“

„Pôjde Nosáková, farárka, meštianky, tetka — dosť ich bude tam…“

„Všetko neznáme! Keby aspoň Kramerka! Alebo Sidka alebo Zuzika.“

„Tie nepustí muž. Vieš, že každá sa tam zamiešať nesmie. A viem, že by vďačne.“

„Prečo nesmie?“

„Lebo je spoločnosť miešaná. Budú tam i okolití farári a ich ženy a — nuž vôbec i Slováci sa tam stroja. A úradník, vieš, ako sa musí mať na pozore. Nám, chvalabohu, nik nemôže strhnúť z platu: my sme páni samým sebe…“ Povedal to s takou hrdosťou, s takým sebavedomím, že pani Amália s údivom pozrela naň.

Pritúlila sa k jeho plecu a čosi ako hrdosť vkráda sa jej do duše. Ale i tak obchodia ju zimomriavky, keď pomyslí, kde to ona zajtra bude.

,Bude tam i on, i tetka i Kuchár…‘ A to jej slúži k velikej poteche.

A na druhý deň medzi drožkami, vozíkmi všakovej starosvetskej podoby zjavil sa i elegantný kočiar advokáta Hubu. Na zadnom sedisku boli pani Amália s tetkou, proti nim Huba i Kuchár. Na kozlíku sedela varovkyňa.

Pani Amália i tetka mali svetlé šaty, ľahké, ktoré ešte i tetkinu tvár robia mladšou. Je dnes vôbec nad obyčaj živá, veselá a jedine v tejto veselosti tetkinej utopiť sa mohla Amálkina veliká váhavosť i tréma. Drží na rukách Emuška tiež v šatočkách vzdušných a širokom slamennom klobúku. Nesmierne ju teší, ako mladý pán sa hádže sem i tam od radosti, rozhadzuje rukami a kričí: „Hota-hota!“

Zapálila sa rozpakmi, keď kočiar zastal pod poľanou, odkiaľ už dolieha šumot rozprúdeného rozhovoru. Všetko akoby načas utíchlo a pozornosť sa obracia na kočiar, pred ktorým fŕka pár mohutných pejkov. Huba i Kuchár sa sponáhľali dolu, aby pomohli dámam na mäkkú pažiť.

„No, čo strašíš — smelosť!“ šepne advokát žene, podávajúc jej rameno i tisnúc ho vrelo k svojmu boku. Ona neodpovedá, iba z pŕs sa jej vykradol ťažký vzdych, ktorým akoby jej bolo odľahlo.

V spoločnosti zavládla akási senzácia. Hubovi sa úfali, ale iba podajedni optimisti, že príde, na jeho ženu nerátal nikto. Po prvé, že dosiaľ vôbec neukazovala sa vo verejnosti a ďalej, že toto je spoločnosť jej celkom cudzia. Prítomnosť dedinských farárov a ich polovičiek vykonala divy: úradný svet sa nedostavil semka. Poslali Rudolfa Svojtku, človeka zdvorilého, úslužného, uhladeného. „Opatrný, jako hadové,“ myslí o ňom farár podžiarsky Ondrej Vrba, ktorý mu už dávno nedôveruje. „Neboj sa psa, čo šteká, ale sa boj psa, čo mlčí…“ Rudolf Svojtko je apatekár diplomovaný, bez apatéky, a tak loví v prázdny čas „partiu“ a dáku apatéku, i robí „pánom“ všakové služby. Dnes ho poslali semka, aby vedeli, čo sa bude tu robiť, vlastne hovoriť.

Týmto jediným činom — že totiž prišiel so ženou, rozbil Huba všetok ľad odrazu. Nosákovi nesmierne zalichotil tento kolegov príchod, on ešte vždy pokladal sa tu za domáceho pána. I preto, koľko mu dopustili rozhegané nohy, bežal mu oproti a zvítali sa na pohľad tak srdečne, že farár sokolčiansky Martin Kováč pošeptal dubnickému susedovi Jánovi Bohumilovi Rešetárovi: „Tí sa tiež radi majú ako koza nôž. A od samej lásky najradšej by sa zožrali,“ na čo Ján Bohumil Rešetár sa chladne usmial a riekol: „Pes psu brat, ale títo iste sú nie bratia.“

Nosák menovite pani Amálii strúhal nesmierne komplimenty. Dosiaľ rozpráva, aký on bol „kozák“, kým sa „nezahrdúsil s čertovou starou materou“, t. j. kým sa neoženil.

„A kde je tvoja?“ pýta Huba, možno aby sa mal čo pýtať, možno, aby kolegu trochu pošteklil.

„Ó, tá má dnes veľa roboty,“ odpovedá Nosák, zvraštiac obrvy. „Nijako nemohla dôjsť. Ale takto nám je nesmierne milo, že nás poctila naša milostivá…“

I farári sa im zaraz priblížili a vidno im na tvárach radosť. Už-už počali tušiť, že u Hubu „nenie všetko s kostolným riadom“, keď vstúpil do rodiny s takou famíliou, ako sú Dúbravnickovci. Videli na ňom akúsi neistotu, nerozhodnosť. I zaraz počala sa vkrádať do tých kruhov nedôvera akási proti nemu. A tá sa ustaľovala, rástla — konečne začali akosi bočiť od neho a nikto si nebol istý: „čo ten človek vlastne má za lubom.“ I v tomto kolísaní, v takých pochybách, čakali od neho dáky rozhodný čin, ktorý ho postaví „alebo medzi nás, alebo proti nám“ — ako neraz uvažovali — „aby sme vedeli na čom stojíme. Lebo nehodno na dve stoličky sedať, ináč sadneš na zem…“

Z tejto strany bolo privítanie skutočne srdečné, úprimné, až radostné. Pani Amália sa až naľakala, keď jej stískali ruku jeden po druhom. Ruka Ondreja Vŕbu je napríklad tak široká i ohorená i tvrdá sťa ruka sedliacka. I sokolčiansky Martin Kováč nenie o nič nežnejší. Nie darmo im vyhadzuje na oči beličiansky Rózik: „Darmo sa pechoríte, carissimi![76] Na nás sa jednostaj vidí, že sme nosili krpce a naše deti zas len budú nosiť krpce. Oni sú tu najinteresantnejšie typy, vynikajúce železným zdravím, bodrosťou, úprimnosťou i velikou dávkou pevnoty i ráznosti v svojom kruhu a v obcovaní s druhými, i vyššími a vysokými.“ Pani Amálka zaraz vycítila, aký je toto druhý, druhý svet: odchodný od jej rodného kruhu i od všetkých minulých snov i predstáv. I jej títo ľudia tuná pripadali, že „razia maštaľou“, že „sa posedliačili“, ako jej neraz stavala pred oči pani sudcová, Sidka. Z ich mohutných, širokých postáv ovieva ju akási surová sila, oproti ktorej „sedliactvo“ mužovo sa tratí. Cíti nesmiernu ťarchu svojho postavenia proti nim, nepokoj akýsi, alebo skôr strach. I ich reč je akási celkom iná — prostá, priama, bez všakových cifier, ako sa ju naučili od ľudu, s ktorým vlastne žijú i s ktorým sa stopili. Jediný dubnický Ján Rešetár robí na ňu dojem priaznivý. Jeho suchá, vysoká postava, jemná, bárs vráskovitá, oholená tvár, malé ruky i nohy jej je čosi známeho, akoby povýšeného. I on sám sa odráža od nich svojou eleganciou i manierami akosi uhladenými. „Hja, diplomat je, náš kmotor,“ posmieva sa mu beličiansky Rózik, „prituchol k panským misám.“

On je „z pokolenia Lévi,“[77] zo starej farárskej dynastie. Mladosť strávil ako pedagóg v zemianskej rodine Dubnických, i s nimi žil dakoľko rokov v Prešporku a Viedni. Tam nasiakol týmito manierami, ale panského ducha málo-pomálo vyzliekol, keď sa našiel na dedinskej fare.

Pán Kuchár, keď koč zastal, prebehol letkom očima po spoločnosti. ,Ovca v jame vlčej,‘ pomyslel si s výčitkou, ,čert ma sem niesol! Z našich nikoho okrem toho ,giftmišera‘,[78] potrimiskára.‘ I mihla mu pred očima postava hlavného župana, ako upnute bude mu pozerať zajtra medzi oči. Ale nemal kedy sa tou myšlienkou zabávať, lebo musel „kišasonke“ pomáhať z koča, ako žiadala galantnosť. A tu prihodilo sa mu už či šťastie, či nešťastie: v náhlosti urobil z pravého ramena oblúk a tetka Šemická vložila doň svoju ruku. Podivil sa, čo sa to stalo i prekvapene pozrel na ňu. Ona sa neobrátila, len raz šibla okom naňho, tak zboku a smiech jej ihral na tvári. ,Teraz ma vysmeje — to sa mi dostane,‘ jeduje sa pán Kuchár. Snaží sa nepredpojate, akoby sa toto všetko rozumelo samo sebou, doviesť svoju dámu, kde ložírujú dámy.

Spadla z neho všetka stiesnenosť razom, keď sa našiel v ich kruhu. Došla ta medzitým i pani Amália s úsmevom rozpačitým. Našla tu všetky pani farárky, len tak sa jej tmilo pred očima od ich temných šiat. Najstaršia je dubnická, pani Rešetárová, nízka, okrúhla postava s úsmevom vľúdnym na tvári. „Naša pani matka sú naozajstná pani matka,“ vychvaľujú svoju farárku Dubničanky: „už ti tá neukáže pýchu na sebe!“ A skutočne, Rešetár nemohol sa žalovať, že mu strpčila život. Jediný jeden raz zapríčinila mu veľa starostí: ochorela na horúčku i chudák, toľko nocí nemohol ani oka zažmúriť od strachu. Ustavične sa mu plietla v hlave pieseň: ,Co Bůh činí, vše dobré jest…‘, ktorou sa chcel akoby pripraviť na katastrofu, ktorú nebohý fyzikus Huber držal za veľmi možnú. Ale srdce sa vzpieralo podrobiť sa tak bez slova tomu, ,co Bůh činí…‘ Pri nej sedí dievča, môže povedať, pekné. „Moja dcéra Oľga,“ predstavuje ju pani farárka Amálke. Na nej sa nevidí nič z tej dôstojnosti otcovej, ani z vľúdnosti materinej. „Jabĺčko sa ďaleko zakotúľalo od stromu,“ žartuje krstný otec, beličiansky Rózik, „a ty, kmotre, richtuj tisíce, lebo tá nikdy nebude prijímať kytu ľanu od gazdín alebo hlávku kapusty. Tá ti bude veľkomožná kdesi…“ I skutočne, v jej oku ihrá veľa svetáctva i akejsi rozpustilosti, čo neobyčajne vybehuje z rámca farárskej dcéry.

Pani Amália i tetka Šemická veľmi sa zadivili, keď zazreli pána Kuchára, ako s velikou úctou priblížil sa k pani farárke a pobozkal jej ruku. ,Aký galanthom[79] — nemyslela by, že to od neho vystane!‘ diví sa tetka Šemická. Pani Amálka si pozorne prehliada pani farárku, i sama cíti k nej akýsi veliký rešpekt.

Druhé farárky sedeli okolo dubnickej. Podžiarska Vrbová, vysoká, zdravá, červená i v tvári veľmi krásna. Ondrej Vrba oženil sa z lásky s učiteľskou dcérou predlanským „a žijú sťa dva holúbky pod strechou“, prekára ich beličiansky Rózik, „len by im ju hlavatí Podžiarani pošili, lebo ináč podžiarska pani sestra bude musieť o polnoci stať a podkladať na pôjde šaflíky, šechtáre a hrnčeky, aby ju nepodlialo.“ Podžiarska pani sestra sa veselo smeje a oprie o svojho muža a nebodaj si myslí: ,Čo ma tam po streche, keď ja mám svojho Ondríka. Nám bude i na holej skale dobre.‘ A muž hľadí na ňu nežne, akoby chcel povedať: ,Nedám ťa za všetky paláce…‘

Sokolčianska pani farárka, suchá, trochu uvädlá v tvári, ale statná žena a mladica obhoditá, sedí tu „ako na stratenej varte“. Bije ju už či nuda a či starosti.

Práve jej zišlo na um, čo robí tých dvanástoro kačíčat. Zabudla čeliadke prikrútiť osobitne, aby na ne pozor dávali. Vybehne to špárou popod vráta na cestu a bude sa chcieť plákať v „sokolčianskom rybníku“, zanedbaných močidlách vyše fary, kde sa už nesmie ľan močiť, odkedy je stará fara zbúraná a na „tento vyhnanec“ prestavená, to jest sotená do intravilánov, na záhumnia „aby pangharti nešantovali pod oblokmi, keď pán tatík robia kázeň“ — i obohnatá „jako Jerusalem, múrami ze všech strán“. A iba teraz jej zišlo na um, že na vŕbach okolo „rybníka“ vysedáva straka a nesmierne rapoce. ,Uchytí mi ich zo troje,‘ trápi sa pani farárka, ,lebo ten naničhodník, mendíčisko akiste brúsi po dedine, alebo sedí dakde na pôlkach.‘ Skoro jej ide do plaču, keď na to pomyslí, tým skorej, že je na nej poriadka odbaviť tejto jesene knazskú spoveď. ,Čo dám tomu svetu, preboha, keď mi kačky straka vynosí! A zasa príde i inšpektor.‘ Inšpektor seniorálny vždy prišiel do Sokolče na spoveď „medzi svojich kňažkov“ a nie kvôli pečienke „spod pierka“, „lebo takej som nikde na svete nejedol“, neraz sa zabožil. A potom hlúpo je takto „daromnikovať“, ktorá je naučená i pri varení obchodiť okolo šparherta so „štrikerajom“. Ba minulej jesene, keď odprevádzala najstaršieho syna do Kežmarku — vozil ju na fasungovci[80] pod plachtou kurátor Matej Snopko — po ceste, sediac vo voze, uštrikovala jeden pár dlhých ženských pančúch. Len tak sa dá predstaviť, ako môže sokolčiansky Martin Kováč na svojej brdárke „žiť sťa prepošt“,[81] nosiť sa poriadne, jedného syna posielať do škôl a troje vychovávať svojmu stavu primerane, on, človek chudobný, ako kostolná myš, ktormu žena, keď ju bol pýtať, tiež s dobrým svedomím mohla odpovedať: „zlata, stříbra nemám…“ A ešte robiť akési tajné úspory a byť u beličianskeho Rózika vo veľkom podozrení, že „sedí na kapitáloch“. To všetko vyvádza sokolčianska pani matka svojimi rukami a menovite svojou vtipnou hlavou. „Naša pani sestra zo Sokolče,“ posmeškuje beličiansky Rózik, „ani len trnkám nedá pokoja. Ona ti z nich, bohzná ako, naseká gulášu.“ „Ach, gulášu nie, ale lekvár je z nich dobrý i pálenka.“ „No vidíš, povedám, ani trnkám nedá pokoja.“

Bola tu i Ľudmila Pekárovská. Vysoká, štíhla dievčina s čiernyma očima, na podiv výmluvnými. Obrátila sa v Prešporku i Pešti v posledné časy, učila sa pristrihovať ženské šaty a teraz si založila v Suchanove „módny obchod“, kde šije dakoľko suchanovských dievčat z meštianskych domov. Ona sama je akoby „cestujúci módny žurnál“, vkusne oblečená, ale nie dáko výstredne. I v celom držaní vidí sa, že sa pohybovala vo veľkých mestách. Tu v Suchanove k jej podniku sa držali spočiatku zdržanlivo, niekde i nepriateľsky. Ženským nebolo sympatické, že dievča, ktoré „ešte má výhľad, že ho potká šťastie, stavia sa na vlastné nohy“, „to je proti zákonu božiemu i svetskému“. Ale Ľudmila stojí tuho na svojom úmysle i vždy má roboty nadostač, nie tu z okolia, ale zďaleka. Vychytili ju, že je to prvá mašamódka, ktorá „ani peštianskych sa nezľakne“. Stojí chladno a tak sa zdá pozorne načúva, čo jej pani Dudajka rozkladá, s ktorou sa sem vyviezla i so svojou matkou, obstarnou už matrónou, ktorá takto sa krúti okolo vatry. Iba na stisnutých perách a rýchlejšom dvíhaní sa pŕs dá sa badať, že sa premáha. ,I ona je tu!‘ hučí jej v hlave: ,Ona! Nech to viem, nebola by prišla…‘

Hubovci sa zvítali so všetkými a nebolo pomoci, museli pozdraviť i tamto krídlo, kde stála Ľudmila medzi meštiankami a ich dcérami. Pani Amálka sa zapálila po uši, keď zazrela zoči-voči Ľudmilu, snáď od hnevu, snáď od rozčúlenia. Huba sa cítil ako človek, povedomý svojej viny. ,Radšej by sa našiel v horúcom pekle, ako tuná,‘ myslí si.

Najlepšie z našich známych ešte sa tu vynašiel pán Kuchár. Od dubnickej pani farárky, ktorej sa vypýtal na jej brata Dezidera, svojho spolužiaka i na všetko, čo v Dubnici nového, obrátil sa k sokolčianskej pani farárke.

„Ako sa majú, milosťpani, či som ich už dávno nevidel.“

„Koľko ráz som už povedala, že sa mne vyká a nie oniká. To je tým horšie, že ste v svojom dome takrečeno. Mali by ste hostí lepšie šianať.“

„Ach, ako sa milosťpani zná hnevať — nikdy by nebol pomyslel!“ odpovedá, teraz už tak figliarsky, aby z toho nevykvitlo ani „vy“ ani „oni“. ,Ona ti hneď udrie do živého,‘ trápi sa Ondrej, ,a táto kalika Svojtko nadkladá uši, čo by mohol zdrapiť.‘

„Musíte na každý pád urobiť pokánie a napraviť sa,“ hreší ho pani farárka.

„Ak len nebude veľmi ťažké,“ modliká Ondrej.

„Čo najťažšie. Musíte prísť čo skorej do nás: ja vám tam dám lekciu zo slovenčiny. I aký je rozdiel medzi „vy“ a „oni“. A to ešte raz — čím skorej!“ pohrozila mu prstom, ktorý bol večne vystretý, to vari od štrikovania tak sa vzal.

„To mi nebude pokuta, ale zvláštna radosť,“ odpovedá Ondrej.

„I tak ste už dávno u nás neboli,“ dokladá pani matka celkom vľúdne. „Kde to vy zas blúdite a či ste už vonkoncom zmeraveli v tom vidieckom dome?“

„Veru málo teraz vychádzam. V kancelárii robota, v Kvietovciach gazdovstvo, nuž vedia — viete, milosťpani, v lete je ťažko. Snáď v zime, po sanici.“

„Uvidíme.“

„A čo to majú s mojou polovičkou za proces?“ zamiešal sa Kováč.

„Nekaz mi žiakov,“ zahriakla ho žena. „Pán Kuchár sa učí vykať a ty mi ho kazíš. A vieš, že sme tu Slováci, všetci…“ akosi veselo, nenúteno sa obozrela po spoločnosti zídenej. „Nikdy nás nebolo toľkoto,“ doložila. A v tom sa stretli jej oči s Amálkinými.

,Žalujú sa, že ich druhá strana vyzýva a oni sú tiež vyzývaví!‘ myslí si pani Amálka. I ináč ju zaujala akási predpojatosť oproti tejto ženskej, ktorá prišla sa sem, do suchanovskej hory rozhadzovať. ,Možno myslí, že je medzi svojimi sedliakmi, ktorho, kde sotíš, tam sedí.‘

Náš Ondrej si pomyslel: ,Nech tam čert vezme Svojtku — čo je v piesni, nech sa kliesni a keď prídeš medzi vrany, musíš kvákať ako ony: azda len naša drahá vlasť od toho sa nepreborí.‘ A od týchto čias zúrive vykal každému, akosi nešikovne, plnými ústami, že sokolčianska pani matka mala nesmiernu radosť. Hnal to tak ďaleko, že zavykal i Miškovi Dudajovi, zámočníkovi, ktorý mu všeličo okolo včelárskych potrieb ukoval a ktorému dosiaľ ustavične onikal. Ba i Rudolfovi Svojtkovi, ktorý sa ho čosi pýtal, na čo ten s obdivom odpovedá: „Ugyan Bándi[82] — mit csinálsz?“

On sa odvrátil od neho a začal s podžiarskym Vrbom dlhočiznú dišputu o včelárení. Zo strany počúva pani matka podžiarska, ako jej muž podtína pána Kuchára a z druhej beličiansky Rózik. Téma bola, čo je lepšie: roje robiť a či čakať, kým samy od seba vyjdú. Ondrej je za roje umelé a Vŕba zas za prirodzené. Debata bola dosť živá, i osihotený Svojtko prišiel počúvať.

Beličiansky Rôzik ju rozťal na dvoje: „Amice Ondrejko, daj si pokoj. Ty chceš korigovať prírodu! To je práve tak ako títo tuná,“ uprel prst Svojtkovi do prsú, „panáci a pajáci, namysleli si, že ja, že ty, že on — musíme premeniť svoj jazyk, lebo tento je nekaľavný. Práve tak je!“

Svojtko pobledol a odišiel od skupiny, čosi dudrúc sám sebe. Vykrúcal si fúzy, akoby sa posmeľoval a okolo beličianskeho Rózika urobila sa nová skupina. Dubnický kmotor „in camera caritatis“[83] mu vytkol, že tu urazil človeka, ktorý je tak hosť tuná ako on a Rózik, červený v tvári, odpovedá: „A čo sa tisne semka? A či ja neviem, čo tu chce i kto ho sem poslal? Kristus je Kristus a tiež sa nemohol zdržať, keď videl zradcu: amen, amen, pravím vám, že jeden z vás ma zradí…“

Svojtku zas kapacitoval „z vyšších ohľadov“ advokát Nosák, mysliac si v duchu: „Nešťastný farárisko, ešte nám všetko pokazí.“ Svojtko nástojil na zadosťučinení.

„Prosím ťa, len mu s tým nechoď na oči,“ upozorňuje ho Nosák, „lebo ťa tak ešte odvarí, že nebudeš vedieť, čí si. To nie ako my, civilizovaní ľudia! Musíš vedieť, že sa jeho ešte i hlavný župan bojí a on — nikoho.“

„Tak ho ja inzultujem!“ vyhráža sa Svojtko.

„To si rozmyslíš. Ja ťa vystríham ako advokát.“

Svojtko si rozmyslel a ukradomky odišiel. Už teraz, cestou prežúval, aký podá referát na patričnom mieste.

Pánu Kuchárovi, keď spozoroval, že ho tu niet — prišlo clivo. ,Teraz som ja tu sám »v tábore nepriateľskom«.‘ Zase čosi ako postava županova mihla mu pred očima.

Zábava odchodom Svojtkovým neutrpela. Bolo ich mnoho, zvlášte čo stáli obďaleč, že ani nespozorovali, čo sa prihodilo. Beličiansky Rózik sa tiež utíšil, tak chytro, ako chytro bol prvej vzplanul; rozpráva tam pánom bratom a menovite pani sestre podžiarskej, ktorú nesmierne rád rozosmieva, ak môže, ako predával na jarmoku jalovicu i čo sa ďalej stalo. Žene sľúbil totiž, že ak predá jalovicu, kúpi jej šatku. I skutočne, jalovicu predal, ale na šatku zabudol. Náhodou sa zatáral do spoločnosti, kde sa hrala ferbľa — i prehral všetko do grajciara. „Eh, ja musím ísť,“ riekol kompánii a zobral sa domov. Ale zišla mu na um žena i šatka. Požičal si na ňu od nebohého kastelána, ktorý práve vyhrával, i šatku kúpil. Keď prišiel domov, prvé bolo, že šatku dal žene. Nevedela, kam sa podieť od radosti, že „jej Rózik“ predsa „už raz“ pamätal na ňu. I od tých čias vždy sa chválila pani sestrám: „Pozrite, aký je môj muž dobrý — ľaľa, akú mi kúpil šatku.“

„To bola prvá šatka, čo som kúpil žene, i posledná,“ doložil vážne.

Rozprával tak plasticky, že ho počúvali s pôžitkom. Ešte i pani Amálka, ktorej bol akýsi hrozný, nemohla sňať z neho očí. Tetka Šemická od počiatku mala oň záujem i o farárku sokolčiansku. Podžiarska pani matka len poznamenala: „Vidíte, akí ste vy, muži!“ a pozrela zaľúbene na svojho Vrbu.

Huba i Dukát sadli medzi mešťanov. Tu vývodil Ďuro Hlôžka, ktorý sa bol už rozhovoril. Bolo tu hodne remeselníkov, medzi nimi Miško Dudaj so svojou mladou ženičkou, oblečenou veľmi jednoducho, v šatách kanafasových, ale golieriky okolo hrdla a za päsťami dávali jej ráz akejsi koketérie. Obuvník Gajdoš i druhí tovariši, Pavol Chvojan i Bohuš Rešetár, kníhvedúci Huber i Edvard Rábik z Koštiaľovho obchodu sa zabávali o prstenček s dievčatami. Bolo ich tam hodne meštianskych, jednoducho i moderne oblečených, a medzi nimi i Ľudmila Pekárovská a Oľga Rešetárová. To bol isto najživší oddiel výletu.

Ďuro Hlôžka akosi roztúžený zvolal: „Ej, boli časy! Takto bolo za Matice. Ach, ako vtedy bývalo veselo! Keď som bol v Martine a videl luteránskych farárov u Moysesa;[84] ako si s nimi viedol. Ach, to boli časy inakšie…“

Každému sa nevdojak vzdychlo, i tí, čo tie časy neprežívali, cítia akýsi žiaľ za nimi.

„Mohlo by sa ešte všetko premeniť,“ odpovedá Dukát. „Hľa, ako sme dnes všetci veselí! A čo nás to stálo? Nič, iba chuť… Hlavná vec je, aby sme chceli, ale naozaj chceli a spolu držali. Vy mešťania a remeselníci držte s nami a bude nám všetkým ľahšie. Držte s nami nielen takto pri zábave, ale i vo vážnych záležitostiach. Tak i my zas budeme ustavične s vami. Hlavná vec je svornosť.“

„Rozumieme,“ odpovedá Dudaj: „Vy rozumom, hlavou a my rukami. Tak by malo byť vo všetkom. Ale čože, keď sme my len akísi babraví… Toť mi povedal pán kasaperceptor zo stolice: „Čo sa budete pechoriť, Mišianko, keď nemáte v sebe pary. Príde voľba a vy budete zas držať s nami.“ A pravdu má. Ani mešťania ešte nevedia, čo chce ten-tam a čo chce tento-tuto. Naučiť ich, naučiť — a to by ste mali vy, čo ste učení…“

„Bude i to, bude všetko, len sa takto schádzať! Len najprv aby sme sa poznali,“ odpovedá Dukát.

„A aby ste sa naučili dôverovať nám,“ doložil Huba. „Zvláštna je vec, že sa často viac dá na cudzieho, ktorého neznáme, než na svojho. Toto musíme vykoreniť.“

„My vás budeme slúchať — všade s vami…“ A Miško Dudaj podal svoju čiernu ruku, tvrdú ako drevo, Hubovi, ktorý ju vrelé stisol. Nad hovor žien, veselý šum mládeže, snovali sa akési neurčité nite zámerov, odhodlaní, dobrých úmyslov tu, z tejto skupiny mužskej, pozostávajúcej z mešťanov, remeselníkov i študovaných pánov. Všetci pocítili dotknutie nového kúzla — slobody zlatej… Tuná, na tomto mieste, kde sú všetci združení, akoby spriaznení duchom, bárs rozdielni stavom: tu sa im zdá sloboda, že sa vznáša tak blízo, tak nízko, len ruku po nej stiahnuť. A vydýchne každý, a odľahne mu na stiesnených prsiach.

„Kto nám môže brániť, aby sme držali svorne?“ pýta sa Huba. „Na to niet zákona ani vrchnosti.“

Ďuro Hlôžka sňal klobúk a začal: Kto za pravdu horí…

Zatíchlo všetko odrazu a šumným lesom, poliatym červeným svetlom zapadajúceho slnca, nesú sa vážne sloky tejto utešenej velepiesne. Vyspievaný barytón kňazov, i energický, neskrotený barytón remeselníkov, divne sa miešal so sopránom žien a dievčat. Pani Amálka sa obzerá, čo je to odrazu a čosi neznámeho ju obletuje, čosi tajomného, čomu ona nerozumie, ale vie určite, že je to veliké i krásne. Divne jej zohrieva prse a tisne slzy na oči, a núti, aby i ona pridala do tejto harmónie svoj slabý hlas. Podžiarska pani matka pozoruje „veľkomožnú“, ktorá jej nijako nenie po vôli: či i ona ozaj bude spievať. A keď zbadala, že sedí nemo, i okom kdesi do diaľky upreným, prestala ju pozorovať. ,Predsa je len pravda, že nenie naša,‘ pomyslela si. I sokolčianska pani matka mala ju teraz na očiach, či ozaj i ona si zanôti. Tiež sa sklamala a pomyslela: ,Vrece od múky môžeš i prevrátiť i vyprášiť ho a predsa múku nepustí…‘

Keď pieseň odznela, vstal Huba a ďakoval Nosákovi, že túto spoločnosť zhromaždil a zase hosťom, že „prišli, aby sme spolu okriali aspoň na chvíľku v ťažkých bojoch i trampotách verejného i rodinného života“. Pani Amálie sa toto dotklo tak zblízka, že by bola vykríkla a bežala k mužovi a ovesila sa mu na hrdlo.

„Tvoj muž je naozajstný rečník,“ hovorí tetka Šemická. „Nikdy by nepomyslela, že sa takto vie vynájsť. A pozri, ako všetci okolo neho. Či si nie pyšná na takého muža?“

„Ani ja ho teraz nepoznávam: celkom inakší ako doma.“

„Či sa premenil v svoj prospech a či neprospech? Rada by si, aby bol často takýto?“

„Nech on robí, ako vie a môže. Ja najradšej, aby sme boli šťastní.“

„Dobre, ale tvoj je naučený na toto. Jemu je ťažko uťahovať sa doma a môžem povedať, i škoda sa mu uťahovať, lebo to mu nepatrí.“

„Tak vám sa tu páči!“ diví sa pani Amálka.

„Páči sa mi všetko, čo je prirodzené, čo je nie prekrútené. I títo tuná práve teraz sú prirodzení, spadlo z nich, čo ich stiesňalo. I tvoj muž teraz je taký.“

,Čo mi je z toho, keď mi je práve teraz omnoho ďalej, než bol indy,‘ pomyslela zronená a ovesila hlavu.

Ondrej Kuchár s farárom Kováčom, v rozhovore o poli a zase o včelách. Tak ich zastihla pieseň. ,Aha — toto bude tá „hrom a peklo“ a „síra a oheň a dynamit“. Ešte len ona chýbala.‘ I načúva bedlive, kedy zahrmí „hrom a peklo“. Bol ju čul dva alebo tri razy v živote, ale zabudol i melódiu dávno, lebo nenie „muzikáliš“. Keď „hrom a peklo“ v prvej sloke vystalo, bolo mu akosi ľahšie na srdci. Pozrel na dôstojného Rešetára i keď videl, že i tento vážny človek neokúňa sa spievať, odkašlal a silí svoj necvičený hlas pripojiť ku druhým. Strečkuje mu, ako nezbedné kozľa, keď ho vypustíš jarou na pažiť. Ale dobrá vôľa — pani sokolčianska farárka hodila mu vďačný pohľad, ba i sama tetka Šemická sa vľúdne usmiala a pomyslela: ,Hľa, i tento počína sa vyvliekať zo starej kože. Čudno…‘

Začal sa roznášať guláš, nevyhnutný pri takýchto príležitostiach, i pečienka na ražni. Huba sa vrátil k svojej žene s tanierom i prisadol k nej. Pozrela naň vďačným okom a on, rozihraný, ako nebol dávno, pýtal sa jej dôverne: „Ako sa cítiš, ženička? Nie ti je dlhá chvíľa?“ pýtal sa to celkom ticho, aby ho nikto nezačul. Ale nečakal na odpoveď, lež medzi jedením pokračuje: „Vidíš, toto sú naše zábavy. Chudobné, jednoduché, ale mohla si zbadať jedno. Je v nich veľa srdečnosti a úprimnosti. Nikde sa tak človek nezblíži človeku, ako pri takejto zábave. Tie všakové priehrady i predsudky razom sa rúcajú a človek sa sníme s človekom. A to je i milé, ale i tak sviatočné: málokedy sa to prihodí, preto je tak vzácne.“ Pozrel na ženu a nevidel na nej znaky toho, čo on práve cíti. Skôr badať na nej ustatosť a či nudu. „A čo ty myslíš?“ pýta sa jej dôverne.

„I mne bývalo tak — prvej. Keď som bola medzi svojimi — medzi známymi,“ opravila sa náhlo. „V cudzom kruhu obyčajne si divákom, ale nič takého blízkeho…“

Huba nepozrel dohora — bál sa, že by mu vyčítala myšlienky. Neboli bárs veselé. Predošlá živosť, rozjarenosť bola oviata mrazom. Z výšky, na ktorej dosiaľ sa vznášal, bol razom strhnutý do hlbín svojho pozemského raja. I tá zdieľnosť predošlá uhasla a on sedí pri krásnej svojej žene preto, že „to tak sa svedčí“.

Na šťastie počalo sa spievať. Mládež sa dala do trávnic a tie jedna po druhej sa sypú a rozohrievajú i starých. Keď sa mrak počal zakrádave blížiť z okolitých húštin a zastierať otvorenú poľanu tajomným svojím plášťom, takže plameň od vatry hodil na blízku Šedivú Skalku i na spoločnosť rudú záplavu — každý pomýšľal: „Treba už ísť…“

A každému ťažko začať.

„Ešte jednu, na rozchodnú,“ zvolal beličiansky Rózik: „Dobrú noc, má milá…“ A keď sa i ona vyspievala, s akýmsi chvatom sa zberal každý domov. Mládež na nohách v živom rozhovore.

„Keby bol tanec!“ zvolalo ktorési dievča túžobne.

„Eh — či by sme sa zabavili,“ zastrájajú sa mládenci.

„I tanec by mohol byť,“ hovorí Dukát, idúci s Ľudmilou Pekárovskou. „Keby sme tak daktorú nedeľu zahrali divadlo, po divadle mohla by byť tanečná zábava.“

„Keby ste vy boli na dačo!“ vytýka zas ktorési dievča. „Ale vy zajtra zabudnete na všetko.“

„Divadlo — divadlo!“ zvolali dievčatá. Dosiaľ nevideli druhého, než keď dochádzali z času na čas maďarskí herci s nádhernými menami: Kőváry, Konti, Szigeti, Ligeti — ale s dekoráciami náramne obšúchanými, o garderóbe ani nehovoriac. Nie div, že im nie vôľa prispôsobiť sa tak renomovanému remeslu, menovite keď i im muselo sa dostať do uší čosi i o tých predstaveniach, ktoré „mimo programu“, vlastne po programe dávali primadony patričných spoločností a ktoré predstavenia mávali druhý deň za následok zase všakové dohry v suchanovských a ešte viac v panských domácnostiach. Iba v Ľudmile Pekárovskej „divadlo“ vyvolalo húf rozpomienok — načo by tajila, rozpomienok na šťastne prežitú prvú mladosť, ružovými snami obsnovanú…

„A prečo by sme ho nedávali!“ zvolala s príbojom novej akejsi chuti k životu. „Len aby sme mali súceho režiséra.“

„Všetko by sa našlo…“



[64] podagra — lámka

[65] Spielsalon (z nem.) — herňa

[66] ferbľa — druh hazardnej hry v karty

[67] asesor — prísediaci

[68] pueri (lat.) — chlapci

[69] „wegmeistrom“ (z nem.) — cestárom

[70] na intraviláne intabulovaný — zapísaný na stavebnom pozemku vnútri obce

[71] robí furore — besnie, šalie

[72] diurnisti — pisári, platení na deň

[73] rundbrenner (z nem.) — guľatý horák

[74] sťa hrdina spod trojanských múrov — Trója bolo mesto, ktoré dobýjali Gréci desať rokov

[75] invencia (z lat.) — dôvtipnosť, vynachádzavosť

[76] carissimi (lat.) — najdrahší

[77] z pokolenia Lévi — podľa biblie bolo toto pokolenie určené na kňazstvo

[78] giftmišer (z nem.) — miešač jedu

[79] galanthon — zdvorilý, úslužný, pozorný k ženám

[80] fasungovec (z nem.) — voz s malými rebrinami

[81] prepošt — titul vyššieho cirkevného hodnostára, prvý kanonik kapituly

[82] Ugyan Bándi — mit csinálsz (maď.) — Ale, Bándi — čo robíš.

[83] in camera caritatis (lat.) — v pokladnici drahoty

[84] Tak to bolo za Matice… videl luteránskych farárov u Moysesa — Štefan Moyses (1797 — 1869), slov. národovec, banskobystrický biskup. R. 1863 sa stal prvým predsedom MS. Zaslúžil sa o jej rozkvet a kultúrne zveľadenie.




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.