Zlatý fond > Diela > Syn výtečníka 1


E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Syn výtečníka 1

Dielo digitalizoval(i) Gabriela Matejová, Viera Studeničová, Michal Belička, Silvia Harcsová, Lenka Konečná, Michaela Dofková, Zdenko Podobný, Ivana Gondorová, Viktor Frischer, Ivana Lamy Žulčáková, Boris Zápotocký, Daniel Winter.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 109 čitateľov


 

6

Doktor Ján Krivý dostal veliký, rekomandovaný list. V hrubej obálke bolo toľko spisov, sťa v truhlici čarodejovej. Vyťahoval ich jeden po druhom a odkladal na stranu. Boli poukladané pod poriadkom, ako litery A, B, C nasledujú. Konečne našiel spis do osmorky zložený a začal ho čítať. Spokojná ináč tvár podliala sa rumencom, žily mu v sluchách tĺkli napnuté. Prečítal, vydýchol a utrel si čelo, odkladajúc spis ku druhým na stôl.

„Žofka — Žofka!“ volá, odchýliac dvere na izbe.

Vošla drobná, stará ženička s dobrou, vráskovitou tvárou a zastala pri dverách, utierajúc dlane o zásteru.

„Tento týždeň prihotujte všetku bielizeň. Na dnes týždeň začne sa pakovať. Ja vo štvrtok odídem do Starej Bane.“

„Vari sa tam prihodilo dačo! Vari tatko, lebo mama…“ Stará gazdiná hľadí úzkostlivo do tváre svojmu pánovi, akoby očakávala dáku smutnú správu. Má svojho pána rada, i bojí sa, že dačo mu potkalo rodičov. Zná i jeho rodičov — otec, jednoduchý kováč, ale človek prísny, rozumný a dobrý. Mať nie prísna, ale zato nekonečne láskavá. Keď boli navštíviť syna, gazdiná sa do nich zaľúbila a oni do nej; teraz prostredníctvom doktora vždycky sa pozdravujú.

„Nič sa nestalo, čo by sa stalo!“ odpovedá doktor. „Ja idem vo štvrtok navštíviť rodičov a zabavím sa tam jeden týždeň. Za ten čas vy všetko spakujete, zriadite a Wiener mi to oddá na železnicu. O pätnásť dní už budem v Sedmohradsku.“[37]

„A čo tam budete robiť?“ pýta sa gazdiná. „Vari ženu…“

„Ženu hľadať?“ rozosmial sa doktor. „Čert nespí — a ničoho sa nezariekaj! Ja idem do Sedmohradska za lekára do baní na uhlie.“

To bola taká veliká novina starej Žofke, že dobrú chvíľu ju jazyk nechcel slúžiť. Hrnulo sa naň toľko zúrivých otázok, že jazyk zostal v rozpakoch, ktorú má prvej chytiť pod cepy. „Tu skapem!“ To bolo všetko, čo mohla povedať. A len že to mohla vyrieknuť, zaliali ju slzy a tečú dolu tvárou voľne, lebo Žofka spustila ruky, držiac medzi nimi zásteru.

„Plač numero eins,“[38] mrmle si doktor a trpko sa usmieva. „Sotva ho bude vo Sv. Michale viac.“ I trpkosť rozliala sa mu prsami, i akoby ho čosi nútilo, čím najskorej opustiť toto mesto a tiahnuť taďalej za šťastím.

„Nuž ale čo vám to zišlo na um, pre pána boha!“ vykríkla Žofka. „Kto vás na to zviedol! Veď vám nikde lepšie nebude. Čo vám chybelo? Len sa oženiť! A mohli ste i kosti zložiť tuná. Celé mesto sa bude búriť. Veď je toto neslýchaná vec…“ Doktor neodpovedal. Na toto všetko bol pripravený už vtedy, keď zadal za miesto banského lekára. Rozvážil on všetko na vážkach apatekárskych, a urobil, na ktorú sa mu stranu prevážilo. A keď to raz rozvážil, keď sa raz rozhodol, všetko mu bolo ľahostajné.

„Akože necháte kvartieľ! Veď ste ho vzali na päť rokov a neminulo rok, čo ste dvere dali maľovať i obloky. Vy vonkoncom nemôžete ísť; i v záhrade nedorástlo, iba čo trochu tej reďkve a mrkev. Akože by to bolo?“

„Musím sa s gazdom vyrovnať. To sa ľahko zariadi. Teraz už len urobte, ako vám kážem.“

Stará Žofka čím diaľ rozmýšľa, tým viac prekážok nachodí. Dľa jej súdu urobil doktor ohromnú ľahkomyseľnosť. Ba kde podel rozum — nič po nič odísť zo svojho mesta, keď všetko mal nadobudnuté, keď sa mu sedelo v teplom. Prečo sa neoženil? Hľa, tento mladý doktor, len čo prišiel, oženil sa a dobre, nie mu je treba krížom slamy preložiť. A život by mal bezstarostný.

Doktor Krivý odišiel rovno k Hubovi. Neboli síce už tak dôverní, ale čosi nútilo ho ísť k nemu prvému. Sucho, akoby išlo o vec jednoduchú, každodennú, zdelil mu svoje rozhodnutie. Huba si vydýchol. V najtajnejšom kúte srdca cítil akési uľahčenie. ,Hľa, nebude ťa už mučiť. Nemáš sa koho ľakať. Nebude ťa mať kto terorizovať. Môžeš sa zariadiť, ako sa ti páči. Si slobodný…‘

Skoro sa uľakol týchto myšlienok. Veď boli vždy priatelia, a úprimní. A úprimnosti dnes tak málo medzi svetom. Nebol spoločník príjemný, ale mohol si sa spustiť, že ti radí najlepšie, ako mu srdce káže. Môže byť kto druhý príjemnejší, ale nie úprimnejší, svedomitejší.

Hľa, i jeho liečil, keď mal zapálenie pľúc. Skočil mu pred oči obraz, ako sedí priateľ cez noc pri jeho posteli. I ako raz ho videl sediaceho vo foteli spať. Vtedy sa dosvedčilo jeho priateľské srdce. Pozdejšie, pravda, sa zase odcudzili trochu. Aspoň neschádzali sa denne. Nekovali plány, neradili sa o každú vec, ktorú mienil podujať jeden, lebo druhý. Áno, stalo sa to vtedy, keď sa Huba oženil. Ba čosi prvej. Huba vycítil, že ženba sa nepáči doktorovi, bárs o nej nikdy nehovorili. Vôbec v tejto jednej veci nehovorili medzi sebou. Jeden, jediný raz padlo pár slov medzi nimi — po velikom stoličnom plese, kde Huba sa zblížil pani Amálii tak nápadne, že všetky baby za dva týždne o ničom druhom nehovorili. Vtedy i doktor riekol priateľovi: „Mišo, a ty znáš, čo sa hovorí o tebe?“

„No?“ Ale vidno, že advokát znal, lebo zatajil sa v ňom dych.

„Že si berieš Amáliu Dúbravnickú.“

„A čo na tom?“

„Nič mimoriadneho, ak nie to, či si si to dobre rozmyslel.“

„To značí, že ty si proti tomu!“ riekol Huba podráždený.

„To by značilo málo. Ja nemám v tom rozhodujúce slovo. Ba žiadneho slova. Veď i toto ťa nepochopiteľne rozdráždilo. Ale moja povinnosť je ešte raz ti povedať: Mišo, dobre si rozmysli!“

„Ak znáš dačo proti nej, prosím, povedz otvorene. Nie je hodna vari byť mojou ženou?“

„Je, ale je nie pre teba. Nie je naša.“

„Ty si úzkoprsý!“ rozosmial sa Huba. „Akoby ženino presvedčenie bolo zo žuly! Za dva týždne ju premením. Ostatne, ja som nič takého nepozoroval na nej. Jej dom je úplne indiferentný. Ja myslím, že ona vôbec nemá presvedčenia: ani nášho, ani protivného. Je mladá, ešte sa môže preporodiť…“

A o tom už viac nehovorili. Každému napadlo, že doktor nebol svojmu nerozlučnému priateľovi ani na veselí. Bolo to síce v jeseni, keď panovalo plno chorôb, ale ani týmto nechcela to ospravedlniť verejná mienka. A toto, jediné toto, bolo medzi nimi i ostalo naveky. Bývalé priateľstvo nikdy už neožilo.

Ale Huba v tomto okamžení zabudol na to. Zajagala sa mu rozpomienka na staré časy, i prišlo mu ľúto. Mnoho, mnoho prichodilo mu stratiť. Tak, akoby mu išli podraziť jednu nohu.

„A čo ťa to nadišiel za vrtoch!“ oboril sa na priateľa; „ináč sa to ani pomenovať nedá. Ja nemôžem nájsť jediného dôvodu za toto rozhodnutie. Toto mi je ohromný rébus, nad ktorým rozum stojí.“

„Ja mám dôvody a, vidí sa mi, celkom rozumné dôvody. Predovšetkým starosť o budúcnosť. Vidím, že teraz stojí na slabých nohách: moja povinnosť je postaviť ju na pevný základ.“

„Ty predsa si večne tu zabezpečený. Vždy vyrobíš svoj kus chleba.“

„To je otázka. Doktor, keď ostarie, najlepšie nech zatvorí svoj krám. Málo sa ich udrží na površí. Pod záplavou nového podrostu obyčajne sa utopia starí veteráni. To je sudba, a či prirodzená logika udalostí, odôvodnená Darwinovou teóriou.[39] A kam potom? Nemôžem nasilu zvať k sebe pacientov. A druhý dôvod: ja chcem byť neodvislý.“

Huba zalomil rukami. „Čo to hovoríš, človeče! Kto je viac neodvislý, ako privátny lekár?“

„Tak sa zdá, ale zdanie klame. Je neodvislý, ale odvisí od každého. Keď by chcel uhájiť svoju neodvislosť, stratil by pacientov, ako mnoho ráz sa mi prihodilo. I najnovšie, ako mi došiel konkurent.“

„Ty sa len nejdeš ľakať konkurencie!“ zvolal Huba.

„No — možno nie, kým sa pohybuje na poli vedy, alebo, recme, medicíny. Ale čo! Keď máš i takých figliarov, čo ju zatisnú na druhé pole, napríklad na spoločenské. To ja nemôžem za nimi, bratku. Tam sa ja radšej poddám. A tu vidíš, i poddávam sa. Ustupujem.“

„Ale ustupuješ včas — pred bitkou. Ako je to?“

„V tomto prípade lepšie je včas, ako pozde. Teraz je ústup čestný a pozdejšie mohol by byť hanebný… Ja vidím už teraz symptómy možnej svojej porážky, preto ustupujem. Len netaj, a nehnevaj sa. Ty si mi priateľ a ťažko si ma niesol. Pripadalo ti, že ťa chcem otročiť, pripraviť o vlastnú slobodu. Len vyznaj: bol som ti nepohodlným. Možno si ma sám v sebe hľadel ospravedlniť, ale to si ty, priateľ. Druhý ma mohol odsúdiť i odcudziť sa mi. I fakticky sa všetci zmiatli, keď videli rozdiel medzi mnou, starým medveďom a mladým švihákom — hladkým, príjemným. A väčšina sú už na skoku, odtrhnúť sa mi z povrázku a preskočiť do druhého košiara…“

„Ja som istý, že v mnohých oboroch ťa mladý nahradiť nebude môcť. Odídeš ty — bude musieť prísť druhý. Ty by si vždy bol zabezpečený pred tou možnosťou, ktorú ty už dnes vidíš.“

„Nie — ja chcem byť neodvislý. Ja chcem mať istý kruh, nad ktorého zdravím bdiem ja sám. Ja nechcem nikdy prekášať na cudzom záhone, ale netrpím, aby druhý na môj prišiel sa brodiť. A preto beriem stanicu, kde tritisíc ľudí budem liečiť jediný ja a nikto druhý. Ja sám sa chcem trudiť a sám chcem mať i odmenu. Ani o to, ani o toto s nikým sa nemôžem deliť. Vôbec ťažko je všetko porozkladať, ale ako to ja mám v hlave — ja som celkom rozumne urobil, že som vzal túto stanicu.“

Od tohoto dňa Huba i doktor stali sa zas starými priateľmi. Čo bolo medzi nimi, v pravom zmysle slova bolo pochované, zabudnuté. Huba čítal každý deň úzkostlive, o koľko menej bude žiť s priateľom. To isté bolo i s druhými. Všetky kruhy, ktoré už-už bočili od neho, zhúkli sa okolo neho. On sa zase stal strediskom, zase bol na tom mieste, ktoré dosiaľ zaujímal, a začal ho málo — pomálu utrácať. Zase chodilo jeho meno z úst do úst a všade spomínané s povďakom, láskou i rešpektom.

Keď odchodil na koči, sprevádzaný Hubom, utrel slzu, ktorá mu vypadla. Huba s výčitkou pozrel naňho, sťaby mu riekol: „Vidíš, nebolo to treba.“

A doktor odpovedá: „Bolí, bolí — ale je na osoh.“



[37] Sedmohradsko — krajina v bývalom Uhorsku, dnes patriaca Rumunsku

[38] numero eins (nem.) — číslo jeden

[39] Darwinova teória — Darwinova vývinová teória, podľa ktorej sa v prírode všetky druhy rastlín a živočíchov ustavične menia a vyvíjajú prirodzeným výberom




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.