ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nedá sa tajiť, že Huba dlho stál pod vlivom tohto rozhovoru. Akoby mu hlavu prikryl železnou čiapkou, tak ho tam čosi tlačilo. Ani v práci nemohol zabudnúť, v akom sa nachodí nebezpečí. I zo sna sa vytrhol neraz s bolestnými stony, čo sa mu snívalo, že bojuje s deväťhlavovými šarkanmi. I jedlo mu bolo ako otrávené, s opatrnosťou ho kládol do úst. Žene sa bál pozrieť úprimne hlboko do očí, aby z nich nevidel vyčuhovať čiernu zradu. Pohľadu na svojho buclatého syna sa musel vystríhať, lebo sa mu zdalo, že tento malý tvor je taký pekný preto, aby ho tým skorej mohol zničiť, ubiť. Z každého kúta zdala sa mu vyčuhovať zrada, posmech, záhuba. Čaká len príhodný okamih, aby ho tým istejšie mohla zahrúžiť.

Doktor sa mohol honosiť, že tomuto človeku otrávil nadobro život. Muž, ktorý nič zlého nečakal, stal sa podozrievavým. Otvorený inokedy ako dieťa, slepý, stal sa váhavým, opatrným. Muž, ktorý videl cieľ života v plnení advokátskej praxe, v ukladaní úspor, teraz neraz sa našiel zamyslený nad aktami. Z bieleho ministerského papieru videl hľadieť naň čierny bod, ktorý sa obkľučuje kruhami, kruhov koncentricky pribúda, rastú, šíria sa. Sťa vlna v jazere, keď hodíš naň kameň. To je osud jeho syna: čierny, záhubný. Nešťastie rastie, berie nové, širšie rozmery — a nevidíš nič iné, iba celý papier čierny, sťa čierna, otupná noc.

Doktor mu je strašný. Keď ho vidí ísť proti sebe, vbehne do druhého domu. Ak ho zazrie pred sebou, vlečie sa z nohy na nohu. Ak sa s ním zíde, stisne mu bežne ruku a nedbale pozdraví: „Servus Jano, ako sa máš?“ A doloží: „Odpusť, musím do gruntovnej knihy^[30] nanáhlo,“ a beží od neho sťa diabol od svätenej vody. Pre túto príčinu zriekol sa i kasína, bo doktor každý deň hrával tam na mrkaní tarok s fyzikusom^[31] a daňovým inšpektorom, pijúc v lete víno s korytnickou vodou. Náš Huba teraz vyhľadáva osamelé prechádzky do lesa, alebo ide do poľa pozrieť, čo robí ďatelina, či ju treba už kosiť, a či ju zbojníci-paholci nevypásli.

Večerom, ak je teplo, sedáva na verande a kúri z velikej štiavnickej pipy pašovaný štítnický a číta noviny, ktoré mu posiela kelner z kasína. Ale obyčajne dochodí na posiedky starý Ďuro Podubecký, penzionovaný sedriálny sudca^[32] a vlastný ujo pani Amálie. Človek, kedysi vychytený, prvý korteš a nezbedník v revolúcii. Kŕmi ho starými históriami a anekdotami, ktoré mu idú ľahko, akoby z rukáva sypal. Má prirodzený vtip, samorastlý i nápady celkom svoje. Jeden zo starých typov, ktorý nemal sa kedy lektúrou pokaziť.

„Ja to nikdy nečítam,“ ukazuje na noviny. „To sú najväčší cigáni. Keď som ja bol proti hurbanistom s gardou,^[33] vyšli sme do Podolian. Iba vidíme myjavské kabanice! Gardisti sa naľakali a hybaj, peľajú mi, akoby im za pätami horelo. A za nimi, bohuprisám, i kapitán na koni, len sa tak za mnou kúrilo. Ha-ha-ha!“ Rozosmial sa starý, ukážuc tri čierne, vystaté zuby a trúc si päsťou šedivé fúzy, rozkašľal sa dýchavičným kašľom. „Prišli my do Kostolian, kde sa hradská odráža do Sv. Michala (stoličné mesto) a do Humenného. Hopsa, chlapci — kričím na nich, var’ vás všetci čerti ženú, vidíte, že nevidno ani jedného hurbana. Čože budeme utekať na posmech do Michala, keď sme nikoho nevideli? Viete, že by nám osvietený nedal ani pol fierdúnka^[34] oldomáša, keby sme mu takto bez poriadku prihrmeli. Ale ja vám čosi poviem: my sa tuto postavíme do doliny a nepustíme nepriateľa ani na piaď, ak by pošiel do Humenného. A do Sv. Michala nech skočí tuto Ondro Svrábik a nech povie, že Hurban ide. Nech ho nijakovsky nepustia do mesta: nech spália most a nech strieľajú doň z tamtej strany.“ I my pekne rúče boli sme do tvrdej noci v doline, upiekli sme troch baranov a nočnou hodinou sme sa vplichtili do Sv. Michala. Richtár nespálil most, ale zvolal obec a povedal: „Deti moje, čo sa budeme protiviť, keď je raz tak. Poručenobohu, azda nás len nezjedia, keď ich dobre obriadime. Nech ženy pririchtujú mäsa, halušiek, nech napražia a dobre obriadia nepriateľa.“ I tak urobili, a keď sme my prišli, hurbanisti spali ako ľudia, a i my sme išli vo meno božie spať. A o týždeň sa čítalo v novinách, že Ďuro Podubecký, kapitán stoličnej gardy, zabránil Hurbanovi priechod z Kostolian do Humenného. Samému mi prišlo divno, že som to ja vykonal. Ha-ha-ha!“ A začal rozfukovať čibuk, v ktorom oheň medzitým povyhasol. Keď už bol čibuk rozpálený a z neho búchali oblaky dymu dohora, doložil: „Také sú noviny. Také. Povedám, cigáni!“

Túto históriu Huba už moc ráz počul od starého Podubeckého, ale vždy sa musel smiať. Smial sa na jeho spôsobe a na jeho dobrom, srdečnom humore, tom širokom, ktorý už majú iba starí, ktorí si ho ničím nemohli pokaziť a najmenej všakovými škrupuľami, ktoré moderného človeka zabíjajú.

„Vidíte, ujo, také lži o nás každý deň roztrusujú po novinách. Lenže to sú nie také nevinné ako táto, ale z nich dýcha najväčšia zloba a nenávisť. Napríklad, že sme my nepriatelia krajiny, že sme zradci…“

Starý Ďuro pofukuje z čibuka a pozerá, ako z neho obláčky dymu vystupujú a riedia sa a tratia vo večernom vzduchu. „To musí tak byť, amice,“ odpovedá celkom vážne, „keď sa vy od nich akosi oddeľujete. Vy ste ako z druhého dreva krojení. Čert vás vie, ale na každom vidíš, len pozri naň: to je pansláv. Prečo nečušíte, čo sa stariete do nich? Nech si tam robia, čo chcú.“

„A kto im prekáža? Ale som vari vo výbore stoličnom — vari ich kritizujem? Čuším, kým do mňa nikto nezadrie. A predsa!“

„Ja som ti povedal, vieš, vtedy. Ty si mal ísť do Ľubinej kortešovať, keď ťa osvietený pýtal. Dnes si mohol byť stoličným fiškálom. A čože to bolo? Dva-tri dni vysedieť u ľubinského plebána!^[35] Ja som, amice, tri týždne nespával na posteli, vždy osvitol, kde omrkol. Ale ty si sa radil tam s tými a tí zakázali. Teraz nech ti oni dajú fiškálstvo!“

„A či som ja tým ohrozil krajinu?“

„Čerta z pekla — bože, odpusť hriechy!“ zvolal starý Ďuro. „Ale robí zlú krv! A vy nemáte politiky: čo na srdci, to na jazyku. Čo koho do toho, čo ja myslím? Druhého neprevrátiš, drž to u seba. A ľuďom povedz, čo ti je na osoh. Lebo či je hodno naťahovať sa s nimi o malú vec: sťa psi, keď sa naťahujú o črevo. Nech si robí, kto chce, čo chce — mňa veru preto hlava nezabolí.“

Takéto zásady už neraz počul Huba od svojho uja. A vždy prešiel mlčaním ponad ne. Nemal ani vôle, ani sily učiť starého nosiť sa na pevných zásadách. Konečne toto chovanie pripadalo mu celkom prirodzeným uňho. Ani opovrhovať v duchu nemôže ním, lebo korení v akomsi širokodušnom milovaní pohodlia. A k tomu toto chovanie neprinieslo nikomu najmenšiu škodu, lebo takíto ľudia neznajú sa za nič exponovať. Čože, ľahko by bolo pri nich vyžiť a konečne i spolupôsobiť s nimi, ale tamvon tí druhí! Aká to rozzúrená čeliadka! Akí tam divokí havkáči: len skočiť a driapať zubami.

„To by bolo všetko pekne, keby aspoň pokoj dali!“ zvolal Huba rozdráždene. „Ale na každý krok ti strežú a hneď lži po novinách. Na čo je to?“

„To nik nevie, načo je,“ odpovedá Tomáš. „Tobôž sami nevedia. Ale robia, lebo musia. Kde by sa podeli? Skaly neodhryzneš, kameňa sa nenaješ, a každý len papu, papu a ľahko žiť. Mnoho nás je, mnoho, čo krajina musí chovať. A moc ich je, čo chcú ľahko žiť. Každý by nedbal, lebo je rovnoprávnosť. Kým sme boli pánmi my, žili sme z krajiny my. A teraz by nedbal každý. A krajina nemá. Keď som ja išiel do škôl, boli sme štyria študenti zo stolice. Nolens volens^[36] musel som ja byť slúžnodvorským, i okresy boli štyri. A teraz ich je možno štyridsať lebo päťdesiat. Kde sa to pomestí, toľko čeliadky? Jedni dostanú úrad a tým sa papuľa zapchá — druhým klepnú zuby naprázdno: tí pôjdu čertov lapať po novinách a robiť nepokoj. Lebo darmo je, jesť sa chce, a čo urobíš, keď nemáš čo položiť do úst. Ja povedám: vydať rozkaz, koľko smie chodiť do škôl z každej stolice. A to, čo zvýši, nech kydá hnoj doma, alebo nech ide na remeslo. Aspoň by malo poctivý kus chleba a v krajine by bol pokoj.“

Na takýchto utópiách si starý Ďuro veľmi zakladal. On vôbec na každú príhodu mal podobný recept naporúdzi. Huba ho počúval viac z piety, ako jeden z tých starých zjavov, ktoré osvetľujú staré, zapadlé, naveky minuté časy.

A čo pani Amália? Tá veľmi nerozumela, o čom sa tuná hovorí. Ani ju bárs nezaujímalo. Zdá sa jej predsa, že ujo hovorí celkom rozumne. Ťažko jej pochopiť, prečo jej muž nemá v sebe ambície. Gizella Kropányi, jej kamarátka, je ženou viceišpána. A jej muž ani nechodil do takýchto škôl, ani nemá diplom a Gizelin otec mal panstvo celkom zapustené.

Ale to všetko sú len jej najtajnejšie myšlienky. Nech si Miško robí, ako vie, veď i tak je dobrý muž a snaží sa zo všetkých síl urobiť ju šťastnou. A ona díva sa spokojno na malého Hubu, ako sa rozvaľuje chutne po vankúši a virgá tučnými nohami. A zdá sa jej, že tento malý darebák bude sa ešte kedysi na štvorke voziť a deti Gizelly Kropányičky budú uňho prosiť o protekciu.

I Huba hľadí na malého svojho syna a myslí si v duchu: ,Či i v tvojom živote naskytne sa toľko trpkých chvíľ? Či i vtedy budeš odstrkovaný, ponižovaný, osočovaný? A či ty zastihneš už druhé časy: tie, že s otvoreným čelom môžeš všade hlásať: ja som Slovák!‘

Oprel hlavu o ruku a hľadí na stôl, na ktorom ihrá svetlo lampy, sťaby z neho chcel vyčítať budúcnosť.

„Eh, poďme spať. Od hôľ začína čerstvo poťahovať,“ vraví starý Ďuro, zberajúc sa. „Aby nám do kostí neudrelo…“

I celá spoločnosť odobrala sa na odpočinok.