Zlatý fond > Diela > Syn výtečníka 1


E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Syn výtečníka 1

Dielo digitalizoval(i) Gabriela Matejová, Viera Studeničová, Michal Belička, Silvia Harcsová, Lenka Konečná, Michaela Dofková, Zdenko Podobný, Ivana Gondorová, Viktor Frischer, Ivana Lamy Žulčáková, Boris Zápotocký, Daniel Winter.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 109 čitateľov


 

7

Emil Huba stal sa chlapcom celkom rozumným. „Už všetko rozumie — všetko!“ zvolala neraz šťastná mať vo vytržení. A otec sa usmieva, keď čuje naň pochvaly zo všetkých strán.

„Telo ani remeň!“ chvália ho staré ženy, ktoré Hubovi záhradu obrábajú, chytajúc ho kde-kade a mačkajúc rukami.

„Ruky ani váľky!“ chváli ho druhá.

„Chlapec ani dubec!“ doloží tretia.

„Nikto by nepovedal, že má niže roka!“ vraví tretia.

Vôbec jedna licituje nad druhú, menovite večierkom, keď pán a pani sedia na verande a po stole sa rozvaľuje malý Emil.

,Musí byť na ňom čosi neobyčajného,‘ myslí si Huba, ,Každý ho obdivuje, každý!‘

A kde by nie! Chlapčisko nechce sa už varovať na obyčajný spôsob, ležiačky. Hneď a hneď dvíha hlavu dohora, i ruky vyťahuje spod povoja. „Vskutku, rozumie už, ako mu je lepšie,“ poučuje ženu svoju advokát. Tu i tu chytí ho za ruky a dvíha dohora. Chlapec staví jednu nohu pekne ku druhej, a pravou i dupne, sťaby chcel tancovať. „Čochvíľa sa vám pustí na nohy!“ poučuje ho pani Kramerka. „Nezviete ani, iba keď bude behať po dome.“

„No do tých čias plno vody ujde,“ pochybuje otec.

Zato rukami zná veľmi dobre vládať. Božechráň postaviť pred neho lampu lebo sviečku. Hneď ju uchytí a vyvalí. Lyžičku zná držať v ruke i vložiť do úst — pravda, rukoväťou, a nie pravým koncom. Kúpili mu hrkálky, na jednom konci všakovak cifrované a v rukoväti zasadený koreň fialkový. Slúži na to, aby dieťa mohlo si ním ďasná trieť. Takýchto hrkaliek celá zbierka povaľuje sa po izbách: sčiastky polámané, sčiastky pokrkvané. Čo je chybné, odloží sa nabok a nadobudne sa nové. „Mohli by ste to všetko zobrať a darovať óvode,“[40] smeje sa Huba. „O všetko ma prinesiete tými hračkami.“

Ale to nebola výčitka. Veď on sám, keď ide náhodou do mesta, napr. do Pešti lebo Prešporku, donesie toho domov strach boží.

„Nech sa baví, figliar!“ a štípe ho do buclatej tváre. Áno, čo všetko by on vykonal za neho! Napr. už od dvoch mesiacov nefajčí britaniky,[41] ale obyčajné kuby. A to kvôli synovi: ,aby mu všetko neprefajčil‘, tak neraz si myslí. Aká to obeť, môže oceniť iba ten, kto bol nútený fajčiť tzv. kuby.

Ale kde by nie, keď zjavne vidí, ako dieťa sa ťahá k nemu. Keď ho vezme na ruky, to hneď vojde otcovi do brady a vidno, že by chcelo mu ju podrmať. „Všetko rozumie,“ smeje sa otec a išiel by ho najradšej zjesť. „Aká to radosť, kto odchová zdarné deti,“ myslí si a to v presvedčení, že on ich už odchoval.

Malý Emil opanoval všetko, celý dom okolo neho sa krúti. Emko pýta na štrimfličky, Emko sa idú prejsť, Emkovi je zima, Emko vás volá na obed, Emkovi sa drieme…“ Vôbec všetko robí sa prostredníctvom Emka. Ani muž nevolá ženu ako kedysi: duša, dušička, ženička, poklad, atď., ale jednoducho mama, mamička, mamúlik. Ona jeho tiež prestala zvať menom, alebo iným vybásneným názvom. Zostalo mu: apa, apko, papa, tato, tatko, tatúlik a papúlik. Šatstva má dostatok náš Emko. Keby ste videli jeho košele, reklíky, čepčeky, povoje, pančuchy, vankúše, obliečočky — vôbec jeho celú garderóbu, zadivili by ste sa, ba zhrozili, čo všetko potrebuje malé dieťa. Pani Amália venovala mu jeden oddiel v šifonéri, ale ten už čochvíľa bude preplnený. Lebo ona nikdy neodpočinie. Vždy pracuje a vždy za malého Emilka. Má všetko, čo potrebuje nateraz, ale i čo bude potrebovať nabudúce. Už i mikroskopické gätky sa tam skvejú z bieleho šifónu.

„Keď vám je len zdravý,“ hovorí pani Kramerka. „Nikto nepodstúpil s deťmi toľko čo ja. Od malička chorie každé: musíš sa oň so smrťou takrečeno prať. Aspoň, chvalabohu, žijú všetky.“

Iba raz sa rozniesol chýr, že v neďalekej dedine vypukli kiahne. Pani Amália ostala ako stĺp a jej muž hneď bežal k domácemu lekárovi, ktorým sa stal po Krivom pán dr. Kopácsy. I dr. Kopácsy doniesol lymfu,[42] direktne z Viedne objednanú, a zaštepil mladému pánovi kiahne. A nielen jemu, ale i pani Amálii, ba i Hubovi. Akosi začali sa triasť o svoj život, čo mali syna. Táto udalosť uviedla prvú disharmóniu do života nášho hrdinu. A pani Amália dve noci strávila nad jeho kolískou, umierajúc strachom, že ho horúčka spáli na uhoľ. Za to bola im veliká odmena, keď sa kiahne pekne zahojili a syn bol zaistený, že ho táto mrzká choroba nezohaví.

Ale darmo je, nezostalo toto bez ďalších následkov. Ruže na líčkach Milošových trochu pobledli, i pod očima naskočili mu zlovestné modré podkovy.

„Čože mu je?“ pýta sa pani sudcová. „Akosi vám padlo. Nebodaj sa mlieko dojke preskočilo.“

Začalo hneď vyšetrovanie proti dojke: čo jedáva, ako jedáva, čo robí, či neprestýda, či nemyslí na svoju domovinu, či nezanedbáva svojho zverenca. Jej život nebol hoden závidenia. Začali na ňu dohliadať, špehovať na každom kroku. Dojka čosi zvetrila, i prestrašila sa, že príde o službu nemilobohu.

Dojka nevedela rady. Tu jej zišlo na um, ako si ona líca farbila, kým bola dievkou. Ihneď si zaopatrila hlinku a pomaľovala líca Miloškovi. Efekt bol neobyčajný. Páni sa uspokojili, že Miloško je zase „červený ako ruža“ a dojku prestali preháňať. Ale ani toto šťastie nepotrvalo dlho. Na líčkach začali naskakovať pupenčeky, ktoré pozdejšie zvodnateli a na nich sadla chrasta. Tým spôsobom zachrastaveli líčka a na doktora zle-nedobre, že volaný zahorúca, neprekazil chrasty. Chudák doktor písal recepty pilne na vodičky, na mastičky: príroda je bezohľadne ukrutná — obyčajne musí skončiť dielo, ktoré započala. Menovite keď na Miloškovi probovali svoje umenie nielen lekár, ale i pani sudcová, i všetky panie, ktoré chodili do domu. Ba i ženičky, čo prišli predávať maslo, vajcia, hafury,[43] maliny, kuratá, kačky — vôbec kdektorá žena poradila svoj liek proti týmto chrastám. Nie divu, že sa rozjedali ďalej, menovite keď i mladý pán ich škrabal, čím len mohol.

Lekár dávno prestal navštevovať mladého pacienta; zdá sa, spozoroval, že pani Amália medicíny jeho vylieva na dvor. Na šťastie prišla akási žena a poradila prikladať tenké kolieska zo surovej švábky a na noc mastiť chrasty čistým medom. Pod touto medicínou začali sa chrasty sušiť, už či samy od seba, či od medicíny — a dr. Kopácsy prišiel celkom o autoritu. Ženička nielen víťazstvo odniesla nad jeho vedou, ale novú-novučičkú piatku, ktorú jej sama pani Amália vtisla do dlane.

Bohužiaľ, tým je nie skončené utrpenie Miloškovo. Zasa začal polihovať, i zase ho prikvačila horúčka. Uzniesli sa panie na tom, že sú to „zuby“. I lekára pripustili k slovu, ale môže sa povedať, že jeho slovo v tej porade vážilo najmenej. Dozvedel sa o kašičkách všakových, i zakázal ich dávať ďalej, odkážuc pacienta výlučne na prsia.

„Akože dopustíš ešte väčšmi oslabiť dieťa!“ dohovára pani sudcová. „Dieťa už potrebuje čo-to mocnejšieho. Kdeže by sa ono mohlo obísť pri prsiach! Horúčka prejde, keď sa zuby prerežú.“

I tak sa prerezali zuby, ale Miloškovi zostala malá behačka. Horúčka síce prestala, ale junák už nebol taký veselý, ani nohami tak veľmi nevirgal, keď ho rozvili. Napchávali ho kasičkami, ani jelito — iba úžitku nebolo znať na ňom žiadneho. Na stehnách mu odvisli kapsy kože — sadlo, horko-ťažko nagazdované sa spod nej všetko vytratilo. Spomínalo sa všeličo, ba pani sudcová spomenula i „úrek“ i „porobeninu“. Nešťastní rodičia s úžasom pozorovali, že dieťa zo dňa na deň sa tratí.

Koľko ráz prekliali doktora! Neposlúchli ani jednu jeho radu, ale zato jemu pripísali všetko nešťastie. Ba i on sám sa zmiatol, neznal, na čom je, keď zjavne musel nahliadnuť, že pod jeho rukou dieťa navidomoči hynie. Stratil istotu, dôveru vo svoju vedu a začalo sa habkanie na všetky strany a — čo je hlavné, bez výsledku.

Zuby z väčšiny sa prerezali a behačka nemohla sa nadobro zastaviť. Medicíny išli z väčšej čiastky všetky oblokom, doktor ostal v očiach rodičov najneschopnejším ignorantom. V tom zase nadarila sa akási ženička, čo predávala brusnice a tá vyrozprávala, ako tam a tam dieťa justík takto schlo a hynulo. I dobre, lebo nebárs, prišiel žobrák a ten poradil to a to. A dieťa ani čoby zas cápkal naň, počalo rásť a tučnieť.

Čo nevykoná prestrašená mať? Prepustila dojku a mladého pána chytila na kozie mlieko. Nič iné mu dávať nedala. A hľa, chlapec začal sa po troške zberať, i sadla i mäsa naberať na seba.

„Vidíš, čo ti vedia doktori!“ hromžila pani sudcová. „On ho chcel chytiť na dojkino mlieko a teraz vidíš — nič iné mu neškodilo, ako ono. Len ich slúchaj, ako by ti dieťa zakopali!“

No nebezpečia už nebolo. Ona už dávno prestala veriť doktorovi. A aby ho čím menej musela vídať v svojom dome, začala radšej sama dohliadať si na dieťa. Konečne je vždy rozumnejšie chrániť ho, aby neochorelo, než volať lekárov, keď raz ochorie. A známa vec, že najnebezpečnejšie je nastydnúť. Preto vynakladala všetko, aby ho od nastydnutia chránila. Našila mu teplých šatočiek, reklíkov, povojov vlnených i flanelových a tak ho držala, ako v bavlnke. Vynášala ho von iba keď slnce hrialo a ani lístok sa nehýbal. Obloky otvorila málokedy, i to najprv syna vo vozíčku pozakrývala. A predsa ani Huba, ani žena neboli si istí. Na druhé nemysleli — vždy len na Emilka. A ustavične so strachom.

„Ako je to?“ tuží sa Huba starému Ďorďovi Podubeckému, keď sedeli zas na verande pri fajočke. „Ja som sa tak tešil, keď sa mi narodil syn. Dobre som z rozumu nepodstúpil od radosti. Videlo sa mi, že mi padlo kus zlata do ruky. A teraz tá radosť tak sa premenila…“

„Vari si ho zunoval, toho škreklúňa,“ smeje sa starý. „To, amice, kým privykneš. Bude druhé, tretie… naučíš sa spať i keď všetci odrazu počnú muziku. Otec je ako vojak: v prvom ohni nemá pokoja a v druhom, treťom — to ani nepripustí k srdcu. Ja nikdy som sa neplietol do toho. Nech si riadi žena takú háveď. Ženská je na to ako stvorená. Tak ani ty — nech Amálka…“

„Áno, vám je ľahko. Ale my! Koľko sa natrasieme od strachu, že ochorie. Vidí sa mi, že spadol. Nenie taký, ako býval. Čo myslíte vy, ujo?“

„Ja sa ti do toho nerozumiem. Ale ak badáš dačo, zavolaj doktora. On nech povie. To je jeho remeslo. Ale ja myslím, že vy ste oba stratili rozum. Ešte neviete, ako, čo. Najradšej mať v dome dáku skúsenú ženskú. Nech tá ho vezme do ferheľu. Ak má žiť, nechže žije: ak mu je súdeno ináč — vy ho tu nezadržíte. To je môj rozsudok, ak chceš vedieť.“

„Súdenô ináč — súdenô ináč,“ hučalo mu v hlave. „Čo môže byť súdenô? Či sám človek nemôže vplývať na sudbu? Načo má teda svoj rozum, keď by nemohol napred vidieť, kde je zlo a vyhnúť mu? Súdenô ináč! To nemôže byť iba fráza, to je výmysel ľudský. To si vymysleli ľudia, aby mohli zvaliť svoju vinu na sudbu. Zvláštno, že privlastňujú sebe zásluhu, keď im ide dobre: ale keď sa obráti na zlo, zaraz sudba. Na svoje chyby sa zabúda!“

„A už ty hovor, čo chceš — ty nevykeruješ pred tým, čo ťa čaká. To ti ja povedám. A ty ho drž v hodvábe a ulož do zlatej kolísky a rob, čo len chceš a umrie ti, ak je to raz súdeno. Lebo ja neznám! Čo ty môžeš osožiť, ako predísť! To by boháči vôbec neumierali, lebo môžu sa chrániť. A ešte ty! Veď sa ty nerozumieš do toho a chceš sa brániť. Povedám, vám je treba skúsená žena, nech ona diriguje chlapca. Tá môže čo-to urobiť — ale vy!“

Huba sa zamyslel. Musel dať ujovi za pravdu. Veď on sa nikde neučil, ako treba zaobchodiť s deťmi. A Amálka ani tak. Má síce akúsi knihu, i riadi sa dľa knihy — v čom sa riadi. Ale knihe nemožno vyhovieť. Tam ti stojí: škodno je chodiť, škodno je ležať, škodno je stáť, škodno je na úvetrí, škodno sa ukryť pred vetrom — vôbec, čo robiť, všetko je škodno. Nuž čo budeš potom už robiť? Presvedčíš sa, že najlepšie spustiť sa na vlastný rozum a vlastný úsudok. Ale odkiaľ vezmeš úsudok, keď veci nerozumieš ani mak! Skutočne nemožno sa zaobísť bez vyskúsenej, spoľahlivej ženskej. Len kde ju nájsť!



[40] „óvoda“ (maď.) — materská škola, detská škôlka

[41] britaniky… kuby — druhy cigár

[42] lympha — látka na očkovanie

[43] hafury (nár.) — čučoriedky




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.