ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V dome pominula predošlá mŕtvota. Bohvie, kde sa tu vzali, ale v kuchyni hospodária horlivé susedy: žena klobučníka Tupého a pani Kramárka, žena kníhvedúceho pri sporiteľni. Vo šporáku vatria, sťa keď sa v dome perie, zohrievajú vodu a varia polievku.

Málo chodili do Hubovho domu, ale teraz prišli aspoň čím-tým prispieť žene, ktorá nemá pri sebe matere v takomto dôležitom okamžení.

I v ženinej izbe je živo. Počuť stony, výkriky ženy pracujúcej ku pôrodu. Lekár vošiel rýchlym krokom do izby, zabudnúc ju zatvoriť. O zúfajúceho muža sa už viac neobzrel. On zastal na prahu. Tisíc mocností ťahalo ho tadnu, a predsa nemožno mu prah prekročiť. Bojí sa prítomnosťou svojou poškvrniť svätosť chvíle. Cíti na sebe ťažkú vinu, sám si nevie povedať akú a prečo, ale jej vedomie sa tuho v ňom ozýva. Nevidí ženu, ale čuje každý jej dych, i každý ston — a každý mu srdce pára napoly. Špárou vidí pani sudcovú i ženu verejného notára. Videli ho i ony, ale s akýmsi pohŕdaním odvracajú sa od neho. Sťaby i ony mu dávali vinu a chceli pretrhnúť s ním spojenie, aby neboli považované za spoluvinnice. Čuje i hovor tam prítomných; tichý, tlmený, prerývaný. Ale nezná, čo sa hovorí.

,Ty si vina, ty si vina!‘ obviňuje ho vlastné srdce.

,Ty si vina!‘ číta na každej tvári. ,Ty si vina!‘ kričí mu do tváre každý predmet, bývalý svedok jeho horúcej lásky.

V túto čiernu chvíľu tiahnu mu dušou rozpomienky na nedávno minulé časy. Aké všetky sladké, plné krásy. A celok predsa zaráža, ubíja, mučí. Dnes stojí pred čímsi, čo zavinil, nezná sám ako. Žena trpí, trpí ťažko — ale či iba ona? Ba kto trpí viac, kto sa mučí väčšmi. Jeho muky sú duševné, hrozné. Naraz sa našiel, že všetko šťastie je na skoku, prepadnúť sa mu. Sťa človek, ktorý kráča šumnou bučinou a naraz sa nájde nad priepasťou.

Všakové otázky doliehajú naň — nezná nájsť odpovede. A jedna z nich najväčšmi ho mučí: prečo je všetko toto, načo, aký má zmysel, čím je odôvodnené.

Veď jeho šťastie bolo so ženou úplné. Im nechýbalo nič, iba stálosť toho šťastia. Netúžili oni za premenou, ani za rozšírením svojho blaha. Bolo samo v sebe zaokrúhlené, dokonalé. Pravda, keď sa mu žena zdôverila, do akého stavu upadla, rozzvučalo sa blaho iným, nepoznaným tónom, ale zvláštny dojem to naň nerobilo. Je si istý, že nebol by nikdy cítil nedostatok čohosi nového, i keď by správa tá bola náhodou vystala. On nepoznával dosiaľ, i preto za tým netúžil. Behom času privykol očakávať čosi nového, čosi neznámeho a radostného. Nový dar išiel mu padnúť nečakane do lona. Prečo by sa odhŕňal, prečo by ho odmietal? Veď vcelku mu predchádzal ako pečať, ako svedok jeho prvej lásky, horúcej a pravdivej. Celkom prirodzená konzekvencia, vec, ktorá sa rozumie sama sebou.

Ale začal sa cítiť sklamaným. Predchádzal mu dar sťa dar danajský.^[14] Ťažké obete stál ženu: darmo ona zakrývala, nedalo sa zatajiť, že ťažko stráda. I on trpel pre ňu, i on strádal, i on sa ľakal. I pomer medzi nimi sa akosi razom zvrátil. Už nebolo tej bezprostrednosti citu, tej prudkej vrelosti. Zvrátil sa cit do širokého koryta a tiekol pokojne, bez náruživých epizód. Vlny uľahli, hladina ich blaha dopúšťala vidieť do hĺbky — a tam, v hlbine dali sa čítať pochované rozpomienky.

Ozaj krátko to trvalo — tak krátko, že to vari nebola ani pravda. Možno to bol sen, pekne zložený, krásne presnívaný. A či sa vráti?…

Zdalo sa mu, že čuje umieráčik. To vyzváňajú tomu, čo neúprosne zahynulo, čo prešlo, čo sa vzkriesiť nedá…

Trpkosť sa mu rozšírila v duši. Trpkosť proti tomu, čo tam, v druhej izbe tak tvrdo čakajú, kvôli čomu jeho žena upí, čo mu preťalo napoly idylu, v ktorej sa začalo manželstvo.

Z myšlienok vytrhol ho neobyčajný šum tam, v druhej izbe. Ozvali sa hlasy: „No! Chvalabohu!“ Prestali stony ženine. Zatíchla. Zato čuť podivný škrek, neznámy v dome tomto.

Akoby ho čosi vydvihlo dohora a sotilo do susednej izby. Čosi velikého puklo mu v prsiach, zaplavilo strach, trpkosť i žiaľ nad pochovanou minulosťou. Vyrástlo v ňom čosi nové odrazu, akýmsi neslýchaným zázrakom. Pribehol k posteli, vrhol sa na prse utýranej ženy, pokryl jej bledú tvár vrelými bozkami. Zadychčal sa od velikej slasti a oslepol. Nič nezná o sebe, ani o ničom. Zná iba to, že našiel čosi nového, že teraz začína sa nová kapitola jeho blaha. Keď sa spamätal, predložila mu baba čosi smiešneho. Je červené sťa krv, tvár spotvorená, nos sploštený, ústa nepekné, v nich sa belejú ďasná a sem-tam myká jazyk. Oči žmurkajú ospalo a bezvýrazne hľadia do všehomíra, prvý raz oslepené slnečným jasom. Predkladajú mu ho, ale on je v rozpakoch, čo to má znamenať.

„No, bozkajte — veď je chlapec!“ dohovára mu baba.

Urobil, čo mu kázala, nechcelo sa mu uraziť starú obyčaj. Bolo mu jasné, že to, čo prvej v sebe cítil, to nové vlnobitie blaha, nijako sa neodnosilo na tohto biedneho chrobáčika. To bolo čosi nezávislé od tohto mravčiaka, ktorý len čo prišiel na svet, už ziape a tisne drobné päste do pažravých úst.

A zase sa mu prihodilo, že počúval gratulácie a nerozumel ani slova. Zas mu bolo, že nevedel, čo sa okolo neho robí. Zase hral takú pasívnu úlohu i tak nezručne, ako keď odchodil s touto svojou ženou od oltára. Iba keď doktorovi tisol ruku, rozvidnilo sa mu; prehliadol, čo sa stalo. Pritiahol priateľa na prsia, pritisol ho k sebe a vybozkával po smejúcej sa tvári.

Obrátil sa k žene, ktorá sa spamätala a hľadí naň svojím hlbokým okom. „Miška!“ riekla tichým hlasom, vystierajúc ruku proti nemu. Chcela pravdepodobne povedať viac, ale slzy ju zaliali. Vidí teraz už jasne premenu na nej. Má kedy rozoberať to nové, čo jej vykvitlo na tvári i celej bytosti. Cele druhá žena vyrástla mu z Amálie. Už je to nie tá, ktorú doviedol do tohto domu. Tejto sedí na čele akási nová dôstojnosť, pred ktorou mimovoľne klonia sa kolená…

„Akože ho dáte krstiť?“ pýta sa pani Kramerka, vchádzajúc s novým-novučičkým korýtkom. Za ňou ide Tupá s teplou vodou. Pani sudcová pomáha umiestiť korýtko a pani verejná notárka vyťahuje zo šifonéra balík zloženej bielizne.

,Ondro,‘ chcel odpovedať mladý otec. To bolo meno jeho otca, i najstaršieho brata. Ale pani sudcová ho hneď zahriakla: „Na to dosť času, nech sa poradia!“

„Nie je voda horúca?“ stará sa šestonedieľka.

„Smiešno!“ ohláša sa baba. „Akoby prvý raz išla kúpať dieťa!“ A svojou tučnou dlaňou pľuská vo vode, že sa rozlieva na viksovanú podlahu.

„Prilejte do vody odkolonu,“ vraví pani verejná notárka. „Ja vždycky dávam odkolon do kúpeľa. Neškodí, a dáva dobrú vôňu.“

Baba čosi šomre pod nosom. Nepáči sa jej, že sa jej druhé miešajú do remesla. Advokátovi je to všetko nové. Nevie, čo to znamená, i divno mu prichodí čuť takéto maličkosti, o ktorých nevedel, že sú na svete.

„Poďme my von!“ chytá ho doktor pod pazuchu. „Tu nemáš ty už čo rozkazovať.“

Odišiel vďačne, lebo samému sa mu zdalo, že nemá tu už čo hľadať. Že je celkom zbytočný.

Muselo sa rozhlásiť po meste, čo sa uňho dnes prihodilo. Dochodia kŕdle žien, starých i mladých. Tichý dom pozmenil celkom svoju tvárnosť. Zdalo sa mu, že ani tu nemá miesta, i tu že je celkom zbytočný. Najradšej by bol odišiel, ale doktor ho zdržiava. Hovorí, že nie je ešte všetko vybavené.

I nechal ho samotného v kancelárii a znovu sa vrátil k šestonedieľke. Ale nezabavil sa pri nej dlho, vyšiel von do kancelárie, hvízdajúc si novú nôtu, ktorá bola prišla práve do módy.

„A teraz poďme — prepusťme panstvo v dome ženám. Zhŕklo sa ich ako starých,“ tu zakašlal, „tušiek, keď mladé pôrča skvíkne: a každá kroch, kroch, kroch…“

Advokát sa iba usmieva, ale bohzná čomu.

„A darmo sa tomu vzpierať. I prísna Sparta^[15] nechala synov v rukách báb do istého veku. My nie sme súci prevziať tieto povinnosti. A škoda, škoda. Pýta sa poriadok, metodičnosť hneď od začiatku. A poriadok, metodičnosť a žena — to je voda a oheň. Dva póly, ktoré sa nezídu. Odkolon do kúpeľa! Tým sa začala ženská metodičnosť. A teraz príde rumančok, a potom zaftíky… Obdivuhodné sú tie ženské dlhé vlasy!“

„A čo sa ty jeduješ?“ smeje sa mu Huba.

„Jedujem, lebo nenávidím ženy. Vidíš, môj život by plynul ticho, spokojno: ale ženy mi ho kazia. Moje pôsobenie je nič iné ako boj. Boj so ženskými dlhými vlasmi… Kebys’ vedel, aký otupný boj! Aký fádny, aký unavujúci! Divím sa, že ho vediem ešte — že som nezložil zbrane. Lebo naše nešťastie je, že my nemáme tej húževnatosti čo ženy. My chceme všetko silou — a ona urobí všetko neoblomnosťou. Gutta cavat lapidem…^[16] Óh, čo všetko tu pokazili ženy! A budú ti prisahať, že nie, že napravili. Ony ti korigujú i mater prírodu — a ako! Napríklad voda im nestačí — pýta sa do nej odkolon!“

Huba sa musel smiať. Čo mal robiť na to preháňanie. Znal ho, že je človek dobrý, ale všetko preháňa. A tým kazí sám seba najväčšmi, lebo i otvorenú pravdu sa naučili v jeho ústach považovať za preháňanie. Kála vlasy, i hľadá na nich uzly. A to je smiešno pre každého človeka s normálnymi mozgami. Hľa, na púhy odkolon akú dizertáciu vie privesiť! Čo druhý človek preslúchne, alebo ak čuje, nevezme hore — to on zodvihne, poprezerá, poprevracia, poprekrúca, popreklepá i prepráši a narobí z toho toľko prachu, že ti na zrak padne hmla, nevidíš jasne a musíš sa mu dať vodiť ako temný človek. Ale čo — každý má svoju slabosť i dokonalosť.

„Eh, mlč — poďme na kolkáreň, zaplatím súdok piva!“