ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Divadelné predstavenie vypadlo dobre. „Naši statní ochotníci držali sa znamenite, ako opravdoví herci, hra bola veselá, živá, nenútená,“ referoval by vycvičený dopisovateľ do novín, keby ho Suchanovo súceho malo. Ale jediný súci dopisovateľ do novín je Janko Dukát a ten je spolu hercom i režisérom; jasná vec, že musí byť v kritike zdržanlivý, aby ho nepotvárali zo samochvály. Ostatne ochotníkovi je dostatočnou odplatou vedomie, že „dobre vypadlo“ a že vidí obecenstvo rozveselené. A suchanovské obecenstvo bolo veselé, spokojné, ba uveličené.

Sedí tam na jednoduchých laviciach temer celé meštianstvo a síce nežné pohlavie v malebných šatkách alebo čepcoch. Tu i tam nájdeš hladko pričesanú hlávku dievčaťa s „frufru“ a i bez neho. V priestranstve medzi lavicami a stenami po stranách i v úzadí tisnú sa chlapi, že by „ani jablko nemalo kde prepadnúť“, hotoví v medziaktí „skočiť na jednu“ do kredenca, kde čapuje vysmiaty Jakub Spiegel, teraz naozaj frišké. Na prvých laviciach, vlastne „foteloch“ — kanapky, ktoré ináč sú rozostavené popri stenách, kožou potiahnuté — sedí inteligencia: Všetko dámy v cele módnych toaletách plesových, alebo v solídnych tmavých šatách hodvábnych. Tie prvé sú slečny z mesta, dcéry lepších remeselníkov a medzi nimi i Oľga Rešetárová vo vkusnom plesovom úbore, farby mdle fialovej, ktorá pekne hrá k jej čiernym velikým vlasom i ohnivým očiam. Pani matka podžiarska došla tiež v šatách viac-menej do plesu, ale celkom ani „nekričia“, ako Oľgine a zas sú nie tak prísne krojené ako pravovernej pani matky „sokolčianskej“ róba tmavokávovej farby. Hja — prvá ešte „chce žiť“ a sokolčianska pani matka už „zbiera páperie dievke na periny“, ktorá „dievka“ nosí ešte košielku odzadu otvorenú, takže tu i tu „zablýska“ známou čiastkou tela.

Medzi touto inteligenciou sedí pani Amália, vždy s tým výrazom, akoby sa pýtala: ,čo ja tu hľadám?‘ a neznala dať odpovede. Tetka Šemická sa tu usalašila celkom domácky, akoby od počiatku sveta nebola bývala v druhej spoločnosti. Teraz v medziaktí študuje tváre pojediné. Prvopočiatočná hmla, ktorá zastierala podrobnosti a len kontúry prepúšťala, sa dvíha, obraz sa jasní, podrobnosti vystupujú v životnej pravdivosti. Spoločnosť spočiatku ako z jedného kovu zliata, pripadá jej už dnes radou interesantných osôb. S tým, akoby zo sna, prebúdza sa k činnej účasti na tomto, tiež pohyblivom živote.

Napravo jej sedí farárka sokolčianska. S predsudkom sa boli pozdravili na začiatku hry. ,Pravá zemianska stará panna — nad všetkým nosom krúti,‘ myslí si sokolčianska pani matka. ,To je už moje nešťastie, že vždy s takýmito ľuďmi prídem do potyku.‘ Jej by bola milšia farárka podžiarska, bárs i tá je „len husička alebo hrkútajúca holubička“. Aspoň by ju mohla tyranizovať ako staršia a dakoľko ráz priviesť do rozpakov. Tetka zas si myslela: ,Táto Kováčka je ostrá ani chren. Vidno, že Sokolča diriguje ona možno i luterák oblieka.‘

„Napodiv, ako sa dobre držia títo herci,“ obracia sa tetka k svojej susedke, aby aspoň dačo prehovorila: „Ženské i mužskí, bez rozdielu.“

„A keby ste boli videli v predošlé roky!“ ohlásila sa pani farárka. „Vtedy vôbec bývali zábavy! Ale i mládež bola inakšia.“ To narážala na časy, keď ona sa účastnila ochotníckych divadiel. Dosiaľ ju spomínajú v Suchanove, ako výtečne hrávala. Známa vec, že mladý farár sokolčiansky na takomto divadle padol jej do osídel i nikdy sa už z nich nevyplietol.

„Nedá sa mládeži ničoho vytýkať,“ podotkla tetka Šemická, sčiastky zo zdvorilosti, aby chválila, sčiastky, aby vyvolala ďalší rozhovor. „Aspoň nakoľko ja znám.“

„Ono je pravda,“ odpovedá farárka, „naša mládež nenie najhoršia.“ To naša jej tuho prízvukovala, netajac sa s úmyslom, susedku trochu bodnúť. „Proti druhým je príkladná. Ale ani v nej už nieto tej — ani sama neviem, čo to bolo… Terajšia mládež je veľmi rozvažitá akási, vypočítavá. Ale prvej! Samé oduševnenie, samý oheň,“ a vzdychla pri tej rozpomienke akosi sladko. „Dnes taký mladý pán obchodí opatrne a dáva pozor, aby sa nechytil. My ženské totiž chytáme ich ako čikóš^[109] svoje kone na puste. Obchodí ako mačka okolo horúcej kaše a vždy ráta tisíce; koľko ich ktorá má…“

„To je každá mládež v dnešnom čase.“

„Bohužiaľ, že i naša napáchla týmto duchom,“ doložila rozhodne farárka. „Nehľadí sa na nič, len na to akési postavenie a na materiálne výhody. Tu potom zaostáva domácnosť, lebo v takom dome nemôže byť pravej harmónie. To sú nasilu spriahnutí jarmom mamony alebo už akejsi lacnej slávy a jeden ťahá čihí a druhý hota, kým jarmo nestane sa neznesiteľným.“

Tetka Šemická sa usmiala; zdá sa, že pocítila, na koho jej suseda mieri.

„Lebo bez harmónie nemôže byť ani pokoja v dome,“ dokončila farárka.

„Predsa môže sa jeden druhému prispôsobiť,“ odpovedá tetka, majúc pred očima Hubov prípad, na ktorý suseda patrne narážala. „Jeden ustúpi v jednom, druhý v inom, až sa konečne nájdu na jednej ceste. Hlavná vec je láska. To vidíte práve na nich,“ šibla očima vľavo, kde sedela pani Amálka. „Našli sa nerovní a hľa, pomaličky sa všetko vyrovnáva. A harmónia je i dnes a každým dňom bude väčšia.“

„Bože daj!“ doložila farárka krátko. A pomyslela pritom: „Ináč by to bolo vyzeralo, nech si vezme Ľudmilu. Nevozil by sa na koči, ale bol by druhý človek.“

„Je to vždy lutria,“ ozvala sa farárka znova, po krátkom rozvažovaní. „Môže harmónia nastať, ale môže i vystať. A keď by vystala? Vždy je lepšie ísť naisto: ako napr. tamto, podžiarski susedia…“

„Tí sú skutočne veľmi šťastní,“ poznamenala tetka so záujmom. „To sa vidí na nich.“

„I on chcel zakerovať na inú stranu, ale ja som mu vybila z hlavy vrtochy. Bol by sa zaplietol s dcérou bohatého mlynára kvôli grošu. Ja som ho vrátila skoro od samého cieľa. A teraz nikto mi neďakuje toľme ako on.“

Pani Amálke napadol tento dlhý rozhovor a behom neho neraz si pomyslela: ,Ako jej závidím! Ona zaraz sa spriatelí, s kým len chce. A mne je táto farárka naozaj strašná…“ Čosi ju tlačilo v jej prítomnosti, akýsi čudný strach pred ňou. Zdalo sa jej už na výlete, že sa pohybuje iba v extrémoch. Nemohla sa teraz zdržať, aby nepozrela v tú stranu, kde obe sedeli.

„Pani farárka mi rozpráva o svojich susedoch z Podžiara. Vieš, tá mladá pani…“

„Áno — áno,“ prisvedčila pani Amálka s úsmevom, ktorým chcela roztržitosť zakryť.

„Aká je fádna,“ myslí si farárka. „Ba či i medzi svojimi je taká tichá. Možno tam sa rozkrákorí. Naša zábava jej nešmakuje, to vidno. Táto tu je falošná, vie sa pretvarovať a pekne do očí. Naozajstná zemianka.“

Opona sa konečne spustila a v sále nastal neobyčajný ruch. Obecenstvo sa rozišlo do druhých miestností, kým usporiadatelia vyprázdnili dvoranu. To bolo hotové veľmi skoro: lavice sa jednoducho povynášali na dvor a potiahnuté kanapky pristavili sa k stenám. Za ten čas navečeral sa i cigán a už oznamuje ladením inštrumentov, že je nový odsek zábavy začatý — a to hlavný odsek.

Spoločnosť, ktorá sa o tanec zaujímala, vošla zas do dvorany. Dievčatá so svojimi gardedámami sedia na kanapkách v ľahkom rozčúlení. Ani neštebotajú, ako je to obyčaj, ale čakajú so zjavnou trémou prvý okamih tanca.

Cigán konečne začal, ako obyčajne „lassú“.^[110] Pár za párom vstupuje do kola. Čím viac sa kolo plní, tým väčšie medzery okolo stien. Je to ako tichá voda, ktorá utrhuje brehu kus po kuse a berie ho do svojich vĺn, aby tam sa rozpadol: i páry tak jeden po druhom zapadajú do všeobecného víru. Pani Amálka sedí v polozabudnutí. Idú jej hlavou rozpomienky, keď i ona v horúčkovom rozochvení čakávala prvý čardáš. Čosi svojského ovieva ju z tých rozpomienok. Tu je v pravom slova zmysle cudzia. Nemá záujmu na tom, čo sa okolo nej robí. Videla Jozefa Gajdoša, ako zo dverí pozerá na ňu. Je rozčúlený, vari ešte od hry, kde predstavoval sluhu trochu hluchého a trochu hlúpeho. Vidno, že váha — uvažuje, hľadiac na ňu. ,Preboha, ešte ma vyvedie do tanca!‘ zhrozila sa v nesmiernom rozčúlení. Je solídny, i jemný, i uhladený, i vážený. „Ale to predsa nemožno!“ odhodlávala sa. ,Ja to nemôžem, ja sa urobím chorou…“ A zúfale pozrela naň, vidiac že sa k nej blíži. Ale chvalabohu, nestalo sa, čoho sa bála. Prešiel popri nej, vyberúc si jednu švárnu meštiansku dcéru.

Ešte sa ani nespamätala dobre a už stál pred ňou jej muž. Skočila k nemu s takou radosťou ako nikdy, i dôverne sa mu díva do očí. Takto, pri ňom jej je aspoň znesiteľné. On môže ju zaštítiť svojimi prsami, aby nebola vyložená na posmech.

„A kde si ty bol, Miška?“ pýta ho vyčítavo. „Ledva som ťa dočkala.“

„Čo — ty sa ešte blaznieš za tancom?“ zažartoval. „To je, duša moja, veliká chyba. Ja zas som do tanca nesúci. Nikdy som sa neprepadal za ním, ale menovite teraz mi je ťažko. Stučnel som akosi.“

„Nie preto,“ usmiala sa ona akosi dojemne. „Ale tak som sa zľakla. Chcel ma vyviesť Gajdoš, vieš. Dobre som nezamdlela.“

„A čo — veď je Gajdoš poriadny mladý človek. Dámam je vraj veľmi príjemný.“

„Ale vieš, predsa je len remeselník!“ šepla s takým mimovoľným hnusením, že Hubovi zas skočila pred oči hlboká priepasť, ktorá ho delí od ženy. „Čo by povedali tamtie zase!“

„Ktoré?“

„Sidka a Zuzika.“

„Ach ty blázonko!“ smeje sa jej muž. „Veď otec pani Zuziky bol mydliar. Čo sa teda má nadúvať! A konečne, čo nás po nich. Byť remeselníkom, a takým ako náš Jožko, nenie nijako hanba. Ver mi, to je človek tak uhladený ako ktorýkoľvek zemän.“

„Ale darmo je, keď…“ Chcela doložiť: ,Keď páchne smolou,‘ ale nič nepovedala, len sklonila hlavu, ktorou tiahnu smutné myšlienky.

„Darmo je,“ dovráva jej muž, „ty sa musíš priučiť hľadieť na veci iným okom. Nás tu nerozdeľuje nič — ale všetkých nás spojuje láska k národu. My sme všetci jednakí, všetci rovní: tá láska vyrovnáva všetky rozdiely. My sme bratia a síce bratia, ktorých drží dovedna nepriazeň sveta. Čože to konečne rozhoduje, či ja spisujem žaloby, alebo šijem obuv?“

Hovoril jej neobyčajne dojemne. Jej hlas akoby tíšil tie vlny rozčúlenia u nej. Ale utíšiť sa nedajú. Celá bytosť sa protiví prijať mužove náuky. Nie pýcha akási — v pýche sa ona necíti — ani vynášanie sa: čosi neúprosného dvíha sa v nej, čomu sa ona darmo vzpiera.

„Mne je to nie po vôli,“ riekla mu, pudená touto silou. „Toto mi je proti — proti — ani nemôžem ti povedať. Tak by bolo tebe, keby ti prišlo… Ach, vôbec je toto proti prírode, proti rodu, proti výchove mojej!“ šepla neobyčajne odhodlane a nástojčive. „Ja som o tomto nevedela, o týchto — bratoch akýchsi, keď som šla za teba. Ja som myslela, že budem vo spoločnosti, aká zodpovedá mne, vlastne tebe, tvojmu postaveniu. Prosím ťa, mužíčko, nežiadaj toto odo mňa! Radšej tu hneď umrieť, než, než…“

V Hubovi sa rozprúdila krv. Zjavný nezdar mu kynul zďaleka už. ,Načo toto všetko? Načo obracať sily na dielo vopred nemožné? Nemožné — nemožné,‘ dudalo mu v hlase s taktom hudby. Takéhoto sklamania ešte nezažil v živote. Všetko sa mu darilo, na čo položil ruku. Spočívalo na každej práci požehnanie ako na Jakobovi. Ale tento podnik je napred skazený. Vidí to určite. A zúfalá beznádej siahla mu na srdci. Budúcnosť sa mu zase prestrela otupnou púšťou pred očima. Lebo skúsil, že všetko neosoží, keď v tejto jednej veci je nedostatok.

„Nejdem ja tancovať, keď ty nejdeš!“ začul rozčúlený ženský hlas za sebou. „Keď ty nemôžeš a ja nemusím.“

„Ale ty môžeš, Boženka, ak sa ti páči.“

„Rozhodne ti nejdem — sadnime radšej tuto,“ znela odpoveď.

Keď sa obrátil, zazrel pred sebou podžiarskeho farára so ženou v takomto živom rozhovore. Tento obraz navždy mu utkvel v pamäti. Snáď preto, že i táto dnešná chvíľa utkvela mu v pamäti. Na úplnom šťastí, založenom na vnútornej harmónii odrážal sa jeho dnešný stav tak čierno, že neznosná ťažoba zasadla mu na prse. A ešte tá irónia! V takomto rozpoložení ducha musí prevádzať ženu pod zvukami cigánskej hudby.

Lassú prešiel do čardáša a jeho to tak rozpajedilo, že by bol roztrepal primášovi štekavé husle. Jeho veselá nôta znie ako úškľabok, ktorý sa zarezáva hlboko do srdca. Vzal ženu pod ruku a zaviedol ju na miesto.

„Čo ti je?“ pýta sa ona.

„Akosi zle mi je — hlava sa mi točí. Snáď od tanca.“

„To je nie od tanca, ty si celý bledý. Čo ti je?“ dodieva doň žena. „Zoberme sa a poďme…“

„Nie-nie, bola by senzácia v celom okolí. Ja idem do druhej izby.“

Ešte sa obzrel, kde je tetka Šemická, že jej odovzdá ženu, aby tu neostala samotná. Ale tetka sa práve točila v kole s Huberom, kníhvedúcim suchanovskej sporiteľne. Vidno, že sa oddala celou dušou tancu, svojej jedinej náruživosti, polovyhaslej a dnes zas nanovo rozdúchanej.

,Šťastná žena, dobrá žena,‘ šiblo mu hlavou v miešanine iných myšlienok. ,Prečo som netrafil na takú?‘

V druhej izbe je tiež veselo a živo. Sedia tu pri kvaterke^[111] všetci, ktorí netancujú. Sú tu farári Martin Kováč i beličiansky Rózik i väčšina meštianstva a remeselníctva. Medzi nimi vývodí starý Hlôžka, ktorý vidiac pána advokáta, hneď vstáva a pozdravuje ho. Prisadol k farárom, v nádeji, že Rózik rozpráši mu mrákavy z hlavy.

„A kde je Rešetár?“ pýta sa Rózika, aby dačo povedal.

„Neprišiel,“ odpovedá Rózik v dobrom rozmare, „po prvé, poneváč neni to kněze důstojné, po druhé, poneváč just to hříšné; po třetí a naposledy pretože to není na stoličnom dome příjemné. A o tom bude jeho přemyšlovaní.“ Povedal to tým zvláštnym nosovým hlasom, stenčeným, ktorým dubnický Rešetár odriekával svoje pečlivo vypracované kázne. Kováč sa chechtal na gestách Rózikových, náramne smiešnych a Huba tiež nemohol sa smiechu zdržať. „Vieš, Mišo, cirkev je dvojaká: bojujúca a triumfujúca. Rešetár patrí do diplomatizujúcej. A zdá sa mi no, nemaj za bánosť — ty bys’ bol v nej súci za inšpektora.“

„Kde zase?“ podivil sa Huba.

„V tej Rešetárovej cirkvi diplomatizujúcej…“

„A čo to znamená: označ mi to bližšie,“ riekol trochu znepokojený. Vetril od Rózika urážku.

„Vy ste oba na jednom brde tkaní: na fajnovom, ako moja tkáva, osemadvadsať pásem. Ja sa len divím nie jemu — on je fajnový od rodu, ale tebe. Toť otec tvoj i celý koreň v Suchom Dole, ľudia, čo hovoria od pľúc každému — a ty! Mišo, ty si sa zrodil.“

„To akože som sa odrodil!“ vpadol mu do reči hnevno.

„O tom i zbytočne hovoriť. My všetci sme odrodilci: my, výrastky zo sedliackeho pňa. Ale na mne, na tomto ostalo čosi prechodného, kdežto ty si odrazu cele iný, iný… Na tebe sa už nevidí, z ktorho si pňa vyrástol. Z obyčaje ešte tiahneš k nám, ale my už vieme, že si nie náš.“ Dohovoril odrazu cele vážne, že práve tento nenadály priechod zo smiešneho do vážneho ho ubil.

„To už vyzerá ani posmrtná kázeň nad Hubom,“ odpovedá urazený. ,Čo myslí, že sa bude po mne voziť? Ak to trpí Rešetár, ale ja nejdem, myslí si. „A ja ti hovorím, že si prišiel s kázňou pred pohrebom, ďaleko pred pohrebom. Neumrela devečka, ale spí…“^[112]

„Oj nespí, nespí,“ ohlásil sa Kováč. „Prebúdza sa, vlastne sa prebudila a len čo pretrela oči, hlási sa k činu. Sláva ti, Miško, ty si klebetníkom zatvoril ústa.“ Štrngol si s ním, ale Huba nepil.

„A čo za klebety? Tak vy ste ma skutočne už za strateného držali? Vy ste velikí pesimisti.“

„Ja som videl dávať stovky na Maticu a o dakoľko rokov tých istých medzi našimi nepriateľmi,“ ozval sa Rózik. „To sú fakty, ktoré môže dokonale ochladiť i optimizmus slovenský. Ja to nepredpokladám o tebe — nedržím ťa za schopného takej zrady. Ty si človek čestný, i vôľa u teba je pevná. Svätá pravda je toto: že tebe prísť semka, alebo na výlet, vôbec prísť medzi nás, nie je vec tak prirodzená, samozrejmá, sama zo seba vyplývajúca, ako napríklad tuto mne, alebo jemu,“ ukázal na svojho suseda. „Tvoj príchod sem má cele iný význam, než príchod môj, alebo jeho. Tvoje pridruženie sa k nám je výsledok veľmi namáhavého, veľmi zložitého duševného pochodu. To je mienka moja a teraz povedz ty sám sebe, či je pravá, lebo nepravá…“

Hubovi sa dokonale rozišli predošlé mrákavy. Dedinský filozof Rózik postavil ho do osvetlenia, v ktorom sa ešte nikdy nevidel. ,Niet pochybností,‘ zoznáva sám sebe, ,moje postavenie je cele iné, než jeho. Výnimočné akési…‘

„Dajme tomu, že je pravá,“ ozval sa Huba hlasom, ktorému hľadel dodať istej tvrdosti presvedčenia, aby sa neprezradil, čo sa v ňom odohráva… „a keď pravá tá tvoja mienka, čím ju ty podoprieš?“

„Tvojím postavením zvláštnym, výlučným. Nechcem povedať obojetným. Vlastenci sú na pravici, my, panslávi, na ľavici a ty si nie ani medzi nami, ani medzi nimi. K nám ťa ťahá srdce, presvedčenie, charakter; k nim zas tvoje — iné okolnosti…“

„Povedz teda rovno, žena!“ zvolal Huba neobyčajne živo. „I tak šípim oddávna, že je ona kameňom úrazu vám. Vidím to na vás, na vašich pohľadoch, ktoré prezradzujú, čo vy iba v skrytosti myslíte. Ja som preto nespoľahlivý, lebo mám ženu zemianku. Povedzte mi to už raz doprosta.“

„Áno, uhádol si: žena,“ dotvrdzuje Rózik. „Ty máš veliké závažie, kde my bez závažia už ledva kráčame. Napríklad mňa by nepozval osvietený ako teba: ja som zaňho celkom stratená ovca. Tebe sa ešte úfa, a úfa sa ti pre ženu. Nie,“ zvolal živo Rózik a neobyčajne teplým tónom, „ja tvoju ženu vysoko si vážim. Viem, čo ju stojí obetí prísť raz medzi nás. Ja to viem, viem. Ona mi to nepovedala, ale ja cele iste viem. Ona sa premáha, ona sa silí udomácniť sa medzi nami. Vynakladá všetky sily, ako statočná žena, ktorá vraví: ,Kde bůh tvůj, tam lid tvůj, tam lid můj…‘ Ale či je to naveky? Kde je istota, že ty neochabneš a ona neobráti iným smerom? Lebo toto je pre ňu celkom neprirodzené.“

„Tak ja som v tvojich očiach stratený!“ zvolal Huba v divnom rozčúlení.

„Nie stratený, ale na stratenej varte stojíš,“ upokojoval ho Rózik. „My sa utiahneme do našich dedín, to sú naše pevnosti, keď je zle. Tak čakáme, kým prehrmí búrka, pod tichým ústreším. A ty si vyložený: hrom bije do najvyšších jedlí, spieva už Horác.“

„Mnohé si uhádol,“ zoznáva Huba, obdivujúc ostrovtip tohto človeka na pohľad surového, „mnohé si uhádol a menovite moje postavenie si prehliadol dobre. Ale vynechal si jeden faktor: tú hrdosť, ktorá je v prsiach každého pravého muža, hrdosť, ktorá nás núti, aby sme verne zotrvali pri zásadách. A táto hrdosť, ubezpečujem, u mňa je mocná. Ba cítim silno, že zo dňa na deň rastie. Možno zaspala na čas, možno — bárs ani to nenie isté… Ale dnes stojí pevne vrastená vo mne, a niet toho víchra, aby ju podvrátil. Na to sa môžete vždy spoľahnúť…“

Predniesol tieto reči takým tvrdým tónom úprimného presvedčenia, tak vrele, tak presvedčivo, že Rózik od tohto večera dôveroval mu úplne. Všetky pochybnosti sa mu rozprášili, on veril v Hubovu úprimnosť. „Na každý pád mi je ťažko,“ hútal neraz nad ním, „ťažšie ako nám všetkým, ale možno prebije. To sú charaktery, ktoré sú nie tvrdé ako žula — ochabnú na čas, zadriemu: ale zas vzchopia sa k činu a idú s celou snahou za svojím cieľom. Za chvíľu vykonajú toľko, koľko my za dlhý čas…“

Rózik bol vôbec filozof. Navonok trochu drsný, ale zdnuka povaha viac utiahnutá. Náhľady vyslovoval lapidárne, ale vždy jasne. Všakové zakrúcanie, vykrúcanie, prekrúcanie mu bolo hotová smrť. To ho dráždilo práve tak ako býka červené súkno. Nevyhľadával zrážky a s otvoreným, čestným protivníkom pojednal sa otvorene i vedel s ním vyjsť. Nad falšou sa rozjedoval a útočil na ňu celou váhou svojej neobyčajne mohutnej individuálnosti. V kom sa raz sklamal, nikdy viac mu neveril — kto si ho raz získal, nikdy ho neutratil.

„V tom sme my všetci jednakí,“ ozval sa Rózik, „my totiž, Slováci: pospolití i učení. Nepracujeme rovnomerne, v každý čas jednako. Raz postojíme, akoby čakáme, odťahujeme sa, odciedzame a druhý raz čosi nás preletí, kýsi duch; oboríme sa na prekážky celou silou. Preto i náš verejný život je vlnitý. Raz živo, veselo — raz smutno, mŕtvo. Nie sme v dobru vytrvalí, ako hovorí Písmo.“

„Na každého prichodí oslabnutie,“ zamiešal sa i sokolčiansky Kováč. „Pravda na nás prichodí častejšie a i nie medzi prácou. Leniví sme, tak by sa to dalo krátko povedať.“

Rózik sa ohlásil zase. Bolo mu vidieť radosť na očiach, že prišiel na čosi nového.

„Ja by to tak nedefinoval,“ riekol konečne, pokochajúc sa chvíľu svojím nápadom, tak, ako mať ihrá sa so svojím dieťaťom. „Nie je to lenivosť, ale akási hlbšia, nám neznáma logika dejín… Dobro nevíťazí poznenáhlym postupom — ale vo víchri a hrmení. Asi tak, ako vstúpil i Duch svätý na apoštolov. Dobro sa akosi utiahne, uskromní, pokryje sa popolom všednosti. ,Vyhaslo — nieto ho viac!‘ raduje sa zlo a počne rozprestierať svoje široké siete. Siete sa šíria, hustnú — zlo už-už triumfuje. A tu z malej iskierky vzkriesi sa dobro mohutným plápolom a víťazí skvele na celej čiare. Ale akoby nevedelo vykoristiť víťazstvo. Opanované bojište zanecháva i prenecháva svojmu protivníkovi. Sťaby si bolo isté, že keď ho i opanuje protivník, nemôže to byť naveky ale iba dotiaľ, kým nový víchor nezmetie všetku smeť. Toto je večná panoráma. Videli sme ho pri Kristu, videli sme ho po Kristu a azda ho uvidíme i my, na vlastné oči. Lebo dobro, pravda, právo a či už ako ho chceš nazvať, v tom pomere zrastá, v ktorom pomere mu pribýva nepriateľov. A rastie v srdciach ľudí, podmaňuje si i také, o ktorých myslíme, že odumreli dobru.“

Huba sa zahľadel na Rózika s úľubou. Nikdy ho nepočul takýmto teplým tónom rozprávať o týchto veciach. Skôr ho počul trúsiť posmešky nad „slameným ohňom“, ako on rád krstieval zápal a oduševnenie. I neraz polial studenou vodou svojho posmechu prismelé výrony rozhorúčenej hlavy. V národnom ohľade mu vždy predchádzal ako čosi nejasného, alebo skôr ako studený skeptik. A hľa, dnes ho vidí v neobyčajnom vzrušení, kde sám si tvorí nové náuky, pravda, veľmi zaujímavé.

„Z tohoto hľadiska by sa mala porozberať história, i na tomto základe ukázala by sa v novom svetle, ako pravá ,učiteľka dobra‘, a nie slúžka kadejakých predpokladaní,“ pokračuje Rózik, idúc neúnavne za svojou myšlienkou. „Dobro i zlo stáli od počiatku proti sebe, iba že menili vonkajšiu formu. Obliekali sa po móde toho veku, v ktorom žili. Stávali sa ,deťmi svojej doby‘. A história, spozorovaná z tohoto stanoviska, naučila by nás, že borba končí sa vždy víťazstvom pravdy. A to je to krásne, to vznešené, to veliké…“

Kováč prikyvoval hlavou. Beličiansky „filozof“ ho dneska nesmierne uspokojil, otvoriac akosi neočakávane srdce a dajúc doň nazrieť aspoň na čas. Znal ho i on ako mysliteľa, ktorý rád sa vhĺbi do svojich myšlienok - ale z tejto strany ho takto ešte nikdy nevidel.

„A prečo sa ty sám neprichytíš vyviesť svoju ideu?“ pýta sa ho Kováč.

„Ktorú?“ pýta sa Rózik.

„Rozobrať históriu z toho nového stanoviska.“

„I ja som Slovák,“ ozval sa v ňom zas starý Rózik. „My sa radi ihráme s ideami, vnuknutiami. Je to pekná ihračka. Ale ešte sme nedošli tak ďaleko, aby sme sa im cele, na roky, ba na celý život oddávali. Snáď časom, keď vnútorne zmocnieme, čili keď dorastieme. Brat môj, starí sme corgoni, ale v národnom ohľade visia nám z nohavičiek cedilká…“

Keď sa Huba vrátil do dvorany, akosi cudzím sa mu zdal tento svet. Bol zabudol dávno, že tu žena sedí, snáď nudí sa alebo zúfa v opustenosti. Nie, nebol úmysel uňho trestať ju zanedbávaním; prišlo to samo akosi, že v tom vzrušení predošlom zabudol na putká na svojich nohách, zabudol na obstrihané krídla… Celá ťarcha postavenia mu predstúpila, keď zazrel pani Amáliu, teraz vo spoločnosti tetky Šemickej a — Ondreja Kuchára.

Pán Ondrej je predsa len šťastný človek. Patrí k tým, ktorí nikdy nepremyslia nebezpečie istého kroku, ale so slepou odhodlanosťou neskúsených detí chodia rovno „za nosom“. Napríklad nemohol by prísť semka Drôbka, ani Dezider Plávy, ba ani slúžnodvorský Pollágh, aby to nevzbudilo nesmiernu senzáciu. O nich sa zná, že vážia každý krok. Ale o Ondrejovi, keď žalovali naň pánu Lubinszkému, že bol na panslávskej zábave, Pišta-báči nepovedal nič, iba hodil rukou. To znamená, že nepovažuje za hodné o tom hovoriť. A „starý“, keď mu to zvestovali v prezidiálke, riekol: „Keby to bol iný, napríklad vy,“ obrátil sa k samému Plavému, ktorý na žalobu došiel, „dal by vám dorgatórium.^[113] Ale Ondrík! Ja viem, že on to tak nemyslí…“

Pán Ondrej vošiel dnu a sadol k pani Amálii. Jej sa zdalo, že s ním došlo k nej kus svojského vzduchu, aby sa v tejto cudzote nezadusila. I mala sa k nemu s tou srdečnosťou, ba vrelosťou, ako ku človeku svojskému, ako k rodine. Prisadla k nim i tetka Šemická, ale nikdy nezapustila korene. Vycítili tanečníci, že táto osoba „v najlepších rokoch“ oddáva sa tancu s pôžitkom; že zovrela v nej stará náruživosť a krú sa rozprúdila. A ešte najväčšmi ich vábilo k nej, že sa na nej nevidí tá stiesnenosť, ako na jej susedke, ba že neprejavuje taký strach ako ona ani voči remeselníkom. „Tá stará panna je ako našská, nemá na sebe zemianskej nafúkanosti,“ zdeľovali si dôverne mládenci a vyhľadávali ju rad-radom.

Huba prisadol k žene a díval sa roztržite na tanec. Nevšimol si Ľudmily Pekárovskej na rukách Janka Dukáta. Dievčina ožila divadlom a menovite skúškami, na ktorých známosť s Dukátom zapúšťala čím ďalej, to hlbšie korene. Zas sa díva na svet očima plnými dôvery i nádeje. Tá akási zamyslenosť a do seba utiahnutosť z nich sa vytratila. V stykoch s druhými zas je veselá, družná, otvorená a dnes akoby znovu zaujala medzi dievčatami miesto, ktoré po nej ostalo tak dlho neobsadené. Pavel Chvojan zas s Oľgou Rešetárovou tvoria mladý párik. Tu konečne sa vyjasnilo i pani matke dubnickej, čo to „študovanie“ Chvojanovo v Dubniciach znamená. „Musím sa zhovárať s ,ním,‘“ myslí na muža, „čo on na to povie. Na každý pád je ešte primladý a ďaleko od svojho cieľa. Takéto známosti nikdy nebývajú užitočné. Dievča zavedú a konečne nechávajú ho sedieť. Akokoľvek, musí sa čosi urobiť…“ A na okrúhlej, pokojnej tvári dubnickej pani matky nikto by nevyčítal, čím sa ona zožiera. ,Sedí si ani kvočka na hniezde,‘ myslí sokolčianska pani matka, trochu závistlive. „Bože môj — dakto sa natrápi, nastará, kým k dačomu príde a inému letí šťastie rovno do domu a netreba mu preložiť krížom slamy.‘ Tým „šťastím“ myslí Chvojana, ktorý sa jej rozhodne páči, ,Je mladý, ale nenie šialený ako druhí, ani potáraný. Ten si iste po Oľgu príde,‘ uzavrela dávno v sebe, keď zbadala, čo sa medzi ním a Oľgou snuje.

Huba nepozoruje nič z tohoto života zákulisného, ani jedno z tých vláken, z ktorých sa splieta to divné tkanivo, čo sa zovie „spoločenským životom“. On len vidí rozjarenú mlaď, rozohriate tváre, rozveselené prsia a srdce. „Všetko sa veselí, všetko plesá. Im je toto ozaj veľkolepá zábava.“ A všetky tieto vlny udierajúc o jeho vnútro budia v ňom akúsi dutú, smutnú ozvenu. „Hľa tri roky, a ako divne sme vypadli z tohoto víru. Zapadli sme — život v nových útvaroch šumí nám nad hlavami. Starneme…“

Čosi tak smutného zaľahlo mu na dušu, že nemôže tu byť, počúvať hudbu, účastniť sa tejto všeobecnej veselosti. „Starneme — starneme…“ hučí mu ustavične v hlave. Pozerá skoro nežne na ňu, ktorá sa mu obetovala, ktorá má s ním nastúpiť i dokončiť trúchlu púť starnutia… A ona ešte mladá, svieža, s inými túžbami i nádejami. Jemu obetuje všetko, nie možno vďačne, ale predsa bez reptania. „Ba ako mi napadla nešťastná myšlienka prijať od nej takú obeť! A čo mi prospieva jej obeť? V čom mi pomáha? Veď ona mi neobľahčuje postavenie!“

Prešiel dvoranou a v zrkadlách vidí svoju podobu. ,Teda toto je ten starec,‘ diví sa, vidiac sa v zrkadlách mihotať postavu mužnú, plecitú, kypiacu silou i zdravím, „Starec s takýmto elastickým mohutným krokom, až parkety sa ohýnajú!“ Vtom vstúpil do dvorany starý Hlôžka so šedivou bradou, v prostriedku rozčesnutou, prestretou po prsiach. Tvár červená, čierne oči akoby svietili a horeli mladosťou. Proti nemu ide skupina dievčat meštianskych, držiacich sa popod pazuchy, ovievajúcich sa vejármi. S nimi Gajdoš, Rábik a ešte mladý krajčír, Jozef Michna, ktorý s velikou okázalosťou užíva „slečna“ a „vy“, až dievčatá, nezvyklé na takéto názvy, trochu sa hanbia. Ba Lotka Prúniková, dcéra Michala Prúnika, bývalého paliera a teraz „unternehmera“,^[114] zjavne aprehenduje pre názov „slečna“ i „vy“. Slečnou nazvali v Lubinej jednu mladú, rapavú cigánku — vynález pána Lubinszkého Eduša, teraz katastrálneho úradníka, ktorý si mohol s ňou dovoliť i tento žart; a „vy“ jej znie doprosta sedliacky a ju tak uráža nielen z úst Jozefa Michnu, ale i „toho s kučeravými vlasmi a s tým osedlaným nosom“, čo nenie nik iný ako náš Bohuš Rešetár. Ale Jozef Michna je za to dobrej vôle a spokojný sám so sebou, že takú obyčaj si nadobudol v Pešti, obracajúc sa v našskej spoločnosti. Starý Hlôžka vidiac túto mladú skupinu pred sebou, podkľakol trochu a luskol prstami v povetrí.

„Eh, keď vidím takú mladosť pred sebou, sám by sa dal do skoku!“ zvolal. „Čiže škoda, že som nie o dvadsať rokov mladší!“ Dievčatá sa usmiali spôsobne a pokračovali v promenáde.

,Ten hľa by chcel byť o dvadsať rokov mladší,“ húta Huba, ,a i tak by mu bolo o dvadsať rokov viac, ako teraz mne. Ten hľa cíti v sebe ešte vlnobitie života a ja hovorím už o starobe. Ako ju to my chytro derieme oproti týmto starým…‘ Zišiel mu na um i starý Rešetár, ba i zarytý Rózik: ani na jednom z nich nebadať ustatosti, zodratosti. „Oni sú z iného kovu,“ robí si záverky, „odchovaní pod mladými lúčmi slobody. Videli svitať prvé jej zore — a bárs nikdy nevyšla a nezahriala ich celým svojím svetlom, predsa im dala na celý život života…“

Po prestávke zahrali štvorylku a do radu vstúpili i Ondrej Kuchár s pani Amáliou a Huba s tetkou Šemickou. Kuchár sa chová k pani Amálii i teraz s takou velikou úctou a bázlivou neistotou ako vždy. Jemu sa zdá, že táto žena nemá na sebe nič pozemského — a keď fúkneš na ňu, rozíde sa v jemný obláčik. I ledva dotýka sa jej tenkých prstíkov, vtesnaných do rukavičiek. Páči sa mu ako podarená elégia, lebo z celého jej zjavu dýše naň akási hlboká zádumčivosť.

Proti nemu stojí tetka Šemická. Tvár pokrytá mladým rumencom, živá, rozjarená. Oči horia zvláštnym leskom, ktorý včera, akoby bol skrytý býval a dnes náhle vystúpil z úkrytu a pretiahol oko a tam sa smial teraz akoby Ondreja prekáral. Ba tu i tu trafí Ondreja z nich strela, ktorá ho núti, že na chvíľku zatne dych a potom ho dvíha odkiaľsi, tam, zhlboka. ,Kto by sa bol nazdal!‘ rozumuje sám v sebe, nehľadiac ani na tetku, ale kdesi na vyleštené parkety. ,Včera ti sedí za stolom; nikdy nevieš, či je „stará pani“, či „kišasonka“ a tu dneska stvára takéto divy. Nikto by nepomyslel, že je to „tetka“ tejto smutnej ženy.‘

Tetka Šemická ako ožila sama, tak oživila i Hubu. „Dobre sa cítim,“ odpovedá mu na otázku otvorene, „ako ešte nikdy, na žiadnom plese. S takou chuťou som už — počkajte, koľko je to rokov… hej, bude na jeseň šestnásť rokov, čo sa naša Lujza vydávala…“ A zadychčala sa týmto hovorom chvatným, cez ktorý sa prevaľovali staré rozpomienky i dnešné silné dojmy. „Až mi je hanba, že na staré dni — ale čert — stará náruživosť. Za tancom som sa večne prepadala…“

„Mňa veľmi teší, že sa dobre cítite na našej zábave,“ nemohol utajiť v sebe povzdych. Veď oproti vidí mučedlnicu, ktorá dnešnú noc strávila na mukách. „Tým viac, že ste, myslím, na prvej. Nenájdete tu tej nádhery, okázalosti — ale tým viac istej srdečnosti a, takrečeno, rodinného tepla.“

„Preto sa i cítim dobre,“ odpovedá tetka, nemálo prekvapená týmto novým akýmsi zmäknutím z jeho strany. ,Iste nebude čosi v poriadku,‘ napadá jej a až teraz si všíma pani Amálie a zronenosti na jej tvári. ,Bola zase scéna? Bože môj — čo je to medzi nimi?‘

A tieto úvahy navrátili ju skutočnosti. Akoby ju sotili do kruhu, z ktorého bola prvej sa vykrútila. Zo starých uspomienok a ich náhleho akoby rozkvitnutia, nezostalo nič, iba chladná hmla nedorozumení v rodine Hubovej. ,Čo ťa do nich? Ži svojským životom. Odtrhni sa od ich osudu — nech sami sa hľadia v ňom vynájsť…“ A neobyčajne je lákavá táto myšlienka. Hlavou hučia akési druhé myšlienky, celkom odchodné od doterajších — prebudené zo zakliatia, kde šestnásť rokov spali tuhým spánkom…

Huba, akosi uspokojený, možno následkom ustatosti, prisadol k svojej žene. Trápilo ho, že sa nepremohol v rozčúlení, ale že ju trestal tak citeľne, odíduc do druhej izby. ,Veď ona je nie vina — hľa, ako sa premáha!‘ I skočila mu v povedomie celá nesmierna priepasť medzi minulosťou tejto ženy a prítomnosťou. Sám koľko ráz sa nudil vo spoločnosti cudzej i ledva premohol v sebe odpor proti nej. Musel sa siliť, aby nezutekal a útekom neprovokoval škandál. ,A ona je žena — jej je ťažšie sa vžívať do druhého ovzdušia, ťažko privykať pomerom celkom rozdielnym.‘ Mihla mu síce hlavou myšlienka na tetku Šemickú. ,Hľa, ako si tá vedie tuná, sťaby bola prežívala matičné zhromaždenia. Čo je to za divný úkaz? Ale tu zas mu napadlo, že jeho žena je povaha do seba zatvorená, viac uvažujúca i následkom toho veľmi húževnatá, kdežto tetka svojím temperamentom živým, otvoreným, obsahuje v sebe mnoho prispôsobovačného kvasu. „Rimanom Riman, Židom Žid,“ to je heslo všeobecne zemianske, ktoré tetku presiaklo vonkoncom.

Ondrej Kuchár podľahol starému hriechu, ktorý roky mohol byť v ňom akoby učupený, kde ho nikto netušil, ani sám jeho majiteľ — a zrazu zdvihol hlavu a prevrátil Ondreja v iného, takrečeno, človeka. Práve ako u niektorých ľudí, keď ich prekvapí „pijanský kvartál“, v ktorom vyvádzajú veci, pre ktoré sa polroka hanbia. Je to hriech všetkých, tzv. solídnych ľudí, usadlých, ktorých už každé bláznovstvo prešlo. Keď totiž sedel Ondrej náhodou pri víne, roztatáril sa, napájal korheľov, objímal sa s nimi a sám triezvy, rozsýpal bankovky cigánovi. Alebo sedel pri tartlíku a nevinne kibicoval a odrazu prisadol k ferbli a prehral cez noc voly. Neraz sa nad tým zamyslel, čo je to a keď to rozvážil, zdávalo sa mu, že pozostáva z dvoch Ondrejov: jeden obyčajný a druhý, ten učupený, o stenu pritisnutý.

Nenie si povedomý ničoho, ako sa to prihodilo — iba vie, že sa premenilo všetko okolo neho. Nastal akýsi veselý šum, plný veselosti, života. Muzika radostnejšie bije pod päty, tanečníci nekývajú sa mechanične dľa taktu, ale s vnútorným pôžitkom. Dievčatám živšie horia oči a sála z nich horúci dych, ktorý omamuje tanečníka. Všetko, čo bolo, padá, do priepadliska — súvis medzi ním a terajškom akoby prestrihnutý. Nejestvuje župan, ani slúžny, ba ani „Pišta báči“ a jeho kancelária.

Obsadla ho taká široká, neobsiahla veselosť, že musí sa zdržiavať, aby nezavýskal. Keď zahrali polku, on prvý sa vrhol do kola, vedúc tetku Šemickú. Nehovoril ničoho i pritváral oči, aby sa na ňom nepoznalo, v čom je. Ale ona cíti v ňom premenu a to v tej tvári až nevinne veselej, šťastím rozkochanej i v tých zvratoch, plných ľahkosti i zručnosti. ,Kto by sa doň nazdal, že vie tak tancovať!‘ divila sa, oddávajúc sa ochotne zvýšenému pôžitku. ,Akoby ťa nosil — ani necítiš, že ťa vodí. Kto by sa bol nazdal!‘ Dnes večer nemala ešte takého tanečníka. Podajedni tancovali s ohňom, ale bláznivo, tak, že unavovali. Iní zas s rozvahou a tým fádnejšie, lebo chceli vložiť do tanca vážnosť, ktorej on je nepriateľom. A tu on uhádne práve tú mieru pravú. Ani fádne, ale ani nie bláznivo. Prišlo jej až ľúto, keď muzika zamĺkla a on ju viedol popod pazuchu. ,Škoda, že nehrajú ešte,‘ pomyslela. Obvyklé „ďakujem“ išlo jej naozaj od srdca, keď sa jej on s neobyčajnou zručnosťou uklonil, ktorá zručnosť až hraničila na šviháctvo. Pozrel spod obočí na ňu, celkom krátko, ale z toho pohľadu dotklo sa jej čosi tak radostného, že i jej srdce chytrejšie zabúchalo. ,Čo sa to s ním robí?‘ pýta sa samej seba, lebo on rýchlo odišiel, nechajúc ju s takou hádankou v duši.

Len čo zahučali prvé takty, Ondrej sa zjavil v izbe a zastal zase pred tetkou. I zas unášal ju ako na krídlach melódie sladkobôľneho „lassú“. Keď im prišlo pri zvrate, že zostali zoči-voči (vtedy nebola ešte móda šúľať dámam driek medzi spotenými dlaňami), nikdy nepozrel na ňu, ale vždy upieral zrak donekonečna, sťaby stade privolával diablikov oduševnenia. Ona tuší, ba celkom určite vidí, že „mu koliesko preskočilo“, že celý ústroj vnútorného žitia sa poprevracal. Že čosi doň buchlo i vyšinulo ho z obyčajného behu. I díva sa naň okom, plným veselosti i akejsi radosti, ktorú nemôže zatajiť. ,Aký je falošný! Myslí, že ma prekabáti, a ono ja viem dobre všetko, všetko…‘ I s novým pôžitkom oddáva sa tancu. A keď mierny tok lassú sa prevrhol do čardášu, Ondrej zabudol na všetky ohľady a nesnažil sa už ani pokrývať, čo sa v ňom robí. Mával šatkou, ohýnal hlavu, prikladal dlaň na zátylok i dupotal i zvŕtal sa. Démon tanca posadol ho do úplného samozabudnutia. Na šťastie toto je „na rozchodnú“, ten istý démon uchvátil všetkých nemal kto pozorovať jeho. „Ešte jednu!“ kričal i on zadychčaný, dvíhajúc päsť proti cigáňovi, ktorý začal fidlikať, ako obyčajne robí na konci čardášu. Druhou rukou drží tetku Šemickú tuho okolo pása, akoby sa bál, že mu utečie. Cigáni nadstavovali jeden kus za druhým do nekonečna, ale rozdupkaným v kole to všetko nedostačovalo. Biele denné svetlo, ktoré vzdor svetlám prenikalo záclonami, akosi rozzúrilo ešte väčšmi tanečníkov, pripomínajúc, že sa už toto nikdy nevráti…

„Teraz by ja tancoval, keby sa i sedem nocí sňalo,“ preriekol s banovaním, keď prekladal tetke široký plášť ponad plecia. „A už koniec!“

„Tak vám treba, prečo ste nezačali zvečera!“ odpovedá tetka, pozrúc naň zo strany.

„A čo ste vy utratili?“ pýta on, sám nevediac, čo hovorí. Napadlo mu razom, že tetka stratila v tomto okamihu istotu v pohľade i v reči. Jej oko, keď sa ho i dotkne, akosi náhlo zvezie sa na inú stranu. Nepočul ani, čo mu odpovedala, iba zvuky jej reči hukotali mu v ušiach vodopádom, a medzi nimi sa prelievali ešte zvuky posledného čardáša. ,Aká je červená,‘ napadlo mu, keď si stavala klobúk na hlavu, nemohúc odrazu zatknúť ihlicu, ako sa patrí, ,i ruky sa jej trasú.‘ A toto i jeho donáša do akéhosi rozčúlenia, a medzi to ešte vždy zvučí známy čardáš.

„No poďme,“ vraví ona, priťahujúc široký plášť k drieku. „Naši budú už dolu.“

„Dávno museli odísť,“ odpovedá Ondrej, ale čosi celkom iného myslí.

Pred nimi sa ešte zosypalo dolu úzkymi schodíkmi klbko dievčat, premiešané šuhajmi. Veselý štebot dievčí mieša sa s drsným hlasom šuhajov a mužov. Na schody vykročila i tetka a Ondrej zápäť za ňou. Pozerá, ako dve mohutné žily na tyle ihrajú jej pri každom kroku sťa klávesy — tu sa vyšinú, až sa prehĺbi medzi nimi korytovitá dolina, tu zas zapadnú a šija ostane zaokrúhlená. Okolo nej poletujú jemné, krátke vlásky, ktoré sa vyslobodili z účesu — dlhšie medzi nimi zasadli na límec plášťa.

Zo schodov ovial ich chlad letného úsvitu a Ondrej musel utláčať čosi mocného, neodolateľného v sebe. Pri prvej zákrute schodov vyšli zo sféry lampy — a denné svetlo len horko-ťažko sa sem predieralo, sťaby sa muselo boriť s tuhou tmou, ktorá nechce vytratiť sa z tohto podareného útulku. A toto šero donútilo Ondreja napnute načúvať, či nejde za nimi niekto dolu schodmi; akési škubnutie v lakťoch, takže celou silou stíska päste v kešeni svojho kabáta. Srdce tlčie, že nebolo by div, keby i dupot krokov prehlušilo a čosi ho ustavične báda a šepoce mu: ,Teraz — teraz…‘ Ešte jedna zákruta a prídu dolu do brány. To čosi ho ešte raz pochytilo a núti ho, aby držal ruky zatvorené v kešeni. ,Nejdem — nejdem,‘ odpovedá on uvedomele na to nástojčivé, neodbytné ,teraz‘. A vtom len že sa nepotkol a neprevalil. Pristúpil totiž šaty tetkine, a kým sa im vyhol, ona musela postáť. S tým sa s ňou našiel na jednom schodíku, kým ona do ľavej ruky zberala šaty, aby ich nadvihla a predišla podobným nehodám.

A tu sa stalo po vôli tomu ,teraz‘. Ondrej nevie, ako to urobil — ale fakticky to urobil. Vzal tetke hlavu medzi svoje horúce dlane a už jej zahorel bozk na ústach. Akoby si nebol istý, že to bol bozk naozajstný, oddialil trochu hlavu od nej a držiac ju pevne, hľadí jej do očú. ,Nehnevá sa,‘ preletí mu hlavou a zase sa jej sype na ústa nie jeden, ale celý dážď bozkov.

„Ach!“ zvolala tetka, ale hlasom priduseným. Ten, kto vidí do srdca, i jeho najskrytejších záhybov, len on mohol by určite rozložiť, čo sa skrývalo za tým ach! Či hnev, či prekvapenie, či konečne dačo — druhého… Tiež sa nevie ako, ako nie — ale celkom iste jej rameno bolo okolo Ondrejovej šije ovinuté. Snáď mimovoľný pohyb prichytiť sa čohosi pevného, aby nepadla. I nevie sama, ako to bolo — ale je isté, že keď tvár oslobodila spomedzi jeho dlaní, tá zas sa priblížila k ústam Ondrejovým, ale len na čas.

To trvalo jeden jediný okamih. Tetka pozrela na Ondreja akosi čudne, ako ju ešte nikdy nevidel pozrieť. Prihladila idúcky tvár a rezkým krokom došla na preddomie. Tam stojí Huba so ženou.

„Kde si tak dlho, tetuška?“ pýta pani Amália, ktorej sa privierajú oči.

„Nemohla som chytro klobúk postaviť,“ zacigánila tetka, začervenajúc sa, lebo pri nej stál Ondrej, svedok toho podivného opozdenia. „Oh — či je zima!“ trasie sa tetka, kráčajúc popri pani Amálii.

Ondrej ako stratená duša za nimi popri Hubovi, ktorý stíska sánky, aby sa nerozzíval. I keď sa od nich oddelil, ako stratená duša sa vlečie do svojho mládeneckého kvartieľu.