Zlatý fond > Diela > Syn výtečníka 1


E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Syn výtečníka 1

Dielo digitalizoval(i) Gabriela Matejová, Viera Studeničová, Michal Belička, Silvia Harcsová, Lenka Konečná, Michaela Dofková, Zdenko Podobný, Ivana Gondorová, Viktor Frischer, Ivana Lamy Žulčáková, Boris Zápotocký, Daniel Winter.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 98 čitateľov


 

11

Tak tetka Šemická privykla celkom u Hubov. Prešli dva mesiace, tri a prichodilo jej, že býva u nich bohzná odkedy. Vžila sa do spôsobu života dokonale, i preštudovala celé blízke okolie, i z ďalšieho čo-to pochytila. Tak poznávala už i daktorých Hubových klientov, zvlášte tých, ktorí nielen nakukli do kancelárie, ale i do kuchyne „sa obrátili“, pravda, nie s prázdnou rukou.

Pomaly naučila sa poznávať túto maličkú a mladú domácnosť. Všetky jej cnosti a všetky jej chyby. Ani tieto nemohli ujsť jej oku. Čo mohla, napravila, čo nemohla napraviť — zakryla. Ona najviac sa krútila okolo malého Miloša a pýšila sa, že chlapec vyzerá omnoho lepšie. „Ach, ako sa popravil!“ Musela sa diviť i pani sudcová i pani verejná notárka. A hneď i priskočili s dákou radou, ako by chlapec ešte lepšie podrástol.

„Chovajte ho múčkou Neslovou!“ radí pani sudcová, „to je za dietky dobrá medicína.“

„Načo mu je múčka akási Neslova,“ bráni sa Šemická, „keď je chlapec úplne zdravý.“

„Ale predsa neškodí. Ja viem po svojom. Ede mi bol opadol až strach, behačka ho znosila. A Neslova múčka ho vytrhla.“

„Dobre, budeme mu dávať Neslovu múčku, keď ho pochytí behačka. A teraz nech je našu múku,“ rozhodla tetka Šemická.

Pani sudcová sa neopovážila viac odporovať, lebo obyčajne sa strhla jemná ruvačka medzi ňou a tetkou. A to vždy sa skončilo nevýhodne pre pani sudcovú, lebo nevedela tak dokonale prišiť tetke ako tetka jej. Len keď tetka nebola prítomná, pani sudcová vyhúdala pani Amálke: „Len kde si podela rozum, Amálka moja! Dieťa si dáš na cudzie ruky. Už len mať je vždy mať — krv je nie voda. A aspoň keby ona bola skúsená, ale nikdy nevie, čo matka postúpi za svoje dieťa. Koľko bolesti, koľko strachu a ťažkých starostí…“

Pani Amálka sa usmiala v rozpakoch. Nezná, komu skôr veriť. Ale čo môže urobiť ona proti tetke, keď i pani sudcová sa jej bojí. A potom mala by proti sebe i muža a tak sa zdá i pána Kuchára. Muž isto-iste by povstal proti nej. A čo bude premieňať poriadky, keď chlapec je, chvalabohu, zdravý, tučný, červený a vždy veselý. I keď zaplače, najskôr sa utíši na tetkiných rukách. Ktovie, čo to ona má pri sebe. Za ňou sa najväčšmi tiahne a počuješ ho ustavične: „teta, teta!“ a len málokedy „mama“ lebo „apa“. Až ju to neraz hnevá.

„Ó Milane, Milane, ty si chlapec ako dubec!“ posmieva sa mu otec večerom, sediac s ním na verande. Nadhadzuje ho na kolenách a volá mu: „hop-hop!“ Chlapčisko sa rehoce a kričí: „hota-hota!“ Pán Kuchár sedí skromne pri stolíku, dlane na kolenách a nohy pod stoličku vtiahnuté a smeje sa malému loptošovi. Dakedy zacmúka naň a zodvihnúc sa, uštipne ho prstami v tvár, až sa chlapec rozkričí. „Nono báči-nono!“ tíši chlapca pani Amália, priskočiac k nemu a zodvihnúc ruku malého a hroziac pánu Kuchárovi. A pán Kuchár stiahne hlavu medzi plecia a cíti, akoby mu mravce liezli po chrbte. Mravce od radosti, ba rozkoše, keď na toto hľadí.

On vari najviac zo všetkých hľadí na malého. Pozerá, hľadí, akoby čosi divného nachodil na ňom a mlčí. Pani Amália neraz ho pozoruje, čo toľko má vidieť na malom. I neujde jej, ako jeho oči berú na seba výraz neobyčajnej nežnosti, keď spočinú na malom. Srdce jej bije mocnejšie od pýchy. Veď, hľa, jej dieťa cudzieho človeka tak si pritiahlo. Raz ho prichytila, ako drží malého v náručí a bozkáva ho náruživo po tvári. A keď ju on zbadal, spustil malého na zem a tvár sa mu hneď premenila. Tá istá utiahnutosť, tá istá zatvorenosť na nej, ako obyčajne.

,Prečo nerobí predo mnou, čo sa mu páči?‘ láme si hlavu pani Amália. ,Prečo len keď je sám? Predsa vie, že by som sa nenahnevala!‘ Ale neopovážila sa mu to nahlas povedať. Iste by došlo do takého neobyčajného rozhovoru a to by im bolo obom ťažko. Veď medzi nimi okrem počasia a denných udalostí o druhom sa ani nehovorilo. I nevedela si predstaviť pána Kuchára, aby ten vedel i o druhom prehovoriť slova.

Najspokojnejší bol sám Huba. Požehnáva hodinu, ktorá sem tetku Šemickú doniesla. Ona vrátila domu mier a spokojnosť. Nemusí sa vracať zo súdu s trémou, že zas nájde v dome haravaru pre chlapca. Že zas tam sa bude krútiť okolo neho desať ženských a druhých desať behať po dome ako bez hlavy a hľadať čosi, čo nemožno nájsť a prevracať celý dom čím hore, tým dolu. Čo je ona tu, ani raz nevarili harmanček, ani fenikel, ani tie všakové kašičky. S ňou zavítal do domu pokoj, ale i všeobecná veselosť a radosť. Jeho kancelária je vo vzornom poriadku a nikdy nezasiahne nik nepovolaný, aby mu poriadok sprevracal. Vôbec — tetka mu narazila domácnosť do riadnej koľaje. Dnes aspoň iste vie, že má domácnosť a že nebýva na rínku.

I bol jej vďačný. I cenil ju vysoko, i vysoko vážil. „Mamúlik, my do smrti sa neodslúžime tetke za všetko dobro,“ hovorieval žene. „Túto ženu nemožno zlatom odvážiť. Váž si ju sťa vlastnú mater. Áno, ona je nám viac než mater.“

„Áno, i ja vidím, že mi dáva pomoc velikú. Ja neviem, čo by si bez nej počala.“

„Teší ma, mamúlik. Len hľaď, aby sa jej u nás vždy páčilo. Aby nám neutiekla.“

„Vidíš, zas ti začnem onô — vieš, čo bolo s Ľudmilou!“

On pozrel jej do tváre so šelmovským úsmevom. Čakal, že tam ho tiež nájde v odvetu vyrytý, na tých hladkých, detinských rysoch. Ale úsmev hneď primrzol, a čosi, akoby ho krutou rukou chytilo za srdce. Žena sa nesmeje, nežartuje — hovorí celkom vážne a myslí celkom vážne. A toto je u nej vážna myšlienka. Nevie, čo má odpovedať, ale spoza toho všetkého škúli naň obluda, obluda, ktorej nikdy ešte nevidel: sklamanie, sústrasť so samým sebou. Takto môže zmýšľať jeho žena, takto môže ho nerozumieť!

„Čo je to, mama?“ pýta sa jej nežno. „Čo sa ti zas prihodilo, povedz mi, všetko, všetko mi povedz!“

„A čo ja viem, apa! Ja neviem tak múdre rozkladať, tak rozumne. Ja som, ja som… hlúpa, sprostá.“ Tieto slová už hovorila v plači. A v plači bolestnom, ťažkom. Vo svojom náručí cítil jej nepokojné trepotanie, kŕčovité zmietanie tela. „Kde by ja mohla hovoriť — ja neviem nič, ja viem iba, iba, že som nešťastná. Veľmi nešťastná.“

Huba nič nehovoril, len pevne pritiahol k sebe svoju nešťastnú ženu. Nedodieva do nej márnymi otázkami. I tak nemôže čakať rozumnej odpovede. „Čo jej je? Čo to môže byť?“ trápi sám seba a nemá odpovede. Hľadá v minulosti, že nenájde príčiny k takému náruživému výlevu. Čo pamätá, v ničom sa necíti vinníkom. Veď ako bol vždy nežný k nej. Ba mal neraz ohľady i tam, kde to odporovalo jeho dobrému presvedčeniu. Prečo je nešťastná? Čím ju urazil?

„Vy ste sa spriahli proti mne!“ vybúšilo z nej prudkým návalom, sťa oheň zo sopky vyhaslej. „Vy všetci ste proti mne!“

„Ja, duša — ja?“

„A ktože! Ty prvý!“

„A s kým som sa spriahol?“ pýta sa v nedorozumení.

„S ňou!“ zvolala a tuhšie stiahla ramená okolo jeho šije. „Všade ona — ja nič. Akoby ma nebolo!“ A nárek jej pridusil slová. „Vy sa usadíte a ja nič — ani slova…“

„Ale nič sa vari nedialo proti tvojej vôli! Povedz mi, ženička, jednu vec, čo sa ti stala naprotiveň!“

Ona zakrútila hlavou a neodpovedá.

„Vari ťa dakto urazil? Vari nevzal do ohľadu tvoju mienku? Vari ťa obišiel v dačom? Hovor, dušička, požaluj sa.“

„Ja sa nejdem žalovať. Ja nemám na koho. Ale tu — tuná,“ a kladie si ruku na srdce, „tu mi je ťažko. Srdce mi pukne od žiaľu.“

„A čo ťa rozžalostilo? Aspoň mi naznač, keď nechceš už vypovedať.“

„Všetko — a ty, jediný ty! Prečo nehovoríš so mnou, ako s ňou? Prečo sa s ňou radíš? Prečo bez nej nič? Prečo — povedz mi teraz už, prečo!“

„Ty si mi čosi druhé než ona. Ty si mi žena, moja dobrá, dobrá ženička a ona je ženská staršia, skúsená, ona rozumie všetko…“

„Vidíš, aký si! A ja musím mlčať, keď vy hovoríte. Ja tam nemám miesta. Ja som ti nie treba. Ešte na ťar — ťarchu som ti,“ rozplakala sa zase, „nie na osoh. Vám dvom by bolo najlepšie. Najlepšie by vám pristalo spolu. Ja vám iba zavadziam. Pravda, vám je jedno, či som tam ja, lebo nie, vy na mňa nepozeráte. Akoby ma nebolo…“

Teraz už toho vedel dostatok. Až hlava mu brnie od zmätku. Skúma dosavádny život a skutočne vidí, že žena má pravdu. Je tak, ako ona hovorí. Len kde to pozbierala! Hľa, on myslel, že je všetko v poriadku — a tu žena sa búri, vzpína, bráni… Vidí on, čo ona vystíha. Vystíha svoj podiel na duševnom živote spolu s ním. Prehliadla, že nezdieľa s ním duševný život. Že on si rezervoval čosi, kam ona nemá prístupu. A ju bolí, že druhí ho zdieľajú, že druhí majú otvorené dvere, ktorými ona ešte nevkročila.

„Kto by myslel, čo jej vsadne do hlavy! Aká čudná kaprica!“ i hnevá i čuduje sa on. „Pekný si mi urobila kúpeľ! Teraz už ako sa vypletiem?“ Čudno mu prichodilo, kde sa vezmú také divné myšlienky v nej. „Nemá toľko starostí,“ dovtipoval sa, „odkedy je tu tetka Šemická. A tak rozum kade-tade lieta, po daromniciach.“ A čím ďalej väčšmi mu prichodilo od nej, čo krivda, že by chcela prekračovať medze, jej vymerané. „Konečne každý má mať svoj kruh, môže sa riecť osobnú svätyňu. Do nej sa utiahneš, keď ťa omrzí svet. Veď nie sme ako príštepkári v Carihrade, aby sme šili na ulici, alebo lazaróni neapolskí, aby sme na ulici vybavovali všetky delikátne obrady. Sám Kristus cítil potrebu utiahnuť sa na púšť, aby mohol byť sám so sebou…[55] A ona sa mi vtiera do tejto svätyne. Coky!“



[55] nie sme… lazaróni neapolskí, aby sme na ulici vybavovali všetky delikátne obrady. Sám Kristus cítil potrebu utiahnuť sa na púšť, aby mohol byť sám so sebou… — narážka na príbeh z Nového zákona (Matúš 4, 1 — 11)




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.