ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Katrena sa nezaradovala veľmi, keď vandrovného našla v izbe s mužom, najmä keď zazrela kapsu visieť na žŕdke. Čosi už len povedala, ale iba aby sa rátalo. Dievka, tiež Katra, tiež s podlhovastou tvárou ako otec, nie veľmi švárna, ale takto urastená, hoc ešte nemá viac od pätnásť rokov, zľakla sa hosťa veľmi, ledva vypustila z úst: „Pekne vítam!“ zapálila sa až po uši a umkla do kuchyne. Chlapci Ondrej a Miško, mladší od sestry, ostali v izbe a hoc boli ustatí od motyky, vyvaľovali oči na hosťa, drugajúc veľkým palcom na nohe hore-dolu. Chodili ešte v gatiach, ale starší, trinásťročný mal už v nedeľu nohavice, hoc len s úzkymi šnúročkami a či skôr niťami. Veď o tri-štyri roky mu on prišije široké Ovrantík Juro, hrubý krajčír z Ústeľnice.

Katrena, hoc ukonaná, dala sa do varenia. Muž jej žmurkol, keď vošla do izby. Mráz ju prešiel, že sa musí preukázať pred neznámym človekom. Bolo vajec, bolo slaniny, urobí praženicu pre nich dvoch. Ona s deťmi sa zaobíde s kašou s kyslým mliekom.

V kuchyni sa škvarilo tuho na panvici o krivých nohách, z ktorých jedna sa odbila, že miesto nej príde podložiť skalku. Slanina škrečí na horúcej panvici z hliny, keď hádžu do nej porezanú pažítku. Katra vyvaľuje oči; nikdy sa nenazdala, že ich mať sa môže podobrať na takú ťažkú váru.

Večera bola naozaj veľmi slávnostná. Gazdiná i stôl prestrela. Chleba nebolo doma, v prednovku sa nepečie ani u Hlavčov, iba ak by kabáče. Katra musela ísť pýtať chleba do Drozdíkov, kde ho nikdy nechýba. Kurátorka^[11] sa dala uprosiť akosi, dala jej bochník, ale sa veľmi, veľmi vyhovárala. Nebolo už ani u nich z miešaného a ešte menej zo pšenice. I u nich už pečú len z jačmeňa.

„Je veľmi krušivý, mrví sa, Katrena. Hanbím sa ti ho dať, hanbím.“ Kurátorke sa i vzdychlo, ba, tuším, v očiach jej zahrali slzy. Nie pre pšeničný chlieb, že ho nieto na stole, ale pre tých, ktorí kedysi pšenicu vozili domov a teraz sú ďaleko, ďaleko.

Katrena zaopatrila i vína, poháre postavila ku kvetnatým tanierkom. Večera bola ako na Dohviezdny večer, chýbajú len opekance a oblátky.

Drobecký nejedol od rána ničoho, s chuťou si zajedal dobrej praženice so škvarkami i s tvrdým, veľmi lomivým jačmenným chlebom. Katra medzitým obslúžila bratov. Jedli len tak v kuchyni, na lavici bola medzi nimi miska s kašou. Kyslého mlieka si mohli prilievať z hrnca. Načierali horúcej múčnej kaše do drevených lyžiek, jedli s chuťou, kečka sa im spotila. Ona ako dobrá, nádejná gazdiná nejedla s nimi; bude naostatok, ako patrí, s materou.

Bola znepokojená. Cudzieho človeka v prednej izbe sa bála. Prvej ho videla len chvíľku, keď ho privítala; oči musela hneď odtrhnúť od neho. Jeho čierne oči, keď pozreli na ňu, akoby ju boli urazili. Čierna lesklá brada a fúziská naľakali ju najmä, keď spod nich blysli biele zuby. Chodila po kuchyni sem-tam, ako bez hlavy; keď sa chlapci najedli a vykradli z kuchyne, zabudla na riad, upratať ho. Odháčkovala dvere potichučky, aby háčik nehrkol a odchýlila ich na pol prsta. Vykrivila hlávku a začala pozerať špárou do izby. Matere nevidela. Otcovi bolo vidno len ruku na obruse v bielom širokom rukáve, zato videla cudzieho človeka. Dojedal z taniera. Otvárala oči naširoko, ako sa otvárajú ústa medzi bradiskom a fúzami, tu i tu blysnú i zuby. Nemohla odtrhnúť oči od toho nevídaného divadla. Prvý raz čo vidí bradáča takto zblízka. Dosial vídala iba židov takto s bradou, ale tí ju neznepokojovali. Tento tu je nie žid: otec vraj chodieva s ním často na furmanky, teraz i jedli za tým istým stolom. Aké má ruky biele, malé, i v tvári je biely, veľmi čistý, košeľa mu svieti. Usmieva sa, pozerá rovno na kohosi, možno na mater. Oči pozerajú rovno, akosi smelo. Rovno cieľajú do očí.

Katrenka sa tuho zadívala na tvár, i na postavu. Je v beláskach, úzkych nohaviciach; má pekné lesklé čižmy i malé, malé nohy. Tu sa jej zjavilo ako znezrady, že je mladý. Keby nebol v beláskach a oholil tvár, možno by prišiel na tanec. Týchto fašiangov ho nemali v Badišove, veď skoro všetci mládenci išli s Hurbanom pred fašiangami, ale bol na hostinu o Michale. I ona bola. Prvý raz, čo ju mater zaviedla medzi dievky. V ruke mala bielu šatôčku, vo vrkoči dve stužky; prvú širokú belasú s červenými kvetmi v tyle, kde sa počína vrkoč, druhú, užšiu, vplietli jej na konček vrkoča a urobili z nej mašľu. Stála medzi dievkami, mládenci jej zakyvkali; ak nevyšla, vtiahli ju za ruku do kolesa. Prvý raz tancovala s mládencom, prvý raz, čo ju držal okolo pása. Tvár jej horela od hanby, po ľadviech išiel mrázik, z čela tiekol znoj. Ledva sa mohla dočkať konca, schovať sa za druhé, kde nedoráža svetlosť sliepňajúceho kahanca.

Keby sa oholil, obliekol ako naši, prišiel by možno na tanec a keby zakyvkal na ňu! Vie, nie je pekná, ale je vysoká, hlava sa nesie nad hlavy ostatných dievok: mohol by si jej všimnúť. Tá biela ruka ležala by jej na páse, možno by ju priťahovala, musela by sa poddať. Zasa prebeháva mrázik po ľadviech, srdce sa trasie od strachu pred bradou a fúziskami, ale oči, nenásytné oči nedajú sa odtrhnúť od nevídaného divadla. Otvorili sa naširoko, hltajú každý pohyb, obrat; nimi sa leje divný nepokoj do celej bytosti, že až i prsty špejú. Horúci prúd sa dvíha skadiaľsi, hrnie sa kdesi do hlavy, čudné tušenia vznikajú, šprihnú časom blesky…

Drobecký veru netuší, že vniesol toľký nepokoj do domu. Sedí si za stolom, pri rohu, z druhej strany kasničky Hlavčo. Veru takej praženice ešte nikdy nejedol, ani takého chutného chleba, hoc sa rozsýpa medzi rukami. Gazdiná, keď doniesla misku s veľkou praženicou, zberala sa zvrtnúť. I jej oči sa ho dotkli veľmi bojazlive a utekali po kútoch. Na hlavu si dala nový čepiec, o širokých kloptách. Dienko bolo na ňom riedke, ligotala sa cezeň mosadzná šteblinka, za ktorú ovíjajú vrkoče, okrúcajúc ich do kyčky. Spod dienka visí červenkastá stužtička, ktorou ho stiahli. Hlavčo pobadal, že sa obriadila. Vidí, i umyla sa, tvár sa jej ligoce, i červenie sa ani pivónia. I oplecko premenila za tenšie. Nuž, vie sa preukázať. Spokojne nalial z fľaše hosťovi do pohára.

„Gazdiná, máte tu plátna?“ spýtal sa jej práve, keď sa chcela zvrtnúť, aby nemusela pozerať, ako bude jesť. Ach, tie fúziská a bradisko! Ako len môže hľadieť naňho, ak ho kto má i rád. A ktovie, bude všakových stvor pod slncom, daktorá sa dá možno i bozkať. Striasla sa dúža žena a utrela chytro spakruky ústa.

„Plátna!“ zmiatla sa vonkoncom. „Koľko môže kto,“ vysvetľovala mu.

„Ale na predaj,“ doložil on.

Tu sa už zobrala z roztržitosti. Stala jej pred oči neslýchaná vec. Vlani boli ľany na div a konope; napriadlo sa, natkalo sa, ženy pobielili. Prišlo Žofie^[12] a pod svätou Trojicou jarmok na plátno, ženy sa preukázali ešte lepšie ako iné roky: doniesli plátno, mohol ním zahatať Belú nad Posadinou. Kto neprišiel — boli kupci. Nepokoje v krajine ich najskôr odstrašili. Uistila ho, že by sa našlo hodne plátna v Badišove, Smolci, Ozubinách, vôbec v dedinách naokolo. Zasvietili sivé oči od radosti, obrátili sa k nemu dychtive. „Kúpili by?“

„Kúpiť by kúpil, keby ho mal kto odviezť,“ i poškrabal sa za uchom.

Pozrela na muža s výčitkou. Ako je to? Indy sa driape na furmanku, nemá v dome miesta a teraz sa nemá do ničoho, keď by mohol pomôcť popredať plátno. „Prečo by ty nie?“

„Búrlivé sú časy, ťaží sa mi nechať dom naverímboha.“ Pri všetkej starosti oči sa mu smiali, keď pozreli na hosťa. Hrbolce okolo kútikov tiež potrhávalo.

Tu mu už nedala pokoja, kým sa nerozknísal. Ledva sa dal nakriatnuť.

Keď prišlo ísť spať, hosťa chceli uložiť do izby. Drobecký sa do tých čias vzpieral, kým mu neostalo navrchu. Museli mu postlať na šope v kúte, kde je dakoľko šúp žitnej slamy a kôpka lanského sena. Rozviazali mu dve či tri šúpy, pokryli plachtou. Splašená Katrenka pomáhala materi ako vo sne. Pomáhala vyniesť hore rebríkom polovicu perín, ktoré čajsi neboli ešte v úžitku. Lanskej zimy ich nadela mať, pôjdu kedysi s jej rúchom, keď ju povezú do nového domu.

Zaostala za materou na šope, potriasala perinu a hlavnice. Zobzerala sa, ale nebolo vidno nič, len tmu. Kľakla na prihotovené ležovisko, potom sa vyvalila na novú plachtu a pokryla veľkou perinou. Čerstvá slama veľmi šušťala; skoro sa zľakla, že ju počujú šuchoriť až do izby. Na jej hlavnici spočinie biele líce s čiernym bradiskom a fúziskami, prvý raz budú na nej odpočívať. Takto na perine bude ležať biela ruka, druhá možno pôjde pod hlavu. Skočila na nohy, akoby ju bolo dačo ujedlo, ponatriasala slamu, hlavnicu a perinu, aby nezbadali tie čierne okále, že sa tu vyvaľoval ktosi.

Keď sa odobrala do komory, neľahla. Sen nechcel prísť na oči. Divné mysle sa motali hlavou, i horúce vlny valili sa z hĺbok ku tvári; pred očima skákali iskry. Aká tu sedí bez vlády, stebla by nepodvihla. Zahľadela do oblôčika, pozerala pilne, do úmoru. V ňom sa kreslil svetlejší štvorhran bielej steny zo susedovho domu. Naveľa kroky, vrava v pitvore. Pod stenou klopkajú čižmy, čuť jeho jasný hlas. Svetlým štvorhranom prevliekla sa otcova hlava s čiapkou. Za ňou onedlho iná pod klobúkom. Akoby bolo okolo nej svetlo, hádam z tých čiernych smelých okáľov. Rozoznať i čierne bradisko ako žúžoľ i fúziská v bielej tvári. Srdce búchalo, akoby bola vyletela na dúšok hore vysokým, vysokým rebríkom až po samú dutinu nad zvonmi na badišovskej veži. Búcha, búcha, akoby chcelo vyletieť cez hrdlo.

I otec sa vrátil podstenou a pitvorom, zavrel dvere na izbe. Chvíľku bolo počuť hlasy z izby, akoby zďaleka, ďaleka. „Hej, ďaleko som akosi, ďaleko,“ mihlo jej v hlave, ďalej ako dutina nad badišovskými zvonmi. Mať, otec, kde sú? Ostali kdesi dolu, hľadiac za ňou, kde letí. Mať hľadí spod dlane za ňou, či by ju nedozrela lepšie. Sama nevie, čo je to s ňou; kde ju to, čo ju to vodí po akýchsi cudzích krajoch. Ohmatala sama seba rukami, tu sedí v komore na posteli a predsa kdesi lieta. Zas ju rozobrala horúčava, zašlo ju ako varom.

„Zle mi je, zle. Prišlo mi z očí. Pozerali veľmi náramne, čierne okále, zuby blysli spod fúzisk.“ Striasla sa, akoby ju bol prešiel mráz. A oči pozerajú, pozerajú do jasnejšieho štvorca. Srdce búcha na poplach, či sa jasnejší štvorec nezastrie znezrady a neukáže sa v ňom biela tvár, čierne bradisko a jasné, smelé okále.

„Zle mi je, zle,“ zastenala. Hodila sa na posteľ. Slzy sa lejú riekou na hlavnicu.