ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Drobecký sa pobral z fary k Hlavčovi. Ohlásil sa u richtára po Hutyánszkeho. Gardy sa medzitým rozložili v sadoch, sňali kotlíky z vozov, delili mäso na guláš. Dreva im dal richtár; sľúbil im i jarku na zajtra, len nech nepodpália humná. Hutyánszky sa s ním radil ešte, ako rozdeliť chlapov po domoch.

„Do fary a do školy nedáte nikoho,“ napomenul ho ešte.

Richtár mu prisvedčil. Je dosť humán a slamy v dedine. Vojsko nebude mať mrcha nocľah.

„A kde je pán rechtor? Ako sa volá? Zabudol som,“ spýtal sa Hutyánszky. Rozhovor bol pri richtárskom stole. Sedeli za ním i boženíci. Richtárka stála v kuchyni, dvere nechala otvorené, počúvala.

„Pán Samuel Primitivus Robko,“ odpovedal mu richtár akosi slávnostne.

„Z Robkova,“ dodal Hutyánszky. „Urodzený.“

„I vlídny a výborne učený,“ doplnil richtár.

„Vlastimilovník!“

Richtár prisvedčil.

Drobecký trafil pozrieť na tú stranu, kde bola richtárka. Tá veľmi prikyvovala hlavou a urobiac z dlane trúbku, prevrátila ju na ústa, ako keď pijú. Podišiel tým smerom a vyšiel do pitvora. Ona prešla na dvere, ktoré vedú do pitvora a riekla mu ticho: „Popit.“

„Pán Samuel Primitivus?“

„I oplan.“

„Neradi ho?“

„Chodí po pánoch.“

„Nebojíte sa, že mu poviem, alebo tomuto tu?“ Ukázal na Hutyánszkeho.

Pokrútila hlavou a pozrela naň významne. „Oni sú náš. Viem ja, ale i poznať na parsúne. Oni sú náš.“ Zlostné, nedôverčivé oči obrátili sa k nemu a usmiali sa mu.

Drobeckému sa stalo akosi voľne. Richtárky nevidel nikdy dosiaľ a hľa, má sa k nemu ako k starému známemu. Oni sú náš. To už znamená niečo! I hlas jej sa niesol inakšie, milšie. Vyplatí sa, vyplatí držať s nimi.

Keď prišli k Hlavčovi, spod steny zazrel ustrašenú tváričku v obloku odo dvora. Šiel za Hutyánszkym, obrátil sa k nej, že jej kývne, aby sa nebála; tak je povinnosť, keď ho majú za svojho. Ale darmo, tváričky už tam nebolo.

Na obed mali podplamenník, na večeru už bol nový chlieb. Za stolom sedeli obaja hostia. Hlavčo večeral v kuchyni s chlapci. Tí sa veľmi ponáhľali s večerou. Vyberali sa s koňmi na pašu, nocovať pri nich, prvý raz toho roku. Mali zhovor s inými chlapci. Hlavčo šiel do dediny pozrieť, čo robí vojsko. Večera chutila, ale Hutyánszky bol veľmi nespokojný, jednostaj sa hniezdil. Posluhovala Katrenka, hoc sa veľmi, veľmi bála. Mať jej povedala: „Robiť im urobím, ale posluhovať nie, za celý svet. Choď, dievka moja, a chráň sa červeného.“

Vošla veľmi odhodlane i pribavila sa pri stole dlhšie, ako indy. Musela pomknúť krčiažtek s cíperím, lebo zavadzal mise. Práve preto ho pomkla k červenému, hoc sa ho veľmi bojí. Mihalnice, obrvy, všetko je červené i navrchu má dlhé červené vlásky, ba i na nose rastú. A tie veľké pehy po tvári, po rukách. Radšej k nemu pomknúť kvieťa, ako pod jasné, čierne oči. Ona mu ho poslala nazbierať na Bralo a on posiela holubičky s ratolesťou. Teraz jej mihá očima čosi. Čo má s ňou? Odvrátila sa hrdo a poodišla k peci, hoc je horúce pri nej. Míva si, že je ona Mária Úložitý?

Odbavili večeru. Porozpínali sa. Červený utieral fúzy, bradu, potom tvár i čelo. Drhol i červenú chrasť v tyle. Zazrela ju za golierom košele, kdesi dolu. Koľko jej bolo! Striasla sa a odvrátila oči. Zle jej prišlo; akosi dusno je pri ňom, akoby sedel pri nich za stolom i kôň. Ozaj razí od nich koňom. Zobrala chytro riad a vybrala sa do kuchyne.

Bola by rada odchýliť dvere a pozerať špárou, ale mať, ustatá sedí na ohnisku. „Postlala som i jemu k nemu,“ rozprávala jej. „Perina mu bude od chlapcov, ale mu bude krátka. Ak mu nestačí, mohol by sa pokryť tvojou. Je dosť široká.“

„Jaj, nie, mamo. Nech mi ju netýče!“ vykríkla, tvár sa jej zmraštila, i počala sa triasť. Tomu druhému prepustila vďačne perinu, ale tomuto! „Od neho razí koňom, mamo. Veľmi razí.“

Mať rozmýšľala. „Kto vie, či koňom, dieťa moje. Červený je, možno smrdel živým ohňom a len premenil smrad, aby nebolo poznať odkiaľ pochodí.“ Pozrela na dievča veľmi starostlive. „Nepozrela si mu na nohy? Možno má kopýtka.“

Otvorili sa oči naširoko, predesené pozerali na mater. Mráz prechodil po ľadviech. „Vari ste videli dačo, mamo?“

„Nie je s dobrým, dievka moja. Prišiel i po nášho farára, podel ho, pánbohviekde. Ale farár sa mal chytiť rozumu. Mal mu utrčiť kríž, bol by sa cofkal pred ním. Kríža sa on bojí.“

Zamyslela sa. Hej, má červené vlasy i obočia. Oči sú mu žlté. Ale i strýk Drozdíkovie má červenkavé vlasy. Žofka u Drozdíkov má tiež veľmi žlté vlasy, hoc ich nevidieť pod čepcom. A Miško predsa je veľmi dobrý. Bol by taký, keby v dome mali kopytá miesto nôh?

„Čo viac pijem, vidia,“ žaloval sa Hutyánszky, „väčšmi ma smädí. Toto víno je od Mochúľa, poznávam ho. Bolo miškovské, ale teraz je badišovské, aby sa zmyšilo! A pije sa, pije!“ Nalial do pohára, otieral čelo, hlavu i chlpatú šiju. „Horúčava ani v pekle. Kto by sa bol nazdal, že tak chytro nás prikváčia psie dni!“

Naostatok ani víno už neochladilo. Hutyánszky, červený ako rak sa strhol. „Nevydržím túto horúčavu. Idem hľadať hať, stanem si pod úpust, alebo do mlyna. Dám na seba vyraziť vodu zo žľabu.“

Vyšli pod stenu, ovial ich čerstvý večerný chlad, pomiešaný s vôňou svrčín a smoly. Neďaleký, plešivý Hrbáč dýchal na Badišov od svojho lesného úpätia. Hutyánszky vydýchol. „Tu je kapitálne!“ pochvaľoval si. „Horúčava celého leta zbila sa do tej izby.“

Drobecký odskočil do ciene a doniesol prací stolec. Sadli si na podstenu.

„Tak už hej,“ pochvaľoval si Hutyánszky. „Posedíme si trochu, ak chcú. Rád sa pozhováram pred ľahnutím.“ Zišli mu na um bystrické večery. Majú i tie svoju krásu. Keď sa nepilo a nehralo v karty s karamátmi, alebo i keď sa pilo, rád sa stratil zo škrekľavej spoločnosti. Prišiel do tichej krčmy, rozkázal si vínka a vyniesol si ho na lavicu pod ústrešie. Sadol si s fľašou pri sebe, z jednej strany i druhej rozkvitnutý orgován. Za palesákovým plotom, obsadeným pôlčím a ríbezlím je tichá, strmá ulička. V nej zurčí bystrá voda, čistá ani krištáľ, padajúc z kamenného hranta do dreveného válova. Načúval večermi a popíjal dobré víno, ale v druhý, či tretí večer prišla spoločnosť. Sadla si k nemu krčmárova dcéra, s ktorou sa bol medzitým zoznámil. Sedávala z tej strany, kde nebola fľaša; pri nej sedával pekný biely kocúr s tmavými fľakmi a húdol, húdol. Nevedieť prečo, hádam, že mu bolo teplejšie, líhal si medzi nich a vytŕčal mäkké labky dohora.

Hutyánszky, nevedieť prečo, zanevrel na kocúra. Chytil mu samý konček chvosta medzi prsty a stisol ho tuho medzi nechtami. Zmravčal kocúr a skočil na zem ako strela.

„Čo mu je?“ obzrela sa ako preľaknutá.

„Kto ho tam vie, lenivca!“ odpovedal jej. „Vylihuje celý deň, drieme jednostaj. Nebodaj sa mu mrzko prisnilo, paskudníkovi. Ale zaslúži ležať pri peknej stvore ako oni, ohava, keď sa mu ani nevie pekne prisniť. Byť na jeho mieste, veria mi, nedriemal by ja. Pri nich, hm, rozum nedrieme, ale vrie, i hádže iskry a bublinky ako najlepší medokýš, čo štípe na jazyku. Ach, Róžika, pri nich je dobre, dobre.“

Prisadol si bližšie, cítil horúčavu jej boku, i krásneho, bujného ramena pod tlačenou serbiankou. Chcela sa odtiahnuť od neho, ale sa nepohla; už či preto, že jej prisadol sukňu a či z prítulnosti, že jej dal meno Róžika. Znelo tak pekne, vialo z neho novým duchom, duchom rovnakosti a rovnoprávnosti. „Róza, Rózka,“ razilo vechťom, ktorým sa zberá voda po dlážke, keď ju drhnú.

V tie večery začalo sa mu meniť, že predsa i jeho majú radi. Nabral si bol do hlavy, že chlpatý, červený a pehavý, aký je, nikdy nepríde do obľuby dievčat. A tu Róžika sedí pri ňom pod rozkvitnutým orgovánom, už sa neuťahuje, keď ju pritisne k sebe, pritúli sa mu na hrdinské prsia, akoby jej nebolo nikde lepšie v tom šírom svete. Iba keď sa veľmi roztúžil a začal byť neskromný, chytila mu pehavé ruky do horúcich, mäkkých rúčiek a držala ich tuho, tuho. Okrúhla tvár v ráme vlnivých, čiernych vlasov obrátila sa k nemu, veľké zamatové oči obrátili sa k nemu a pozerajú nežne, veľmi nežne, prosebne. Spomedzi červených perí dýchala naň: „Ja ťa rada, Gábor, veľmi, veľmi.“

„Ako rada, Róžika, keď ma nechceš?“

„Chcem, Gábor, väčšmi ako ty mňa, väčšmi.“ Položila líce na jeho prsia a dýchla znovu. „Ale chcem navždy, vieš, Gábor, cele, pred celým svetom.“

Hutyánszkeho akoby bol polial studenou vodou. Tu zasa mu bolo horúce a zima. Ruky ochabli, nepasovali sa. Keď ich pustili veľmi horúce, mäkké, opadli nevládne a už sa nepohli. V ten večer zaplakala Róžika, ale ticho, tichučko, nevzdychala, nenaťahovala sa, nefikala. Potichučky prešla popred neho, za ňou vykračoval opatrne krásny, biely kocúr s tmavými fľakmi. Pri chôdzi mrdkal pomaly samým končekom chvosta.

Hutyánszky tiež vstal, pozrel do tmavého kúta dvora. „Toto všetko dovedna nestojí fajku tabaku!“ usúdil, vyťahujúc hnáty. „Nech povie, kto čo chce, ja držím, že ešte najviac hoden je Hurban. Mať ho tu, pred sebou, pozhovárali by sme sa priateľsky.“