Zlatý fond > Diela > Syn výtečníka 1


E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Syn výtečníka 1

Dielo digitalizoval(i) Gabriela Matejová, Viera Studeničová, Michal Belička, Silvia Harcsová, Lenka Konečná, Michaela Dofková, Zdenko Podobný, Ivana Gondorová, Viktor Frischer, Ivana Lamy Žulčáková, Boris Zápotocký, Daniel Winter.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 109 čitateľov


 

9

Zaviali teplé vetry, spoza bielych chmár vyskočilo tu i tu slnce, a rozohrialo dobre krú, zimou zlenivenú. Na poli, donedávna bielom, zjavili sa čierne fľaky a zo dňa na deň rastú. Jedlinové hory, ktoré boli dosiaľ ako cukrom posypané, potemneli razom. Kopnejú kopce a za dakoľko dní iba v priehlbinách a roklinách vidíš pľahy špinavého snehu. Nečistá voda zurčí potôčkami a rieka sa nadúva, sťaby stenala pod ťažkým bremenom ľadu, ktorý v kusiskách pláva dolu ňou. Na oráčinách vidíš skŕsať zo zeme podbeľ žltý, prvý zvestoň jari. Vtáctvo, a menovite vrabce a strnádky zmizli z mesta, sťaby ich kto bol rozohnal. Včely každé poludnie ihrajú sa na slniečku, uveličené, že je koniec väzeniu. Sedliak správa pluh, brány, i riadi dobre statok, aby zmocnel do oračky. Ovce i jahňatá bľačia v ovčiarni — zavoňala im paša. Detváky vysedávajú na priedomí, vyhrievajúc sa na slnci. Vyhľadávajú najsamprv tie miesta, kde blato uschlo. Väčší chlapci hrajú sa na gombičky alebo skalky.

Jar oznámila svoj príchod.

Ľudia stoja pred kostolom v povedomí skončených veľkonočných slávností. Mladé slnce prihrieva milo na briežku, ktorý sa pred kostolom zdvíha. Prv, než sa rozídu, pretriasajú tu denné záležitosti. Zvlášte dnes je dosť látky na rozprávanie. Kúpačka i jej podrobnosti ju poskytujú. I tu, na očiach vrchnosti prevodzuje sa tak okázale a s chuťou, ako i po dedinách.

U Hubovcov panuje zvláštne vzrušenie. Akási ozaj sviatočná nálada. Cez celé sviatky nehovorilo sa o inom, ako o tetke Šemičke. Tak ju pokrstil Huba, skrátiac jej priezvisko, Šemická.

Pani Amália konečne sa odhodlala rozmýšľať o „pomoci“ do domu a tu jej prišla na um „tetka“ Klema Šemická. Ďaleká sesternica jej nebohej matere. Nevidela jej dákych desať rokov, ale pamätá dobre, keď bola malým dievčatkom v krátkych sukienkach, ako gazdovala v ich dome tetka Šemická. Vtedy ešte bola pomerne mladá, a čeliadka ju zvala kišasonka. Nebola bohatá a nebola pekná — netrafilo sa jej šťastie; pravdepodobne vžila sa už do osudu starej panny. Celý ten čas prežila tu v jednej, tu druhej domácnosti. Stojí v „rodine“ temer s celým zemianstvom na Horniakoch. Zovú ju všade, kde treba energická ruka ženská, menovite keď gazdiná ochorie. Len tu i tu si povolí „vakácie“ a tie trávieva pri sestre, ktorá je vydaná za daňovým inšpektorom tam kdesi za Pešťou. Z týchto vakácii vyvolali ju Hubovci.

Pozvanie prijala a sľúbila prísť hneď po veľkonočných sviatkoch. I vo štvrtok ráno stál koč na dvore Hubovom hotový. Sám Huba odložil všetky práce a vysadol doň. Pani Amália musela zostať doma, dohliadať na Miloša. Keď sa blížilo poludnie, keď hosť už mal zavítať do domu, prejala ju akási tréma. Voľky-nevoľky zdalo sa jej, že dnes bude klásť skúšku pred prísnym sudcom. Tetka Šemická, ktorá sa obrátila v toľkých domácnostiach, má iste vyvinutý taký zmysel pre kritiku, ako nikto iný. Nebodaj stačí jediný pohľad — a už zná, čo sa skrýva v gazdinej. I bála sa, že prepadne na skúške.

Ani sa nenazdala, iba keď koč zahrmel vo dvore. Skočila na altánok a hľa, tetka Šemická schodí z koča.

„Amálka?“ pýta tetka Šemická s úsmevom od Hubu, ukazujúc očima na domácu paniu. „Ver mi, ja by ťa nepoznala,“ obracia sa k nej. „Ty si sa veľmo, veľmo zmenila.“ A bozkáva ju na začervenené líca, a zase prezerá si ju skúmavo, ale s úľubou. „Veď i ako ťa poznať, keď som ťa videla dieťaťom. Od tých čias — dievčička, ty si vyrástla i stala sa veľkomožnou. Ale na mamu sa ty nič neponášaš. Bohzná, na koho si sa udala. Ja som si ťa predstavovala celkom ináč — menšia, tučná, a ty, ani svieca. Naozaj som zadivená, na koho sa ty ponášaš!“

Tetka by bola bohzná dokiaľ sa trápila, na koho sa ponáša domáca pani, keby tá nebola začala tiež hosťovi strúhať komplimenty, ako je tetuška svieža, ako sa nepremenila, ba áno, premenila, ale k prospechu svojmu, ako je radosť ju vidieť, ako má mladistvú pleť…

„Ach, duša moja — ty mi nevykaj, ani neonikaj, ty mi len ty, ako ja tebe. Môj pápe nebohý nikomu nevykal, vždy len ty. Ani viceišpánovi. Lebo on bol najstarší zo všetkých.“

Voviedli ju do izby. Sotva zhodila plášť, hneď sa pýta, obzerajúc sa po izbe. „A kde je princ? Ani ste sa mi s ním nepochválili. Vari len neráči spať?“ Ihneď išla do izby, kde stála kolíska, skutočne princovská. Tetka Šemická musela odokryť ponebie z modrého atlasu, ktoré vždy bolo natiahnuté, keď Miloš spal. Aby „ho vietor nezašiel“, aby „muchy nedojedali“, aby „svetlosť oči neslepila“ — a ktovie, koľko bolo ešte dôvodov. „Načo ho zakrývaš, Amálka? Zdusí sa mu povetrie a začne sa ti potiť.“

„Ja ho preoblečiem, keď sa spotí.“

„Ale to je o jednu robotu viac.“

Kým ho mohla zazrieť v celistvej kráse, bolo treba odokryť dakoľko pokrývok, paplónikov, všetko hodváb a aksamiet. Stužky a mašle len tak slepili oči svojimi živými farbami. „Ach, aký ti je pekný!“ zadivila sa tetka. „Naozaj chlap na mieste. Len je trochu bledý.“

„Kebys’ vedela, koľko chorôb ho prikvačilo,“ vysvetľuje matka.

„Hej, to rado chodí na takéto malé…“

Sadli k obedu a čosi-kamsi, celá spoločnosť zabávala sa živo a nenúteno. Tetka Šemická mala zvláštny dar, že ihneď cítila sa domácky, kam prišla a tak mimovoľne nútila domácich, aby poodhadzovali všetku strojenosť a upjatosť.

„Len ma nevyžeňte, deti moje,“ hovorila im za stolom, keď sa objavila druhá pečienka. „Lebo teraz je počasie nepríjemné a mohla by v ceste ešte dačo uloviť.“

„Ako, tetuška — čo to len myslíš!“ bráni sa pani Amália.

„Vy ste vystrojili hostinu ako vzácnemu hosťovi. To mi je, akoby ste mi dali znať, že som tu len nakrátko.“

„Alo veď to nenie hostina! Obed jednoduchý.“

„No len no! Uvidíš, Amálka, že sa ti zunuje také obedy vystrájať. Jeden deň dva dni ešte-ešte, ale mesiac, dva — vyšla by si z programu.“

„Veď dnes si náš hosť a zajtra budeš už domáci,“ lichotila jej Amálka.

„No veď tak, lebo by vám utiekla.“

Hneď po obede vypakovala kufre, zriadila svoje veci v izbe, ktorú jej vykázali. Večer už bola v domácej toalete za stolom. Už po večeri varovala Miloša a všakovak sa mu prihovárala. Ale ten neodpovedal nič, iba hľadí meravo do lampy.

V meste sa zatým znalo, že „tetka“ prišla. Pani sudcová, pani verejná notárka, ba i pani Kramerka prihotovili mlieka i všetko, čo sa vyžaduje k poriadnej čokoláde. Ba i fľaše so zaváraním vytiahli kdesi spoza šifonéru, zo salóna. Jedným slovom chystali sa na olovrant, uctiť Amálku i tú jej tetku, keď prídu na vizitu. I ťažko im bolo čakať, kým sa dostaví k nim. A ísť teraz k Hubovcom nemožno. Aká to musí byť zábavná osoba, ktorá vymetá dom za domom. Čo tá všetko bude znať! Na dnešok sa sklamali, vizita neprišla.

Pani Amálka bola síce ochotná zaraz ju voviesť do svojho kruhu, ale tetka jej odpovedala: „Dajme tomu dnes pokoj. Veľmi sa teším poznať tvoje priateľky, ale väčšmi ma teší stráviť dnešok pri pokoji.“ I tak sa stalo. Celý deň strávili v najužšom kruhu, neprišiel ani len pán Ondrej Kuchár, ktorý bol kostoš, bol viac než napolo domácim.

„A kde je Ondrej?“ pýtal Huba ženu, keď sadli za stôl.

„Odkázal mi, že má mnoho roboty v kancelárii, že nemôže dôjsť. Poslala som mu obed na vidiecky dom.“

Huba sa usmial a pokýval hlavou.

„Čo sa smeješ?“ pýta sa žena.

„Uvidíš, čo budeš mať s ním za komédie. Nastrašil sa ženskej a teraz ti tak ľahko nepríde.“

„Keď ho toľko prekárate, chudáka,“ zastáva ho pani. „Nerobže mu aspoň ty nepríjemnosti.“

„Ja veru nie — ale tam na stoličnom dome neobstojí. Tam ho budú zase trápiť, dodievať doň, čo nedaj pane bože!“

„Chudák, ja neviem, čo majú proti nemu.“

„Nože no! Ešte sa ti naučím žiarliť. Ty akosi nápadne ho začínaš protežovať,“ zasmial sa muž.

„Veď je hoden! To je najstatočnejší človek na svete.“

„Kto?“ pýta sa tetka, ktorá práve vkročila.

„Istý Ondrej Kuchár, ktorý chodieva riadne do nás na obed,“ odpovedá Huba.

„A tak!“ riekla tetka už bez záujmu.

Keď odbilo na veži deviatu, tetka sa zdvihla a odišla na odpočinok. Vyprevadila ju pani Amálka. Odporučila jej, aby dobre čítala hrady a pamätala, čo sa jej bude snívať. Tetka sa jej pochválila: „Mne sa obyčajne nesníva. Neviem, čo je to, a možno i sníva, ale hneď zabudnem. No ani snívať sa mi už nemusí — ja viem, že budem u vás spokojná.“ S tým sa i rozlúčili.

Muž a žena ešte sedeli pol hodinky a zdeľovali si dojmy dnešného dňa. Oba boli uspokojení.

„Ja som rád, že sme rozlúštili velikú otázku a bez konfliktu. Máš spoločnicu, ktorej dôveruješ. A je pritom dobré, že netreba mať na ňu ohľadov. Tak mi prichodí, že je to ženská veľmi rozumná. A tým je rečeno mnoho.“

„Keď ti len vyhovuje!“ smeje sa mu žena. „Ostatne, ty musíš teraz robiť gute Miene zu bösem Spiele, aby nevychytila na teba, že s druhou by mala príčinu byť — ako to povedať? Eifersüchtig.“[52]

„Ty zlostná Amálka moja!“

Predobedie bolo venované vizitám. Pani Amália i tetka obliekli sa celkom obradne, ako sa len obliecť možno, keď robíš vzácne návštevy u sudcu, u verejného notára, u doktorky a konečne i na fare.

Všetky panie sa zadivili, aké šťastie potkalo pani Amáliu. Dostala do domu osobu, ako vidno veľmi, veľmi vzdelanú. Vzdelaná preto, že rozumela ich rozhovorom, zloženým z troch rečí: nemeckej, maďarskej a kde-tu sa zatrúsili i odrobinky slovenskej, zvlášť kde prichodilo reprodukovať rozhovory so slúžkami. Slúžka totiž je vždy osa, okolo ktorej točí sa podobná konverzácia dám, menovite slúžka zlá. A známo, že každá slúžka v dnešných časoch „je mrcha, na skapanie, duša moja“. Patrne v dnešných dňoch kýsi „čert preletel“ všetky slúžky, lebo panie, tie sa nikdy, nikdy nemenia. Tie sú od stvorenia sveta anjeli trpezlivosti.

V týchto dizertáciách o slúžkach tetka nemala bárs veľkej účasti. Ale v inom sa ohlásila, a to smerodajne. Sťaby si pritisol pečať. Jej výroky dýchajú takou istotou, rozhodnosťou, že ťažko nájsť námietky proti nim. Pani Amália vynímala sa pri nej ako nevinná husička, čo sa jej, ohľadom na mladosť a neskúsenosť, nemôže brať za zlé. Ale i pani sudcová, i pani verejná notárka tratili v jej prítomnosti veľa, čo hneď pozorovali.

Po obede všetky sa sponáhľali vrátiť vizitu. I olovrant vybavili u Hubovcov: stálo to koľkosi fliaš zaváraných dukátok a orechov. I spoločne odišli domov. Pani sudcová a verejná notárka sa tiež vracali spolu, bárs nebývali v jednej ulici.

„Ako sa ti páči tetka Šemická, Sabi?“ pýta sudcová svoju priateľku.

„Ó veľmi — a tebe, Zuzika?“

„Á — prečo nie? Ja nemám nič proti nej…“

Odpoveď veľmi jasná, keď sa číta, ale keď ju rečie pani sudcová takým divným prízvukom, veľmi, veľmi podozrivá.

Tieto dôverné priateľky cítia určite, že tetka Šemická nenie im sympatická. Jedna druhej pozná myšlienky. A predsa nemá odvahy prvá zlomiť palicu: čaká, čo rečie priateľka. Znajú, že je nebezpečné, odkryť odrazu karty.

„Amálka si dobre rozmyslela. Môže byť spokojná; nemusí sa báť o muža,“ poznamenala pani verejná notárka.

„A už jej tetka nebude len azda nebezpečná!“

„Ale zavčasu vzala ten slamený klobúk. Ten je ešte nie do našich krajov. U nás i bunda sa unesie kedy-tedy.“

„Bude to od lanska.“

„No, šaty bárs neukazujú, že bývala blízo Pešti.“

„Eh — stará panna! To sa ti oželie, keď príde tých tridsať…“

„Môžeš bezpečne priložiť aspoň desať.“

„Neborká, tiež nemá tej krásy na predaj.“

„Sprvu sa mi aspoň oči páčili, ale potom tak čudovate pozrela. Ani tie sa mi nepáčia. Chudinka, tiež nespravodlivosť. Jedna krásy má nadostač, a druhá ako noc.“

„Oj, ale ona má pretensie![53] Chce tu akosi dvíhať nos dohora!“ rozhorlila sa pani sudcová odrazu. „Tak ti odsekne, ani osvietená! Veď ani ja nič nemám proti tomu, ale vydatá žena je vydatá, a toto je, s odpustením, stará dievka.“

„Veď tak a osoba bez famílie,“ zamiešala sa pani notárka. „Ktorá sem a tam sa poneviera…“

„… a slúži, áno, slúži, Sábi moja! A môže si gratulovať, že príde k potyku s krémom tunajšej spoločnosti. Lebo čo je naostatok ten celý Huba: ver mi, sedliak ešte, bárs má ženu z famílie.“

„No, ono i tá jej família…“

A tak prebrali obe priateľky dnešné dojmy, akurát na ten spôsob, ako preberá kuchárka hrach alebo šošovicu, keď ho chce postaviť k ohňu. A pred ich kritikou neobstojí nič, ani jeden spravodlivý vlas na hlave.

„A čo je s naším Ondríkom?“ pýta zase Huba po večeri od ženy.

„Ešte má mnoho práce v kancelárii.“

„Zajtra ho musím ísť pozrieť, či neumrel od úmoru. Tá jeho práca, viem dobre, čo znamená.“

„Prosím ťa, len ho nezahanbi!“ prosí ho pani Amália.

„Na tvoje slovo dám mu pardón,“ a so smiechom berie sa na odpočinok.



[52] gute Miene zu bösen Spiele… Eifersüchtig (nem.) — dobrú tvár k zlej hre… žiarlivý

[53] pretenzie — nároky, požiadavky




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.