ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pán Ondrej Kuchár zastupoval dve bytosti. Jedna bytosť bývala v meste, poťažne na vidieckom dome, druhá v dedine, na kúrii po otcovi zdedenej. Vlastne musí sa riecť úprimne: „po otcovi“, nie po otcoch. Známo, že kto nemá modrú krú v žilách, nemôže mať „otcov“, ale len „otca“. Taký človek nemá histórie, jeho predkovia neprišli s Árpádom v šubách pardalových, ba ani len nečakali Árpáda s povestným hrncom vody a viazanicou sena.^[56] Bohzná, kde sa taký človek vezme, keď jeho predkovia absolútne sa nemôžu odvodzovať od Árpáda, ba ani len od Adama.

Istá vec, že otec nášho Ondreja, Jurko, bol človek bez histórie. Jeho šťastie bolo, že ako meštianskeho syna, našla ho revolúcia v školách. Bol by sa vyučil za kňaza, alebo za rektora, ale po revolúcii otvorila sa i meštianskemu synovi kariéra stoličná — počnúc od hajdúcha až po kancelistu. I tak sa stalo, že on ustrnul na kancelistve. Zoznámil sa s dcérou starej famílie, Zuzanou Quietoris, dcérou pána Adama Quietorisa de Virágfalva i založil s ňou novú famíliu zemiansko-úradnícko-meštiansku: kuchárovskú. Stoličná klika, tzv. „smotánka“ spoločnosti, prijala túto famíliu do svojho kruhu, takže jediný výhonok nového stromu, Ondrej Kuchár počal sa rátať medzi „našich synov“, „našu krv“, i hlavný župan mal ho vo svojom notese zapísaného. A pretože nosil notes na srdci, a v notese nášho Ondreja — nie bez príčiny sa odvolával: „Môj syn, vždy ťa nosím na srdci, i budem, kým žiť budem.“ A Ondrej, majúc takého velikého pána za nosiča, spokojne a sladko spával, i cítil sa človekom najšťastnejším.

Tomu notesu môže ďakovať, že šuhaj päťadvadsaťročný stal sa kancelistom pri stoličnej kase a pozdejšie kasaperceptorom, iba že nosil titul a bral plácu kancelistu a v skutočnosti spravoval kasu miesto „Pišta-báčiho“, ktorý mal iné starosti, než „vysedávať“ v stoličnej kase a „dusiť sa“ medzi poplesnenými obligátormi.

V tomto svojom kráľovstve sa pohybuje náš Ondrej s úradnou tvárou. Vrásky na čele, a akási povinná zamračenosť. Keď príde dakto do kancelárie z dedín, odbaví ho čo najskôr a vždy dodá, že „nemá kedy“ reči trúsiť nič po nič. Sčituje, odčituje ako patrí na dobrého počtára a ďakuje blahosklonne Ištvánovi, ktorý stojí v parádnej uniforme na bráne s vytasenou šabľou.

V sobotu pred večerom prichádza brička, vlastne vozík vlastnej konštrukcie, pred vidiecky dom. Koníky drobné, demokratické, ktoré v stredtýždni po poli pracujú. Kočiš nenie v mentieke, ani v livreji — ale taký, ako zváža seno, alebo vyváža trus, vysadne na vozík a hybaj po „pána“. Ondrej vysadne do zadného sediska, kožou dokonale obšitého — a táto sprava i s koníčkami hurtuje po mestskej dlažbe a tam z mesta, bielou stoličnou cestou do Kvetoviec.

Na nižnom konci dediny stojí starý domec prízemný, ale nesmierne priestranný. Nikto by nepomyslel, že v tomto drevenom „kaštieli“ môže byť toľko izieb a v tých izbách toľko všakovej haraburdy, čo sa volá „mébl“. Domec stojí vo veľmi rozľahlom dvore, na úložitom briežku. Pred ním zasadené sú dve lipy, tak rozkonárené, že slnce cez ne prebiť sa nemôže. Dom je opásaný na všetky strany cifrovanou pavlačou, na ktorej sa môže dobre vysedávať večerom, po horúčave dennej.

To je stará kúria quietorisovská.

Vozík vtiahol do dvora, „pán urodzenký“ skočil na zem a už beží z domu proti nemu žena, stará Dojková, ináč Katrena, privítať ho slušne ako zástupkyňa pána.

„No, čo nového, Katrena?“ pýta sa pán.

„Nič takého, pán urodzenký. Zemiaky sa presekali, ale iba „V záhradách“. „Na brehu“ a „Pod Borovie vŕškom“ neboli súce. Ledva ešte zišli. Kde-tu nájdeš ešte biele cíby. Mišo pobránil lúky, ale povedá, že ich krty zhumpľovali — samý krtenec.“

„Hm, nerobí nič. To popráva lúky. A či ste ich posypali popolom?“

„Vyvláčil ho tam bezmála všetok, i hnojovku vyvážal dva dni. Tá lanská tráva, čo tam zasial — tá akási novosvetská „kdesadejka…““

„Timotejka,“ napraví ju pán.

„Hej, dymodejka nezišla. Nebodaj ju vtáčence vyzobali.“

„Pôda nebude súca,“ poznamenal pán.

„Veď hej a veru sa na ňu vyhodilo groša nemilobohu.“

„Hja, musí sa probúvať, Katrena,“ poučuje ju pán. „Všakovak probúvať. Zem ustala rodiť, sťa ty ustaneš, keď sa premávaš celý deň. Treba ju teda oklamať — podhodiť čo druhého, čo nerodila ešte. Ako tebe sa prijedia zemiaky, keď ich vždy jedávaš s kapustou. Ale ich probuj piecť, pražiť, smažiť, tu zas tĺcť, tu celé — uvidíš, ako ťa oklame. Budeš si mívať, že je to čosi ustavične nového. A ono vždy sú to len zemiaky. Varietas delectat^[57] — hovorí latinák, a toho sa drží i zem.“

„Veď už hej,“ prisvedčila, ale vidno, že rozum preskočil na druhý predmet. „Hej, ako povedám, to teľa, čo sa toť uliahlo, dobre sa šikuje. Hodno ho bude prisadiť. Môj Ondro ho včera pustil do ohrady, strečkovalo, čo nedaj panebože!“

„Treba dať pozor, aby neskočilo krivo. Vieš, čo je to, keď teľa skočí krivo. A škoda by ho bolo.“

„Podrástlo?“

„Oči ide svet nechať na ňom. Ja sa len bojím, že padne naň úrek. Ako ročníča, ale horky! Ani ročníča podajedno nebude také…“

Ondrej sa usmial radostne. „Vidíš ty, teraz už môžeš uveriť, ako je dobre nešanovať groša od býka. Kým sa nám ťažilo ísť s kravami do „kvačianskeho majera“, liahli sa nám mačatá. A teraz vidíš, aký rozdiel…“

„Veď ja hneď, že tak bude. Poradil mi kvačiansky bača, keď nám doniesol syro, aby krave varila podbeľ na kapustnici, že bude teľa na div. A vidíš nezlyhal kvačiansky bača.“

„Ach, čerta podbeľ!“ rozdráždil sa Ondrej. „To je plemä, Katrena — algavské plemä. Ja sa ti čudujem, že sa ti to neprace do hlavy: plemä je prvá vec a potom opatera, to sa rozumie.“

„Čidali, opatera!“ prisviedča Katrena. „Podsypala som kvočku — tuto mi ju Zuza Kľukanovie požičala. Naša sa ešte nerozkvokala, ani jedna. Bohzná, čo vyvedie za rasu — ja neverím, čo stálo v tých novinách.“

„Máš zase!“ zvolal netrpezlivo Ondrej. „To sú vajcia z prekrížených oxfordiek s kumberlandským kohútom. Sliepky sú na mäso i na osoh najlepšie. Hlavná vec opatera a nasypať sanitry do homoku,^[58] aby ich blšky netrápili.“

„Hm,“ odpovedá Katrena, šúchajúc zásterou lakeť.

„Zas neveríš!“ karhá ju Ondrej. „Sliepka sa kúpe v homoku, tak ako kôň vo vode. To je životná podmienka. A keď je v homoku sanitra, blšky sa sliepok nedržia.“

„Veď už nech im bude, keď je tak.“

S tým došli na schodíky, vedúce ku pitvorným dverám. Schodíky, ako i pavlač, kryté sú predĺženým odkapom. Strieška na altánku spočíva na stĺpikoch štíhlych, okolo ktorých sa vije akási bylina, tuná nedomáca. Z priestranného pitvora, v ktorom stojí dlhá lavica s operadlom — snáď pre sedliacke návštevy — zahol hneď vľavo do prvých dverí. Pohodlná posteľ, drevená kanapa, prihodená akýmsi pestrým kobercom, päť stoličiek, stôl pred kanapou a v kúte zas písací stolík. Pred ním drevený javorový fotel s vysokými operadlami. To je všetko. Spomenúť treba ešte kalendár, zavesený na stene pri stolíku, pri ňom termometer, z druhej strany zrkadlo, asi ako dlaň v čiernom rámci a nad posteľou obraz Krista s horiacim srdcom. Toto je „zelená svetlica“, v ktorej sám gazda pracuje, býva, jedáva i spáva. Bočné dvere sú zatvorené teraz na kľúč — vedú do svetlice „modrej“, tam ďalej je „biela“ a z druhej strany pitvora je kuchyňa, špajza, a svetlica „čierna“, alebo tzv. „Fumatórium“,^[59] kde sa chlapi oddávajú tabaku, ktorý je tam naložený v súdku z borovkových dúhok. Na stene je drevený rám a v ňom nájdeš fajky i čibuky, i pipky rozdielnych kalibrov i rozdielnych systémov. To všetko pre hosťov, lebo Ondrej sám nefajčí.

V izbách nenájdeš nič zvláštneho, všetko je tak, ako bývalo „za krčaha kráľa“ v zemianskych kaštieľoch. Ale predsa sotva Ondrej zhodil kabát a sadol na diván, sotva začul povetrie, niečo stuchlinou raziace, pocítil i pravdu toho, že „všade dobre, doma najlepšie“.

Dom stojí v takom spôsobe, v akom stál za starých Kuchárovcov. Len do „zelenej“ svetlice čosi sa predralo moderného života. Zvlášte na písacom stolíku sa to vidí a menovite na knihách v koži viazaných, postavených v rade na stolíku a na hŕbočke novín hospodársko-záhradníckych. Knihy sa tiež vzťahujú na hospodárstvo, záhradníctvo a menovite včelárstvo. I noviny i knihy sú najviac nemecké, len kde-tu slovenské. „Maďar som nie, Slovák nesmiem byť, budem Nemec,“ rozhodol sa už na počiatku svojej kariéry pán Ondrej. „I tak sme sa nevolali v 16. století Kuchár, pravdepodobne, ale Kocher. Bohzná, kde vzal túto historickú teóriu, keď ich rodina nemohla sa do 16. storočia vôbec stopovať.“

„Čo budeme na večeru?“ prišla sa pýtať Katrena.

„Čo budeme!“ a zaboril oči do zeme. „Šalátu ešte nieto!“

„Kdeže šalát, v tomto mesiaci,“ ohradila sa gazdiná. „A keď narastie, potom oň nestojíte. A teraz ho vystíhate — máme žeruchu ku teľacine.“

„Žeruchu! Tá už zatvrdla. Čo mi do žeruchy.“ A keď chvíľku porozmýšľal, doložil: „Nuž daj žeruchu. Nechže bude žerucha.“

„Toto je najhorší mesiac, nemáš nič zeleného.“

„Žihľava je dobrá na špenát,“ navrhuje Ondrej.

„Hm,“ rozmýšľa Katrena. „Ostarela. Môžeš z nej motúzy súkať.“

„Teda žeruchu a teľacinu. A kyslého mlieka. Teraz sa začína kyslé mlieko.“

Ondrej sa obliekol do zvláštneho bieleho talára a vyšiel na dvor. Porozhliadal sa po dvore i gazdovských staviskách, či je všetko v poriadku. Keď sa presvedčil, že maštale zas sú nie čisté, i hnojovka ako za starodávna letí dolu dvorom v jarčeku, zarmútil sa. ,Čudná vec, ako ťažko privykajú reformám. Reformám, ale len poniektorým. A najviac tým, ktoré sú na osoh. Prečo je to, pane bože, keby ja vedel,‘ počal v sebe rozmýšľať, nie prvý raz, ale možno stý raz. ,Videl, že spod hnojovky šibe tráva ako múr a ešte neverí. Keď mu kážem lúky brániť, vysmieva sa mi za chrbtom. A vidí, že je tráva na div. I ruchadlo mu nenie po chuti, že je lepší drevený pluh. A keď prišli vechsle, naučil sa na ne odrazu. Podpisuje ich, ani čo by ho najal. Prečo, skade pochodí tamten odpor a tuto taká pachtivosť za reformami? Čo je toho pôvod?‘ Porozmýšľal, poobracal faktá sem a tam a prišiel k záverku: „My sme opice, to je pôvod…“

V záhrade zamieril rovno dohora. Na hriadky pozrel iba zbežne. To je kráľovstvo Katreny. Tu rastie zelenina, pod jej rukami vychýrená. Ona je prvá na vidieku, čo stavia prvé uhorky, prvý šalát, prvú fazuľu svojmu pánovi na stôl. Na tom prvenstve zakladá si viac ona, ako on. A aby sa vedelo, čo ona zmôže, tieto prvotiny posiela i hlavnému županovi a seniorovi. Ondrej zas nosí z nich pani Amálke, ktorá nevie prenachváliť Katreninu zbehlosť. Ale Ondrejova pýcha je tamhore, pod lipami. V ich tôni vystavený je temer nádherný včelín. Už zvonku sa vidí, že je to čosi neobyčajného. Je rozsiahly, že tých tridsať klátov sa temer tratí v jeho útrobách. Zdnuka je vylepený všakovými obrázky. Tu sú figuríny z módnych žurnálov, zas ilustrácie z novín. Vyzerá tu, sťa v dákom letníku. Kanape i fotely z prehýbaného dreva, podobne i postelica s prehodeným pokrovcom, stolík i veliká armarija: všetko v najlepšom poriadku. Vidí sa, že na tento kút vynaložil gazda všetok svoj rozum i opateru.

Včely sú jeho láska, jeho náruživosť, jeho chlúba, i jeho šport. Katrena si neraz podudre na ne, ale iba v sebe. Nesmie hovoriť otvorene, lebo jej pán je v tomto punkte nedotklivý. „Keby tie peniaze poodkladal,“ neraz mudruje, „čo on rozfrnadí na tú búdku, mohol by sa v mede kúpať. Veru hriech takto márniť groš nič po nič. Môže ho i dolu vodou púšťať…“

Ondrej otvára dzierdzoniak za dzierdzoniakom a díva sa s neobyčajným záujmom na ten čulý život tamdnu. „Teraz im je vrchovisko,“ pochvaľuje si, „robota rastie nie dňami, ale hodinami.“ Vo včelíne sa nesie opojná vôňa medu, ktorý znášajú včeličky rojmi. Práve zakvitli lipy, i na nich je večný šum od svitu, do mrku. Dnes týždeň prázdne bydielka a dnes visí biela robota, sťa srieň a v nej naznášané zlato — sladké, voňavé. „Včela je najrozumnejší tvor na svete,“ húta Ondrej, „rozumnejší iste od človeka. Zriadila si štát, vzorný štát, v ktorom každý občan má svoje miesto i svoje určenie. A každý mu i zodpovedá. Nenájdeš tam ministerstva, ani municípií.^[60] Všetko tečie svojím prúdom, vymeranou cestou. Tu nemáš protekcie, ani klík, panuje všeobecná spravodlivosť a znášanlivosť. A kde sme my, páni prírody, za včelami? Ešte šťastie, že včela nenie ako medveď. Podmanila by nás, kultúrne nižšie stojacich; narobila by z nás otrokov. A takto my vládneme nad ňou. Brutálnou presilou, celkom fyzicky. Pripravujeme ju o sladké ovocie neúmornej práce a pilnosti…“

A kým takto premýšľal, vyťahuje z jedného kláta, ktorý je najplnší, trámik za trámikom. Prezerá ho každý dôkladne, čo je v ňom: nasadená mlaď, obnôžka, alebo med. I tam, ako sa blíži letáču, tak plášte stávajú sa plnšími. Došiel i na plášť biely sťa papier, ťažký, plný, nedotknutý. Nevidíš ani jednej bunky otvorenej, všetko zapečatené.

„Teba si vezmem, teba si vezmem,“ dudá si tento čudný text na známu pieseň: „Povyše mlyna, hustá vrbina…“ A odkladá plné plášte na stranu, na čistú dosku. „Ty budeš pa-pani A-Amálii,“ dudá si ďalej. „A ty budeš Dani-báči báčimu.“ Dani-báči je totiž hlavný župan. „Nech vedia-vedia, čo je to u mňa za novi-novina podivuhodná za novi-novina ej, podivuhodná…“

Takto dudajúc zapakoval plášte na zvláštny spôsob (à la Kuchár) do hárkov čistého papieru a všupol ich do truhličky z tenučkých dosák zbitej.

Ešte sa porozhliadal po včelíne, či je všetko v poriadku a vyšiel von, pod lipy. „Pohoda excelentná pre včely! Toho roku bude rojov!“ A čosi akoby ho zarmútilo. On nebude tam, keď budú vychodiť roje, pravdepodobne bude na stoličnom dome. On môže iba úle pripraviť a s osádzaním musí sa spustiť na tunajšieho kováča. „Služba — súžba,“ mihne mu hlavou. „Čo robiť?“

Vstúpil zadnými dvierkami a pred jeho očima prestierajú sa lány poľa. Duša sa mu zas rozveselila nad tou jasnou, vysmiatou zeleňou jarín, ktoré len že počali šibať z čiernej zeme. Medzi nimi nájde sa zas tabla počernej, sýtej zelene ďatelín a ta, ďalej černejú sa záhony zemiakov. Vňať nemohla ešte zakryť nahotu zeme. Vlní sa pred ním obraz pomladeného poľa, sťa nádherný pokrovec, baviac oko pestrosťou, vlnitosťou. A to všetko zatvorené je v tmavej zeleni bujných lesov, z ktorých dochádza prvý pozdrav súmraku na krídlach sviežeho vetríka, vôňami presýteného. Ľudia ešte si pridávajú chutí, aby dohnali kopačku do úvratí, aby nezostalo cez nedeľu nedokončené, i prestali sa vyťahovať a narovnávať ľadvie.

Ondrej sa zas vrátil do dvora a vstrčil hlavu do každého kúta. Prezrel i kolesá, v akom sú stave. Vošiel i do stajne a potľapkal po hladkom chrbte vychýrené teľa z algavského plemena. „No, tento Ďuro, babrák,“ hundre napaprčený, „keď tak nešanuje hnojovku!“ A rozhliadnuc sa ešte raz dvorom, vtiahol do „kaštieľa“. Tam Katrena práve rozrábala špiritus kopáčom. Krstila ho radšej väčšmi ako menej, aby „nezaškodilo“. Vo velikom koši je nakrájaného chleba tvrdého, krehkého, ako obyčajne jačmenný chlieb býva, keď odstojí. „Aspoň je sýty“, odpovedáva Katrena na námietky. „Friškým by ani hlavnišpán nevystačil.“ Ondrej sa rozkročil naprostred pitvora a kníše sa na nohách, ruky vo vrecku.

„A Kupculi prihoď lyžku omasty a múky do uzlíka,“ nariaďuje Ondrej.

Katrena fľochla bokom očima na pána a stisla pery.

„Detí ako myší a nemáš čo vložiť do úst,“ doložil pán.

„Veď tak, načo sa vydala. Lepšie bolo stáť o suchom chlebe, ako sa zahrdúsiť za oplana. A teraz každému na ťarchu a najvyše sebe.“

„E-e!“ zazíval si pán. „Čo budeš vyhúdať, keď nič nepremeníš. Na každý pád zaslúži poľutovania. A ten nevoľný drobizg ešte väčšmi.“

„Ale keby jej prišiel, zas by ho prijala do domu,“ rozčuľuje sa Katrena. „Ešte by ho uctila. A podistým sa jej vovalí do domu na jeseň. A zas odbehne, keď bude dieťa na ceste.“ Po dlhšej chvíli doložila: „Ach, bože, aké sme my, aké sme my…“

„To je zákon prírody, a či už zákon boží,“ opravil sa pán. „Láska je vec veliká a muž je muž. Tomu podľahne každý — každý…“

„Ale tiež musí sa mať na povrázku človek!“ ozvala sa Katrena. „Lebo každej veci musí byť spôsob a poriadok. Akože sa obsypeš deťmi, keď sama ledva máš čo vložiť do úst.“ A keď všetko rozostavila na stôl, ako patrí, doložila: „Mladosť pochabosť. To sa môže povedať…“

Ondrej vošiel do zelenej svetlice a rozvalil sa na tvrdú kanapu. I tam ešte rozmýšľal nad ťažkým osudom nešťastnej Kupcule. A aká ženská za dievoctva nádherná! Sám raz vyšiel, keď sa obrábali sená „Pod Käčku“ a pozeral Marienu Šišmankinu. Ona zbadala, že „mladý pán“ za ňou hľadí, vrtela sa sťa na drôtoch. Dobre on cítil, že to všetko koketstvo. I tá biela šatka, stiahnutá na oči, aby odblesk z nej padal na zdravú, ohorenú tvár. I tie rukávy naduté, šuchoriace s každým pohybom. I tie náhle obraty, od ktorých sukňa plieskala po tvrdých, jadrných nohách. Znala ona, že zamotal sa do jej krážov sťa motýľ nočný, keď naďabí na svetlo.

I raz prišla k nim a on stretol sa s ňou v pitvore. Mama bola kdesi v modrej alebo zelenej. Ovinul ruku okolo hybkého drieku a vtisol jej na ústa ohnivý bozk. V hlave mu zahučalo a ešte — ešte…

„Aký — ľaľa — svätúch,“ utrela si spakruky pery a oprúc mu lakeť o prse, vymotala sa mu z náruče.

Neodpovedal nič, len sa celý zarumenil. On stál v rozpakoch, nevediac, kam sa podieť pred jej pohľadom, plným posmechu. Zaradoval sa úprimne, keď začul kroky z modrej svetlice, a keď mal podstatnú príčinu skryť sa pred materou na pavlači. Od tých čias sa jej nedotkol. Len keď vyšiel do hory a ľahol do chládku, pozerajúc do modrej oblohy, skočila mu pred oči strunistá postava dievčaťa. I neraz zažiadalo sa mu skúsiť med jej bozku. Ale keď bol na príhode, i na samote s ňou — akási neznáma sila odháňala ho od nej. Zišiel mu na um jej pohľad, plný posmechu i zneváženia — premohol pokušenie.

Mariena pozdejšie vydala sa za Kupca, človeka, ktorý ju odbehol, keď mala s prvým dieťaťom ísť do kúta. Pozdejšie sa zas vrátil, ale zas ho odohnalo i druhé dieťa. Bol to človek spustlý, ktorého pokazilo naše hlavné a sídelné mesto, kam chodieval už mládencom „na roboty“. Ondrej pociťoval teraz k žene, ktorá kedysi mu nadháňala myšlienky celkom iné — úprimný súcit. Sám nariadil, že ju budú prijímať do roboty, hoc jej robota nestála mnoho. Musela brať so sebou aspoň dvoje detí: jedno na chrbte a druhé na rukách a každú chvíľu odbehovať od roboty ku kolíske, na troch tyčiach postavenej. Krem toho kázal jej prihodiť čo-to, múky lebo omasty. Urobil by to i častejšie, ale sa i trochu okúňa Katreny.

Katrena za týmito myšlienkami šípi, že trčí čosi celkom iného. „Bože môj drahý, nevieme, ľaľa,“ zdajú sa hovoriť jej kritičné pohľady, „čo sa stáva, keď sa komornica spáči pánom urodzeným…“ I akosi významne poznamenala pár ráz, že trojročný Števko, mladší Marienin, akoby „pánu urodzenému z oka vypadol“. Ale hneď i dobrodušne doložila, že sa Mariena musela „zahľadieť“ do pána urodzeného, čo nenie ešte nič tak hrozného.

Keď sa Krivý Maťo vyštveral na zvonicu a odzvonil tri pulzy na velikom zvone — na ňom sa v sobotu zvonieva — robotníci v poli vydýchli, narovnali ľadvie, zazívali. I oni dotiahli na úvrate a pohádzali motyky.

„Ľaľa, slnce zašlo, odtiahol so zvonenín,“ durdili sa starí.

„Možno zaspal.“

„Ach, páni ho podplatili, nech nás drží dlho.“

I kráčajú dlhým radom po brázde v dolinu, sťa húsatá za starou, za Ondrášom Vržinom, chudým komorníkom Ondrejovým. On je uňho ako „gazda“, mal by „vodiť predok“ v každej robote, ale obyčajne ostáva „na chvoste“. „Čo sa budem pretŕhať,“ myslí on sebe, „bude i zajtra, chvalabohu, deň.“ Ondrej zná o ňom, že sa nejde pretrhnúť, ale má ho za gazdu preto, že robotníkov vie dobre zháňať a nič neodnáša zo dvora. V zháňaní robotníkov je veľký majster. Keď dakto nechce slúchnuť, vyhodí mu na oči i to, čo starý otec „pána urodzeného“ urobil starému otcovi tvojmu.

Keď popili, čo im Katrena rozriedila do krpky, vchádzali jeden po druhom, podkovu chleba pod pazuchou, do zelenej svetlice. Tam oddávajú bliašky a za každú dostávajú po „desať groší“. Bliašky sa dávajú každý večer po robote a Ondráš Vržina je gazda nad nimi. Kým sa bliašky zišli a rozišli stôsiky dvojšestákov, zelená svetlica naplnila sa zvláštnou vôňou, ktorú títo ľudia, ku hrude prikovaní, všade roznášajú sebou. Ondrejovi nenie protivná; privykol na ňu tu doma a neodvykol od nej ani v kancelárii.

„A teraz daj večeru,“ rozkázal Katrene, keď dom zase stíchol.

Stôl bol prikrytý, prisadol k nemu a schuti zjedol, čo doniesla Katrena. Vyšiel na pavlač a rozhliada sa po okolí, ktoré už toľko ráz videl a predsa vždy je na ňom čo vidieť. Sadol tak sám na kanapu a upiera oči ďaleko na ten čierny veniec hôr, ktorý mesiac oblial svojím zlatým svetlom. V dedine zavládla tichosť, iba z domu Ďura Zubáka dolieha až sem spev sobotňajšej piesne: „Dokonavše ten týdeň, bože milostivý…“^[61] To je ešte jeden z tých domov, kde sa držia staré obyčaje, i jediný vari v dedine, ktorým nemohli otriasť dnešné „ťažké časy“. Z druhej strany dolieha klepotanie, pomiešané šumotom vody z „prostredného“ mlyna, ktorý je naprostred dediny ukrytý medzi vŕbami. Z kuchyne tu i tu sa ozve šuchot alebo hrkot — Katrena umýva náradie a riadi kuchyňu, ako každú sobotu. Ale onedlho čuť pritvoriť dvere a cvaknúť kľučku. Konečne sa rozpŕchne zo zadnej pavlače pruh svetla, ktorý hádzala kuchynským oblokom lampa. I tam sa rozloží posvätná tichosť.

I Ondrejovi sa vzdychlo, nie od žiaľu, ani od starostí. Sám od seba odtrhol sa vzdych kdesi hlboko v prsiach a letí, boh sám vie kam, do nekonečna. Takto oddávna naučený je vysedávať v sobotu večer na svojej pavlači, akoby naslúchať prvý dych noci. Dnes zvlášte mu je akosi slávnostná, táto tichá, nádherná noc. Málo ich bolo takýchto. I vracajú sa staré rozpomienky, keď on, mládenec, tuná sa oddával svojim snom. Tu sa predstavoval sedieť po boku ženy, ktorá, roztúžená kladie hlavu na jeho plece a dumá sladkú dumu o šťastí. Hľa, ako sa to krásne snovalo vtedy! A skoro každý večer zavítali také predstavy. Potom začali rednúť, čím diaľ, to viac a teraz nakuknú len vo výročné sviatky. ,Ako sa to minulo!‘ dumá a srdce sa znepokojuje. ,Kedy sa to minulo? Ako?‘

A nikde nieto dákych markantných signálov, čo minulo, prešlo bez stopy, ako čln, keď sa prevezie cez rieku, a tichá voda hneď vyrovná brázdu, ktorú vyoral do jej hladiny. Nenachodíš udalostí, nenájdeš poryvov — všetko akosi vyrovnané, bez histórie. ,Toto je život — toto,‘ myslí sebe a dodáva s akýmsi bôľom: ,Život, a to lepšia jeho polovica. Teraz už príde na druhú stranu, dolu kopcom…‘

,Život všedného človeka,‘ doložil s akousi výčitkou: ,Všedného, všedného… Z takéhoto materiálu je zlepený ten kolos, čo sa volá obecne „masa“. Ja som atóm tej masy, ktorý sám v sebe neznačí nič.‘

I takto si rozkladá, akoby prestiera pred oči tú plachtu svojho života a prezerá, čo nájde na nej zvláštneho. Presýpa akoby medzi prstami drobný piesok rozpomienok, či mu nezahraje, medzi pieskom skvelá perla. ,Ničoho nič všetko jednaké,‘ uznáva s akýmsi žiaľom…

Pocítil chlad na nohách.

„Nuž týždeň sme, chvalabohu, skončili. Poďme spať.“ I s akýmsi uspokojením, že zas skončil týždeň, vošiel do domu a zaprel dvere.