Zlatý fond > Diela > Syn výtečníka 1


E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Syn výtečníka 1

Dielo digitalizoval(i) Gabriela Matejová, Viera Studeničová, Michal Belička, Silvia Harcsová, Lenka Konečná, Michaela Dofková, Zdenko Podobný, Ivana Gondorová, Viktor Frischer, Ivana Lamy Žulčáková, Boris Zápotocký, Daniel Winter.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 109 čitateľov


 

3

Pomaly sa navrátil dom Hubov do obyčajných koľají. T. j. obyčajných natoľko, nakoľko sa vybavilo všetko, čo súviselo s narodením prvorodeného. Krstenie sa previedlo v dome, funkciu vybavil senior, schválne docitovaný, a asistoval miestny farár. V dome preto, lebo obrátil vietor severný, tzv. poliak, a ten by bol mohol doniesť croup,[17] šarlach, diftériu alebo druhú takú chorobu. Zvlášte, keď je nutná vec obnažiť hlavičku dieťaťa a vyliať na ňu vodu. I o vode treba doložiť, že to nebola obyčajná voda. Kupec Kupferstein, od ktorého pani Amália berie štofy, zná kupca vo Viedni, a ten zná zas kupca v Trste, a ten — atď., kým známosť dôjde do samej Palestíny. (Všetky tieto známosti pochodia rovno z Palestíny.) I touto cestou, zdĺhavými okľukami došla konečne v nevelikej fľaške voda Jordánska… Z nej bolo dakoľko kvapák vyliato na hlavu malého Hubu. I mnoho sa hovorilo a dlho o tomto akte. Zbytok vody pani Amália zas vliala do fľašky a zatvorila ju do truhly. Rátala snáď na príhodu.

Takou vodou — uzná každý — nemožno dieťa krstiť ani na Ondra, ani na Miša. Vyzeralo by to prosto smiešno. Sám Huba to nahliadol a ani nepredložil svojho návrhu. Nad tým sa dlho radila „triplallianz“:[18] pani sudcová, pani verejná notárka i konečne šťastná mať. A z porady vyšlo meno Emil. Je dobré preto, že litery v ňom dajú sa prehadzovať sťa pri permutácii — vyjde ti, čo chceš, Emil, Miloslav, Miloš, ba i svetochýrny Milan alebo Milán.

A večná škoda, že krst svätý nemohol sa odbaviť v kostole. Svet by bol videl aspoň čiastku batistového vankúšika, hodvábnych stužtičiek, všakových čipák i prikrývačiek, vôbec zázrak, zázrak, zázrak. I sám otec, keď ho videl, bol v rozpakoch, či obdivovať moc božskú, že ho obdarila takým buclatým potomkom a či obdivovať ženino umenie, ktoré stvorilo všetku tú nádheru, v ktorej pláva jeho dieťa.

Bol človek úplne šťastný, lebo i žienka sa podvihla z postele. Neutratila z krásy ničoho, iba získala. On celkom jasne vyčítal jej na čele majestátnu gloriolu materstva, zvýšenú čipkovým čepčekom, ktorý teraz riadne nosila. Nič nerobí, že on ustúpil do pozadia pred synom — mať večne s ním sa zaujímala, skoro úplne zanedbávajúc muža. Iba to ho trápilo trochu, že dakedy v celom dome nenašiel pokoja. Syn totiž energicky hlásil sa k životu na spôsob detí, tým, že plakal. Také produkcie trvávali dlho, dlho do noci, ba i nočným časom. Otec, nevediac inej rady, utekal zbabele z izby do izby i s posteľou, až konečne zastal v kancelárii. Odtiaľto nedal sa už vyhnať, držiac sa anglického my house is my town.[19]

Skutočne zlý bol Milan malý. Hrdlo mal zdravé. Amálka mu nedávala prsia, lebo bola slabá, ale i tak nemala odpočinku pre malého, zlostného. Huba musel sa diviť jej obetavosti, v ktorej závodila s dojkou, celé noci prenosiac a prekolíšuc malého na rukách. Preto sa i hneval trochu na doktora. Ten toto všetko neuznával, ale moralizoval bez podkladu. Napríklad už teraz by bol nedbal vychovávať malého. Zatracoval kolísku, zatracoval čičíkanie, hojdanie na rukách. „Nechajte ho, nech leží na pokoji. Ak ziape bez príčiny — zunuje. Ak má príčinu, hojdaním ju neoddialite.“

Každý uzná, čo je to za prevrátenosť! Ako možno vplývať na dieťa, ktoré nezná ničoho, ani to, či je na svete. Či má rozum, rozsúdiť, čo sa patrí, lebo nepatrí? Nebude on plakať, keď dôjde do vyššieho gymnázia. Vtedy sa už dá s ním prehovoriť rozumne.

Tak sa prihodilo — celkom prirodzene — že medzi Hubom i doktorom ochladlo priateľstvo. Amálku to tešilo. Ona oddávna bola presvedčená, že pani sudcová a verejná notárka majú pravdu, keď doktora opustili. Nie je zdvorilý, nemá uhladenosti, a nadovšetko je namyslený a hrubiansky a panovačný. V každom dome by nedbal poriadok sprevracať hore nohami. Zastarie sa do kuchyne, neujdú mu bály, hanobí tanec, ba ani len tej šnurovačke nedá pokoja. Vôbec nemá taktu. Myslí, že učenosť a bezohľadnosť sú rodné sestry, jedna bez druhej sa neobíde. I stíha ho zaslúžený trest: tratí jeden dom po druhom a zostáva mu iba sedliacka prax. Muž sa ešte vzpiera vziať mladého dr. Nyáryho do domu z ohľadu na staré priateľstvo — ale doktor iste doženie ho ta, že bude prinútený sa ho zriecť.

Našťastie koliky u mladého Hubu prestali. Ovšem, nie zásluhou doktora. Prišla na vizitu tetka z dediny — odchovala sestre osmoro detí — bárs stará panna, rozumela sa dobre okolo detí. Tá priložila dojke zvarené otruby na prsia, aby mlieko sa ohrialo, lebo bolo zachladené. A piť jej dávala lipový a bezový kvet. Koliky akoby bol sňal z mladého Hubu, i radosť bola prevíjať ho, ako boli plienky krásne zafarbené.

Otec Huba, môže sa povedať — len teraz prišiel na miesto a vrátil sa k obyčajnému povolaniu. Zmena sa stala iba tá, že večierkom neprechádzal sa sám so ženou. Pred nimi kráčala vyparádená, vytučená dojka s vyparádeným, vytučeným mladým pánom. Kto ich stretol, nepozdravil sa iba im, ale obyčajne hneď zastavil i dojku. Nadvihol biely pláštik, ktorým i tvár bola malému zakrytá — aby ho zlô povetrie nezašlo — a prehovoril mu pár zdvorilých slov, často i lichotivých. A robili to nielen ľudia z vyšších kruhov, ale i obyčajné ženy. Pravda, s tým rozdielom, že doložili: „aby ťa neuriekla“, daktorá ho i, sit venia verbo,[20] z tej samej príčiny i popľula.

Otcovi sa zdalo, že mu podskočilo autority v meste o dva šuchy. Darmo je, každý hľadí ináč na človeka ženatého a ešte keď má deti. Vidí v ňom prírast solídnosti, statočnosti. I radšej sa obracia k nemu, s väčšou dôverou.

A naozaj, v tieto časy zodvihla sa mu kancelária, že okrem koncipistu musel najať pisára kvôli „hrubšej“ robote. Dostal veliký, bohatý dom Dolanszky. A čo bolo najlepšie, plný všakových starých i nových procesov. I sporitelňa urobila ho svojím advokátom. I tak loďka jeho advokátskej činnosti voveslovala šťastne do prístavu tzv. sinekúr, kde sa jej tak dobre vodilo. I sama činnosť stala sa akousi riadnejšou, systematičnejšou. Vôbec zacítil pod sebou tvrdú, pevnú pôdu; zacítil, že tak ľahko ani veliká búrka ho nepodvráti.

Na jeho chválu musí sa riecť, že nespyšnel vo svojom novom šťastí. Nikdy nezatúžil hrať rolu vo verejnosti. Hovorieval: „Ja budem ako Cincinnatus procul negotiis paterna rura bobus aravit suis.“[21] Neťahalo ho nič vystatovať sa von z domu, robiť na dakoho nátlak v tom, lebo inom zmysle. Ako advokát sporiteľne mal vo vrecku všetko úradníctvo stoličné, ale nikdy nikto nepocítil jeho moc. „Mohol by zavrátiť toho i toho — ale nebolo by šľachetné a ani kulantné.“ Preto mal renomé i v tých kruhoch, že je „tót, de becsületes“,[22] na ktoré bol hrdý. Nevystatoval sa konečne ani peniazmi. Stránil sa zúčastňovať sa na zbierkach, menovite, aby mu meno nebolo roztrúbené v novinách. Preto i čo usporil, neukladal v sporiteľni, aby sa nemyslelo, že chce hrať úlohu boháča. Svoje tisíce mal rozsypané v ústavoch, ďaleko ležiacich, menovite v hlavnom meste a v cenných papieroch.

Jediná náruživosť mu bola každý mesiac prezrieť vertheimku,[23] skontrolovať šparkasové knihy i cenné papiere. Keď skončil, obyčajne sa hodil na kanapu a zamyslel sa. Myslieval v taký čas toto: „Chvalabohu, nezanechám svoje dieťa na holom. Nezačne ako ja, kupovať všetko od vidličky a noža. Nezožerú všetku energiu ducha úžasné ťažkosti začiatku. ,Omme initium durum‘,[24] to nikdy nebude sa vzťahovať na neho. On začne, kde ja prestanem. Nepôjde môj syn nikdy spať s večerou za dva groše…“ A tu si zrepetoval dávnu históriu študentskú, keď nemal iba dva groše vo vrecku. Kúpil za ne dve vekne a napil sa bystrej vody. Stalo sa to síce iba raz, ale on to mnoho ráz rozprával priateľom a menovite Amálke. Tá sa neraz rozplakala nad mužovou núdzou a obyčajne hodila sa mu na prsia s výkrikom: „Ach, Miška!“

,Lebo čo robí slabými nás a nepriateľov mocnými?‘ nadpriadal svoje myšlienky. ,To, že my sa zostarievame v púhych začiatkoch. Vybŕdneš z nich, chcel by si dačo vážneho začať a nájdeš, že si starý. A nepriatelia? Začínajú tam, kde my prestávame. Či div, že nás bijú?‘

Už videl syna ako juristu. Má apanáž od otca gavaliersku. Môže si urobiť prístupnými i kruhy, kde otec nikdy nekročil, lebo bol chudobný. Nadobudne istú istotu, sebavedomie vo vystupovaní. Svet bude nútený rešpektovať jeho hlas. A keď dačo začne, iste mu i dobre vypadne. A čo malo byť to „dačo“? Huba si pod tým predstavoval mandát, i čo s ním súvisí. Veď známo, čo vykvitlo z ľudí, čo mali mandát. Dnešné stoletie je demokratické, a nasledujúce možno bude ešte väčšmi. A jeho syn bude synom nie tohoto — ale dvadsiateho stoletia.



[17] croup diftériu — nebezpečné detské chytľavé choroby: zápal hrtana… záškrt

[18] triplallianz (z nem.) — trojspolok: Rakúsko, Nemecko a Taliansko

[19] my house is my town (angl.) — môj dom je moje mesto

[20] sit venia verbo (lat.) — s prepáčením

[21] Cincinnatus procul negotiis paterna rura bobus aravit suis (lat.) — Cincinnatus ďaleko od verejnej činnosti otcovské polia svojimi volmi oral.

[22] „tót de becsületes (maď.) — Slovák však statočný.

[23] wertheimka — nedobytná, ohňovzdorná pokladnica

[24] „Omne initium durum“ (lat.) — Každý začiatok je ťažký.




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.