ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tento nevinný výlet mal následky veliké. Doterajšia svornosť prestala, mesto sa takrečeno cez jednu noc rozštiepilo na dva veliké tábory. V jednom úradníctvo a židia, v druhom všetko ostatné, čo sa nebálo. Rudolf Svojtko svedomite zreferoval, čo sa na výlete robilo i nerobilo — vyšlo z toho nič a viac a nič menej, než že panslávi sa tam sprisahali. A divná vec — všetko útočilo nie na Nosáka, ani na Dukáta, ale na Hubu.

„Nikdy never panslávovi,“ vraví stoličný archivár na lavičke pred vidieckym domom. „Pretvaroval sa, kým rátal na stoličné fiškálstvo. Keď mu zuby klepli na prázdno, ide nám ukázať zuby.“

„Ja sa len divím jeho žene,“ vraví asesor Dvorszky, — „ona bola driečna, pravá vlastenka.“

„A — čo žena! Ona i teraz je vlastenka, ja viem,“ vraví Atila Zubriczký, titulárny podnotár stoličný, nádejný ablegát i budúci zať podžupana. „I teraz číta iba „Vasárnapi Ujság“ a „Magyar Hölgy“.^[85] Do tých „pokladov“, či ako sa volajú ich noviny, ešte nepozrela. Nevedela, čo bude tam, alebo ju sterorizoval…“

„To všetko je nič,“ vraví Dvorszky: „len to mi je čudno, kde sa ta zatúlal do panslávskej schôdzky jeden stoličný úradník!“

„To môj Ondrej!“ ozval sa starý Štefan Lubinszky, kasír stoličný. „Chodí k tomu Hubovi a ten ho zobral. Ostatne poviem „starému“, nech ho vezme „koram“ a dobrú kapitolu nech mu vyčíta. Ja už zaňho garantirujem.“

„Kuchár a — pansláv!“ rozosmial sa Zubniczký, „dajte mu, prosím vás, pokoj.“

Pani Sidka i Zuzika ledva prečkali do popoludnia. Toľko chýrov podonášali ich mužovia z úradov: „verejné klebetárne“ — a vykrámili ich pri obede, že hneď, keď sa priblížil olovrant, odišli k Hubovi. „Idú ťa podkúšať tieto klebetnice,“ vraví tetka Šemická jedovato. „Ta že sa nedaj, Amálka.“

„A čo urobím?“

„Odrež im odrazu, lebo nikdy nemala by si od nich pokoja.“

Pani Amálka stisla plecia, ako že jej na ničom nezáleží. Keď v noci a dnes ráno premyslela, kde bola, čo sa tam robilo, ako sa tam držala, i ako sa trápila a nudila — bolo jej teraz jasné, že tam nenie jej miesto. ,Ale čo robiť, keď »on« tak chce. Nechže si má…‘ I obe panie, keď videli, že pani Amálka akosi banuje, prenáhlili sa trochu. Pani sudcová urobila narážku na farárky: „A že vraj tá sokolčianska mala všetko dľa novšej módy.“ Tetka Šemická musela sa usmiať. Sokolčianska práve sa mnoho netrápila pre módu.

„Vieš, Sidka, že farárkam ani nepatrí, aby každú módu probovali!“ zastala pani Amálka, trochu sa začervenajúc. „Môžem povedať, že dubnická sa nosí veľmi vkusne, trochu starosvetsky. A jej dcéra je dievča veľmi elegantné.“

„Áno, povedajú, že je pravá ,dedinská‘ krása,“ doložila pani sudcová Sidka, narážajúc na to, že dedinská.

„Ja by len rada vedieť,“ ozvala sa tetka Šemická znezrady: „aký je rozdiel medzi krásou dedinskou a mestskou. Moc ráz som to počula spomínať a nik mi bárs nerozložil.“ V nej počínalo všetko vrieť, i hlas sa jej trochu zatriasol. Po lícach sa jej rozliala bledosť. Pani Amálka sa zhrozila, skoro istá, že nastane scéna. I panie heglo toto rázne vystúpenie tetkino. „Pani sudcová povedala to ,dedinská‘ ani čo by to bol hriech alebo hanba vyrásť na dedine. Veď i Amálka narodila sa v dedine — bola tiež krása ,dedinská‘“ — doložila s tým istým prízvukom — „a teraz je ,v meste‘ vo veľmi chýrnom ,meste‘“ prízvukovala tiež tak ostro, „teda teraz je krása ,mestská‘. Nuž prosím ťa, Amálka, čo je za rozdiel v tom?“

„Veď to nikto tak nemyslel,“ odpovedala pani Amálka veľmi živo, aby predišla výstupu… „Akože by to i mohli, veď i Sidka i Zuzika sú z dediny…“

„Teda tiež bývalé ,dedinské‘ krásy,“ dodala tetka Šemická s úsmevom, ale plným výsmechu. ,Tej sa to podarilo!‘ tešila sa v duši, pasúc oči na rozčúlených dámach. ,Chcela im pomôcť a ešte lepšie ich zamočila.‘

„Za to, že sú z dediny, ešte sú nie nám rovné,“ ohlásila sa pani verejná notárka, pohodiac hlavou nazad, v akomsi náhlom záchvate sebavedomia, že jej nabehol ešte väčšmi lalok pod bradou. „Nie, nie tak, kišasonka, len nie zaraz podchytávať: my myslíme tú rovnosť vo vlasteneckom zmysle.“

A presvedčená, že teraz nadobro zničila Šemickú, napolo sa odvrátila od nej.

„Ale, Zuzika, čímže ukázali, že sú nie dobré vlastenky?“ pokarhala ju pani Amálka. „Ešte o sokolčianskej nerečiem — ale ani tá nič nepovedala napriek; ale už dubnická alebo podžiarska… Veď sa tam nehovorilo o ničom takom, my sme len…“ Vtom ju stihol pohľad káravý od tety. Nebolo jej po vôli, že Amálka akoby sa očíšťa. „My sme sa len zabávali.“

„Ja len nechápem, ako si sa zabávala napríklad s Dudajkou,“ zasmiala sa pani sudcová. „Čo to mohla byť za zábava s takou remeselníčkou. To už ja môžem sa zabaviť tiež s našou Katrou.“

„Ja som s Dudajkou ani nehovorila,“ ohradila sa pani Amálka urazená. Iba teraz prehliadla, do akej spoločnosti zapadla včera. Ačkoľvek Dudajová zďaleka videla sa jej ženská ináč driečna, ale darmo je, nemôže sa s ňou kamarátiť.

„Ale teraz už by ti mohla prísť na kávu, alebo zavolať ťa za kmotru, keď chodíte spolu na zábavy,“ nadhodila pani sudcová.

„A či by to bolo také nešťastie?“ zamiešala sa tetka. „Podžupanka bola cigánke za kmotru, prečo by nešla Amálka Dudajke? A či vari preto, že je jej mužovi dlžná za okovanie oblokov?“

Toto pani sudcovú prinútilo, že zamĺkla. Vycítila narážku na to, že Dudaj musel žalovať sudcu pre dlh, ktorý nijako nemohol zinkasovať od neho. Pani sudcová a za ňou i verejná notárka sa zobrali, ani nedočkajúc kávu. Zabudli sa pobozkať s Amálkou i tetkou Šemickou: tak im bolo odrazu náhlo.

Pani Amálka chcela ich zdržiavať, ale tetka ju potiahla za rukáv a prísne pozrela na ňu. Keď sa vytratili na dvor, Amálka sa oborila na tetku s celou náruživosťou. „Čo si mi to urobila? To boli jediné moje priateľky!“ Hodila sa na kanapu a zložiac hlavu na ruky, pustila sa do plaču ako dieťa. „Kde sa podejem teraz! Koho budem teraz mať?“

„Ak ti je za tými kofami toľme ľúto, odpíš im. Veď sa ony udobria,“ odpovedá jej tetka rozčúlená. „Nech ti sem dochodia prevracať dom; ale ja ich čakať nejdem.“ A s hlavou vztýčenou odišla do susednej izby.

Pani Amálka ostala osamená. Zdalo sa jej, že je toto posledná páska pretrhnutá, ktorá ju spájala s minulosťou. A minulosť — minulosť! Čo všetko sa skrýva v tom slove. Zišiel jej na um výjav z časov dievockých. U Lubinszkých bola hostina na Štefana kráľa^[86] a tam zídené všetko panstvo. Kočov je plný dvor, po ňom sa mieša plno kočišov tu v širokých šubách, tu v šnurovaných mentiekach. Medzi nimi bol i ich Ďuro, ktorý jej vždy prerokúval: „Ich milosť budú odrazu slúžnodvorská a potom bohviečo…“ aké sny bláznivé snovali sa jej hlavou i v noci nedávali spávať! I tak v Lubinej mnoho dievčat-vrstovníc: Žofka, Vilma boli domáce, a teraz Margita, Jolanka… a kto by ich vedel vyrátať! A medzi nimi vývodila Amálka Dúbravnická. Okolo nej sa vrteli všetci mladí páni, a najväčšmi Atila Zubriczký v husárskej uniforme. Hľadal príležitosť všakovak, aby jej vždy bol nablízku. I keď po hre „haragszom reád!“^[87] trochu sa spotila od smiechu a od rozpakov nad vymieňaním záloh — ako úslužne jej doniesol mantilku a prehodil cez plecia, dudajúc pritom polohlasne: „Csak egy szép lány van a világon…“^[88] Ako jej vtedy trepotalo srdce neznámym nepokojom i spolu triaslo sa neurčitou túžbou. A koľko ráz od tých čias vrátil sa jej obraz tento? A vždy Atila Zubniczký ako slúžnodvorský… V tom do krážu týchto snov vletel akýsi cudzí brúk so zlatými krídlami; mihotal, trepotal sa, kým nespretrhal všetko tkanivo skvelých snov a neprivábil jej pozornosť k sebe. To bol — jej muž, Miško Huba… Čo ona znala, keď mu podala ruku, čo sa stane? Ani pochopu nemala, čo bude nasledovať. Že sa musí rozlúčiť s celou minulosťou, so všetkým, čo bolo drahé, krásne i pravé… Ona ani zďaleka netušila, čo za ťarchu si kladie na plecia. Sprvu necítila nič, ale každú chvíľku priložila nový kamienčok: ťarcha rastie — až teraz ju hrozí udáviť… Kuchár došiel na obed omnoho prvej, než obyčajne. Nesadol na stoličku, ako jeho obyčaj a nehral sa s malým Milanom, ktorý je i teraz v izbe a prevracia hlavu dohora aby videl, uja „Tucháľa“.

Ondrej chodí zamyslený po izbe, stane tu k jednému, tu k druhému obloku a hľadí von. Ale nevidí ničoho, lebo oči roztržite behajú z predmetu na predmet.

Vidno, že je rozčúlený. A toto je už len koniec rozčúlenia. Asi hodinu chodil po meste a menovite na brehu rieky Suchej, nedbajúc, že slnce mu pripeká na chrbát. Najprv trpký akýsi pocit, žravá ľútosť a čím ďalej, to väčší hnev rozmohol sa v ňom, až uľahčil si spôsobom obyčajným, že zaklial dakoľko ráz cifrovane. Deti susedove, ktoré, ako obyčajne, vybehli proti nemu a pospiatky tancovali pred ním, vykrikujúc: „Daj nám koláč, kúp nám koláč!“ zakríkol surovo. „Marš domov, pliagy naničhodné.“

Keď sa i hnev usadil pomaly, a rozliala sa horúčosť po žilách, obrátil sa akosi vzdorne a hrdým krokom, celým rínkom odišiel do Hubov. V izbe nenašiel práve nikoho, iba malý Milan ho začul i prišiel pozdraviť „uja Tuchála“, ale tiež Ondrej ho len pohladil zamysleno a začal chodiť po izbe od obloka do obloka.

Prišla i hodina večere a všetci sa zišli na obvyklé miesta. Kuchárovi sa všetko rozovrelo, i nemohol tak chutne jesť, ako obyčajne. Ani pani Amálka, ba ani tetka nejedli, ako by sa očakávalo. Každý bol zahrabaný v svojich myšlienkach. Len Huba bol veselý akýsi a na tvári ustavične mu pohrával spokojný úsmev. Pri čiernej káve sa rozhovoril.

„Či ty vieš, Ondrík, u koho si ty?“ pýtal sa s veľmi vážnou tvárou. „U najnebezpečnejšieho človeka v celej stolici. Dnes som sa to dozvedel. Prvej som bol lojálny — Slovák síce, ale statočný, rozumný Slovák, s ktorým sa mohlo vyjsť. A dnes som najnebezpečnejší človek. Naj-nebez-peč-nejší!“ Prízvukoval silne, sťaby diktoval do protokolu. „Celé dopoludnie mi to dokazovali i sudca, i kolega dr. Joachim Adler, i dokázali, to sa rozumie. A tá premena fatálna stala sa takrečeno cez noc. Včera ešte lojálny — a dnes ani pes by chleba od teba neprijal.“

Kuchár sa usmial zádumčivo, ale neodpovedal.

„A čože ty? I ty si akýsi oparený!“ rozosmial sa Huba. „Všetko sa mi vidí, že si neobišiel nasucho.“

„Ja som bol pred starým na kázni,“ rozhovoril sa Ondrej. „No — nacigánil toho ktosi na nás. Vlasy by ti dupkom stávali.“

„Aha! A čože ti? Či je to stoličné tajomstvo?“

„Oh — tajomstvo to nebude! To bolo včera večer pri tartlíku^[89] dohovorené — a starý to dnes vysypal na moju hlavu. ,Dobre si sa vyštekal,‘ pomyslel som si. Začal mi zďaleka o otcovi, zas o buričoch, ktorým sa zunovalo žiť v pokoji a láske a tak prešiel na mňa a na včerajší výlet. Nahovoril mi toľko, že ja som si nezachoval temer nič. I krv zovrela vo mne, že musím počúvať ako chlapec.“

A Ondrej zase sa rozčúlil a prešiel od obloka a vyzrel na dvor.

„To si neurobil dobre, Ondrík. Mal si podoprieť boky a rovno hľadieť mu medzi oči a smiať sa mu…“

„Keby ja nebol Kuchár, ale Huba — ja by ani boky nepodoprel, ani nepočúval, ja by mal inú odpoveď!“ A stisnutú päsť položil vehementne pred seba. „Ale i tak som mu povedal. Tak som mu prišil, ako nikto ešte.“

„No?“ posmeľoval ho Huba.

„,Ja ťa vystríham — nechodievaj k tomu-tam na rínku,‘ ako k tebe, ,to nerobí dobrý dojem v stolici, keď stoličný úradník sa kamaráti s človekom, ktorý je proti nám i proti vlasti.‘ A ja som mu odpovedal: ja robím svoju robotu, v kancelárii reštancie^[90] nemám — a u koho budem jesť, to je moja starosť. Neviem čo mi ešte povedal, lebo ja som sa jednoducho poklonil a odišiel.“

„A čo teraz?“

„Nič. Ja budem ako keby sa nič nebolo stalo. Ale to jedno, aby ja nesmel chodiť, kam chcem, to si nedám predpísať ani od osvíceného. Ostatné som povedal Pišta-báčimu. Ja som tak stoličný úradník ako ty, a čo robím privátne, do toho nič ani teba, ani starého.“

„Dobre si urobil. Mne nemohli ničím druhým pohroziť, iba že nebudú so mnou nič mať. Teda interdikt.^[91] My sme to robievali v gymnáziu, že sme dávali do interdiktu. Obyčajne podľahol, kto bol slaboch. Šuhaj sebavedomý vyvzdoroval celej triede i za pol roka. I ja oprobujem, koľko budem môcť…“

„A čo si im nepovedal, že tam vlastne nebolo nič, iba zábava?“ pýta sa Amálka. Jej sa toto zdalo vecou hroznou, i bola mužovými zvesťami priam zničená. ,Hľa, čo som slúchala — načo som išla!‘ vytýka si ustavične.

„To som, ženička, nemohol. Boli by až potom sa domýšľali, že sme tam páchali strašné veci, keby sa ja bol začal očíšťať. Nech si myslia, čo chcú. Nápadná vec je len v tom, že sa nehnevajú na nikoho, iba na mňa. Ešte mi i to vyhodili na oči, že som tetku i teba prisilil. Vôbec na mňa zvalili všetko — ja som ten baran, ktorý všetko musí na rohoch odniesť…“

Pani Amálka povzdychla. „Pre takú pletku narobil si zlej krve proti sebe!“

Huba povzdychol a neodpovedal. Iba stud ozval sa v ňom pod pozorným pohľadom mlčanlivej tetky — zapálil sa.

„Čo sa stalo, už sa neodstane,“ ozvala sa ona nenadále, ako vždy, i s istotou, akú prezradzovala vo všetkom. „Netreba nič prihládzať, ani okrášľovať. Nech myslia, čo chcú; i nech robia, čo chcú.“

„Zajtra je zasadnutie panského kasína,“ oznamuje Huba, „idú nás hodiť na riečicu. Nevieme, čo sa stane: akiste nás povyhadzujú z kasína.“

Pani Amálka hľadí s úžasom na muža. ,Ako len môže brať takú vec naľahko!‘ trápi sa. ,Nebude mať ani len kam vyjsť, keď ho omrzí v kancelárii.‘ A doložila s patrným rozčúlením: „Dobre byť farárom Slovákmi. Sedia si dneska na pokoji vo svojej dedine — nik ho tam nejde hľadať. Ale my, čo sme im pod očima, my vypijeme za nich.“

„Lebo sme v meste,“ usmieva sa Huba. „My máme pred nimi výhody zas druhé. A keď oni môžu presedieť vo svojich farách, môžeme i my presedieť vo svojich domoch. Nemusíme im zavadzať v kasíne.“

Kasíno malo skutočne zasadnutie a tu po dlhom rokovaní vyhodili Dukáta, Hlôžku i Dudaja. Nosák i Huba boli zachránení od predsedu Dvorszkého. I tu sa dokázala spravodlivosť: malých zlodejov vešať a velikých prepúšťať. Huba bol týmto ušanovaním trochu zahanbený a hneď sa rozhodol, že vykoná svoju povinnosť. A práve, keď chcel poslať písomné osvedčenie Dvorszkému, prišiel k nemu Dukát.

„Celé Kocúrkovo sa vzbúrilo,“ smeje sa Dukát. „Záležitosť počína byť interesantná. Hlôžka je zas v svojom elemente, pyšný, že ,páni‘ sa preňho radia. Ba i môj principál^[92] sa rozkolísal. Keď počul, že nevyhodili jeho, nahneval sa ani Achilles.^[93] Tu hľa nesiem jeho demisiu.“^[94]

Huba prečítal osvedčenie, miesto singulára spravil všade plurál^[95] a podpísal pod Nosáka.

„Malá hŕbka pýta viac,“ smeje sa Dukát. „Môj principál bude sa smiať od radosti. Ale ešte máme jednu záležitosť,“ a Dukát rozopäl kabát a vytiahol z bočného vrecka pokrkvaný hárok papieru. „Keď už je z toho toľký krik, nech bude z toho i aký-taký osoh. My sme boli trochu prekvapení, že nám nezišlo na um urobiť zbierku. Teraz to ideme napraviť. Ja tu v meste, Rešetár po dedinách s Chvojanom. Nech majú aspoň zoznam všetkých, čo tam boli…“

„To je nie zlá myšlienka,“ odpovedá Huba, roztvárajúc hárok. A nie tak zamračene, ako bývala jeho obyčaj. Nemyslí: ,Zas žobrú, večne žobrú — my sme naozaj národ žobrákov.‘ Dosiaľ je len Nosák, ale s piatkou. Hubovi temer z ruky vypadol hárok. „Teda Nosák piatku!“ diví sa, usmievajúc sa. „To je zriedkavosť. Nosák je tvrdý — v takýchto veciach, zatvára kešene hermeticky.“

„A vidíte, teraz on vlastne prišiel na túto myšlienku.“

„Tým lepšie. Aby sme jemu prenechali tenor — nejdem ho prelicitovať,“ vysvetľuje Huba, keď napísal za svoje meno tiež piatku. I bolo mu skutočne ľúto, že nemôže podpísať viac, „váš principál je v takýchto veciach citlivý. Áno, na študujúcu mládež, dobrý titul, na mládež…“ A teraz mu čosi skrslo v hlave, akási nová myšlienka. „Čujte, kolega, musíme i baby zamiešať do tejto histórie,“ zvolal veselo. „Vy znáte psychologický moment každého zločinca: Keď už nemôže seba vytiahnuť, tak zamočí aspoň iných, aby bolo i spoluvinníkov. Spravme my baby spoluvinníkmi. I medzi nimi zaveďte zbierku, ale nie na študentov,“ rozosmial sa veselo, „lebo by v ,panskom kasíne‘ urobili vtip: hľa dievčatá dávajú na študentov, aby sa mali za koho vydať. Zaveďte vy zbierku medzi nimi napr. na Živenu.^[96] Ale nie vy — nie, to musí vyjsť od ženských. Ktorá by tak bola na to?“

„Ja už viem ktorá!“ zvolal Dukát veselo. „Toto je vskutku dobrá myšlienka, skvelá! Všetko sa zariadi, a krásne!“

„Nezabudnite na moju ženu,“ podotkol Huba vo dverách, stískajúc ruku Dukátovi. „Na žiaden pád nezabudnite, len nepríďte k nej prvej. Viete, okolnosti…“

Keď zostal sám v kancelárii, šúchal si ruky. „Toto je spôsob rozkmotriť ju s pani sudcovou. Geniálny spôsob!“ I nemôže sa zdržať, aby neoznámil tetke Šemickej, akú ide pascu na ženu postaviť.

„Bolo by dobre, ale ja už jej nejdem radiť,“ vzpiera sa tetka. „Ku mne nemá ani-mak dôvery.“

„To už zariadim ja; len aby bol doma, keď to bude.“

Tetka Šemická mu sľúbila, že ho dá pozvať, ak by nebol práve doma.

Druhý deň pred obedom tetka Šemická bola v izbe s Milanom a pani Amália v kuchyni, keď sa ozvalo klopanie na dvere. Vstúpila Ľudmila Pekárovská.

Tetka Šemická bola prekvapená touto návštevou a nemohla hneď prísť na to, čo tá znamená. Ale vec sa jej naraz rozjasnila, zišiel jej na um včerajší rozhovor s Hubom. Veľmi vľúdne prijala slečnu, ba až priateľsky. Možno i znala dačo, že Huba mal s ňou pomer, možno i zazlieva Hubovi túto zradu. Ale i tak jej je táto dievčina sympatická. Najväčšmi preto, že nečaká „na šťastie“, aby k nemu prišla ako slepá kura k zrnu, ale svojou prácou i svojím vtipom sa postavila na svoje nohy a tak si zabezpečila sama budúcnosť a šťastie.

„Ja by mala s milostivou paňou hovoriť,“ začala Ľudmila zaraz k veci, hlasom trochu stiesneným.

„Ja ju hneď zavolám, slečna,“ odpovedá tetka, prvý raz vari užívajúc to slečna. ,Nech aspoň vie,‘ myslí si, ,že sme i my vzdelané, bárs nie sme Oľgy a Maríny…‘ Zavolala pani Amálku, ale nepovedala príčinu, a slúžke pošepla: „Choď do súdu, nech pán urodzený zaraz prídu. Že ich ja volám. Vieš!“ ,Nech sa tam doprávajú tie dve,‘ myslí si, možno škodoradostne — ,ja za ten čas dohliadnem, aby nevykypelo.‘ I tak čakala, kým sa vrátilo dievča a málo za ním sám pán, so spismi pod pazuchou. „Tu je!“ ukázala na dvere salónu, vyjdúc do pitvora proti Hubovi. „Ľudmila prišla — tá Pekárovská…“

„Dobre, dobre, ja idem sem, aby som bol naporúdzi. A vy!“ ukázal na salón, ku ktorému tetka Šemická pokročila.

V salóne bol živý rozhovor medzi pani Amálkou a Ľudmilou. Ľudmila predložila panej podpisný hárok na Živenu. Pani Amálka neznala, čo je Živena — či je to dáky „Kindergarten“,^[97] či práve špitál. ,Na každý pád bude čosi »extra«‘ pomyslela si, ,keď táto prišla s hárkom. ,Keby to bola druhá, veď ja by ju odpravila s dvoma-tromi šestákmi, ale táto… A aká je elegantná! To sú naozaj elegantné šaty… Akože ju odpravíš?‘ Zahovárala, zahovárala s takou živosťou svoje rozpaky, že tetka sa nazdala, že bohvie aká je to dišputa. A ono pani Amálka rozprávala o výlete a čo páni „môjmu“ robia, i aká je to od nich hanba, i ako sa „my“ nebojíme… ,Musím takto pred ňou,‘ ospravedlňuje sa, ,ináč by muža ľutovala, že má ,maďarónku‘ nadutú…‘

„Odpusťte, slečna,“ pokračuje vykajúc, lebo nezabudla lekciu farárky sokolčianskej, „ja hneď prídem.“ A zobrala hárok v úmysle, že sa v kancelárii poradí muža a že najprv musí poň poslať. Skoro zavýskala od radosti, keď ho našla schýleného nad aktami pri stolíku, čo bolo neobyčajné v túto hodinu, keď býval obyčajne pri súde. „Pováž si, mužíčku,“ sklonila sa k nemu, hlavou k jeho hlave, oblapiac ho ľavou rukou okolo hrdla a rozkladajúc druhou rukou hárok: „Pováž si, prišli mi s týmto hárkom. Akási zbierka… Vieš, ja neviem, ani načo, ani koľko. Ja som ešte nikdy nič nepodpisovala, iba raz farárovi nášmu na oltárne prestieradlo a druhý raz ,szinészom‘,^[98] keď chodili po pýtaní a môj otec jedného, čo bol u nás, vyhodil z domu. A na toto neviem, ani čo je…“

„Živena — ej, to ti je spolok, čo ide stavať školu pre dievčatá. A na to zbiera. Neviem, či podpíšeš. To je spolok, to sa rozumie, ženský, ale slovenský. A ty si už obanovala, že si bola pod Šedivou Skalkou — neviem, či ti teraz nebude proti vôli.“

„Ako nepodpíšem, keď je tu ona.“ A priložiac mu na ucho rozosmiate ústa, pošepla: „Ľudmila, vieš!“

„Ba kýho!“ zadivil sa a riekol. „No — to musíš podpísať. Čo by povedala!“

I pani Amálka sadla na mužovo miesto a podpíšuc meno zadívala sa naň.

„Koľko?“ pýta, držiac pero dohora.

„Píš, koľko myslíš!“

Boli tam prínosy najviac zlatka a dve zlatky. Napísala jedničku.

„Toľkoto?“ pozerá naň tázave, nežne.

Čosi sa v ňom pohlo: láska, sústrasť, ľútosť a mäkkosť. „Ako sa mi poddáva krotko — a ešte sa smeje!“ Nemohol sa zdržať, aby ju nevybozkával na líce, k nemu obrátené.

„To je málo, ženička! Dosť, čo na mňa šomrajú, že som držgroš: nech aspoň teba chvália. Pripíš nulu.“

„Desať!“ zhrozila sa. „Toľko nepodpísala ani jedna!“

„Ale ty i môžeš skôr ako druhá.“

„Dobre!“ A pripísala očko a rozosmiala sa.

Huba ju stisol ľavou rukou, aby mala ruky poviazané a vzal jej pero z ruky. Nenazdala sa, len keď pripísal i on nulu.

„Sto!“ zhrozila sa a chcela sa mu vymotať. „Tú treba zotrieť — počkaj…“

„Zliznúť,“ zažartoval muž a poľúbil ju na ústa. „A ešte raz, ešte raz…“ A zakaždým zavznel bozk na jej ústach.

„Vidíš, teraz už prischlo!“ durdila sa ona.

„Veru-veru. To už ani mačka nevylíže,“ zasmial sa Huba. „A ty, Mišo, plať! No, nehnevaj sa, ženička, toto je tvoj prvý podpis. Vieš, musíš sa ukázať, že si nie najhoršia.“

„Toľké peniaze!“ zhrozila sa. „Nemohlo by sa vytrieť?“

„Mohlo by sa, ale vieš, čo by povedala?“ Zahľadel sa na ňu významne. „Vieš, že tá sa vie zaraz dovtípiť. Povedala by: ako, ona podpísala stovku, neborká, ale on, skupáň, nemohol stovku za ňu oželieť…“

Tento dôvod pôsobil najväčšmi. S hárkom i peniazmi vrátila sa do salónu, za ňou muž, Ľudmila sa nesplietla ani mak, nájduc sa prvý raz s ním zoči-voči v jeho vlastnom dome. Keď jej pani Amália predložila podpis a v hárku dve päťdesiatky — na ňu to urobilo veliký dojem.

„Takýchto darov málo prijala Živena,“ riekla, skladajúc hárok. „Ďakujem vám za štedrosť.“

Ešte pohovorili čosi a Ľudmila odišla od Hubu, sama nevediac, čo o veci myslieť. ,Teda predsa nie Maďarónka,‘ rozvažovala, zamyslená. ,Keby nebola naša, neurobila by toto. Lebo muž sotva ju nahováral k takejto márnotratnosti.‘

I ak chcel Huba roztržku uviesť medzi ženu a jej priateľky, nemohol ju urobiť spôsobnejšie. Ešte v ten istý deň sa roznieslo po meste, čo pani Amálka urobila. Nehovorilo sa o ničom inom, ako o Živene: ešte i v kruhoch, v ktorých sa o Živene nič nechyrovalo.

Slúžny, starý Peter Pollágh, keď stretol advokáta Nosáka, pýtal sa ho: „Nože, uram-öcsém,^[99] nech mi povedia, ký je to zázrak, akási Živina, či Žilena. To viem, že nie Žilina. Na čo tá Hubuľa dala tú stovku…“

„Živena je ženský spolok, ktorý má všakové kultúrne ciele.“

„Hm — a kde je ten spolok?“

„Vo Svätom Martine.“

„Turócz Szent Márton teda?“

„Áno.“

Slúžny sa zamyslel i okolo očí jemné vrásky ešte väčšmi mu navráskali. Dakoľko ráz túril palicou do zeme a konečne sa pýta: „Živena — čo to značí?“

„To bola stará bohyňa, kým naši predkovia boli ešte pohania. Od nej dali meno spolku.“

„Hm — prečože neoferovala stovku na kostol, alebo už keď tak chcela, mohla ju dať tunajšej synagóge. Akurát by sa jej zišlo, lebo idú pristaviť na ňu ríne a robiť okolo nej dlážky. A tí panslávi martinskí, keď už zbierajú na pohanov, nech idú zbierať medzi pohanov.“ A doložil s veľkým roztrpčením na rozchode: „Vôbec sa tej Hubuli divím — osoba z takej famílie! A to všetko ten ich čert, ten pisár; iba čo ja budem mať opletačku…“

Indignácia bola nesmierna, keď sa roznieslo v kruhoch vlasteneckých, že stovka išla do Martina. ,Radšej do horúceho pekla, ako do Martina,‘ myslel si i hlavný župan. A ešte väčšie bolo zdesenie, keď dar bol uverejnený v novinách a ešte k tomu pripojené vrelé poďakovanie.

Sama pani Amálka nebola veľmi povďačná za toto uverejnenie. „Mohli si peniaze odložiť a nemuseli to hodiť do novín. Mne vôbec je protivné prísť do novín.“ I je veľmi pravdepodobné, že nebola by sa nikdy podpísala, nech znala napred, že sa toto stane.

Pán slúžny Pollágh onedlho dostal inú záležitosť do ruky. V meste sa chystalo divadlo, bez szinészov. „Všetko ten čert, ten pisár,“ jeduje sa v svojej kancelárii. „Toto sa ešte nikdy nerobilo v tomto meste.“ I richtára predvolal a doprosta mu riekol, že toto je nie v poriadku. „Keď sa inkasujú porcie, alebo výmena cestovná, gaudžia mi, že bieda, že neúroda, že takto a takto. I toť v zime sme zberali na pohorencov z Kún-Szent-Györgyu a zinkasovali mi tri šestáky na posmech a dva štvrtníky ovsa; že nieto, že suchota, že prednovka tvrdá. A tu ti príde tento skaderuka-skadenoha, a nazbiera na akýchsi študentov blízo päťdesiatku; a hentá čo napráva klobúky, na pohanov nazbierala, sám neviem koľko! A príde každý týždeň: tu pijatika dáka, tu kiránduláš…^[100] čo, myslia, že je to zadarmo? Dosť sa oni, ad animam,^[101] nalietajú do poľa, keď sa napríklad vyváža hnoj, alebo keď sa zváža zbožie. A kto chce lietať, nechže letí, bárs do horúceho pekla, na samé dno — ja ho, bohuprisám, držať nebudem. Len to im povedám, nech mi občanov nedajú poprevracať; a keď chcú komédie, nech vypustia už raz mestských bujakov na Vyžlovku, teraz je beztoho už pokosená a tá mládza, keď sa trochu utlačí, nebude toľká škoda — to bude inakšia komédia, keď sa budú bujaci klať, ako toto ,vpravo sa toč — krpčeky stras!‘“

„A keď mešťania pýtajú, čo ja urobiť?“ nadhodí richtár.

„Čerta — i oni sú už s nimi, ja viem,“ pohrozil mu slúžny.

„A či som nebol s nimi, keď bola voľba ablegáta? A vždy som s nimi, ale darmo je, musím i ja s mešťanmi…“

„Voľba-voľba,“ zamyslel sa pán slúžnodvorský. „A o rok bude zase.“ I pod vplyvom tohto čarovného slova prepustil richtára čosi milostivejšie. „Hej, dobre havkať tam po novinách, ale ťažko napríklad len jedného ablegáta poslať na diétu. Vlastenectvo! Prečo prijmeš mandát bárs i od čerta, keď si vlastenec?“

Divadlo sa uskutočnilo vzdor takýmto ťažkostiam. A za kulisňami sa diali veci ešte podivnejšie. Hlavný župan zavolal si Hubu „na diškurs“ do prezidiálky.^[102] Bolo to týždeň pred divadlom.

Keď Huba kráčal na vidiecky dom, všetko úradníctvo bolo na lavičke a v priestrannom klenutí brány. Pozdravil ho akosi ironicky. ,Idem ad audiendum verbum‘,^[103] pomyslel si on s úsmevom. ,Vidno, dohovorili sa.‘ I keď zaklopal na dvere, bol trochu rozčúlený; toto bolo prvý raz, že sa mal zísť s hlavným županom v takejto „háklivej“ veci.

Prijatie bolo vľúdne, zdvorilé, ba až srdečné. Nie darmo „Dani bácsi“, bol rozchýrený diplomat.

„Ako dávno sme sa nevideli!“ zvolal veselo, núkajúc mu miesto na kanape, „Ale nie div — časté cesty do Pešti i úradné veci…“ Šuchol si dlaňou cez čelo, akoby chcel zotrieť z neho naskočené vrásky. „Ako sa má Amálka — a čo malý?“

Huba poďakoval za túto pozornosť a pochválil sa všeobecným zdravím a prospievaním. „To ma teší — to ma teší,“ doložil veliký pán.

Teraz začne ,ad rem,‘^[104] myslel si Huba trochu rozčúlene.

Župan sa priateľsky usmial, akoby bol zbadal, čo Huba myslí. „Vlastne som ja vás pozval v istej záležitosti, ktorá sa týka nie úradu môjho, ale predsa mi je nesmierne nepríjemná…“

„Teraz ide vybúšiť puma,“ myslí Huba, zbierajúc sa na repliku a oprúc sa na kanapu, aby lepše videl županovi do tváre. Tá neprezradzovala ani mak tej ,nepríjemnosti‘; je spokojná, hladká, ba veselá. ,Znajú sa títo ľudia pretvarovať,‘ dumá Huba, ,Táto schopnosť prirodzená je na nich najsilnejšia.‘

„Ako viete, predlanským sme previedli v Suchom Dole komasáciu. Ja mám tam najviac hory a pasienky — vlastne moja žena. Tejto jari som predal jednu šlôgu^[105] Lomnitzerovi z Dovažnej a tu, keď prišli furmani-Suchodolci, nedali im výhon cez pole. Čo ja v tomto páde urobiť?“

Huba bol náhodou zasvätený do tejto záležitosti: Suchodolci boli pri ňom dávno so žalobou, že pán osvícený zakrútil im chodiť do hory na suché drevo a raždie, ako bol pristal v komasačnej zmluve. I mnohých tam priďapili jeho hájnici i pozajímali im statok alebo ich jednoducho zobrali. Huba im rozložil, že tu môže rozhodnúť len proces; i Suchodolci hneď zavesili proces osvícenému na krk. Ale v procese vysvitlo, že ťažko je rozhodnúť, kedy je drevo suché a kedy mokré; zdá sa, že Suchodolci sami neboli škrupulózni vo výbere. U dakoľkých našli poukrývané zdravé klady pod stôsami raždiny, ba i v samej hore prišlo sa na pne — svedkov postínaných klátov. Súd vzal toto všetko do ohľadu a Suchodolci prehrali. Mali nielen posmech, ale i škodu, lebo museli platiť všetky keľčíky.

Tu sa chytili rozumu, lebo medzi nimi bol nejeden „horší od advokáta“, ba i „horší od žida“. Za to, že môžu zbierať v hore osvíceného suché drevo — ktorého tam ani nieto — sľúbili oni zas jemu výhon z hory a síce „pašienkami poza Vyšný Diel na poľnú cestu v Hlbokom Jarku.“ Suchodolci sa dohovorili, že jedno slovo z tejto zmluvy vytrú, slovo „pašienky“. Vyšný Diel i za ním bolo pole rozdrobené na parcelíky, pôvodne obsievané z roka na rok ovsíkom, ktorý tam skutočne rástol „žabe po brucho“. Nastala epocha zanedbanosti — Vyšný Diel i planina pozaneň až do „panského hája“ z jednej strany a „kňazského tálu“ z druhej strany ostávali z roka na rok prielohom, až na daktorých miestach — obyčajne chudších — prichýlilo sa borovčie, a na druhých, kde-tu smrečina, rozsievaná tu z „panského hája“, tu z „kňazovho tálu“, i stalo sa „pasienkom“, na ktorom rástla trávička, dosť riedka, i to len v mokré roky. Po komasácii zobudila sa veliká lakomosť za poľom: kolčovalo sa, kanalizovalo sa, rovnali sa medze, priberalo sa z ciest a všetko sa začalo orať ruchadlom. I chotár akosi premenil tvárnosť, akoby sa bol pomladil. Tejto neobyčajnej expanzívnosti bolo teda veľmi po vôli heslo, ktoré vydali suchodolskí advokáti: Žobrák Ďuro i Ondro Dunda: „Skasírujeme pasienky a osvícený nebude mať výhon z panského hája…“

V jeseň sa len zadivil panský horár, keď namiesto pašienkov prestrela sa mu pred očima obrovská čierna plocha, znova preoraná, zúhorená. Len kde-tu, ako záplata, bola tablica bývalého „pasienku“, šedivá, nedotknutá. Pokyvoval hlavou, akoby sa mu bolo toto veľmi zapáčilo. A ešte bolo krajšie po jari, ked celú pláň vysiali ovsíkom a ten sa napodiv zazelenal a zakryl svojou živou zeleňou šedivú nahotu matky zeme. A ešte väčšmi sa podivil pán horár, keď Suchodolci vyrútili sa s valaškami na vozy Lomnitzerových furmanov, ktorí mali zviezť dreva i kôru z panskej šlôgy na brehy Suchej, odkiaľ drevo malo plťami ísť bohzná kde. A najväčšmi sa zadivil, keď pozrel do kontraktu a našiel, že v ňom je reč o „pasienkoch“ a tých už v skutočnosti niet.

Huba sám sa musel zasmiať suchodolskej prefíkanosti.

„Otázka mi je známa, lebo som zastupoval Suchodolčanov v prvom procese,“ odpovedal Huba, ešte vždy akosi v presvedčení, že nie toto je tá „otázka“, pre ktorú ho osvícený sem zavolal. „I ináč ako Suchodolčanovi rodom i gruntodržitelovi tamojšiemu mi je nie cudzia. Ja myslím, že je zamotaná veľmi a súdobne riešiť sa ľahko nedá.“

„Vyrozumievam i ja, že je zamotaná,“ odpovedá župan s úsmevom. „V tomto páde sa tiež môže povedať, že sedliak prešiel cez rozum pánovi. Nuž dobre,“ doložil, rozložiac sa i on pohodlne v kresle. „Ja nemám vôle sa procesovať.“

„Teda dohodnutie!“ zvolal Huba prekvapený.

„To by mi bolo najpríjemnejšie,“ odpovedá župan. Vtom z námestia sa čuje, ako priletel s temným hukotom kočiar a zastal pred bránou vidieckeho domu. „Vás som poprosil ako suchodolského rodáka i ich dôvernú osobu, aby ste vy stipulovali podmienky dohodnutia. Ja sa na vás spustím, i nemienim byť tvrdý.“

Huba sa uklonil na znak súhlasu. A pretože župan stúpil k obloku a hľadí na námestie, Huba spozoroval, že audiencia je skončená, i zodvihol sa.

„A vy sa zberáte?“ pýta župan skoro kamarátsky a vyťahuje hodinky. „Áno-áno, čochvíľa dvanásť. No, oprobujme kalištek koňaku pred obedom.“ Zazvonil a stoličný hajdúch vošiel. Pán mu len mihol, ukážuc na skriňu a hajdúch už otvára dvere a vyberá nádhernú garnitúru kalíškov z pravého krištáľu brúsených, tenučkých, sťa škrupinka vajčia. „Ostatne, pôjdem i ja,“ vraví župan, ulievajúc žltý, sťa zlato mok do kalíškov. „Nemohli by ste byť s tou prácou hotový do budúcej nedele?“

„Do tých čias môžem podať svoj návrh osvícenosti vašej.“

„Á — to je dobre, veľmi dobre.“ Podáva mu ruku a stíska mu jeho veľmi srdečne. „Budem vám veľmi zaviazaný za vašu ochotu. A už napred: z mojej strany najväčšia ústupčivosť. A teraz mi schodí na um,“ spamätal sa akosi odrazu. „Od nedele na týždeň dávam malú večeru vo svojom dome: nemohli by ste poctiť nás svojou prítomnosťou, i spolu osobne odovzdať svoj elaborát?“

Huba sa premáhal, aby sa nezačervenal. Práve na tú nedeľu prijal pozvánku do divadla, ktoré ohlásilo „ochotnícke družstvo v Suchanove“. Na samom kuse konečne mu nezáležalo, bol to ktorýsi dialóg od Benedikta, ale záležalo mu na tom, aby tam bol. Niet pochybnosti, že osvícený práve pre toto dal mu randevú do svojho pekároveckého kaštieľa.

Akosi zvážnel, jeho tvár vzala na seba výraz akejsi prísnosti, keď odpovedal: „Veliká česť za mňa,“ a uklonil sa obradne, „bohužiaľ, nemožno mi blahosklonnému pozvaniu vyhovieť. Už som inde pozvaný.“

„Á — to je iná vec!“ ozval sa župan veselo, bez aprehencie. „Nesmieme vás predchytávať iným. Na každý pád bude ma tešiť, ak iným časom budem mať šťastie u nás alebo aspoň tu, aby sme záležitosť zariadili, nakoľko možno.“

S tým sa Huba porúčal, ale osvícený ho zadržal ešte, lebo i on že ide. Tak spoločne zišli do podjazdu, za nimi stoličný hajdúch s pestrou pokrývkou na kolená županovi, ktorý počína byť „od dakoľko rokov slabý v nohách“.

Pred vidieckym domom stojí úradnícky aparát, patrne čaká úpenlive, kedy odíde „starý“ od svojho hniezda, aby poprial svojim deťom trochu voľnosti. Na hlboký pozdrav podriadených svojich odpovedá ležérnym priložením prstu k mäkkému klobúku farby čokoládovej, ináč si nikoho nevšímajúc. Podoprel sa na palicu striebrom kovanú a rozkázal kočišovi, aby obrátil a defiloval pred ním. Usmieva sa s úprimnou spokojnosťou hľadiac na štíhle, tenkonohé pejky s bielymi podkovami, ako netrpezlivo hryzú uzdu, rozhadzujúc bielu penu a ohnúc do oblúka parádne šije. Pejky zaihrali drobným elastickým, akýmsi hojdavým trapom a koč sa kotúľa pred osvíceným, ligocúc sa ani zrkadlo.

„To je môj vlastný odchov,“ chváli sa župan Hubovi, „prvý rok čo ich priaham do koča.“

„Utešené pejky, zvlášte náručný je súmerný, ani statua,“^[106] odpovedá Huba.

Ako v Hubovi, tak i v županovi sa zobudila gazdovská krv. Politika, národnostné trenice — vôbec všetko to smutné, otupné doliehanie rozháraného verejného života — akoby sa prepadlo pred párom týchto mladých, silných zvierat.

„Kupuje mi ich biskup,“ poznamenáva župan uveličený. „Šikli by sa mu do štvorky. Ale ja nemôžem ich predať, kým nedorastú dva žrebce… A, príďte, uvidíte, čo sú to za žriebätá!“ zvolal v oduševnení a doložil v akomsi lyrickom zmäknutí, po slovensky: „Ako panna — ako panna!“

I tí tam pred bránou obdivovali z povinnosti županov záprah. Na jednom sa vidí neohraničená úcta, na inom pokora, zas na inom závisť. ,Kedy ja budem mať takú ekvipáž,‘ myslí si nejeden s túžbou a dodáva hneď: ,nikdy — nikdy…‘ ,Ej, keby bola moja,‘ húta kancelista Drôbka, ,vedel by ja, čo robiť!‘ A myslí na Etelku Dvorszkú, ako by jej zmizol z tváre ten ironický úsmev, keby jej prišiel na vizitu, na takom kočiari. Ba i sám tučný Dvorszky sotva by ho vítal s tým podceňujúcim: „Sä us öcsém“.^[107] Iba pán Dezider Plávy, stoličný kontrolór, muž ambiciózny, pohybuje sa myšlienkami celkom v iných krážoch. ,Nech berie čert všetko vlastenectvo! Musíš byť krvavý pansláv, aby ťa veľkí páni obzreli.‘ Bolo to trochu ako jed, že župan stojí v dôvernom, ba skoro kamarátskom styku s Hubom; ich, stĺpy vlasti i stolice, veľkopansky fumiguje. ,Panská láska na zajačom chvoste,‘ dodal jedovito Dezider Plávy, ,o nás iba vtedy stojí, keď ťa ozaj potrebuje.‘

Medzitým župan kývol rukou, kočiar zastal. On, stenajúc vyštveral sa naň. Za lakeť ho drží stoličný hajdúch, Huba stojí obďaleč, hotový hajdúcha podoprieť, ak by mu sily nezbývalo. Župan sa umiestil sťaby si bol vyvŕtal miesto v mäkkých poduškách, pofučal, držiac pestrú pokrývku rukami, medzičím ňou hajdúch upcháva všetky špáry, aby zima pánovi nenafučala do kostí. Kočiš sedí rovno, čaká, čo pán. Tento ponad okrúhle brucho dáva ešte radu Hubovi s úsmevom, hovoriac: „Teda do videnia!“ ale už s druhými myšlienkami v očiach. Huba vysekol poklonu, práve tak hlbokú, ako je vysoký úrad pána Daniela Pekárszkeho — pán rečie: „No!“ a kočiš dá akýsi znak. Kone sa pohnú zas tým hojdavým trapom, ale po dakoľko krokoch oprú sa svorne, že im až lýtka nabehujú od sily a už plným, mohutným treskotom vnášajú kočiar po suchanovskom rínku, zvariakmi „vyburgovanom“.^[108]

Huba, len čo kočiar sa pohol, pozdravil pánov pred bránou a sporým, drobným krokom odišiel cez rínok do svojho domu, ktorý ho akosi prívetivo vábil svojimi roztvorenými oblokmi, plnými kvietia.