Zlatý fond > Diela > Syn výtečníka 1


E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Syn výtečníka 1

Dielo digitalizoval(i) Gabriela Matejová, Viera Studeničová, Michal Belička, Silvia Harcsová, Lenka Konečná, Michaela Dofková, Zdenko Podobný, Ivana Gondorová, Viktor Frischer, Ivana Lamy Žulčáková, Boris Zápotocký, Daniel Winter.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 98 čitateľov


 

8

Michal Huba ihneď, keď sa oženil, rozdelil svoje hospodárstvo na dve dŕžavy. On si to hneď tak rozmeral, bo tento poriadok našiel i v druhých, dobre zariadených domoch. Žene platil týždňový tribút,[44] z ktorého musela zaokryť domáce drobné výdavky. V tom jej pustil celkom voľnú ruku, nech hospodári, ako sama vie. Pre seba zanechal jedine starosti o kanceláriu a hneď spočiatku vytkol si za hlavnú zásadu chrániť svoju kanceláriu pred ženským vlivom. Toho vlivu ponechal iba toľko, že dary — ktoré obyčajne spadali do kuchynskej sféry — neprijímal osobne on, ale vždy odkázal klientov na svoju ženu, tým i ratoval pred obecenstvom dekórum,[45] i seba sprostil márnych ceremónií s odovzdávaním do kuchyne, čo do kuchyne patrilo. Tak behom pol druha roka vyvinul sa vzorný poriadok v jeho dome. Stránky šetrili jedna druhú — jedna druhej nikdy nezasiahla do právomoci. Ale keď sa narodil syn, tu už prišlo ťažko vynájsť dákysi modus vivendi.[46] Nemá priamych dôkazov, komu on náleží — otcovi, či materi. Nasledovne nezná, kto má vlastne viesť syna: otec a či mať. Dakoľko ráz prišla mu vôľa jednu-druhú vec nadhodiť, čo sa mu nepáčilo, ale urobil to vždy s akýmsi strachom, že naruší ženine práva. Konečne sa ustálil na tom, že nebude sa vôbec miešať do Emilka: jedine sa postará, aby mu nechybovalo ničoho.

„V Sparte tiež zverili deti materi, kým boli malé. To je prirodzený vychovávateľ.“ Jedine keď malý ochorel, bol i on vtiahnutý do porady, ale vždy len s poradným votumom.[47] Rozhodnutie a prevedenie všetkých mier proti chorobe atď., ponechala Amálka sebe, pravda, vždy sa poradila najprv s pani sudcovou a verejnou notárkou.

Ako sme spozorovali, mladému pánovi pri tomto spôsobe života nevodilo sa najlepšie. Najprv Huba sám nosil dlho úmysel v srdci, že nahovorí ženu, aby k chlapcovi pozvala skúsenú ženskú. Dlho mu akosi nešlo od ruky predložiť taký návrh svojej žene. Ale konečne na Štedrý večer, pod skvelým stromkom, keď pani Amália bola v dobrej nálade, zveril sa jej, čo ho omína.

„Ako hovorím, ty potrebuješ pomoc, mamúlik,“ šepká jej, držiac ju nežne okolo pása. „I dom, i kuchyňa — to je mnoho na jednej hlave.“

„Len povedz rovno, apúlik, čosi sa ti nezvidelo,“ odpovedá ona, chladno hľadiac naňho. „Ja viem, že si s čímsi nespokojný. Len keby raz vedela, s čím.“

„Ale, mamička!“

„Nie — nie!“ zvolala ona. „Ty si nie, akoby povedala, onô, aufrichtig.[48] Ja som to už dávno zmerkovala. Prečo je to, apuško? Vari sa hneváš?“

„Ná — tu máš zase!“ bráni sa on.

„No, len povedz! Ani včera si nič nepovedal a omáčka bola prismudnutá. A tak si sa silou-mocou mal do nej. Iba keď okoštujem ju a vidím, že tá omáčka je vonkoncom nanič. Vidíš, to ma veľmi, veľmi, ako sa to povie… Nuž nemala som celú noc pokoja preto.“

„Pre omáčku!“ zvolal on.

„Nie, ale že ty nič nepovieš. Potom ani neviem, ako ti toto — ulahodiť. Ja sa celá skonfundujem[49] a všetko mi letí z ruky. Vidíš, teraz už vonkoncom nebudem si istá, lebo neviem, čo sa ti nepáči.“

„Ale mamúlik, všetko sa mi páči!“

„Tak prečo chceš druhú ženskú, keď sa ti páči. Musím byť v čomsi nedostatočná…“

„Nieže, nie, mamička! Kto ti to nahovoril zase. Ja len preto, že máš mnoho na hlave — na tejto malej, sebevoľnej hlave.“ S tým pritisol jej hlavu k prsiam a hladí ju po nej. „Jedine preto! A či by nebol hriech, aby táto hlava pred časom ošedivela, tvár zvädla. A keď to nemusí byť. Veď tamten malý zapliak ti dá viac roboty, než celý dom, kde by si to ty mohla všetko zmôcť! Preto som ti nadštrkol. A ty hneď navymýšľaš, ty, ty…“

Pani Amália sa zamyslela. Vidno, nepočúva bárs, čo pán manžel — ako sa očíšťa. Jej krúti v hlave, prečo je nespokojný. Nevďačník! Hľa, to všetko značí tá jeho zamyslenosť. Oddávna on lámal na tom hlavu. Bohzná, čo sa tajne namučil. Teraz konečne sa prezradil.

A spočiatku aký bol! Ona chcela zavolať tetku na dva týždne, hneď v prvom polroku po svadbe, ako on vykrúcal. „Nerob to, duša — nech budeme sami. Ako nám je samým dvom dobre. Čože nám treba ešte veselosti?“ Hľa, ako sa zmenil. Nevďačník! Teraz mu je s ňou otupno, keď je sama. Chcel by jej zaopatriť pomoc. Dobre vie ona, akú by chcel doviesť „pomoc“ do domu. Snáď takú, ako verejný notár. „Spoločnicu“ — vraj — žene. Áno, spoločnicu, aby všetko bolo „spoločné“ v rodine, i radosti i žalosti a menovite radosti.

Huba viac túto záležitosť nespomenul pred ženou. Pobadal, čo za dojem urobilo na ňu. Bál sa, že to privedie roztržku.

Veľmi sa začudoval, keď po Troch kráľoch v takú dôvernú chvíľu sama počala: „I ja vidím, že nemôžem sa zaobísť bez pomoci. Najlepšie, keby sme zavolali dáku skúsenú ženskú.“

On neodpovedal. Bál sa, že ho podchytáva.

„Alebo sa ti zas nepáči,“ — dodievala doň. „Vari ťa už prešla — ako sa to povie — launa?“[50]

„Ja som už raz pohorel s touto vecou. Nedbal by, aby nepohorel zase.“

„Ako pohorel? Čo myslíš…“

„Tak, že si sa ty nahnevala a zasypala ma výčitkami. A ty znáš moje úmysly, i znáš, komu na dobro boli. Ja som len rád, že i ty sama nahliadaš, že neboli urážlivé.“

„Ale toto je zase urážlivé pre mňa!“ vzplanula ona. „Ja plním tvoju vôľu a ty mi neuznáš, ešte ma urážaš.“

„Ale, mamička, ako to môžeš povedať!“

Zase sa strhla medzi nimi šarvátka, v ktorej, ako vždy, podľahol pán manžel. Menom manželskej nežnosti ustúpil slabšej stránke z bojišťa. Resumé celej hádky bolo: „Ale, mamička, zariaď si to ty, ako vieš. Ja budem so všetkým spokojný…“

Prešlo dakoľko týždňov, i fašiangy prešumeli. V prvý týždeň pôstu zas prišla reč na tento predmet.

„Koho by si ty myslel, tatúlik, za tú pomoc?“

„Ja?“ zadivil sa on. „Ja som nad tým veľmi nerozmýšľal. A čo ja môžem rozsúdiť, keď neznám ani jednu.“

,Ako sa vie pretvarovať!‘ myslí ona. ,Počkaj, pomôžem ti ja.‘ I doložila: „Ja by myslela Ľudmilu Pekárovskú.“ Vhĺbila doň svoje tmavomodré oči, sťaby mu chcela na dne duše čítať.

Ľudmila Pekárovská je slečna, s ktorou sa ako mládenec ešte na divadlách ochotníckych dobre zabával. Ba na jednom výlete zblížili sa dosť značne. Vymenili boli i fotografie. Ale ten pomer zanikol sám od seba akosi, ako keď sa stratí rieka v piesku. Nebol založený na „reálnom“ podklade.

Zbledol a zas naskočil mu rumenec na líce. Tak ho prekvapila táto nezvyčajná reč, že nemohol nájsť hneď slova za odpoveď. V jednom okamihu prešla mu celá najbližšia minulosť hlavou a on pátra, vyhľadáva, čo je v nej závadného. Nemôže nájsť ani najmenšiu rozpomienku, ktorá by ospravedlnila ženino potváranie. Pravda, nestránil sa bárs okázalo Ľudmily, veď nemal ani príčinu strániť sa jej, ale zas ani nevyhľadával jej spoločnosť. Zaňho Ľudmila dávno umrela, aj v rozpomienkach zriedkakedy sa mu vracal jej obraz.

Nie div, že ho pomútila taká nečakaná narážka od ženy. Tým viac, že nikdy o tomto predmete nebolo reči medzi nimi.

„Čo ti to zase zišlo na um!“ riekol on s výčitkou. „Ak sa nemýlim, chce to byť akási výčitka. A ubezpečujem ťa, na ňu ty nemáš najmenej právo.“ Obrátil sa akomak od nej a zavŕtal sa do kúta pohovky. Zaumienil si tvrdo, že viac ani slova neodpovie a čo by bolo čo.

„Ach, výčitka!“ rozosmiala sa ona odrazu rozveselená. „Čo ti ja mám vyčitovať. Ja nemyslela som nič, jedine to, čo som riekla.“

Huba sa usmial mdle, s akýmsi opovržením.

„Naozaj, Miška — ty mi neveríš!“

„Ako ti veriť vec, ktorá je nemožná!“ ozval sa on, zabudnúc, že chcel mlčať o celej veci. „Ako ti mohlo zísť na um, zvať sem Ľudmilu, keď znáš, že ona nikdy nekonala také služby? To je, duša moja, nemožnosť, alebo viac: zlomyseľnosť. Ty predpokladáš o nej, že v tomto páde by ona urobila, čo v druhých pádoch neurobila. To značí toľko, že ty si si namyslela, že čosi zvláštneho, čosi, čosi — dajme tomu — neobyčajného bude ju vábiť do nášho domu. A to zvláštne by bolo, že mala so mnou čosi, čo sa podobá známosti. Alebo iste myslíš, že tá známosť sa ponovila po troch rokoch. Alebo plane, že za tri roky sme ju potajomne pestovali a teraz by sme už chceli na svetlo božie vystúpiť s ňou. Toto je tvoje potváranie, na ktoré ty čakáš odo mňa prísahy, uisťovanie a čo ja znám. Ale v tom si sa pomýlila. Ak vznikli v tebe pochybnosti, ja ich ubíjať prísahami nejdem. Prísahy i tak by boli márne, kde nestačia skutky. Lebo čo sme spolu, nemôžeš priniesť jeden jediný môj skutok za dôvod tvojho dnešného čudáctva.“

Zase sa zavalil do kúta pohovky a hľadí neurčite pred seba. Čosi sa mu v prsiach dvíhalo, akoby chcelo do hrdla vystúpiť a tam ho pridusiť. I srdce sa mu rozbúrilo od hnevu a či rozčúlenia. Toto bola prvá, vážnejšia hádka v manželstve, ale tá ho neobyčajne rozohriala. Taká poznámka mu visí na jazyku, ktorá by iste pani Amáliu tresla do hlavy.

„A prečo si mi to nikdy nespomenul?“ — oborila sa teraz ona naňho.

„A čo?“

„To, že si mal s ňou najprv pomer, či rozumieš — najprv. Čo si ma zaraz nepripravil na to, že ja som nie jediná a prvá.“

„Ty vonkoncom chceš mať scénu,“ rečie on ticho, ale s porážajúcou chladnosťou. „Hneď ti sľubujem, že podobné chúťky za scénami ti radikálne idem vybiť z hlavy. A teraz počuj, prečo som sa ti nevyspovedal. Za prvé preto, že nemal som sa z čoho, lebo, ten tzv. pomer nikdy, neprešiel v dôvernosti. Za druhé preto, lebo si sa ma nikdy nespýtala a zvlášte pred svadbou nie. A za tretie, lebo sa spovedať nebola mi povinnosť. Moja minulosť je výhradne moja, so všetkými radosťami i žalosťami: tak ako ja nesiaham na minulosť tvoju. A že si nie jediná, ani prvá — to nech ti slúži len k potešeniu, že si tie prvé premohla, a nie to upotrebiť za materiál na žiarlenie.“

„Oho — ja nežiarlim.“

„Cit moja, cit — to je žiarlivosť na mŕtvu vec, na čosi, čo umrelo dávno, ak aj kedy žilo. A ak to nevykoreníš hneď spočiatku, všetky takéto jedovaté byliny, prihodí sa, že… Ani to označiť nejdem.“

„Čo? Len dopovedz. Ja som zvedavá, čo…“

Huba sa premohol. Mal už na jazyku, že jej rečie „že nebudeš ostatná“, alebo: „že budeš mať príčiny žiarliť“. Nebol si istý, že dodrží chladnú krv, i preto odišiel hurtom z izby a hneď i z domu.

Pani Amálka ostala sama. Ešte nikdy nebola v tom, čo dnes. Myslela, že sa dom zborí a zakryje, ju rozvalinami. Nešťastie ju prikvačilo a tak nečakane! Dodnes sa jej usmievalo jasné nebo a dnes, hľa, nenazdajky skočila naň tmavá chmára a zarachotil hrom. Nikdy nemyslela, že i jej sa čo takého prihodí. Dosiaľ iba čo slýchala a dnes musí znať z vlastnej skúsenosti.

,A kto je vina? Kto je vina?‘ A hneď si odpovedá: Ja som vina. Veď ja znám, Miško môj, že je to nie pravda — prečo si sa mi nahneval? Ja som ťa len chcela skúšať, či sa nahneváš. Chcela som znať, čo myslíš.‘

Prebehla do izby, z ktorej bolo vidieť na ulicu. Zazrela ho, že zahol na dolný koniec ulice. ,Ba kde len ide! Či príde ešte. Ešte!‘ naľakala sa. ,A ako by neprišiel. Vari by zabudol…‘

Robila si veliké plány, že zas hodí sa mu na prsia, hneď, keď sa vráti. Že mu oblapí hrdlo a nevypustí, kým sa s ňou nepomerí.

Došla i pani Kramerka so šitím na posiedky. Indy bolo vždy o čom hovoriť a dnes rozhovor zaviazol, až bolo obom trápne. Pani Kramerke sa pomaly zadriemalo a zobrala sa domov.

„A kde je pán advokát?“ pýta sa na rozchode nič netušiac.

Pani Amália sa začervenala, keď odpovedala: „Vyšiel kdesi pred chvíľou.“ I hlas sa jej triasol neistotou. Pani Kramerka spozorovala čosi: ,Aha — i tu sa med prekysol,‘ pomyslela si i pozrela nevinne na pani domácu. Tej ihrali slzy v očiach a musela sa veľmi premáhať, aby sa verejne nerozplakala.

Na mrkaní sa vrátil Huba domov. Pani čakala, že dôjde pozrieť Emilka, ale sa prerátala. Zostal v kancelárii a tam čosi píše. Iste chce dohoniť, čo bol zameškal. Teraz by bol čas, aby išla k nemu, hodila sa mu na prsia. Akýsi podivný styd zaujal ju a bráni, aby šla. Nie styd, že sa pred ním poddá, ale styd asi taký, ako bol vtedy, keď mu mala ona odpovedať na jeho vyznanie lásky. Nešla teda k nemu, ale do kuchyne a z tejto tvŕdze umienila si ho podmaniť. Urobila si plán, že spraví večeru, akej ešte nejedol. I skutočne, vynaložila všetko umenie, aby prevýšila samú seba.

Konečne sedela za stolom. On ešte nebol v jedálni. Zahanbila sa, že ak on teraz nepríde a večera ostane nedotknutá. Ale on prišiel. Prišiel ako obyčajne i pozdravil ju. Ako mu bola vďačná! I pozrel na ňu zbežne, ale veľmi pozorne. Patrne chcel sa presvedčiť, čo ona.

„Á — mamička spravila sviečkovú! To je zvláštna udalosť!“ zvolal patrne potešený a uprel na ňu pohľad, z ktorého žiarila dobrota a oddanosť.

I prihodilo sa, čo si umienila. Vrhla sa mu na prsia a mocne mu objala šiju. On ju hladí po hlave a usmieva sa. Vidno, ako príjemne ho prekvapila ženina ústupnosť.

„No vidíš, ty blázonko! Načo vystrájaš také komédie. Človek sa rozhorúči a povraví, čo sa nepatrí.“

„Ešte sa ty krivíš! Veď ja som vina.“

„Ty si chcela povedať žart a ja som vzal naisto. No, nič to — druhý raz sa to nestane.“

Huba tu zahral malú komédiu sám. A hľa, vyšla mu na dobre. Keď mu krv trochu usadla, keď sa poprechodil na čerstvom vzduchu, počal sa hrešiť, ako sa mohol tak hlúpo prenáhliť. Zhrešila ona, to je pravda, ale on hneď rozdúchal malú iskričku, kým nevzbĺkol plameň. Kto bude hasiť? Teraz už nemôže sa náležitosť vyrovnať hladko, musí prísť objasnenie, odprosenie, a čo ja znám, aké hlúpe scény. Hlavná vec, keď už sa obísť nedajú, nech sa odbavia za horúca, aby sa čím skôr navrátil normálny stav. To sa rozumie, že prvý krok musí podujať on. On je muž, teda on musí ísť v ústrety slabej žene. Pomyslel i vykonal, a nebanuje. Necíti, že naštrbil autoritu svoju. Ba práve, žena cíti sa tak šťastná a tak vďačná jemu za to šťastie! Vykonala by všetko, len aby mu ulahodila.

Po večeri zasadli dôverne jeden k druhému. Dnešná malá scéna a strach, ktorý nasledoval za ňou, priblížili ich nápadne. Teraz niet medzi nimi ničoho, čo by mohlo zakaliť súhlasie.

„My s tou bonou[51] máme ozajstné nešťastie. Nemôžeme naďapiť na súcu. Nerozmýšľala si, koho by sme?“

Ona sa usmiala svojím nežným úsmevom. „Mne vytúchlo všetko z hlavy, keď sme onô, mali tú scénu. Ja som ani nemyslela na druhé. A teraz zas neviem nič túto — istotu. Vari čo by sa poradila daktorej.“

„Koho sa budeš radiť?“ odpovedá on. „Ty sama si rozhodni, ktorú vezmeš. Vyber si hneď takú, aby si sa mohla s ňou zniesť. Nebude druhý s ňou mať vyše roboty, ako ty sama. Tak hľaď napred, aby ti bola príjemná. Rozmýšľaj, keď si sama, či nemáš dáku známu, ktorá by bola súca. Lebo čo ako sa nazdávaš, ty musíš mať viacej známostí ženských, než ja.“ Doriekol to síce nevinným hlasom, ale ona pobadala, na čo cieli. Zase ho oblapila kol hrdla. „Ale Miška, ty si zlý! Prečo mi to spomínaš?“

„Počkaj, teraz budem vždy zapárať — počkaj! Vždy ťa budem prekárať s Ľudmilou.“

Ale v jeho hlase nevycítila zlobu, preto sa ani veľmi neľakala. Rozliala sa jej v duši veliká spokojnosť v taký mier, že nemohlo ho nič rozkývať. Vzdychla v sebazabudnutí a pritúlila sa ešte užšie k jeho plecu…



[44] tribút — poplatok, určitá dávka

[45] decorum (z lat.) — dôstojnosť

[46] modus vivendi (lat.) — spôsob spolužitia

[47] votum (lat.) — obeta, sľub, želanie

[48] aufrichtig (nem.) — úprimný

[49] skonfundovať — zmiasť, priviesť do pomykova

[50] launa (z nem.) — nálada, vrtoch

[51] bona (z fr.) — opatrovkyňa, pestúnka, vychovávateľka




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.