Zlatý fond > Diela > Syn výtečníka 1


E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Syn výtečníka 1

Dielo digitalizoval(i) Gabriela Matejová, Viera Studeničová, Michal Belička, Silvia Harcsová, Lenka Konečná, Michaela Dofková, Zdenko Podobný, Ivana Gondorová, Viktor Frischer, Ivana Lamy Žulčáková, Boris Zápotocký, Daniel Winter.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 98 čitateľov


 

4

Huba sa vracal z okresného súdu. Bolo do poludnia ďaleko, ale slnce poriadne pražilo. Ponáhľa sa čím skôr vojsť do dvora a sadnúť si do chládku na verandu. Pred ním sa kníše doktor svojím lenivým krokom. Vidno, že mu robí rozkoš vypekať sa na letnom slniečku. Sťaby plával vo svojich širokých nohaviciach rozhorúčeným vzduchom. Dohonil ho pár krokmi i chytá pod pazuchu. „Čo ty, Jano? Ani ťa nevídať! Ja že si sa stratil z povrchu zeme.“

„Ako vidíš, ešte sa tmolím po jej povrchu. Nebolo by bárs rozumne práve teraz sa trafil, keď tu hor je takto jasno i teplo. A tam dol tma i chladno. Okrem toho náš cmiter neleží veľmi príhodne. Temer každý dážď ho podleje a ty plávaš v kalnej vode. Ešte keby si bol kneippista,[25] nebolo by tak zle: Ale ja vodu ani vo víne nemôžem vystáť.“

„Ty o všetkom hovoríš tak cynicky. Povedám: hovoríš. Čo to staviaš na obdiv, keď je to nie tvoja povaha?“

„A ktozná?“ odpovedá doktor vážne pozrúc naňho. „Ktozná? Kde máš spoľahlivý aparát, nazrieť, čo druhý tuto skrýva?“ A položil ruku na prse položartom, hľadiac na advokáta. „Je takzvaná psychológia, ale tá ráta s veličinami nespoľahlivými. Dakto hovorí tak, aby vyniesol na povrch, čo je tamdnu, a druhý, aby to ešte lepšie zakryl. Vyznaj sa, psychológ, neborák!“

„Ja súdim porovnávaním. Kedysi nebol si takýto a teraz si takýto — nasleduje, čosi je v tebe teraz, čoho vtedy nebolo…“

„Ojej — to je dedukcia! Odzbrojil si ma!“ rozosmial sa doktor. „Musím ti už odokryť, čo je teraz vo mne. To je prvé vanutie jesene — jesene staromládeneckej. Už je tu, braček môj! Ja ju cítim. My, starí mládenci, vždy prvej ostarievame, nemá nás čo mladiť. Ale staroba obyčajne, čo i predĺžená, je veselšia u nás, než u vás. To nám je náhrada. Chudá, ale náhrada predsa.“

„Sami ste si vina!“ odpovedá Huba.

„Ako vina — čomu vina?“

„Nuž tomu ostarievaniu, tomu, že nemá vás čo omladiť. Tejto svojej žalostnej, pustej jeseni; pustej, lebo bez ovocia došla. Kto druhý vám je vina?“

„Sláva! Dobre aleguješ[26] vo svojej akosti. A vieš, v akej akovosti?“

„Som zvedavý!“

„Ako tzv. okitlený rytier! Inými slovami: ženáč. Vy ste utvorili kastu a či spolok, cieľ spolku je: každého okitliť, kto sa neokitlil. Jedni to robíte z presvedčenia, napríklad ty, lebo myslíte, že bez ženy nieto raja, i všetkých by ste nedbali vohnať do raja. Druhí zas, myslím, robia to z malície.[27] Myslia pritom: trpím ja, trp i ty, amice.[28] A abys’ dosiahol svoj cieľ, hneď začrieš do takej hlbokej filozofie a hovoríš o jeseni pustej, otupnej… Jedným slovom, ty tvrdíš, že môj život je zmarený. A prečo? Preto, lebo nemám ženy, ani detí. A myslíš, že tvoje stanovisko vysoko, vysoko sa vznáša nad mojím. Že tvoje je vysoko morálne, moje nízko materiálne. To je od toho, že vy ste všetci sfanatizovaní, zaslepení, nevidíte jasno, to tzv. blaho vás oslepilo, omráčilo, ubilo. Ja ťa nechcem strhovať k sebe na moju nízku úroveň: veď, hľa, vyznám, že ja som tvor nižšie organizovaný než ty. Medzi nami je toľko rozdielu, ako medzi húsenicou a motýľom. Ja som húsenica, ktorá umrie vo svojej staromládeneckej kukle, bez potomstva. Zo staromládeneckej kukly dá sa nasnovať hodvábu. A tys’ si vyletel z kukly mládeneckej, si motýľ a zanecháš potomstvo. To je moje určenie — toto je tvoje! Jedno je veľmi vysoké, druhé veľmi nízke. To bolo porovnanie zo zoológie: porovnanie, ale dosť prípadné.“

„A nemáš i z botaniky dáko poruke?“

„Dobre — tu ho máš. Ja som tropická bylina, ktorá pod týmto podnebím najviac ak zakvitne, ale na ovocie nijako sa nezmôže. A ty si domácka, ktorá prejde všetkými štádiami, dočká sa i jesene tzv. radostnej a plodnej. Čo sa budeme hádať? Každý má svoje stanovisko. I jedno i druhé môže byť i vysoké, i vznešené. Môže byť, hovorím — čo toľko značí, že vždycky nenie. Lebo i vaše môže sa znížiť, zablatiť, v hanbu uviesť — čo, myslím, i zo skutočnosti budeš znať, a zase naše vyvýšiť a posvätiť. A je to prirodzené. Ako nenájdeš na svete absolútneho dobra, tak nenájdeš ani absolútneho zla; inými slovami, i nutné zlo dá sa napraviť. Vy hľadíte na staromládenectvo ako na zlo. Dobre, to je každodenný názor a možno i každodenná skúsenosť. Ale rozhliadni sa v histórii, čo nájdeš? Všetko, čo krásneho, čo vysokého, čo smelého, čo odvážneho — všetko súvisí so staromládenectvom. Rodina veľa ráz nedvíha, neobodruje — skorej hamuje, núti ťa obzrieť sa na tzv. staré kolená, zadné kolesá. Často sme zbadali, že oženili sa ľudia vysokých ideálov, velikých snáh, a stali sa okýptenými rytiermi. „Nehaňte mládenectvo!“ napísal by ja báseň, keby mal pero Sládkovičovo.[29] Nehaňte, lebo nezaslúži bezpodmienečnej hany, ako vaše rodinkárstvo bezpodmienečnej chvály.“

„No — predsa si sa oduševnil! Teší ma, teší,“ smial sa Huba.

„Trochu rozhorlil, lebo vidím, aká sa nám krivda robí. Každý otrie svoju pätu o stav, ktorý tiež môže byť ctihodný a mnoho príkladmi mravnosti posvätený. Otrie svoju pätu každý vetroplach, ktorý v slabej chvíli podľahol pokušeniu, priviazal k sebe biedneho druhého tvora a myslí, že vykonal nehorázne služby človečenstvu, keď ho rozmnožil o tucet zle vychovaných detí, tiež budúcich seberovných vetroplachov. Otrie pätu každý vášnivec, ktorý druhou cestou nemohol dosiahnuť to, čo dosiahol na tento spôsob. Je podobný líške, ktorá, aby zhltla kus mäsa, dala sa chytiť do klepca a keď je v ňom, breše na druhé líšky, ktoré sa nedali takto chytiť…“

„Teraz mi už len povedz, do ktorej kategórie patrím ja,“ pýta sa Huba už nie žartom, ale urazený.

„Mojím vedomím, ani do jednej. Ty patríš medzi tých, ktorí čo robili, robili z dobrého presvedčenia. U ktorých je presvedčenie tak mohutné, že by ho nedbali všetkým natisnúť. Patríš medzi tých, čo robia všetko s výpočtom a pozdejšie sa vynášajú, že výpočty ich boli správne…“

„A či sú pochybené?“ pýta sa zarazený.

„To sa dnes nedá ešte určite povedať. Dnes ešte sú nie zatvorené.“

„Ty ma formálne strašíš, ty mi vyhrážaš. Ako nie zatvorené? Ja som už zúčtoval a myslím, dobre zúčtoval.“

„To je práve chyba, že takto myslíš,“ pokračuje doktor. „Z nej vyvierajú druhé a z tých zas nové chyby — až zbadáš, že celá budova je pochybená. A žiaľ, zbadávajú sa, keď je neskoro rúcať, a nemožno naprávať. Ty myslíš, že si zúčtoval vyplnením istých povinností, ale práve ťažkosť vášho stavu je tá, že povinnosti idú reťazou jedna za druhou, nevieš kedy si skončil, keď si raz začal. Jedna druhej podávajú ruku. Keď si prevzal jednu, musíš šiju podložiť druhej a nosiť, nosiť to tzv. a právom takzvané „jarmo“. U teba za povinnosťmi muža nastali povinnosti rodiča a tie nepominuli: naopak, pravdepodobne porastú v tom pomere, ako sa ti začnú rodiť deti a začnú podrastať a dospievať. Pomyslel si vážne na ne — rozmýšľal si o nich?“

„Ja myslím, že som spôsobný zaplniť svoje miesto i ako otec,“ odvetil Huba po dlhšom váhaní. Bolo mu nepríjemné, keď musel vydržať skúmavý pohľad doktorov. Ale ho vydržal a odpovedal s úplnou istotou a pevnotou človeka, ktorý je vedomý, čo sa ho pýtajú. „Veď vidím, že ho zaplnili a zdarne ľudia, ktorí nemajú toľko rozvahy a konečne toľko inteligencie, ako my.“

„Poukáž mi, prosím, konkrétny prípad,“ dolieha doktor, „keď sa hýbeme vo všeobecnosti, nemáme pevnú pôdu pod nohou a v oblakoch sa mi nesladí lietať. Teda prosím.“

„Ty si dnes, mierne rečeno — čudák,“ rozosmial sa Huba. „Ty chceš púšťať strach na mňa. Čo pôjdem ďaleko za príkladom? Tu hneď vidím teba. Tvoj otec bol prostý človek, nosil krpce, tak ako i môj a smiem tvrdiť o tebe aspoň, keď už o sebe nie, že tvoja výchova nebola pochybená. A či máš námietku?“ A pohliadol naňho s úsmevom, ktorý značil, že sa cíti víťazom.

„Ďakujem ti, že ma takto vysoko staviaš, a to pred seba. Hovorme úprimne a pripusťme, že naša výchova bola, aká mala byť. A teraz skúmajme objektívne: čia je to zásluha. Ja tvrdím, ani tvojho, ani môjho otca zásluha. Tu prišlo samo od seba, čo prísť mohlo podľa všetkej pravdepodobnosti. Ináč rečeno: nevychoval teba otec tvoj, ani mňa môj. My sme odchovanci ústredia, v ktorom sme sa zrodili a strávili útly vek: ústredia, skrz-naskrz zdravého, presiaknutého starými, osvedčenými zásadami i vekovitými tradíciami. Kde naši otcovia! Čo pamätám, desať ráz hovoril otec so mnou dlhšie od päť minút. Môže sa povedať, každý priestupný rok. Bolo nás kŕdeľ, nemohol sa s jedným dlho zaoberať a pritom veliké gazdovstvo, roboty vyše práva. Nie oni nás vychovali — darmo to tvrdíš. Nás vychovala kasta, všetky deti dohromady, ako ich vychovával kedysi sparťanský štát. Na túto adresu pošli ty svoje uznanie. Lebo to je slávna, veľmi slávna výchova! Boli sme pod jej rukou celých dvanásť rokov a za krátkych dvanásť rokov sme boli tak preparovaní, že nás nič nemohlo zmeniť až do dneška. Lebo darmo budeš zapierať: ty i ja sme sedliaci. Nie síce navonok, veď krpcov nenosíme, ale náš vnútorný život, naše zásady, názor na život, ponímanie sveta, morál — vôbec všetko, čo sa zovie duševným majetkom, všetko to je sedliacke. Vonkajšok nenosí krpcov, ale to, čo je dnuka, zov to dušou, alebo čím chceš — to nosí krpce, zlaté, sedliacke krpce. A čo sa všetko vykonalo pozdejšie, počnúc od dvanásteho roku dodnes; čo vykonalo gymnázium, profesori, naši súdruhovia nesedliaci, čo vykonala univerzita, veľkomestská spoločnosť, čo konalo ústredie, do ktorého sme boli presadení následkom našich štúdií, i čo koná dodnes! Aká to práca dlhá, aká vytrvalá i dôsledná a namerená na to, aby ti dušu vyzula z krpcov a obula na ňu cifrované lakírky. A výsledok? Všetko, čo na nás navešali, tie cifričky, prílepky, ak sa i čas držalo, dnes už odpadlo. Sme i dnes sedliaci. Sedliačina páchne z teba na sto krokov. Z každého slova, z každého činu razí sedliačina. To vidí každý, myslím vidí i tvoja žena, možno ju to i uráža a mrzí. A to sa nedá zmyť, ani vyzliecť, to prešlo do kostí i krvi a nijaké umenie to nevykorení. Jednoducho, lebo je to nemožno. Vidíš teda aspoň čiastočne, aká je to výchova!“

„Ty si vyspieval celý hymnus na svoju výchovu. Podľa toho by dakto súdil, že je vrchol dokonalosti.“

„I je, braček. To je výchova dokonalá, ktorá vychovanca urobí človekom. Zaokrúhleným typom. Celým človekom. Takým, že vidíš na prvý pohľad na ňom, že je to čosi dokončeného, že tu nemožno flikovať, plátať. Všetko umelkárstvo je márne, lebo dielo výchovy posvätené je prírodou. Ona ho viedla, i dokončila.“

„Podľa teba je sedliacka výchova najdokonalejšia,“ poznamenal Huba. „A čo rečieš o výchove tzv. pánov? Či tam niet tzv. typov, zaokrúhlených celkov?“

„Sedliacka výchova je najdokonalejšia,“ odpovedá doktor vážne. „Pre sedliaka ja si neznám predstaviť výchovy lepšej. Keby nebola taká, celý stav by padol, rozdrobil sa ako skala na vetre a daždi. A dobrá je preto, lebo je prirodzená: sedliakovi akoby na telo ušitá. A to isté platí, vlastne platilo o výchove tzv. pánov. Nie týchto našich, ale tých pánov, ktorí rástli ešte v kaste. Ako mal sedliak kultúru, históriu, tradície, tak to všetko mal, ovšem v rozvitejšom stave, i pán. A na každom vidíš, že ho táto kasta odkojila. Nájdeš zavŕšený typ, zaokrúhlený celok. O dnešnej generácii sa to povedať nemôže. Tá nemá ustáleného typu — nemohla, nestačila ho ustáliť. Hrádze padli, nalialo sa im cudzích elementov, došla na nich potopa prišelcov, ktorých kasta nebola vstave preporodiť, asimilovať. I vyšlo čosi nehotového, neustáleného, čiastočne smiešneho, čiastočne smutného. Dnes už nebudú rásť takí zemäni, ako bol tvoj nebohý svokor, ani také pyšné, skvelé ženské typy, ako tvoja žena. Kasta padla a s ňou zhynulo všetko — tradície, história, morál, názor svetový. Vystavená je kasta nová, tzv. inteligencia — ale tá je ešte mladá, nebola vstave sa ustáliť a vypracovať, porodiť všetko, čo mala stará kasta ,pánov‘. A ktovie, či dosiahne to kedy. Nieto v nej stálosti, nie je tak osihotená, ako bývala stará kasta pánov; nemá tých podmienok k vývinu, aké mala kasta napríklad francúzskej buržoázie.“

Tu doktor sa odmlčal a kráča ticho popri svojom súdruhovi. Vidno, že je zamyslený, i na tvári zračí sa mu žiaľ.

„Čo teda nasleduje zo všetkého?“ pýta sa Huba viac zo všetečnosti. Tušil asi, aké bude zakľúčenie.

„Braček, to, že my sme ľudia nešťastní. Nešťastní preto, že nás čaká úloha, ktorú sotva budeme môcť zmôcť. Žijeme v pomeroch nehotových, takrečeno vo stálej revolúcii, pravda, sociálnej. Ani len to nemôžeme povedať: kedy a čím sa tá revolúcia skončí a či sa vôbec skončí. Mňa konečne tak sa to netýka. Ja môžem obhájiť svoje ja pred všetkým, čo sa mi zdá byť zlom. Ale ty — a vôbec vy, inteligentní otcovia! Na vás pripadá ťažká úloha: vychovávať synov, urobiť ich ľuďmi, či lepšie, mužmi. Ako to prevediete? Máte sily, máte vzdelanosti dostatok? Čo na tebe, na mne previedla kasta, ústredie, v ktorom si sa zrodil, to musíš ty previesť sám na svojom synovi. Veď nemáš kasty, na ktorú ho odkážeš. Sotiť ho do sedliactva? Nie zlá idea, ale čo rečie pani Amália! A či vsadiť ho do panskej? Len kde ju máš! Vidíš, aké povinnosti! To všetko sme netušili, keď sme sa stali otcami. Ani druhí.“

Hubu tento rozhovor zaujal nesmierne. Bolo mu neraz tak úzko, akoby pred ním otvárala sa priepasť. Veď skutočne neboli to holé frázy, čo teraz počul. Zväčša skúsenosti, nadobudnuté zo života. I všeličo sa mu vysvetlilo, čo predtým videl síce, ale nemohol si rozložiť. Predovšetkým skúsenosť tak veľmi častá, že vynikajúci otcovia odchovali veľmi malých synov. Skúsenosť žalostná a skoro každodenná.

„A čo myslíš o mne?“ pýta sa odrazu doktora, keď došli pred dom. „Povedz mi celkom otvorene: mám ja akú-takú schopnosť vychovateľskú?“

Doktor neodpovedal odrazu. To Hubu zarazilo i urazilo trochu. Už že hneď neprisvedčil, značí, že má pochybnosti. Prečo? Kedy on dal k nim podklad?

„Či tak ťažko ti padá odpoveď?“ súri doktora. „Ty, vidím, nemáš ku mne dôvery. Len sa vyslov celkom otvorene. Nemaj ty ohľadu.“

„Taká otázka vždy omráči. Odpusť — nemôžem priamo odpovedať na ňu. Veď znáš, že na výchovu vplýva viac faktorov a z nich — som celkom istý — otec je faktor najmenší. Často celkom malomocný. Menovite keď druhé faktory pracujú rovno v duchu protivnom. Tak i o tebe neviem určite napred súdiť: či si budeš môcť vybojovať rozhodujúci vliv na dieťa. Opätujem: vybojovať. A nie je dosť vybojovať si ho, ešte hlavnejšia vec je si ho obhájiť, nenaštrbene uhájiť. Bude ti prichodiť viesť pravdepodobne boj, a to proti faktorom, ktoré sám nebudeš si vedieť vysvetliť, čo majú v tom za účasť. A boj húževnatý. Neupieram, že zvíťazíš, len neviem, či budeš vedieť i zachrániť palmu víťazstva. Ty opanuješ pole silou, duševnou prevahou, nepriateľ sa poddá, ale on je húževnatý, i falošný — znovu pozdvihne hlavu, aby ťa pripravil o ovocie víťazstva. Prestanem hovoriť v metaforách — poviem ti po slovensky: ty budeš mnoho, mnoho musieť bojovať v svojom dome, a to proti ženám. Schválne hovorím: proti ženám a nie žene. Lebo všetky ženy, od pani sudcovej až po Tupú spriahnu sa proti tebe, ak zbadajú, že sa nehýbeš vo vychodenej koľaji. Ty budeš možno narábať silou, energiou a ony ženským ostrovtipom. Teraz si odpovedz sám: trúfaš si zvíťaziť, alebo nie? Teraz mi odpovedz ty.“

Vošli na verandu, kde divé hrozno hádzalo chladnú tôňu. Sadli na stolice a zamĺkli načas.

Huba sa usmieval. Bolo mu čudno, na čo vyšli doktorove dizertácie. Skončili sa dosť malicherne. Začrel hrozne dohlboka a vylovil strašne smiešnu, malú rybôčku.

„Ty sa usmievaš. Napred si sľubuješ víťazstvo. Ty si celkom istý, že na to nepríde, čo ja prorokujem. A predsa si už raz podľahol. Raz, čo ja viem. Možno viac ráz, keď ja som nevidel…“

„A kde, ak smiem prosiť?“

Huba sa sám zhrozil, nebol si vedomý nijakej slabosti, ani poklesku… ,Čo zas vypiple?‘ pýta sa sám seba dychtivo.

„Pamätáš odkolon? Ja ho nezabudnem nikdy. Tam podľahol rozum ženskému vrtochu, príroda, mater všetkých darov, podľahla umelkárstvu. Vtedy sa pokúsil cudzí vliv vydobyť panstvo v tvojom dome a ty si mu ustúpil, môžem povedať, rýchle, bez boja. Vtedy sa otriasla viera moja v teba. I ukázali sa mi nebezpečia, ktoré som sa ti pokúsil nastieniť. Priamo ťa sterorizovali, že si dopustil urobiť veliký nezmysel.“

„Kto by sa nazdal, že odkolon je taký nebezpečný!“ smeje sa Huba. „Veď je to až smiešne malicherné!“

„Práve preto je i nebezpečné. Takou malou zbrojou vydobyli nad tebou prvé víťazstvo. Videl som ja dobre, že neodobruješ, čo sa robí, ale si sa nevzpieral. Prvý raz si podľahol…“

„A čo! Mal som robiť scénu a v taký moment? Nahliadni, že to bolo nemožné!“

„Aha — tu sme! Vidíš prehnanosť ich taktiky? Vybrali si taký okamih, kde je srdce mocne rozbúrené najmohutnejšími citmi. Kde je veľkodušné. Hotové ku každej obeti. Hľa, v taký čas ťa prepadli a premohli, sám nevieš ako. Ony nerešpektovali svätosť tvojich citov — ba práve city tvoje použili za zbraň proti tebe. Pozor, Jano — pozor! Nestalo sa to prvý raz. Ale dosť — ide náš najväčší nepriateľ v nebezpečnom zakuklení…“

Na prahu domu zjavila sa pani Amália v domácom úbore. Skutočne nebezpečná… Nebezpečná v svojej kráse, v svojej milote, a ako kráľovná v dôstoji materskom.



[25] kneippista — zástanca vodoliečby (sprchami, chodením v rose ap.) podľa Sebastiana Kneippa (1821 — 1897), kňaza a prírodného lekára

[26] aleguješ — cituješ, uvádzaš podľa zákona alebo listiny

[27] z malicie (z lat.) — zo zloby (hnevu)

[28] amice (lat.) — priateľu

[29] „Nehaňte mládenectvo!“ napísal by ja báseň, keby mal pero Sládkovičovo — parafráza na Sládkovičovu báseň Nehaňte ľud môj z r. 1845, vyjadrujúcu veľkú budúcnosť Slovenska




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.