Zlatý fond > Diela > Syn výtečníka 1


E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Syn výtečníka 1

Dielo digitalizoval(i) Gabriela Matejová, Viera Studeničová, Michal Belička, Silvia Harcsová, Lenka Konečná, Michaela Dofková, Zdenko Podobný, Ivana Gondorová, Viktor Frischer, Ivana Lamy Žulčáková, Boris Zápotocký, Daniel Winter.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 98 čitateľov


 

13

Došlo leto, druhé Milanovo. Chlapec vstúpil do veku, keď deti najväčšmi prirastajú k srdcu. Už vedel i čo-to hútoriť, ale to bol jazyk — miešanina akéhosi neznámeho detského jazyka a slovenského. Pomaly sa mu priučili i domáci a dorozumievali sa s ním veľmi snadno. Dieťaťu deň po deň väčšmi sa otváral rozum, i sám sa prispôsobil svojmu okoliu. Na pani Amálii sa badal zvláštny nepokoj. Neraz sa zdalo, že chce čosi povedať, ale zase sa zdržala. Jej muž pozoroval ju teraz už vnímavejšie i keď bol sám, častejšie sa zamyslel nad ňou. Neraz i medzi robotou.

,Ako je to divné,‘ mudruje sám sebe, ,nikdy nevychádzaš zo starostí! Všeobecne sa hovorí: ožeň sa, ľahšie ti bude. Rozdelia sa starosti i žalosti. Nenie pravda. Ženbou sa nič neskončí, ako sa všeobecne hlása. »Oženil sa i žil šťastne,« to nestojí. Malo by sa povedať: »Oženil sa a trápil sa ďalej.« Trápenie vzalo — to sa rozumie — smer iný, ale nevystalo.‘

Neraz sa smial sám sebe, čo si namýšľal, keď bol zasnúbený. Že pred oltárom skončí všetko toto, otázka bude nadobro rozriešená. Veď to zodpovedalo všetkým jeho túžbam a keď sa tie splnia, myslel, že ju odloží vybavenú na stranu. Práve ako vyhratý proces, keď zoberie písma, zviaže ich remeňom a odloží k patričnému fasciculu. A ono vyvinula sa otázka druhá; krok, ktorý mal byť pečaťou, stal sa východiskom novej, neznámej budúcnosti. Až teraz, po rokoch otvára sa mu okienkom výhľad do tohto nového sveta, a on sa vzpiera vstúpiť doň. Dnes už je nielen milenec, ale i manžel a konečne otec. A každý tento názov stojí ho kopu starostí, o ktorých sa mu nesnívalo. ,Ožeň sa, budeš sa môcť nerozdelenou silou venovať advokatúre. Nebude ti nič vŕtať v hlave, keď si uriadiš dom,‘ to bol jeho plán. A dnes neraz nad aktami sa zamyslí, nie o procese, ale o žene, o dome, o dieťati. Aká nerozdelenosť! Rozptýlenosť a ešte väčšia než predtým.

Keď bol slobodný, bez starosti sadol aspoň k obedu po vybavených termínoch. Dnes ho napríklad čaká žena s čímsi na tvári, čo ho znepokojuje. ,Zas dáka kaprica,‘ húta on, ukladajúc písma na stolík.

„No čo, ženička?“ pýta veselo, ale s veselosťou na tvári a v srdci s neistotou. „Ty mi chceš čosi povedať, ja ti vidím na nosíku…“

„Chcem sa poradiť o Emuškovi,“ riekla, sadajúc k nemu na kanapu. „Môžme pohovoriť, keď sme sami. Teraz tak zriedka bývame sami!“ doložila, možno bez úmyslu, ale muž cítil v tom výčitku.

„Vari ti prekáža teta Šemická!“ zvolal na pohľad veselo, „alebo práve Kuchár. Iných cudzích u nás ani nebýva, čo ja viem.“

Pani Amália začervenala v tvári, i vidno, prehltla čosi, čo chcela povedať. „O tom ja nehovorím, ale o Emuškovi. Ja som si myslela, či by, či by sa nemala nájsť…“

„No?“ potískal ju muž.

„Varovka, čo ho naučí jazyk.“

„Jazyk? A aký? Veď sa, mojím vedomím, učí.“

„Ale ja myslím, uhorský. Príde ti do škôl,“ rozkladala v akejsi chvatnej výrečnosti. „Príde do škôl a nebude vedieť len túto jednu reč. I to takú, že nebude mať z nej osohu. Bude tam ako sprosták dáky stáť a každý ho bude znevažovať. A mne by to bolo ťažko, aby moje dieťa…“ A tu pustila sa do plaču.

„Nebudeš vari plakať nad budúcim nešťastím, ktoré ani nenastúpilo ešte a možno nenastúpi!“ zvolal Huba so smiechom. „Ty si ako tá dievka, čo sa rozplakala nad tou sekerou na rebríku: že sekera by mohla padnúť a keď ona bude mať syna, mohla by jej ho zabiť. Ty si, ženička, smiešna! Len kde zberáš tieto nápady!“

„A či si mi nerozprával, koľko si vystál prvý rok v školách? Ako ťa prenasledovali, ako ti nadávali, keď si nerozumel reči?“

„Áno, ale ja som to všetko preniesol a tu som,“ zvolal s tvrdým povedomím. „A ja zaplňujem dnes tak svoje miesto, ako tí, ktorým nenadávali. Snáď lepšie.“

„To si ty, ale každý nemá takú obyčaj! Kto je slabší, nemá toľko zdravia, ten môže to zaplatiť. A môj Emuško je subtílny — vidíš, ako je ľútostivý. Keď pozrieš naň ostro, hneď sa pustí do plaču. Ako ja môžem svoje dieťa dať pod také muky! To radšej aby ho nebola rodila!“

„Ja to nemôžem, duša moja!“ zvolal Huba, tiež na mukách. „Toto je zásadná otázka a ja nemôžem ju prijať.“

„A čo je to tá zásadná otázka?“ pýtala sa celkom naivne. To Hubu utíšilo, lebo v ňom sa dvíhalo čosi zhlboka a hrozilo pretrhnúť hrádze. Zasmial sa proti vôli.

„Zásadná, lebo sa protiví môjmu presvedčeniu, môjmu hlbokému presvedčeniu,“ vysvetľoval jej tónom teplým, presvedčivým. „Práve tak sa mi protiví, ako keby si ma nahovárala, aby som svojho klienta nezastupoval svedomite. Lebo moje presvedčenie je, že dieťa má sa vychovať v reči materinskej. A rečou materinskou môjmu chlapcovi je reč slovenská. Pozdejšie, keď sa ustáli, rozvije duševný život dieťaťa, á, potom, nerečiem…“

Pani Amália sa odmlčala. Zoznala, že táto vec muža znepokojila, neobyčajno sa ho dotkla. I dosiaľ pozoruje na ňom hlbokú zamyslenosť. Ona nechápe, čo ho mohlo tak znepokojiť, ale prestala mu hovoriť preto, lebo ho ľúbi.

I jej muž vidí zreteľne, že ju nepresvedčil. Chybí jej v srdci práve tá jedna struna, na ktorú on prvej mieril. A preto ani terajšie víťazstvo ho neteší. Zvíťazila láska a nie presvedčenie. Môže sa teda stať, že táto dišputa sa bude opakovať. A ak nie, teda bude táto obeť tlačiť ženu, tiesniť i bude sa jej zdať krivdou. Konečne či len ona má donášať obete? Či nemôže dôjsť chvíľa, keď ich bude ona žiadať od neho a práve na tomto poli?

A to ho mrzí. „Ona nemá čohosi v sebe — čohosi… Hľa, práve to, čoho má zas taký nadbytok — Ľudmila Pekárovská…“ Skoro sa zľakol tejto myšlienky, ktorá sa mu tak spontánne natisla. Pozrel na ženu, tiež zamyslenú, a bolo mu ľahšie, že ho nepozorovala.

„Ty sa hneváš!“ obrátila sa k nemu.

„Nie, ale mi je ťažko,“ odpovedal on, „že ti nemôžem urobiť po vôli. Ja na teba kladiem veľké požiadavky, vlastne nie ja, moje princípy. Ty mi donášaš veliké obete a ja tebe…“

„Mne nenie nič ťažko, za teba, za tvoje dobro. Už som privykla…“

I tento rezignovaný tón rozodral mu ranu v srdci. On, vidno, zdegvil jej celú dušu, celú vôľu, urobil z nej otroka. Ale kto ho naučí urobiť z nej svoju pravú družku, aby bola s ním jedna duša? „Ako, čo — keď ona nemá presvedčenia! Nemá zásad! Dnes je takáto, lebo je v takýchto okolnostiach, a zajtra by bola opačná. Ľudmila Pekárovská nebola by taká…“

Pod dojmami tohto rozhovoru tiekol obed mŕtvo. Domáci pán bol zamyslený, jeho žena tiež, takže pri stole sa máločo hovorilo. Pán Kuchár vymenil dakoľko slov o zdraví, o Emuškovi, o úrode, o počasí — čo každý deň pred obedom sa opakovalo. S tetkou Šemickou málo vôbec hovorieval.

Po obede všetko odišlo, pani Amália a tetka sedeli na verande so šitím. Milan, ako obyčajne, po každom obede, spal. Dámy zas sedia mlčky, tetka Šemická dakoľko ráz hodila okom na pani Amáliu.

„Amálka, čo ti je dnes?“ pýtala sa jej razom.

Pani sa strhla a akosi preľakane pozrela na tetku. Jej ostrý, prenikavý pohľad nemohla zniesť — začervenala sa a sklopila oči do šitia.

„A čo by bolo? Je trochu horúce — akási som mat…“

„Keby len to — nebolo by to tak zlé. Ale ja pozorujem na tebe premenu. Už dosť dlho ju pozorujem.“

„Akú premenu?“ pýta sa pani, zatajac dych.

„Nie si ku mne viac taká úprimná. Všetko sa mi vidí, že čosi ukrývaš predo mnou. A možno, že moja spoločnosť nie je ti po vôli. Kto tam vie. Ale ja to dávno som zbadala. Čakala som, čakala, že sa to vyjasní — ale čo ďalej, to akosi horšie sa zatemňuje. Nuž tak som sa odvážila dorovna sa ťa opýtať. Ak ja som príčina…“

„Ale tetuška!“ ozvala sa Amálka prudko. „Ty si tak prísna!“

„Nie. Ja len nerada vidím okolo seba takú akúsi napnutosť. Mňa to neslýchane ženíruje. A vieš, keď ťa dakde počne ženírovať, ako je tam ťažko sa hosťovi vynájsť. Vše sa ti stavia pred oči, že ty si vina.“ Tetka Šemická hovorila to spokojne, ale tým väčšmi bola pani Amálka rozčúlená. Frapovalo ju, že tetka Šemická háda a dobre háda. Jej príchodom vlastne zobudili sa všakové otázky, ktoré prvým tieňom zaľahli medzi ňu i muža.

„To došlo tak medzi nami akosi. Miška je teraz taký divný. Neuznanlivý a či čo. Čo ja rečiem, ani hore nevezme, akoby ma nebolo. Ani to neviem povedať dokonale, ale tak je akosi, že mi neraz ide do plaču. So mnou napríklad sa nikdy neporadí tak ako s tebou. Ani mi nerečie nič. A keď ja dačo chcem, ako druhé ženy, on nemôže, že to mne nejde, že ja som nie ako Sabi alebo Zuzika. Vôbec ja mu mám byť akási iná a ja sama neviem, akú by ma chcel mať…“

„Vy sa teda vôbec neznášate,“ poznamenala tetka.

„To nie. Vidíš, že sa znášame takto, keď dačo príde v dome. Nikdy nebolo medzi nami roztržky, ako býva medzi druhými pre domáce veci. Ale…“

„Pre druhé veci!“ doplnila tetka, zodvihnúc hlavu od šitia a hodiac pohľad na pani Amáliu, významný. „To len toľko znamená, že už nežijete sami pre seba, ale pre druhého.“

„Ako to myslíš?“ pýtala teraz pani Amália.

„Tak, celkom jednoducho. Kým ste žili, ako pár hrdličiek v klietke, bolo dobre, ale len čo druhý svet zamiešal sa medzi vás — už ide nakrivo. V istých veciach sa neznášate a ja viem i v ktorých. Dokiaľ tie stáli pod pokrývkou, bol pokoj — dnes už ti nestačí dom, prišli i tie veci napovrch.“

„Ktoré veci?“ pýta sa pani Amália prestrašená.

„Spoločenské a či aké,“ odpovedá tetka zaraz. „Panej sa zachcelo ísť ta, lebo ta, pánovi je to nie po vôli. Pani by chcela toto mať ako pani sudcová, a pán to chce mať inakšie. Toto sú tie veci, ktoré medzi vami povstali. Ja aspoň tak myslím.“ Pani Amálka zas sklopila hlavu do šitia a mlčí. No žila na hrdle jej ihrá veľmi prudko — znak, že pani je rozčúlená. „Povedz, či nehádam dobre.“

„A čo myslíš, kto je v pravde?“ pýta sa pani Amálka prudko, zahľadiac sa do tetky. „Mám ja právo chcieť, a či nemám?“

„To závisí od toho, čo ty chceš, rozumieš, čo!“

„Nuž poviem ti krátko: ja som chcela nájsť Emuškovi Uhrínku. Vieš, ako je teraz, v každom dome Uhrínča…“ Vyrozprávala jej celý rozhovor s mužom, nezabudla spomenúť jeho utrpenie po školách, že neznal maďarsky; i všetky svoje obavy o syna. „No, čo ty myslíš o tom — povedz mi úprimne.“

„A ty mi povedz najprv, ako si prišla na to: sama, zo svojej hlavy a či nie?“

„Ja? Nuž akože som prišla! V každom dome majú Uhrínča a ja nechcem za druhými. A potom ma trápi chlapec, čo bude s ním.“

„Teda som dobre hádala,“ zvolala tetka. „Svet hodil medzi vás túto zvadu.“

„A čo by si ty urobila na mojom mieste?“ — „Nič.“

„Prečo nič! Musela by si urobiť alebo ako ja chcem, alebo ako chce Miška.“

„Nie, lebo ja by neprišla nikdy na tvoje miesto,“ riekla rozhodne.

„Tým chceš povedať, že by si sa nebola vydala za Hubu!“ zvolala prestrašená. „To ty myslíš, že som sa ja zle vydala.“

„Vydala si sa, ako sa najviac vydávajú,“ odpovedala celkom spokojne, akoby z knihy čítal. „Prečo zle? Muža máš vzdelaného, váženého, bohatého, solídneho a nadovšetko verného. To je dosť, aby každá žena bola s ním spokojná. Ty sama budeš cítiť najlepšie, či si neurobila terno. Také vlastnosti alebo cnosti ako tvoj muž má, každú ženu môžu urobiť šťastnou. Ženu, ktorej domácnosť je životom. To sú základné kamene domáceho blaha. A tak ja tvrdím, že vy máte všetko, čo sa k domácemu pokoju i spokojnosti vyhľadáva. Lenže,“ a tu podvihla hlavu a zas uprela svoj pohľad do Amálky, „lenže to vám nedostačí, — na nešťastie. Domácnosť vám nenie všetko, na nešťastie. Tvoj muž sa mieša do politiky, ako vieš; nabadúrili ho, aby bol tuná ich vodcom, a či už čím. To by bola pekná vec, keby to nebolo proti srsti všetkým pánom z vidieka. Ale to robí zlú krú medzi nimi a tvojho muža by hľadeli zazubadliť. A teraz sa počínaš i ty miešať do politiky…“

„Ja?“ zvolala pani Amália s ustrnutím.

„Áno, veď si chcela došikovať Uhrínča do domu. A Uhrínča je politika, a k tomu ešte politika, na ktorú tvoj muž nepriťapne. Ty si — poviem ti nakrátko — vlastenka a tvoj muž je pansláv. Nie celkom zúrivý, ale len medzi pánmi, lebo tam sa musí hamovať. Zato je zúrivý pansláv v dome, v svojom srdci i svojej hlave. A ty naraz chceš mu v jeho dome prehrávať na vlasteneckej strune. Nuž či div, že naraz sa stal nepokoj?“

„A komu ty dávaš za pravdu?“ pýta sa pani Amália zvedavo.

„A čo ti pomôže, keď dám za pravdu tebe?“ pýta sa zase tetka. „Napraví sa tým dačo?“

„Ty teda si proti mne!“ zhrozila sa. „Ty držíš s mojím mužom!“

„Teda mi povedz, prečo si ty vlastenka?“ pýta sa tetka. „Prečo si nie inakšia.“

„Napríklad panslávka,“ rozosmiala sa pani Amália. „Preto, lebo som sa rodila z famílie vlasteneckej, v ktorej boli főišpáni, viceišpáni,[62] z ktorej každý bojoval za vlasť i krv prelieval.“

Tetka Šemická usmievala sa s akousi hrdosťou, keď počula sa takto rozohniť mladú ženu na vlasteneckom ohni. Pani Amália bola skutočne celá rumenná od neobyčajného podráždenia, i oči jej svietili sťa dva čierne diamanty.

„To všetko robili i predkovia tvojho muža,“ odpovedá jej chladno. „Rozdiel je iba ten, že Dúbravnickí bývali oficieri, keď sa bojovalo za vlasť a kráľa, a Hubovci iba nízki vojaci, a druhý rozdiel, že Dúbravnickí boli i viceišpáni i čo ja viem ešte a Hubovci neboli ničím, ale žili na svojom. A predsa potomok Dúbravnických je vlastenkyňa a potomok Hubovcov pansláv. Či je nie tak?“

„Áno, ale čo to všetko spomínate?“ pýta sa rozhorčená, že jej spomína sedliacku minulosť mužovu.

„Preto spomínam, že ty sama nevieš, prečo si vlastenka. Čo si prvej spomenula, to značí iba toľko, že ty si zemianka, dcéra slávnej famílie a tvoj muž že nenie zeman. Veď v tie časy, keď tvoji boli viceišpáni a főišpáni, nebolo vlastencov, ani panslávov. Vtedy bol pán a sedliak. Načo teda utekáš do minulosti, keď treba hľadať v prítomnosti tú príčinu, pre ktorú si ty vlastenka. A ja ti ju hneď i poviem. Ty si vlastenka preto, lebo všetky sú vlastenky, s ktorými sa kamarátiš.“

Tetka teraz zamlčala. Chcela dožičiť príležitosti, aby sa Amálka ozvala. A tá skutočne sa ozvala s výčitkou: „A či je to hriech?“

„Božechráň!“ zvolala tetka veselo. „Ja ťa neobviňujem. Ja len hovorím, skadiaľ prišlo tvoje vlastenectvo. A poviem ti ešte čosi: keby boli tvoje kamarátky panslávky, ja viem, že by si i ty…“

„Bola vari panslávka!“ ozvala sa pani.

„Aspoň by si sa toľme neprotivila. A ktovie, čo by z teba ešte vykvitlo. Možno i to.“

„Ja len neviem, načo mi to predkladáš! Ty ma znevažuješ!“

„Nie. Ja ti len chcem ukázať, že tvoje vlastenectvo nemá koreňa tuto,“ ukázala na prse. „To ti tunajšia ženská spoločnosť, móda terajšia vovalila do hlavy. Ty to robíš nie kvôli svojmu presvedčeniu, ale z obyčaje, vlastne z módy. Aby si nebola inakšia, horšia od druhých. Teraz už vieš všetko, ako ja o tom zmýšľam.“

„Držíš s mojím mužom!“ zvolala roztrpčená. „Keby tu, za uhlom počúval, sám by sa divil, akého má advokáta. Ja som prekvapená. Nikdy som nečakala, že ty takto máš presvedčenie…“

„Ty, Amálka, len povedz, či som ťa uhádla alebo nie. Ja ešte raz povedám, že tvoje vlastenectvo narástlo v tieto dva roky.“

„Ako ty to iste vieš!“ posmieva sa Amálka.

„Celkom iste,“ odpovedá tetka chladno. „Keď si sa vydávala, nebolo o ňom ani slychu. Ináč nebola by si sa mohla vydať za pansláva, dobre poznatého na celom vidieku. Veď on veru sa netajil pred svadbou. Sama vieš, ako ho főišpánka ignorovala na stoličných plesoch, i toho jeho priateľa, doktora. Vlastenka teda sa neodváži vydať sa za takého človeka, lebo vie, čo ju čaká.“

„Nie, nie, tetuška,“ zvolala Amálka zapýrená, „toto je druhá vec. Ja som o tom vtedy ani nemyslela!“

„Práve i ja hovorím to isté. Vtedy si myslela na lásku. Viem ja, viem dobre, ako to býva: vtedy sa nemá kedy myslieť na tieto veci. Nuž skadiaľ teraz tieto druhé myšlienky? Ktoré viac osohu nemajú a podkopávajú vám domáci pokoj? Čo ich nezahodíš zas do kúta? A či myslíš, že muža prevrátiš?“

Amálka sa zamyslela a pýtala po chvíli: „Čo teda mám robiť?“

„Rob, ako si robila dva roky po svadbe. Strež si domáci pokoj a nadovšetko strež svojho muža. Dnes je ešte cele tvoj, ale ak takto budeš ďalej, neviem, či bude cele tvojím. Je ti tak ťažko? Tu nieto druhej cesty — vyber si medzi sudcovou a notárovou ženou a medzi mužom. Oheň a vodu nemôžeš držať v jednej nádobe. Ja na tvojom mieste by ignorovala i notárku i sudcovu ženu. Nech gagocú, čo chcú. Veď ty si im nie roveň — ty si nie žena úradníka. Úradník, to je druhá vec; ten musí obracať kepeň po vetre. I sudca bol za Bacha[63] Nemec, teraz je Maďar a bol by i Turek, keby ho Turci chovali. Ale tvoj muž je sám pre seba, nemôže ho nik ani zničiť, ani obohatiť: on môže robiť, čo sa jemu páči. A ver mi, že prisiliť sa ti nedá, iba ak ho láskou prevrátiš. Vidíš, koľko popustil od tých čias, čo si za ním. Kde sú jeho predošlé výstrednosti?“

Amálka sa usmiala hodne potešená. Mnoho, čo tetka povedala, zdalo sa jej, že je pravda. I rozpŕchli sa všakové obavy a ťažké myšlienky.

Huba sa divil, keď ho večerom privítala žena veselá, vysmiata; i mala sa okolo neho s najväčšou nežnosťou.

,Moja žena je anjel!‘ teší sa v duchu. ,Vrtochy ju prešli, chvalabohu! V tomto jej nemôžem popustiť — nijako! »Naši« by ma rozzobali sťa kavky zdochnutého koňa… nemožno, nie… Eh, musím jej čosi iné urobiť kvôli, len keby vedel čo…‘

V noci rozmýšľal, čo by jej mohol kúpiť? O týždeň ide do Pešti v záležitostiach klientskych, pekne by jej mohol dačo vybrať. Šperk — šaty — klobúk… V týchto veciach mu bolo ľúto, že je ignorantom. Rozmyslel si, že sa poradí tetky.

Ešte dopoludnia, keď Amálka sa okolo obeda zabávala, ako každý deň, oslovil tetku, čo ona myslí. Ona sa usmiala — vedela, za čo sa advokát takto chce žene odslúžiť. „Kúpte jej šaty pekné, alebo čo len chcete — jej všetko bude po vôli. Len nech vidí, že to pochodí z lásky. Ale ja vám musím ešte čosi povedať.“

A zdelila mu včerajší rozhovor s Amálkou. Bol nesmierne prekvapený, ako tetka zná mnohé malé tajnosti zákulisné, ako o všetkom súdi prakticky a správne.

„Ja vám ďakujem, tetka, že ste ma podopreli!“ zvolal radostne. „Vy ste ma vyslobodili z velikých rozpakov. Ale ešte mi je milšie, že vy sympatizujete s mojou stranou.“

„Ja nesympatizujem s vami,“ odpovedala rozhodne: „s vašou stranou totiž. Veď ja ani neviem, či vy máte dáku stranu. Tu v meste jej nevidím, v Pešti som jej nevidela a vôbec nikde som nevidela stranu. Iba počula som mnoho o vás, o jednotlivcoch hovoriť: akí ste nebezpeční, akí ste ukrutní… Nič dobrého som nepočula o vás.“

„No a teraz ste poznali jedného z nás — čo teraz súdite?“ pýtal sa zvedavo.

„Odpusťte, ja vás poznám takto v domácnosti a nemám čo na vás haniť. O vašich zásadách neviem nič bližšieho — tie sú mi tajomstvom tak ako vašej žene. Iba čo som sa mohla dovtípiť tu a tam a v tom som tiež nenašla nič hrozného. Ja viem iba jedno a to celkom určite…“

„A čo?“

„Že ste náramne nevinný. Neviem ako druhí — ale vy — vy…“ usmiala sa veselo, „vy ste nie za nás ani najmenej nebezpečný.“

„To ma teší, že uznávate…“

„Odpusťte, ale to by vás nemalo tešiť,“ odpovedala mu vážne teraz už. „Nehovorím ja z vášho stanoviska panslávskeho; to nech vám tí vaši proroci z Martina poriadne rozložia. Ja hovorím zo stanoviska, ako by sa dalo povedať? Nuž dajme tomu, rodinného. Vy ste si vybrali ženu nie spomedzi svojich, ale spomedzi našich a tak ju nechávate, nech si ona robí, čo chce. Vlastne robiť jej už bránite, ale myslieť jej dáte i necháte jej, nech má presvedčenie, ako ona chce.“

Huba otvoril oči neveriac svojim ušiam. „Vy teda chcete, aby ona premenila svoje presvedčenie!“

„Áno. Presvedčenie musíte premeniť vy alebo ona. Ináče pokoja vo vašom dome nebude. Ak preskočíte vy k nám, to by bolo najlepšie,“ doložila s úsmevom. „Vidíte, aké skrsli protivy medzi vami teraz, kým ste mladí, kým sa ľúbite. Mladosť a láska môže všeličo vyrovnať alebo aspoň zatutlať. Ale pozdejšie protivy sa zaostria, nadhodia sa druhé, a vy budete nešťastný. Veď viete, že dom rozdvojený padá. A deti, čo bude z detí?“

„A ako ja ju premením?“ pýta sa po dlhom zamyslení. „A či násilím, nátlakom?“

„Ó, to nie,“ zvolala živo. „To by ju zatvrdilo. Vy ju musíte dobrotky — veď to sami musíte znať, ako treba získať prívržencov. A nadovšetko: musíte zabrániť, aby iní vám nekazili, čo vy spravíte. Menovite tunajšie ženské z „lepšej“ spoločnosti. Viete, koho má za kamarátky.“

„Teda nedopustiť, aby sa s nimi schádzala!“ zhrozil sa Huba.

„Áno, na pekný spôsob odpudiť ich zo svojho domu: nie ukázať dvere, ale tak vyviesť dačo, aby ich ženírovalo sem chodiť. Napríklad vy zaveďte svoju ženu medzi vašich, nech sa tam ohliadne, porozhliada, nech sa spriatelí s vašimi a menovite s daktorou rozumnou ženskou od vašich. Vôbec jeden raz ju dobre exponujte, aby sa sudca bál posielať svoju ženu do vás…“

„Oh, tetka moja! Vy ste naozajstná kniha múdrosti. Ja nech som slúžny, ja by vás zatvoril pre nebezpečné agitácie.“

„Bolo by lepšie, keby ste vy boli taký agitátor,“ doložila tetka, ale vážne.



[62] főišpáni, viceišpáni (z maď. a lat.) — hlavní župani, podžupani

[63] za Bacha — Alexander Bach (1813 — 1893), rakúsky politik, v r. 1849 — 1859 ako minister vnútra organizoval administráciu centralizovanej monarchie. Jeho vláda je spojená s krutým absolutizmom.




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.