ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pravdu mal hlavný župan, pán Daniel Pekárszky. „Nebráňte im, nech sa vystrečkujú, veď oni sa zas utíšia,“ tak hovorieval na zrejmé narážky, keď ho chceli daktorí snaživci zvábiť k akcii proti „panslávom“. On nebol síce veliký štátnik, ba ani hlboký politik. Bol zeman, trochu ohladený vo „vysokých kruhoch“, ktoré mu dali trochu veľkopanskej politúry. Nebol ani človek učený. Snáď najmenej učený zo všetkých svojich podriadených. „Čo som sa naučil, musel som to najprv vonkoncom zabudnúť, aby sa vynašiel vo svete,“ zoznával sám v svetlých okamihoch. A predsa mal renomé „najschopnejšieho“ administrátora. Nie preto, že stolicu uviedol do vzorného poriadku. Že ju zaopatril cestami. Že nastaval v nej fabrík. Že pozdvihol hospodárstvo a zaviedol aspoň len železné ruchadlo miesto starosvetského pluhu. Že nastaval škôl. Že previedol cez stolicu železnicu. Že prekazil ničenie nádherných lesov. O tomto všetkom mal on svoje zvláštne náhľady. Nebudeme sa pretekať všetko vykonať dneska. Svitne i zajtra deň a nevieme, čo nám donesie. Urob dačo silou, ak je to nie akurát na čase, nebude mať výsledku. Meno najschopnejšieho administrátora dali mu preto, že jeho stolica bola vždy tichá, pokojná. Na jej hraniciach zastavil sa každý pohyb, alebo ak bol veľmi intenzívny, aspoň sa zmiernil a taký zmiernený prešiel jej dolinkami i zelenými vŕškami a unavený, rozospatý uľahol. Tak sa stalo i s pohybom národnostným. Susedné stolice museli byť večne plné všelijakých afér, násilností, búrok, alebo aspoň večného roztrpčenia. V jeho stolici nikdy sa neprihodila taká aféra. „Uvidíme, čo bude,“ bolo jeho heslo a obyčajne sa nesklamal, lebo nebolo nič. Bol nesmierny nepriateľ každého „zakročenia“, preto i nemal príležitosť zakročovať.

Niet pochybnosti, že toto akoby pasívne pokračovanie náčelníka stolice mnohú búrku predišlo, mnohú aféru v zárodku udusilo. Ak ono stiesnilo i každý voľný pohyb, menovite národnostný. Kto zodvihol hlavu a išiel byť nebezpečným, tu hľadel ho odzbrojiť tým spôsobom, ktorý skúsil i pri Hubovi.

Pritiahol ho k sebe, už akýmkoľvek spôsobom, omráčil ho svojou pohostinnosťou alebo veľkopanskou blahosklonnosťou alebo priateľstvom alebo dákym sľubom. „Na každého môže sa nájsť vôdzka,“ mudroval tam, v Pešti, v kruhu dôverných priateľov, „len ju treba dobre usúkať. I najdivšieho vola môžeš zapriahnuť a naučiť ho ťahať…“

I skutočne, v časoch dosť búrlivých, dakedy i divokých, vedel on v svojej stolici stvoriť pomery „znesiteľné“. Veľmi sa nahneval, keď mu doniesli správu, že „panslávov z kasína vyhodili“. „Vy ste fušeri,“ nadával Dvorszkému, „komuže oni tam zavadzali? A mali sme ich vždycky na očiach a boli sme od nich bezpeční, a teraz, uvidíte!“ I on mal ešte tajný úmysel spojiť, čo sa roztrhlo — panslávov priviesť do kasína.

Po divadelnom predstavení skutočne sa mysle utíšili. „Vystrečkovali sa — bude pokoj…“ Županova priazeň a blahosklonnosť na nikoho sa nezatmila, kto tam bral účasť. Ale aby vedeli, že s pozornosťou sprevádzal všetky ich skutky, vypýtal advokáta Nosáka, čo to tam bolo, i čo bol toho všetkého cieľ. „Poviem vám rovno, že ma nahovárali prekaziť vám túto zábavu. Ale ja som povedal: nie, to neurobím, lebo na území našej stolice nikdy sa nestala žiadna demonštrácia. Ja viem, že mám Slovákov dobrých v stolici, ale burič sa medzi nimi nenachodí ani jeden.“ Nosák sa poklonil na toto zjavné uznanie zo strany župana. „Ačpráve,“ pokračoval tónom konfidenciálnym,^[115] „ten tvoj pisár je naozajstný burič, jeden z tých martinských. Bolo by mi na každý pád príjemnejšie, keby ho tu nebolo.“

„Dobrý je pracovník. Robí chytro a správne a isto, ako najlepší advokát,“ zastal si ho Nosák.

„To ja do pochybnosti ani neberiem,“ odpovedá župan. „Veď je to skúsenosť všeobecná, že tí biľagovaní panslávi sú ľudia najspôsobnejší. Ani ináč nemôže byť, ak sa chce udržať, vzdor všetkým prekážkam, ba i prospievať materiálne i morálne. Ja sám som to neraz tamhore povedal: to sú nie ľudia zobratí skaderuka-skadenoha, ale ľudia inteligentní a,“ dodal to s úsmevom, pohroziac pritom Nosákovi, „a prefíkaní.“

„A ako to rozumieť?“ pýta sa i Nosák s úsmevom.

„Že majú vždy čosi za lubom čo my napred ani nešípime,“ doložil hlavný župan, „že idú dakedy i okľukami a že radi idú po takých okľukách za svojimi cieľmi, ktoré pred nami skrývajú. Slováci sú ako farári — i preto sú takí, lebo farári ich vodia; pobožní, ale potmehúdi…“

Tento rozhovor, to sa rozumie, bol vyrátaný na verejnosť, preto sa s ním vytasil župan práve Nosákovi — i urobil v kruhoch Nosákovi blízkych, znamenitý dojem. „Utíšil náruživosti,“ t.j. položil Dukátovi hať do cesty, aby neorganizoval spolok čitateľský. „Počkajme, kým sa trochu utíši,“ radil sám Nosák, „uvidíme, čo bude pozdejšie…“

Hubovi prišla tiež táto rada sťa z neba. ,Moja žena dohrala tuná vodcovskú úlohu. Musíme ju dať na penziu. Nemôže, nemôže… Kolom ju siliť nejdem. A vystatovať sa sám a ju nechávať doma — to v dnešných pomeroch nemožno. Ona by ma vzala do podozrenia, možno by i žiarlila a verejnosť by mi vyhodila na oči, že ju zanedbávam…‘ Zišlo mu zas na um, čo mu rozprávala tetka Šemická. ,To je trochu prehnané, ako vôbec celá tetka je trochu exaltovaná. Nech mi len nekladie prekážok, to mi dostačí. Ja si už chlapca sám odchovám i dám mu smer. A prekážať mi na žiaden pád nebude. Ostatne jest i inde pole pre ňu, nielen tu na vidieku. Tam snáď sa skôr prichytí…‘ S týmto ďalším plánom nezveroval sa už nikomu, ale ho pripravoval usilovne a napolo bol istý, že sa mu podarí.

Tetka Šemická cítila dakoľko dní, že jej špejú stopy Ondrejových bozkov. Keď sa zas upokojila, prišla do svojich koľají, umienila si pevne, že vystúpi cele rezolútne oproti nemu. ,Nikdy si neodpustím,‘ vytýkala si ešte v posteli, keď sa po bále prebudila, ,že som ho nenaučila slušnosti, ako sa patrilo. Ale tak sa zdá, že nebol ani pri sebe, ako svedčí: akože ho takého budem karhať. I tak by to nemalo výsledku, lebo bol nesmierne roztatárený. Akoby ho celého premenil. Veselý, živý, a maniery — to sa mu musí dať — maniery zná. Iba to na tých schodoch — ale bohvie, ako ho to odrazu, kýsi zlý duch preletel. Tým skazil všetko. Ja rozhodne nemôžem s ním zaobchodiť priateľsky. Musím mu dať akurátne pocítiť, že ja som nie Katra alebo Zuzka…‘ A v takýchto myšlienkach i vstala, ktoré vždy sa vracali k tej jednej téme. ,Darmo je, uznať sa musí, včera bol veľmi príjemný, akosi vymenený, len keby to nie, na tých schodoch…‘

Snáď tomu sa musí pripísať, že zaviazla v takýchto úvahách; výsledok jej toalety. Keď prišla na altánok, kde pani Amália už sedela, táto pozrela na ňu so zvláštnym údivom. ,Táto tetka moja je zo dňa na deň mladšia. A dnes je naozaj pekná…‘ Zatajila svoju myšlienku, ale čo ako sa premáhala, nemohla sa tejto tetke priznať. Celé vystupovanie, celé držanie svedčilo o akejsi roztržitosti a kde-tu rozpakoch. ,Ani mi len nespomenie včerajšok,‘ diví sa pani Amália, ,a predsa zabávala sa ako ani jedna…‘

Keď zazvonil veliký zvon, tetke Šemickej srdce mocne zabúchalo. ,Teraz — teraz je pravý čas…‘ I musela odísť do svojej izby, aby sa trochu utíšila. Keď došiel okamih kázne, na ktorú sa chystá od rána, zrazu padla na ňu akási zbabelosť. Utíšila sa až potom, keď umienila odložiť kázeň Ondrejovi na „príhodnejší čas“.

I Huba zavítal z okresného súdu s akousi silenou veselosťou na tvári, menovite voči tetke Šemickej. Čakalo sa už len na Ondreja. Tu v najvyšší čas prišla hlásiť z jeho bytu slúžka, že „pán urodzenký neprídu, lebo bolo veľa roboty dopoludnia a teraz že ich bolí hlava“. ,Akiste im pľuští,‘ doložila slúžka v pitvore škodoradostne. Počula dnes na jatke rozprávať o velikých činoch „pána urodzenkého“, ktorého už začínala rátať medzi „starcov“. „Tak im treba, nech im dobre hlavu štiepa, keď sú taký, taký.“ zdôverila sa svojej panej.

„A aký?“ ťahala tá z nej.

„Nuž, keď tak lipnú ešte za ženskými. Ale veru to by im už nebolo treba, lebo na staré dni treba mať rozum a mladosť nech sa i prepadne do pekla, ak chce.“

„Aha, Ondrík urobil exces!“^[116] posmieva sa Huba. „Teraz ho za päť za šesť dní nikto neuvidí. Ja ho už znám. Dôjde naň akýsi stud a či melanchólia a kým ho to nerozíde, sa neukáže medzi svetom. Čudný človek ten náš Ondro!“

Tetka hľadí do taniera a nemôže nijakovsky požuť ten kúsok pečienky, ktorý prehadzuje v ústach.^[117] … vôbec a tým väčšmi takejto, ktorá je zakázaná úradníkom.“ dalo predísť. Nech sa stane vôľa božia.“ Vrátil sa do svojho domu, ľahol a zaspal spánkom spravodlivých.^[118]

„Vari im ju zakázali!“ zvolala pani Amália.

„Ja myslím, že áno, tým viac, že župan zariadil banket, aby nám hostí odviedol.“

„To mohlo byť náhodou,“ ozvala sa tetka. „A práve Ku — pán Kuchár,“ opravila sa razom, „nedal by si takú vec zakázať, ako si ani nedal. Aspoň im ukázal, že neslúchne také, také — chlapectvo,“ doložila s hlasom trasľavým od hnevlivého rozčúlenia.

Huba pozrel na ňu spod obočia, neriekol nič, len sa sám v sebe usmial a pomyslel si: ,Tak rozpráva ich prívrženec. Keby to čuli!‘

Medzitým Ondrej Kuchár sedel vo svojej izbe pri obede, ktorý mu pani Amália poslala. Vstal malú chvíľu predpoludním. Rozlúčil sa s Hubovcami v stave akosi rozorvanom, ktorý ho nútil potúlať sa po mŕtvych uliciach i zájsť na brehy rieky Suchej pod poobtínané vŕby, ktoré alejami sa postavili rieke, aby nepovytŕhala zem. Stáli ticho v čerstvom rannom vzduchu, iba čo dakoľko strák rapotalo po nich. Ale ani táto tíšina nemohla vliať rovnováhu do duše silno rozbúrenej. Našiel sa práve v takom nepokoji ako v prvé dni mladosti, keď sa počal zaliečať Katrene Kupcovej. Lenže vtedy — poznáva až teraz — bolo v tom čosi okamžitého, ako keď pochytí závrať a zotrie odrazu vedomie; kdežto toto je čosi iného, ktoré sa počalo z ničoho, rástlo pomaly a vyvrcholilo odrazu v scéne na schodoch. Ona prišla na každý pád náhle, neočakávane, ale bola pripravená oddávna. Snáď v iných okolnostiach nebola by sa prihodila, ale v tom stave, v ktorom sa práve nachádzal, bola cele odôvodnená, ba skrz naskrz prirodzená.

„Stalo sa, darmo je, už sa neodstane,“ uspokojoval sa, necítiac v sebe ani najmenšej ľútosti. „Veď tomu sa nedalo predísť. Nech sa stane vôľa božia.“ Vrátil sa do svojho domu, ľahol a zaspal spánkom spravodlivých.

Prebudil sa pred samým poludním. Udiveno sa obzeral, že sa prebúdza na takúto divnú hodinu, keď po meste sa ozýva život poludný. A až teraz mu padlo na um, čo sa všetko prihodilo tej noci. S jasným dňom dostavilo sa i triezve pochopovanie vecí. A všetky jeho myšlienky, nech ich obracal na stranu, na ktorú chcel, vychádzali v jediný výrok: ,Ondro, urobil si neslýchanú hlúposť. Teraz hľaď, ako to zahladíš.‘

Ale skoro i takéto prežúvanie jedného predmetu ho omrzelo. Akási únava rozlievala sa mu dosiaľ údami, i hlava ešte, zdá sa, nebude celkom jasná. ,A nech je, čo chce — ja nedbám…‘ Zdá sa mu, že nenie schopný rozriešiť uzol, ktorý sám v noci uviazal. ,Počkajme, s časom príde i rozum.‘ A aby získal času, odkázal Hubovcom, že nepríde na obed.

V stoličných kruhoch, bohvie ako, už napoludnie zvedeli o hrdinstvách Ondrejových. Jedni krútili hlavami, iní sa smiali, a väčšina jednoducho nechcela veriť. Boli, pravda, i takí — medzi mladými snaživcami — ktorí mu rozhodne zazlievali takéto „trestuhodné pokračovanie“, uvádzajúc výslovne, ako Kuchár na stoličných plesoch sedáva pri kvaterke, alebo najviac poneviera sa po dvorane do polnočnej prestávky a po nej sa nepozorovane vytráca.

„To len dokazuje, že medzi nimi cíti sa doma a naše zábavy sú mu nie po vôli…“

Po obede zosypal sa naň príval všakových otázok, keď prišiel pred vidiecky dom. Odpovedal úsečne, na narážky dôstojne mlčal. Deziderovi Plávymu, ktorý ho chcel trochu koramizovať, odpovedal: „Ja viem, kde môžem ísť a kde nemôžem. Predpisovať si od nikoho nedám a menovite od ,jedného Plávyho‘ nie…“ S tým ohradením vošiel do brány, zanechajúc pánov okolo lavičiek ako obarených. Plávy sa napaprčil na tom „jednom Plávym“, čo to má znamenať, i chcel pýtať bližšie vysvetlenie. Ale druhú vec zahovorili a on sám odročil záležitosť na pokojnejšie časy. Menovite keď vybehol kancelista Drôbka rozosmiaty z brány a referoval, aký mal práve výstup s Ondrejom. Stretli sa na koridore, pred „viceišpánskou“ a Drôbka, človek zádrapčivý, riekol Kuchárovi: „Je to pravda, že si ty bol prvý tanečník na panslávskom bále?“

„Ak sa ešte raz dakto zadrapí do mňa,“ zakričal Kuchár hlasom takým, ako ešte ani jeden z menších sa neopovážil pred viceišpánskou, menovite, keď znal, že tam bude sám viceišpán, „ak ešte raz, ja ho verejne vyobšívam…“

Drôbka urobil posunok, plný strachu, aby nekričal, ukazujúc na dvere viceišpánskej. Z nich vyšiel hajdúch a vraví šeptom: „Prosím ponížene, pán veľkomožný sú dnuka…“

„Nech teda nezadiera do mňa,“ riekol Ondrej hlasno, slovensky.

„Fene gyerek!“^[119] ozval sa svojím zvláštnym prízvukom pán Dvorszky, ktorý rád vplietal do reči „korenité“ výrazy maďarské. Tými akoby alegoval za svoju írečitosť.

„Ale trochu pozde!“ doložil Pollágh, slúžny. „Veď všetci známe, kto sme.“

Kuchár medzitým vošiel rozčúlený do kancelárie, ktorá ho pozdravila svojou suchopárnou triezvosťou. Vzduch bol v nej stuchnutý akýsi, i otvoril oblok, ktorý hľadí do dvora vidieckeho domu. Prebehol očima po tomto priestore, vyloženom okrúhlymi zvariakmi, prázdnom, vypálenom od slnca, okrúženom šedivými múrmi starého vidieckeho domu. Iba strana zadná vybieha do rozložitej záhrady, kultivovanej obstojne kastelánom, roztrančírovanej na hriadky so zeleninou. Oči mu čosi zavábilo na stráň, zarastenú mladým jedličím a hlôžím, pod ktorou náhlive hučí potok, odrazený touto priekopou na „panské mlyny“, stojace niže mesta pod stranou. Potok so svojím večným šumom i stráňou so sviežou zeleňou pozdravujú ho akýmsi známym, povedomým tónom, ktorý akoby uspáva predošlé rozčúlenie. Tam nad mestom, kde stráňa ulíha a prechodí v takzvanú „roveň“, vábia mu zrak lány vyklaseného rozkvitnutého žita, po ktorom odpoludňajší vetrík váľa sa lenivými vlnami. Ledva mohol odtrhnúť oči od tohoto obrazu, ktorý tak dojemne dotýka sa duše. A keď sa vrátil k stolu, akási clivosť sadla mu na dušu. Skočilo mu zjavne pred oči, že je tu tak cudzo, tak nevľúdno. I kancelária prišla mu ako temnica…

Vybavil čosi, čo bolo naliehavé, ale roztržite ako nikdy dosiaľ, bez zvláštneho záujmu. Potom obrátil kreslo, upletené z vŕbových prútov, aby mohol pozerať oblokom. Kým oči tamvon blúdili po prírode v nádheru odetej, myšlienky lenivo prechádzali sem i tam, nedotknúc sa ani jedného predmetu zvláštnym spôsobom. Sotva udrela hodina, zobral sa, nečakajúc ani minúty. ,Tamvon — tamvon,‘ ťahalo ho čosi. Pôjde do poľa, alebo do hory a tam sa oddá lenivým dumám.

Bystrým krokom vyšiel z vidieckeho domu a zatočil hore hlavnou ulicou. Táto chôdza, bez určitého cieľa a na hodinu, ktorú ináč v úrade trávieva, zdá sa mu akousi sviatočnou, i okolo neho všetko je akési sviatočné. Ba i on meštianstvu prichodí ako čosi mimoriadneho, s vidieckym domom nesúvisiaceho — preto každý mešťan, keď ho stretne, pozdraví ho „dúfanlive“, akoby si pritom myslel: ,Toto je ako kus chleba, toto je náš…‘

Keď prechodil popred čistý domec advokáta Hubu, všetko sa mu zdalo, že z tých oblokov, kvietnikami zaprataných, čosi naň kýva, akoby sa mu prihováralo. Prešiel popodeň ako dieťa prechodí popred svoju mater, chcejúc sa popýšiť, ako si vie vykračovať. On sa ani veľmi neobzeral naň, „aby ma nevideli, že hľadím do oblokov ako zaľúbený odzgan“, a predsa videl, že obloky sú prázdne a nikto nimi nevyzerá. ,Spávajú po dnešnej noci,‘ myslí si s údivom a akoby tá noc bola pred rokmi pominula, bárs zvuky posledného čardáša dosiaľ mu zvonia v ušiach. Iba keď bol pred záhradou, nemohol sa zdržať, aby nehodil ukradomky pohľad cez modré šranky s červenými špicami, šikmo popribíjané. A za týmto modrým pásom v pravom slova zmysle sa mu usmiala pestrá nádhera záhrady. Popri plotoch bujná zeleň kuchynskej zeleniny, rozdelená súmerne bielymi cestičkami, ktoré v prostriedku zbehujú sa do kruhu, v ktorom je veľkolepé koleso vysadené fialkami a druhým kvietím, nad ktorým sa ligoce veliká modrá guľa na červenej tyči. A pod košatou lipou na zelenej kanape sedí štíhla postava v šatách jasne modrých. Voľné rukávy, niže lakťa zúžené, trepotajú sa od vetríka. ,To je ona!‘ zhíkol on, akosi predesený. ,Ba čo tam robí v túto hodinu! A či každé popoludnie tak vysedáva?‘ Stiahol hlavu medzi plecia, akoby sa chcel ukryť, ale zas sa spamätal. ,Čo by povedala! Veď som nie zlodej.‘ A náhlym pohybom siahol ku klobúku. Ona mu ľahko prikývla hlavou na pozdrav a zaraz uprela oči na prácu.

Ale nenašiel v poli, čo hľadal; ten lenivý oddych, kde myšlienky sa rodia a zas nepozorovane zapadajú, ihrajúc sa s ľahkosťou sťa zlaté rybky, keď uprie slnce na hladinu vody. Jemu myšlienky sa rodia a zanovite sa krútia okolo jednej veci. Keď ich rozoženie, ako zlodej vracajú sa druhou stranou. ,Babráctvo, robím smiešnosti sťa zaľúbený študent,‘ karhal sám seba: ,a predsa tie časy dávno-dávno minuli…‘ Ale z druhej strany škerilo sa mu čosi a bádalo ho ustavične s otázkou: ,A na schodoch? A na schodoch?‘

Nebolo v tom ani špetka rozvahy, čo vyviedol „na tých nešťastných schodoch, bodaj sa prepadli“. Naopak, nikdy nevyviedol väčšiu bláznivosť. ,V každom ohľade som urobil hlúposť, lebo som sa zaplietol, že neviem, ako sa vypletiem. A nikto mi nehádzal osidlá, ako ja blázon som sa večite nazdával, ale sám som si ho hodil okolo krku i dokonale zakosídlil; preto je to tým hlúpejšie.‘ A predsa vo všetkých týchto výčitkách našiel veľmi málo tej dobre známej trpkosti. Vždy sa mu vracia druhá rozpomienka, a tá prikrýva voňavým balzamom túto ranu. ,Ani sa nebránila. Neborká, musela byť nesmierne prekvapená. Kde by aj nie — veď ja sám som bol akoby z neba spadol. A ešte druhý raz som sa jej pritrel k ústam. Ba čo ona vtedy myslela! Celkom zjavne sa mi hodila tvárou k ústam; ja to určite viem. Len či to bolo naschvál, a či — Mohla sa pošmyknúť noha, keď som ju tak držal, i to je možné… Ale čo budem nad tým rozmýšlať: tak, alebo tak, som pochybil. A nielen pochybil, ja som sa jednoducho kompromitoval.‘

A najväčšmi páli ho myšlienka, či ho nevyzradí, či sa nepožaluje. Ešte pani Amália, ešte — možno by neuverila, ale Huba. A ak by to malo prísť najavo a v meste sa dozvedeli! Čo by povstalo z toho klebiet; kto by sa ukázal na ulici!

,Ty si dieťa, Ondro, ty si dieťa!‘ porúha sa mu kýsi hlas. ,To je vec prirodzená. Ty si nebol prvý a sotva budeš ostatný.‘ A toto ho núti zastaviť sa medzi žitami, kde ho na každom kroku šibe klásie po tvári. ,Takýchto výstupov sa prihodí do roka, koľko je hviezd na nebi. Každé zblíženie medzi mužom a ženou skončieva sa čímsi takýmto. Kým je na ceste jeden voz, ide stred cestou, rovno. Tu proti nemu príde druhý — nevystúpi sa jeden druhému: zavadí koleso druhému o koleso. Tak i tebe sa prihodilo; pozde, ale vidíš, neminulo ťa.‘

Táto všeobecná formula akosi nešla na jeho prípad, tak celkom zvláštny, určite od všetkých sa deliaci.

,Keby to vykonal malý Chvojan — ako i koná, to je sväté! — alebo konečne malý Rešetár, to by ešte šlo. Ale Ondrej Kuchár…‘

A v takýchto myšlienkach pohrúžený, trhá spomedzi žita kvieťa a kladie ho jedno k druhému v kytičku. Sotva si je vedomý toho, čo robí: aspoň nikdy, keď bol náhodou v poli, nevenoval pozornosti kvieťaťu v žite. Najviac ak sa nahneval, že mu tráva prebíja žito, alebo ak vyzeral, či nevidí medzi ním stoklasu. Ako-tak si všímal ohnice, lebo tá dáva pašu jeho včelám, ale nevädza a jej celá bohatá poézia veľmi sa ho netýkala.

Vrtiac kytičku v prstoch, vrátil sa dosť skoro do mesta.

,Už sa stalo, už je darmo!‘ uspokojoval sa. ,Snáď sa dáko vyrovnáme,‘ myslel na tetku Šemickú. Čo to bude za „dáko“, bolo i jemu samému tajomstvom. ,Zíde dačo na um, keď príde tvŕdza,‘ spoľahol sa na spôsob všetkých ľudí, lenivých duchom. ,Vysekať sa treba a to čím skôr, zahorúca. Odkladať sa to nemôže ani do zajtra, lebo celý večer nebolo by pokoja. Čo ako, ale musím s ňou preriecť ešte teraz slovo…‘

Keď došiel pred záhradu, tam jej už nebolo. Padol mu do očí altánok a tam ju zas vidí v tých istých šatách s malým Miloškom.

,Už sa stalo,‘ posmeľoval sa, vystúpiac na podstenok s akousi šialenou odvahou. Mohol sa zvrátiť, tým viac, že ho ona nespozorovala. I pozdejšie, keď uvažoval o tomto príbehu, nemohol nájsť nijako spôsobu, akoby mohol toto počínanie vysvetliť. ,To je riadenie božie, a či už osud, ktorý nás neúprosne ženie, i proti vôli, na cestu vyhradenú. Ináč si nemožno predstaviť počínanie, ktoré sa protiví celej mojej minulosti.‘

Keď sa zjavil na altánku, na ktorom sedí ona s Milošom na rukách, keď zastal zrazu v rozpakoch, nevediac na ktorú nohu kročiť, keď ona pozrela naň s prekvapením a snáď i s utajeným strachom: tu mu bolo cele jasné, že je nepríležitý. ,Čo som sem liezol, či mi to bolo treba…‘

„Kde je Huba? Kde je pani Amália?“ To boli otázky, ktoré ich vytrhli z tohto zúfalého postavenia.

„Huba je na kolkárni u Spiegla — tam sa zišla celá spoločnosť od včerajška, to jest mužská,“ vysvetľovala tetka s akýmsi chvatom. „Prišli ho pred chvíľou zvať. Amálka leží, bolí ju hlava. Chcela sa podvihnúť, ale ja som ju skoro prisilila.“

„A vy — ako ste vy po —“ tu sa zarazil a musel skoro prestúpiť na druhú nohu. ,Vidí boh i svet, že by volil nebyť na svete ako v takomto pekle,‘ pomyslel si… ,po včerajšku, po zábave totiž,‘ doložil, vždy väčšmi a väčšmi tratiac prítomnosť ducha. ,Čert ti posvietil zaraz udrieť na túto strunu,‘ jedoval sa sám na seba.

Tetka Šemická tiež bola v zjavnom pomykove, ale predsa nehrala úlohu takú, akú jej včerajší rytier, teraz, ako vidno, veľmi ochladený. Pohladila si dlaňou účes, pričom podržala na sluchách. Snáď preto, že jej preletel úsmev, ktorý nijako nechcela dať na sebe vidieť.

„Ja — tak primerane, ako sa môže byť po takých zábavách. Ale sadnite, kým Huba príde, ak máte vôle alebo času. Ja pošlem po Hubu slúžku; bez toho nesvedčí mužovi chodiť po zábavách, keď je žena chorá.“

„Vlastne ani netreba,“ ohradil sa Kuchár. „Ja som sa i tak len ohlásil. Možno sám nakuknem na kolkáreň. Aspoň sa mi trochu vyjasní v hlave. Sám neviem, kde mi stojí, verte mi,“ požaloval sa takým úprimným tónom, že tetka bola nútená pozrieť naň, či vidno skutočne na ňom tých starostí toľko. Už sa ho chcela pýtať, čo mu leží toľme na tej hlave — ale prehltla slovo, akosi zľaknutá a začala rovnať šatočky Milošovi na prsiach.

,Či je toto hlúpa situácia!‘ hnevá sa sama na seba. ,Ak on ju nerozrieši — a vidím, že on nenie na to, teda ja sa dám do nej. Musí sa objasniť, ináč vždy bude medzi nami táto hlúposť…‘

,Ináč taká rezolútna a teraz ťa nechá ani kapra na suchu,‘ jeduje sa, nevediac, čo má ďalej.

„A vy sa ani nepýtate, čo ma toľko trápi, že nikde nemám miesta?“ pýta sa, spúšťajúc sa na pletený fotel pri kanape, na ktorom sedela.

„Načo by sa pýtala, keď viem. Aspoň tuším. Ja by navrhovala, keď vám to robí toľko myšlienok, aby sme na to celkom zabudli. Akoby sa nebolo stalo. Už len úfať smiem, že o veci nikomu sa nezmienite!“ A tu ho trafil z jej oka pohľad tak hrozivý, že on zalomil rukami.

„Ako to len môžete pochybovať! Ja to zakopem, zatvorím do — do — srdca,“ doložil, skoro so žiaľom. Bárs neutvoril si plán, ako bude postupovať, ale sa spustil úplne na slepé „bude ako bude“ — predsa sa mu zdá, že takýto koniec je neočakávaný. On mal akési temné tušenie, že táto záležitosť z iného kraja počne sa rozmotávať i cele ináč sa rozmotá. ,Ona to jednoducho presekla,‘ doložil s hnevom utajeným, ,a to sa preseknúť nedá.‘

Ona teraz už otvorene pozrela mu do tváre, sprostená toho, čo ju do rozpakov uvádzalo. Vydýchla slobodno a s akýmsi pôžitkom pásla sa na jeho mukách.

„Ja ako statočný človek hotový som dať satisfakciu. Žiadajte, čo chcete…“

„Jediná satisfakcia tu môže byť tá, aby sa o tom nehovorilo už vôbec; ani pred druhými, ani konečne medzi nami. Vám konečne podmienka nebude ťažká,“ usmiala sa žartovne, „lebo mužom je mlčať ľahko.“

„A priateľstvo?“ doložil hlasom stiesneným.

„Priatelia buďme i naďalej, ako dosaváď. No, ruku na to!“ I energickým posunom podala mu ruku, ktorej on sotva sa dotkol.

Malý Miloš díval sa z jedného na druhého akosi udivene, sťaby chcel preniknúť do toho, čo sa tu hovorilo. Keď si podali ruky, zatľapkal tučnými rukami a rozrehotal sa.

Ondrej sa ho dotkol okom a zas sa odvrátil. Jemu tu, v tomto okamihu roztvoril sa nový svet, i udivene sa rozhliada po ňom. Zná on už určite, čo si on predstavoval pod „rozriešením“ otázky. Až tu, keď ona ju tak energicky skoncovala, uvedomil si dokonale svoje mysle. I teraz mu šepoce čosi nekonečne radostného: ,Toto je faloš, toto nemôže byť rozriešenie. Ona klame teba, možno i seba. Nemožno, aby ste sa takto rozišli…‘ Pohliadol na ňu pod vplyvom tejto myšlienky, i s neobyčajnou tvrdosťou muštroval jej oči. A v prsiach pocítil akýsi mocný úder, za ktorým srdce počalo s velikou silou búchať, že i ona sama musela ho počuť. Glgol, ale nasucho akosi, i tento glg ozval sa tuho v tejto tichosti. Jemu sa zdalo, že číta v jej očiach neistotu, že i v nich stálo, že je to faloš a nie rozriešenie. I to mu dalo taký silný úder v prsiach, od toho sa srdce toľme rozbúchalo. A zdanie sa pretvorilo a pevné presvedčenie, keď ona zviezla oči k zemi pod jeho plamenným pohľadom.

„Veď je toto všetko nepravda,“ riekol on hlasom, v ktorom sa vlnilo citové rozbúrenie. „Darmo my budeme hovoriť, keď reč nenie úprimná. To, čo sa stalo tam,“ doložil hlbokým hlasom, „to bolo prirodzené, to prišlo, lebo muselo. Vyznám, že prišlo snáď prvej, následkom akýchsi okolností — ale, hovorím z presvedčenia, nebolo by nás minulo.“ Vydýchol zhlboka, uspokojený, že sprostil sa ťažkého bremena.

Miloš sa zahľadel naňho, nesmierne ho zaujímali pohyby jeho úst. Vypäl sa tetke na lone a rozšíril rúčky proti „ujovi Tuájovi“. Mal úskočný plán, položiť mu dlánku na ústa, či ozaj i pod ňou sa tak budú hýbať. A možno, že sa mu zažiadalo chytiť ho zase za fúzy a skúšať, čo si ústa počnú. Ondrej pozrel naň bez účasti, i celkom mechanične vzal ho popod pazuchy. Ale ako ho chcel podniesť k sebe, pocítil náhle prekážku. Šatočky Milošove prichytili gombíkom riedky šavol, ktorý mala tetka na prsiach. Takto medzi ňou a Ondrejom musel stáť Miloš v povetrí, kým tetka šavol odmotala. Ondrej videl dobre, ako sa jej ruky trasú.

Tetka, súc bez Miloša, oprela tvár do dlane a hľadela do zeme. Vyžadovalo sa veľa ducha, aby sa opanovala. Ondrej pozerá na ňu, čakajúc, že teraz padne slovo rozhodné.

„Ja som už dávno žil pod vplyvom tohoto citu,“ pokračoval Ondrej, čakajúc nadarmo odpoveď od nej, „lenže nevedel som o ňom tak určite, ako viem teraz. Ba ešte včera nemal som o ňom tak jasného vedomia: až tam na schodoch svojím náhlym výbuchom ma upozornil, že jestvuje…“

„A neklame vás?“ pýta sa ona, pozdvihnúc k nemu oči, ale zas ich spustiac.

„Nech vám na to odpovie vaše srdce.“

„Srdce musí sa podriadiť i rozumu,“ doložila ona vážne. „Menovite srdce, ktoré nemalo sa kedy rozmaznať. Hovorme teraz otvorene ako priatelia, i rozvážme vec. Veď, chvalabohu oba sme vo veku, kde by mal rozum prevládať.“ Tu sa zas usmiala tým svojím úsmevom, ktorý Ondreja dávno si už podmanil. „Ako si vy predstavujete, že skončí táto naša záležitosť? Rozumiem, v tom páde, ak by sme sa zhodli.“

Pozrela naň, majúc hlavu o ruku opretú, vážne, i týmto pohľadom sledovala každý jeho pohyb, akoby sa ho snažila celého prehliadnuť, s tým búrnym chaosom myšlienok i citov. Lebo chaos nastal v ňom nesmierny po týchto nezvyklých otázkach.

„Ako by sa mala skončiť,“ uvažoval Ondrej, akoby zhlboka odkiaľsi musel ťahať odpoveď. „Ja som sa úfal, že sa skončí tak, ako sa takéto záležitosti skončievajú. Manželstvo…“ A tu mu až napadlo, že jej neurobil patričný návrh, ako by sa bolo patrilo. „Ja myslím vážne na manželstvo i čosi mi hovorí, že by naše manželstvo bolo celkom šťastné. Pravda v tom páde, ak vy pristanete.“

Teraz si konečne vydýchol, lebo riekol všetko, čo mal na srdci. On sa síce nazdával, že to vypadne trochu inakšie, sviatočnejšie. Ale čo robiť — keď vec tak znezrady pobrala sa takýmto smerom, skoro obchodníckym.

„Ja vás týmto prosím o vašu ruku,“ doložil slávnostne, a oprel sa pohodlne v kresle, ako človek, ktorý skončil.

„Ďakujem vám srdečne,“ odpovedala tetka, nemohúc zastrieť isté pohnutie. „Takéto nabídnutie som už neočakávala v živote. Naučila som sa na svoju slobodu i konečne obľúbila som ju. Má ona v sebe veľa ťažkého i smutného, ale z druhej strany i veľa nenahraditeľného, menovite, kto sa ju naučí oceniť. Ja vaše nabídnutie si vysoko vážim, tým viac, že pochodí od muža zrelého, ktorý by mohol urobiť po všestrannom uvážení. Kde ma ťahá srdce — to ste vy už prvej uhádli, keď ste sa odvolali naň. Srdce rozhodne je naklonené tomu.“

Ondrej vydýchol s uľahčením. Jemu sa začalo činiť, že Šemická ide z druhej strany rozoberať jeho plán a odrazu mu ho vyvráti. Čo teraz počul, dávalo mu už skoro istotu, že vec vypadne priaznivo.

„Teda rozum bude mať dačo proti tomu!“ Ozval sa on, skoro istý, že hlavná prekážka je prekročená. „Či by nebolo lepšie, keby sme rozum nechali, nech robí, čo chce? A zvlášte, ak má výhovorky len také, ktoré nemôžu prekaziť dôvody srdca?“

„Práve že sme v takom veku, kde rozvaha, chvalabohu, mohla dozrieť — prečo by sme ju odložili nabok? Je až vábne skúmať vec i rozumom. Ak i ten pristane, budeme tým spokojnejší a istejší. A obísť rozum i jeho dôvody — my si to dovoliť ani nesmieme. To sa môže odpustiť mladým, ktorých unáša citové rozbúrenie a ktorí môžu týmto mocným citovým rozochvením pozdejšie, už v samom manželstve, zakryť následky svojej chyby, že sa neradili rozumu, ba nielen zakryť, ale i úplne ich prevládať. Bude i vám známo, že v manželstve, kde sú oba mladí, i najväčšie roztržky vyrovnajú sa ľahko a chytro. Láska — to jest mocný cit je vstave urovnať najväčšiu priepasť, ak i nie navždy, aspoň na istý čas. Preto myslím nieto tých „nešťastných“ manželstiev toľko, koľko by ich mohlo byť. Protivy sa poznenáhle vyrovnávajú, až konečne zmiznú.“

Ondrej chápal dobre, čo asi ona hovorí, ale trochu ho to urážalo, že ona vidí samé mrákavy nad ich budúcnosťou. Neodpovedal nič. ,Nech sa vyhovorí, veď ona konečne privolí. Nech si má…‘

„Nemusíme ísť za príkladmi ani toľme ďaleko,“ pokračuje ona. „Tu, v tomto dome tiež sa vyskytli otázky a už-už mala nastúpiť roztržka… Národné presvedčenie ženy bolo druhé než mužovo a unesení prvou láskou, jej prvým žiarom rozohriati, zabudli pomyslieť vopred na túto otázku. I teraz ešte panuje borba — i bohvie, ako sa skončí. Ak sa skončí uspokojive, ak neotrasie domáci pokoj a tichosť, to môžu ďakovať iba láske. Tá je dosiaľ tak mohutná, že núti jednu i druhú stranu k ústupčivosti. Nech nieto jej — bola by nevyhnutná roztržka…“

„My predsa nemáme politické náhľady veľmi odchodné,“ poznamenal Ondrej. „I vôbec nemôžem pochopiť, ako môže politika sa medzi muža a ženu zamiešať.“

„Ja som to spomenula iba ako príklad, že mladí môžu si konečne dovoliť i ten luxus, že sa neradia rozumu,“ odpovedala Šemická, hľadiac už Ondrejovi rovno do tváre. „My by sme si to nemohli dovoliť, lebo by sme to museli zaplatiť. Aby sme my nažívali šťastne, musí byť nielen citový súhlas medzi nami, ale i súhlas v najhlavnejších otázkach životných. Naše citové vlny nemôžu byť tak mocné, aby nás preniesli ponad veliké rozdiely v ponímaní života.“

„Ja pochopujem svet tak, ako je,“ odpovedal Ondrej nevinne. „Ja si nejdem veľmi lámať nad ním hlavu. To sú farári, rechtori, profesori všakoví na to, aby o živote rozmýšľali. Ja život žijem, ale ho rozoberať nejdem. Ja som ako verklikár. On nosí svoj verklík, krúti rúčku a spokojí sa, keď mu nota ide. Nejde sa on trápiť, ako je to tam dnuka poskladané — na to je organár. Ja nemám bohvieaké nároky! Mať svoj kútik, v ktorom môžem žiť v spokojnosti, pri trápení a práci — to je môj celý ideál. Nech trvá, dokiaľ trvá — a keď olej dohorí, potom zhasnúť ako lampa. Kto ma z toho kútka nevyháňa, kto mi ho žičí, tomu som priateľ. A kto ho chce zdieľať dobrovoľne so mnou, kto sa s ním môže uspokojiť a chce — tu ho má, toho ľúbim. Ó,“ a hodil pritom rukou skoro zádumčivo, „život je dobrý učiteľ, zná dobre naučiť pokore. I ja som kedysi chcel od neho to i to, ale čit! naučil ma chcieť málo a spokojiť sa ešte s väčším málom. Keď si hlavu poprebíjaš, naučíš sa prikŕčať i pod vysokou povalou. Toto je môj životný názor,“ dokončil, usmievajúc sa skoro nežno a hľadiac jej do očí. „Nie som filozof a tak ani on nenie veľmi filozofický. Mne dostačí, môjmu duševnému uspôsobeniu. Keby som bol Alexander Veľký,^[120] mal by ho snáď inakší.“

Pozdvihla k nemu oči, sťaby chcela vidieť, ako v tento čas vyzerá a tento pohľad spočinul na ňom dlho s akýmsi skúmavým udivením.

„To nenie nič tak celkom nového, čo vy hovoríte. Možno je to skromnosť akási strojená, za ktorou sa skrýva iné.“

„A čo?“ doložil živo.

„Napríklad urazená ctižiadosť,“ odpovedala významne.

„Áno, mal som ctižiadosť i hodne ctižiadosti,“ doložil pevne i akosi hrdo. „Ale tá nikdy nesiahala za humná domu nášho. Tá sa rozprestierala na moju dedinu, v ktorej som sa narodil, ktorej som chcel byť užitočným. Ale táto ctižiadosť behom času sa prevrhla a rozmrvila na kúsky. Zostal z nej obláčik, malý obláčik — ale bolo ho dosť, aby na roky a roky zatienil moje blaho.“ Hovoril to síce chladno, ale jej inštinkt hádal, že každá chvíľka tohto chladu bola vykúpená dňami i mesiaci takého boja.

„To je vlastne interesantné!“ zvolala ona živo, snáď zabudnúc, z čoho vlastne vyšli. „Či smiem znať dačo bližšieho?“

„Na každý pád musíte i toto znať,“ riekol odhodlane, „prvej, než sa rozhodnete. Bárs sa môžem báť, že mohlo by mi to škodiť pri vašom rozhodovaní. Ja som ľúbil dievča dedinské — dcéru nášho komorníka. Ona mojej láske nerozumela a moja matka sa jej naľakala. Dosť na tom, láska moja skončila sa sklamaním. Dievča sa vydalo za človeka ničomného. Moja čistá láska podľahla pred jeho hrubým, náruživým násilníctvom.“

„A žije ona ešte, tá žena?“ pýta sa ona.

„Áno, v Kvietoviciach. Je moja komornica,“ doložil trpko. „On ju zas opustil s hŕbou drobných detí. Zahynula by bez mojej pomoci.“ A keď toto dopovedal, zdalo sa mu, že čosi dôležitého vynechal. I doložil skoro: „Ubezpečujem vás, že moja pomoc je cele, cele bezžistná. Minulosť je u mňa zabudnutá — nezostalo po nej ani jedného znaku, okrem čírej rozpomienky…“

„Verím vám,“ ozvala sa krátko.

„A druhé nič nemám čo povedať“, dokončil on, hľadiac na ňu pevne ako prvej. „Nemám čo odokrývať, lebo žijem život tak jednoduchý, že každému je zjavný. Nieto v ňom záhad a boh sám vie akých krútňav. Mohlo by sa naň napísať: život skromného človeka. A takýto človek stojí pred vami a prosí vás, aby ste s ním spojili tok svojho života, aby tak naďalej tiekli oba jedným jediným korytom, kým — kým sa nestratia v mori večnosti…“

Šemická pozerá naň s pohnutím. Každé jeho slovo zarezáva sa jej do srdca, i zanecháva na ňom ranu. Keď dokončil, skočili jej slzy do očú, sama by nevedela udať pre ktorú príčinu.

„Vy hovoríte skromne,“ ozvala sa, keď trochu stvrdla, „ale mne sa to vidí akosi činené, snáď vyrátané. Vy ste naozajstný orátor; vidíte, ja som bola pohnutá k slzám. Prečo ste tak dlho mlčali? Veď ja som myslela, že vy neviete prehovoriť.“

„Verte mi, i mne sa to vidí, že je akosi neprirodzené — ale nie vyrátané, nie!“ doložil vážne a energicky. „Nadprirodzené je to, keď sám nevieš, kde sa to v tebe berie. Veď nemyslite, že ja som sa pripravoval na tento rozhovor! Ani som netušil, čo ja tu všetko vykrámim pred vami. A teraz ma samého prekvapuje toľkoto súvislých slov. Tak vari pochodila oslica Balámova, keď jej moc vyššia rozviazala jazyk.“^[121] Usmiala sa, bola náchylná neveriť mu, čo to hovorí, ale zas jeho úprimné oči ju odzbrojovali.

,Už som jeho,‘ zoznávala sama sebe a akýsi sladký mrázik prebehol ju po kostiach.

„Ja preto som zaviedla tento rozhovor, aby sme sa naučili rozumieť jeden druhému. Je to akoby skúška, či sa nám to podarí. Lebo nás to bude stáť viacej práce, než mladých. I vy, i ja sme povahy zaokrúhlené, ktoré sa nerady podriaďujú požiadavkám vzájomných ústupkov. Čoho sme sa dosiaľ dotkli, myslím, v tom by bol súhlas, aspoň by nebolo nápadných rozdielov. Ja zvoľujem, ak vy mi túto žiadosť o dva mesiace budete opakovať. To je i pre vás dobre; vyskúste, komu svoje srdce darúvate…“

Ondrej zložil malého Miloša na stôl a z prudkosti, s ktorou opustil kreslo, mohlo by sa súdiť, že mal úmysel čosi neodkladného urobiť. Ale odloženie dieťaťa na stôl a pozor naň, aby nepadlo, i jeho pohľad nevinný a akosi vnímavý — to všetko ho zrazilo z cesty. Usmejúc sa, poznamenal: „Závdavok ste mi ostali dlžná.“

„A na schodoch?“ pýta sa ona. „My sme sa vyrovnali.“

V dôvernom rozhovore strávili zbývajúci čas do večera, kým sa nevrátil Huba. Čo medzi sebou uzavreli, zostalo predbežne tajomstvom.