ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na šope bolo šero, Mochúľovo víno a možno i rozhovory o klbkách a mlynoch nedali Hutyánszkemu zaspať. Hoc mu postlali dobre, ležalo sa mu, akoby mu bola tá ako trieska nakládla naozaj štetí a rafadiel pod posteľnú plachtu. I tie oči, tie oči mátali. Bolo šero a ticho, keď zaspal, chrápal ani hrdina. Drobecký sa i vykradol dolu rebríkom a nechal ho spať. Slnce bolo už vysoko, pripekalo, keď sa zredikal dolu rebríkom i vodca.

Bol veľmi mrzutý, ako býva po tieto dni skoro každé ráno. Ešte len kladie na seba šnurované háby, keď ho prikvačí povedomie, že s hábami prichodí naklásť na plecia i tie ostatné ťarchy, lebo sa pýtajú, niet pred nimi úkrytu.

Tá ako trieska doniesla mu jesť, ako hrdinovi, i zavinšovala mu dobré ráno. Oči otvorené naširoko pozerali na pehavú tvár v červenom ráme zvedavo. Jej je ako nová. Akoby na nej videla vpísané cesty s chodníkmi, po ktorých sa kedysi prechádzali veľké zamatové oči. Každý sa ide prechádzať, kde mu je ďaka, ale ona myslí, že tie oči mohli si tiež vybrať poriadnejšiu prechádzku a nie tú červenú chrasť. Ona je suchá, ako trieska, veľká nepatrnosť, ale veru by si vedela nájsť niečo onakvejšieho ako nádherná dokonalosť.

Prišiel i Drobecký, bol v dedine sem a tam, pozrieť ako sa vojsko chová. Nebolo počuť, že by bolo robilo galibu cez noc. Teraz práve chlípalo za Hamuľovým záhumním veľmi dobrý demikát z horúcej vody, nakrájaného chleba a bryndze. S tým musí vystačiť do Podsadiny. Tam bude zasa poriadny guláš, Hamuľa už vystanovil naň tučnú jarku. Azda ona obmäkčí ukrutné srdcia, aby nehromžili na chlapov, že sa vybrali práve teraz na hole so soľou.

„Ako sa majú?“ spytoval sa Drobecký vodcu za stolom. I ona, od peci, ešte letnej, pozerala s otvorenými naširoko očima, čo sa ukáže na pehavej tvári. Vodca len čosi zahundral, ako ,hm‘ alebo ,hu-hu‘. Drobecký rozoberal pozorne zjavy, kde sú mlyny a klbká. Ale tvár bola zamurovaná veľkou omrzlosťou. I keď vsadil vysoký čákov s gombou, nedal znať, čo myslí. Drobecký mu pristúpil trochu bližšie. „Čo myslia teraz, Hutyánszky? Nech viem,“ riekol mu citne, hlas mu odmäkol. Ona od peci sa strhla. Pohladil ju akosi mäkko, zamatove, po srdci. „Vedia, že sa ideme lúčiť už naozaj? Ktovie, či sa snímeme.“

Pozrel naň mračne, mútnymi očima. „Povedal som, Drobecký, ďakovať Bohu, Rus ide. Treba mu nadstaviť prsia. Tie klbká a mlyny nebudem vláčiť. Načo je to? Že ešte narastiem? Dosť som vysoký. A čoby bol ako Hrbáč, tu, nad Badišovom, i vyšší od všetkých Hrbáčov, nenarastú na srdci také vráta, aby sa zmestil do nich veľký Panovník. Tak už vedia.“

S tým sa už i poberal. V koženej kapse upratúval veci. V páse sa pomacal, cítil v plátennom pásiku, na holom tele objemnejšie miestko: tam boli jeho peniaze. Pohľadal v koženej tobolke väčšiu bankovku, novú, šušťavú: položil ju na roh stola. Odmena domácim za pohostinstvo. Keď sa nik nemal k nej, obzrel sa k peci, kde bola ona. „Dievča — na stužku!“ riekol jej.

Prišla k stolu — odhrnula bankovku. „Nebudem jej kupovať,“ odvrátila sa hrdo.

Pozrel na ňu, pokýval hlavou zo strany na stranu. „Teda na šatku.“

„V lete šatky netreba.“

„Tak do daru. Daj mi cíperia za to.“

„Uvädlo. Nepristalo by im z mojej ruky.“ Pozerala naň hrdo, vyšla do pitvora.

Zasmial sa fučiac, zasa vstrčil bankovku do tobolky. Bol zahanbený trochu.

„Alebo je pyšná,“ riekol Drobeckému, keď ostali sami, „alebo už nemá za nič vlastenecké peniaze. Pôjdu ešte, pôjdu, za dakoľko dní.“

S kapsou na pleci vyšiel do dvora. Pred humnom bol Hlavčo, ako vidno, nie sám svoj. Jeho živé, sivé oko bolo ustarostené.

„Gazda, koňa!“

Hlavčo prišiel k nim z nohy na nohu. Sňal čiapku, prihládzal vlasy na temene. „Pán veľkomožný, kôň je ešte nie tu.“

Vytreštil naň mútne oči. „A kde je?“

„Na paši je. Pačrevy ho pojali s našimi včera večer.“

Hutyánszky očervenel ako rak. Mal v ruke bič, chcel ho zdvihnúť, Hlavčo sa odvrátil. Drobecký kročil medzi nich: „Hutyánszky — povážia, že prešlo 15. marca meruôsmeho.“

„Drobecký, povážia, že je to môj kôň. Nepatrí na pašu so sedliackymi mršinami, ale do maštale na seno a ovos. Prečo je nie tu môj kôň?“

„Nedoviedli ho, nepodarenci!“ vyhováral sa Hlavčo. „Trochu majú pravdu. Dali ho mne, mal som ho opatriť ja. Keď som nebol doma, chlapci ho odviedli v nevedomosti. Prepáčia, pozhovejú; mali dávno tu byť. Vyzeral som zo záhumnia.“

Hutyánszkeho neuspokojili výhovorky Hlavčove. Mal ich za prešibanú hru. „Viem ja, čo je to! Koňa mi vzali, aby nemal ako ísť. Viem ja vaše praktiky i Hamuľove i tvoje! Myslíš, som slepý, nevidieť, čo snujete? Zriekli ste sa proti gardám, smrdí vám ich vlastenectvo. Nechceli by ste, aby šli, kde majú ísť!“

Kričal naprostred dvora ako zdivený. Oči mu vysadilo, prevracali sa krvavé. Hlavčo sa držal opatrne stranou; Drobecký, tiež červený od jedu, chytil ho za ruku, ktorá švihla bičom ale len naprázdno.

Tu sa pohla z podsteny ona. Pružným krokom prišla k nim, stala pred otca. V očiach, naširoko otvorených nebolo strachu, iskrilo sa v ich sivej hĺbke, ani na žriedle medokýša.

„A kto ich tu drží?“ spýtala sa ho, podvihnúc končitú briadku. Podlhovasté líca jej horeli. „Pán Drobecký ich pustí zaraz, nech idú zbohom. Koňa nájdu kedykoľvek, keď príde z paše. Vedia, kde ho hľadať. Pred našimi vrátami je jaseň v záhradke, ani pred jednými ho niet v dedine. Ak ho nenájdu, povedia, čo stojí; otec im ho zaplatí hoc naskutku v ozajstných peniazoch.“

Zadíval sa na ňu ako na záhadu. Len ju hľaď, suchú triesočku. A má i jazyk, a štipľavý. Drobecký mu pustil ruku, pozeral s úsmevom na ňu, i žmurkol jej. „Katrenka má pravdu,“ vyhlásil naostatku.

„Akú pravdu? Ako sčervačený kuteľ!“ zadudral Hutyánszky. „Nemôžem sa pri tejto veci zaobísť bez koňa.“

Pohla plecom, pohodila hlavou. Vrkoč na chrbte s belasou mašľou sa zakolísal. „Prečo nie? Chcú nadstaviť prsia, nadstavia svoje. Čo im treba konských?“

Drobecký sa rozosmial. „Ach, Katrenka, bodajže ťa, bodaj, aby že ťa bodaj!“ Hlavčovi potrhávalo hrbolce nad kútikmi, sivé oči mu svietili. Hutyánszky tiež bol udobrený. „Ej, dievča, dobre ti podrezali jazyk!“

Vrzli vráta na humne. Vyšiel na dvor mladší, ťahajúc za pätami dlhú širicu otcovu. Odslúžila kapituláciu, teraz v nej chlapci nocúvajú pri statku. Prichodí veľmi skľúčený, neponáhľal sa priveľmi.

„Kde sú kone?!“ zahrmel otec naňho.

„Naše sú tu, ale veľký je kdesi. I zaputnali sme ho, i je kdesi. Ondráš ho hľadá na našich, i ostatní ho hľadajú.“

„Ach, kotloši, kto vám rozkázal, hnať ho na pašu!“ Začal odvíjať široký remeň od nohavíc a bral ho vo dva konce. Mladší začal fikať, rukami držal tuho širicu, ak by sa mu chcela zošmyknúť z pliec. Hlavčo mu sádzal remeňom: „Tu máš, tu máš, loptoš, abys‘ vedel.“ Mladší vrešťal, vo dvore stál veľký oblak prachu zo širice otcovej. Zišlo sa ju raz vyklopať. Drobecký mu zachytil ruku. Mladší dosť chytro sa stratil v dome. Teraz mu to šlo zručnejšie. Požehnával otcovu širicu, že si ju nezabudol doniesť.

Hutyánszky sa hanbil, čo pohovoril prvej, najmä, že ich mal v podozrení pre akési praktiky. Prosil Hlavču doniesť sedlo a uzdu k vozom. Koňa mu pošle do Posadiny, keď ho dovedú z paše. Bol veľmi mrzutý i preto, že ho suchá triesočka znosila, nevediac jej odpovedať poriadne, ale väčšmi preto, že musí pechúriť ako ktorýkoľvek iný. Nepredstavoval si taký odchod z Badišova a ešte menej pochod cez Posadinu na námestie pred vidiecky dom. Myslel, že pejko bude podkľakovať, hádzať hlavu a tancovať trochu bokom za oddielom. Pre koňa môže sa zbabriť celá výprava a, ktovie, i podlomiť celý, dobre prehútaný plán.

Ľudia sa pred richtárom postavili do štvorradu, strelci napredok. Pobočník na tučnom fakovi popredku v lesklom čákove, so širokou stuhou. Kokardy sa jarabeli. Hutyánszky sa postavil za ľudí. Dva vozy ostali na chvoste, na pár krokov od vojska. Hlavčo šiel na pašu, hľadať toho koňa. Ona ostala v dome s materou. Do poludnia je už nič z roboty v poli, treba opatriť hosťa. Drobecký zišiel s Hutyánszkym pred richtára, tam sa odobral od neho. Za vojskom sa poberal dolu dedinou. Chcel by sa ísť poradiť majstra do fary, pre tie mlyny; akosi sa mu veľmi krútili v hlave.

Odchod gárd z Badišova nebol veľmi slávnostný. Richtár Hamuľa stál na mostíku pred domom a pozeral na zadný voz. Z drabiny celembala hlava na podrezanom hrdle, odretej už jarky, čo im dal na merindu, len aby už ta išli. Richtárka pozerala z obloka s veľkým hnevom. Pre takúto zberbu musí jej jediný syn zbroj nosiť a potĺkať sa po svete už od fašiangov.

Oddielu sa pekne išlo v letné predpoludnie dolu dedinou, hoc bola ako vymretá. Ľudia šli do poľa robiť a či sa skrývajú v domoch? Bolo ešte krajšie stúpať raz-dva niže dediny. Biela cesta sa prestierala až za smolecký vŕštek, sprvoti rovňou, potom úpätím peknej úboče. Dedina hádam celá, bola v rovni na hradách, okopávala zemiaky a niekde priesadu. V úbočí sa vlnilo žito, ktoré sa už počína klasiť. Len kde-tu je tmavý pásik, alebo tablica so zemiakmi, kde hádam ozimina vyprela, alebo ju nezasiali zavčasu. I na tmavých fľakoch, medzi žitom belejú sa košele pracujúceho ľudu. Nebo, ako vyblednutá šata, hrajúca do belasa, usmieva sa akosi milo, bez obláčika. Starý Hrbáč, skoro nad samou dedinou rozvalil svoje spretŕhané boky, rozostrel na ne popravené háby, s tmavými a svetlejšími záplatami hôr a lúk, sťaby ich presúšal na slnci. Sivú plešinu naklonil na hrbolcoch bralísk. Hádam prikyvuje ľudu, že má pravdu ponáhľať sa s robotou, kým sú časy.

Biele postavy sa povystierali, opierajúc sa na motyky, keď prechodil sbor popred nich, za ním dva vozy o malých mršinách. Hja, mestský ľud, majstri nemajú v poli roboty, vybral sa do sveta všetečnosti, zháňať fígle.

Keď sbor prešiel kúsok popod úboč, kopáči i tu sa vystreli a pozerali. Vtedy na protejšom vŕšku, za potokom zjavili sa na koňoch dve tmavé postavy. Hlava im bola ako hodná merica. Zastali, v rukách žrde, ktorých konce tu i tu blysli v slnci. Neveľké kone zobracali sa naokolo a zasa zastali.

„Hahó — majstri! Pozrite na Diel!“ zavolal ktorýsi z kopáčov. Gardisti ho počuli dobre, lebo si nadstavil dlane ako trúbu pred ústa. Zobzerali sa a videli na Dieli oboch tmavých na koňoch. Jeden práve bol zapálil čosi. Trochu blyslo a zápäť zadymilo, že v obláčiku sa stratili jazdci a kone.

„Staň — pozor!“ zvolal Hutyánszky hlbokým hlasom. Vytiahol šabľu z pošvy. Bola panenská. Netasil ju ešte ani raz na nepriateľa. Srdce mu zabúchalo, telom akoby bol zavial studený vietor, sťa horou v jeseni. Bežal bokom sboru, kým prišiel, kde mu bol prostriedok. Rozkázal sa mu obrátiť tvárou k Dielu. I on sa ta obrátil tvárou. Prišiel čas, nadstaviť prsia. Divoká radosť rozbúrila mu prsia. „Chlapci! Držať sa! Ukážte, ako stojíte za vlasť!“ Volal zvlneným hlasom, obrátiac sa napoly k mužstvu. Nechcel spustiť ani na chvíľu z očí protejší Diel.

Vyšla na vrch Diela hŕba tmavých na koňoch. Bolo ich okolo tridsať. Spustili dlhé žrde napred, poľahli na hrivy koňom. „Urrá — urrá,“ ozvalo sa z Diela. Koníky zaberali dolu bokom Dielu. „Akoby sa kto duril ich vresku!“ Pomyslel si opovržlive.

Ale i za ním zdupotalo. Rady sa zvlnili, začali sa roztáčať. Preletel poza ne driečny pobočník na tučnom fakovi. Pustil sa cvalom k dedine, len sa tak kúrilo za ním. Rady sa potrhali. Oštepy a kosy padali do garádu. Strelci majú zbroj v ruke ešte, ale tiež preskakujú vyšný garád a hore strmou medzou šmýkajú sa do žita.

„Baby, hanba vám — háveď! Plazia sa ako zemeplazy. Bruchaji!“ Nevedel sám, či im nadáva nahlas, alebo len pajed sa rozreval v ňom. Nikdy sa nenazdal, aby človek mohol tak utekať na bruchu, drugajúc rukami a nohami v tráve ani veľká žaba.

Ostal sám na ceste. Jazda zbehla temer na úpätie Dielu. Stratila sa za vŕbím a jelšinou tam, na brehoch potoka, ako sa skrúcajú žírnymi lúkami. On pocítil iba, že je sám, zahodil šabľu do spodného garádu. Zaklial mrzko, mysliac, že od kliatby sa rozpuká obloha nebeská a zrúti; čo sa mu tak vyronila z hlbokosti a už bol i on v spodnom garáde, pri šabli. Garád bol tu veľmi plytký, na medzičke rástli lôhy hodným chlpom. Skrčil sa za ne, snímuc čákov s veľkou gombou.