ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ženy sa vystreli, pozerajúc za nimi, ako sa stratili v dedine. Prišlo im clivo. Roveň sa vyprázdnila i úboč na Zubkove. Ktovie, čo sa tam doma robí s cudzím vojskom v prázdnom dome? Pozerali jedna na druhú starostlive. Nakoniec vyriekli, čo mali na jazyku: „Poďme i my.“

Kráčal za nimi prihrbený, vlečúc nohy za sebou v krpcoch, ktoré, hoc ženské, robili sa mu ohromné. Niesol pod pazuchou zložené žŕdočky. Biely obrus na nich visel mu pred tvárou, ani zástera.

Dali sa popod Zubkovo, hore rovňou. Keď podídu, kde je ich dom, obrátia sa k humnám. Iba staršia nevesta sa oddelila od nich, že pôjde pozrieť na faru. Kráčajúc za starou gazdinou prišli až k humnám. Videli dvoch-troch vojakov, ďaleko jedného od druhého. Teda neodišli, obstali dedinu. Jeden z nich i pritrielil k nim bližšie, ale ich nezastavil.

Bol šťastne v Drozdíkovom dvore, tom istom, ktorý len nedávno prekutával, i stavy.

„Vojdú do izby!“ ponúkla mu stará. „Dáme sa im preobliecť do chlapských hábov. Príde sa im i oholiť, zafúľať trochu tvár a ruky. I vlasy bude lepšie začierniť trochu.“

Zaradoval sa. Sprostí sa predsa len potupného prestrojenia. Ale keď otvorila dvere na dome, prešiel mu po tele zasa studený vietor, potom prišlo horúce a v hlave pusto. Nohy nechceli slúchnuť ísť do domu. V ňom sa všetko triaslo. Radšej zhynúť na mieste, ako vojsť ešte raz do domu, kde vtedy kutal, hromžil a klial. Ktovie, či by nepadla povala na hlavu a nezarútila ho. Pozrel na ženu, oči mu boli veľmi smutné. Krútil hlavou.

„A kde sa podejú?“

„Do Hlavčov, radšej ta.“

„Bolo im u nás ako u nich.“ Ale videla, že ho nenakriatne. Možno i vycítila, čo ho vyháňa od nich. Zavrela zasa dom a s motykami i dieťaťom na rukách vyšli pred dom. Nechceli ho pustiť samého, ak by ho mali stretnúť vojaci. Do Hlavčov nebolo veľmi ďaleko, na ceste nevideli nikoho. Domy boli ako vymreté.

Museli búchať na dvere pri veľkých vrátach, ale nečakali dlho. Vyšla im otvoriť ona, líca sa zapálili, ústa sa usmiali, keď zazrela Miškovu mater. Ale keď sa oko dotklo jeho, pod šatkou, s kolískou pod pazuchou, otvorilo sa naširoko. Gazdiná tiež vyšla z domu, široká tvár bola predesená. Ruky zdvihla, akoby chcela zakryť tvár. Drozdíčka nedala nič na to všetko. Vysvetlila im veľmi chytro, čo treba.

„A nečakajte, deti. Staré háby sú lepšie, hoc poplátané. Tie vlasy nezabudnúť!“

Keď videla kurátorka naľakanú gazdinú, radšej ostala s ňou vo dvore. Za ten čas ona znášala do komory starú odev otcovu a iné veci, ako nožnice, britvu a mydlo. Keď ho zazrela toť predo dvercami, nemala sa ani kedy zadiviť, že ho ešte vidí. Vybral sa predsa zaránky, že nadstaví prsia. Ona urobila za ním kríž, že ho už neuvidí. Keď jej pred chvíľou rozprávali, že dotrielili skadiaľsi tmaví vojaci v ozorných čiapkach dolu Dielom a udreli dlhými oštepmi na gardy, mala za isté, že on tam kdesi leží; jedna noha obrátená k Posadine, druhá na Smolce a na prsiach rán ako na lyčienke dierok. Nemala sa kedy zadiviť, že ho vidí živého pri toľkých ranách, lebo oči i mysle zaujala jeho predivná podoba. Kde sa vyriadil na ten spôsob, za taký krátky čas? Veď ho ani nepoznala prvým razom. Premenil odev, ale premenil i držanie: pozor a hádam i všetko, čo niesol tamdnu. Pred ňou stála okúňavá, plachá ženička, ktorú Miškova mater doviedla k nim, ani dáku žobráčku, so sukňou na pleciach miesto serbianky a nie pán urodzený Hutyánszky, ktorý dnes ráno reval na otca ako na papľuha. I pred ňou, suchou triesočkou, veľkou nepatrnosťou stál pokorne ako psík, pozerajúc odzdola, či pochytia naň papek.

Ako sa on umenšil, tak sa ona rozrástla razom. Keď sa vrátila na podstenu, ukázala mu hrdo, že môže vojsť do komory. Prepustila mu ju, tam je predsa istejší ako v izbe. Našiel tam háby i nožnice a britvu. Nevedela iba, ako mu prihotoviť černidlo.

„To ti už chytro ukážem, dievča,“ ponúkla sa Miškova mater. Išla k ohnisku, kde bola panva, škrabala ju triesočkou po sadzavých bokoch, že sa nazbierala sadzí hŕbočka. „Daj trochu masla, bydlinčia ako oriešok. To je moc, polovica z toho je dosť.“ A lyžicou miešala, trela, kým neurobila čiernu masť.

Hutyánszky vyšiel preoblečený. Mal košeľu o širokých rukávoch, starý opasok, zodratý na bedrách, kožuštek bez rukávov, z ktorého za ľavým plecom trčali biele chlpy. Nohavice mali nazadku záplaty na súmerných miestach, okrúhle, temer jednaké, že tvorili temer ako okuliare. Ale krpce neobul dobre. Remence nekrútil na nohaviciach, ale na onuciach pod nimi. Ženy sa zohli k nemu, odkrútili ich, zapäli nohavice na háčiky a potom už okrúcali remence.

Bol červený ako rak, na dvoch-troch miestach premokala krv. Suchá triesočka musela ísť hľadať pavučiny pod cieňu. Miškova mater mu ju prilepila na zárezy. Tvár mu horela ako v ohni. Hlavčova britva nebola vyostrená, Hutyánszky ju nemal kedy ťahať po remeni. Kto by ho poznal bez fúzov? Tvár mu bola široká ani lopár.

Musel si nabrať ešte čiernej masti a natierať vlasy. Zahasil sa dosť chytro; ich oheň, ani chlpatá šija už nesvietila toľme. S ostatkom si namastil obrvy, ba i riasy na mihalniciach. Čierne, mastné ruky drhli po tvári, po bielom hrdle, kde nemalo ako ohorieť od slnca, po rukách a zápästí, až po lakeť.

Prezerali si ho znalecky. Bol cele iný človek: urastený, počerný sedliak, ktorému sa ligoce tvár a hrdlo najskôr od zažitosti. I jemu bolo akosi lepšie v tejto podobe. Položil starú čiapku s kystkou na hlavu a začal sa učiť po sedliacky chodiť, čo znamená chodiť v krpcoch a neotĺkať si päty o každú skalku.

Ženy sa pobrali domov. Ešte mu poradila Miškova mater, ak by dačo dakde šuchlo, nech ide pod cieňu a seká haluzinu na triesky.

Ostal sám vo dvore, ani gazda. Bolo mu omnoho voľnejšie takto, v chlapskom obleku. Len na holú tvár nemôže sa priučiť. Suchá triesočka popratala šaty, čo hosť vyzliekol. Dolomán prevrátila naopak i nohavice a vstrčila do koša pod cievky, na ktoré prišli dve osirelé pradená, klky a pačesy a navrch krpce, obe sukne a šatka od Drozdíkov. Kôš obložila plátnom v kúte. Upratala i britvu a nožnice i otcovo mydlo. Červené vlasy zmietla do hŕbky a zaniesla na ohnisko, kde bolo čosi žeravého pod popolom. Sama dozerala, či zhorelo všetko do zniku. S takými škutami vedia robiť všakové čary nesvedomité bosorky, ako i s nechtami a žinkou od obesenca.

Za ten čas jej mať, gazdiná, čupela v druhej, tmavej komore, kde je ostatný kapustný sud pri prázdnej záprave. Boli v nej ostali nedopatrením iste, dve-tri švábočky. Z nich vyhnali dlhočizné biele cíby, ani čo by veľké hlísty. Čupela za sudom, zuby jej hrkotali. Ak má prísť súdny deň, azda len nebude taký strašlivý za kapustným sudom ako inde.

A súdny deň prišiel. Zabúchalo na dvere. Hutyánszky šiel pod cieňu a vzal sekeru, začal sekať haluzinu. Nikdy nezaťal druhým razom na to isté miesto, vždy na pol piade ponad, alebo popod.

„Jaj, dievča, už idú!“ skričala gazdiná spoza suda. „A jeho nič. Ani jesť nebude!“

S metlou v ruke šla otvoriť dverce. Pred nimi chlapisko ako buk, plecitý, mocný, v dlhom kabáte, stiahnutý v hrubom páse. Na hlave mal širokú baranicu, ako veľká merica. Žŕdka stála hore koncom, na nej svietilo čosi končitého.

Chlap vstúpil do dveriec, prevlečúc žŕdku a ostal stáť. Ona sa cofla pred ním, metlu pred sebou, obe ruky na metlisku. Oči sa jej rozšírili, najedovala sa na samú seba. Vedela, že stojí pred ním ako tĺk, líca budú iste vpadnuté a dlhé, ako ovci.

Ale on nedbal mnoho na to, či jej je tvár dlhá, alebo krátka. Mal chladné sivé oči, tie pozerali ostro a vytrvale, kým neprišli na samý koreň. I po koreni poprezerali, lebo vraj okolo koreňa je, čo má byť v človeku: zlé alebo dobré. Ale vždy viac ráz zlé ako dobré. Prišiel si obzrieť dom a čo je v ňom. Obzrieť si ho nikdy nezaškodí a osožiť môže, i ako. Vykutať sprisahanie, nájsť hlavné osoby a oddať vrchnosti, nebol by to pekný krok napred? Na každý pád by mu mohlo dopomôcť k miestu pri tajnej polícii. A o sprisahanie nebude tiež núdze, keď je kraj nepriateľský a pod zbrojou. Obzrel si ju veľmi dobre. V očiach jej vynašiel nedôveru, neúprimnosť a strachu čosi, hádam i hodne.

On nebol hocijaký vojak. Učil sa, snažil sa, i už čosi z tunajšej reči, hoci ju nepočúval oddávna, ale len od dakoľko dní.

„Kto doma?“

Zapálila sa ako ružička, oči neslúchajú, nechcú hľadieť priamo a nepredpojate. Ak povie, že je mať doma, nebude ju môcť vypoďkať spoza suda; ak ju zatají, tiež môže byť galiba. Ale to by nebolo nič, keby nie ten tam, v cieni. Odpovedala zastrašená, vo veľkom zmätku. „Ja a brat.“

„Kde brat?“

„Rúbe triesky.“ Ukázala mu rukami, ako sa seká. Nemohol sa veľmi dovtípiť, čo mu hovorí. Bolo mu na závade, že bol z mesta. Mnohé veci v dedine mu boli cele neznáme.

Hutyánszky nerúbal. Keď zabúchalo na dverce, zastal a načúval. Vyrozumel, že prišiel vojak. Schytila ho zasa chabosť, neznámy uňho hosť, strach a neistota v držaní, lebo mu neschodilo z umu, že je v prestrojení. Bál sa, že zastrelí capa. Cieňa mala iba zrubík od susedovho dvora. Rohy vpratané medzi dva kolmé stĺpce tvorili tenkú stenu s hodnými špárami. Bolo by sa ľahko vyškriabať pod krov a špárou medzi hradami prevliecť sa do medzierky a zmiznúť. Ale ostal ako prikovaný na mieste, keď počul, že ho už prezradila, kde je. Tušil, že ho neminie nešťastie. Pôjde i on poviazaný do Posadiny, ako pobočník a gardisti.

„Koľko všitkých v dome?“ spytoval sa vojak.

„My dva,“ odpovedala mu ona.

„Všitkých, všitkých,“ kričal a začervenal sa. Škrabal sa za uchom. Nemohlo mu zísť na um, ako sa povie rodina. „I tých, ktorí nie tu!“

Dovtípila sa, čo chce vedieť. Vyratovala na prstoch: „Otec, mať, ja i štyria bratia.“

„Štyria.“

„Kde otec?“

„Pasie kone.“

„Kde mať?“

Váhala. Začervenala sa znovu. „Neviem.“

„Bratia?“

„Jeden v cieni rúbe, dvaja s otcom. Jeden neviem, kde išiel.“

Vojak prisvedčil. Šiel do dvora podstenou, predo dvermi zastal, nakukol do pitvora. Ale šiel ďalej. Oblôčikom nakukol do jej komôrky. Videl posteľ. „Čia komnata?“

Nevedela, čo je komnata, ale si myslela, že u nich sa volá komnatou komora. Povedala mu: „Moja!“

Prikývol jej, odobril. Poznal, že hovorí pravdu. Obzrel si ju lepšie; mladá ešte, ale už má svoju komoru. I tu sa dievky vydávajú zavčasu. Možno má i vohľača. Ale zvážnel; nepatrí prísne k veci, či ho má, lebo nemá.

Prišli pred cieňu. V nej videl vozy, pluh, orný vozík, brány; popri stene maštale, kláty na dosky. V kúte čosi polien. Pri stene komory hodný stôs dosák, veľká hŕba suchej haluziny, čo navozili v zime ovciam, klát a pri kláte Hutyánszky so sekerou v ruke.

Vojak si ho prezeral prísne. Je sedliak a zasa nie je ako sedliak. Ani sekeru nedrží, ako patrí. „Ako sa voláš?“

„Mišo Hlavčo.“

„Čo robíš?“

„Rúbem.“

„Čo rúbeš, kde?“ oboril sa naň. Ukázal pred klát, nebolo pred ním triesok.

Hutyánszky si vynadal. Hľa, akého capa zastrelil.

Vojak ho vyvolal pred seba, von z ciene. Tu si ho prezeral podrobnejšie. „Ukáž ruky!“ Keď mu ich otrčil, vojak ich pomacal. Dlane boli mäkké. „Ty nie rabotaješ.“

Hutyánszky už videl, ako ho vedú do Posadiny. Preobliekol sa, namastil sa klamstvom, ale tie pavučiny sa trhajú, pravda vytŕča rožky na všetky strany. Ona zas videla dlhú žŕdku, na nej nôž a či lemeš. Tu jej ho ešte prekole, pred jej očima! Prečo nenastavil prsia tamvon, keď mal toľkú vôľu. Tu sa jej rozum poponáhľal, začal sa skrúcať sem a tam.

„Mišo je nie sedliak.“

„Čo je? Pán?“ zasmial sa zlostne.

„Hajdúch u pána Mikuláša Uzdica v Ozubinách. U osvieteného. Ale ho odpravili zo služby, prišiel včera domov.“

Vojak nevedel, kto je ten Uzdic, osvietený v Ozubinách, ale vedel, čo je hajdúch. Prezeral si ho lepšie: za hajdúcha by bol. Hutyánszky vytriešťal oči, k akej službe prišiel znenazdania! V jeho hlave by nebola skrsla nikdy taká myšlienka. Ale vojakovi sa nepáčilo čosi. „Kde je toto!“ zvolal, chytiac sa za fúzy. „U hajdúcha vždy toto.“

„Vždy,“ prisvedčila i ona. „Ale nie u osvietených. Jej grófska milosť, pani osvietená, dá každého hajdúcha holiť.“

Vojak sa zasmial, rozumel dobre, čo mu povedala. „A grafinia osvietená a hajdúch majú toto?“ Zložil ústa na gombičku, cmuknúc dva-tri razy ako pri ohnivom bozku. Zahanbila sa, musela sa odvrátiť. Ako sa protiví musieť vymýšľať a šudiť, ale či ho má dať tu pred sebou prebodnúť tým lemešom? Srdce sa jej triaslo od strachu. „Prečo nie hajdúch? Prečo tu?“ spýtal sa jej.

Rozveselila sa, prišlo jej i do smiechu. „Miša poslali po víno do pivnice. Mali hosťov. Točil z veľkého suda tokajské. V náhlosti zabudol prikrútiť pípeň. Tokajské vytieklo zo suda po zemi.“ I ukazovala mu, ako sa zakrúca pípeň, i kde vytieklo tokajské.

Vojak vedel veľmi dobre, čo je tokajské, i vyrozumel, že akosi vytieklo, hoc nevystihol ako. Keď je tak, mali veru prečo odprášiť ho od osvietených. Čím ďalej pozeral naň, tým väčšmi sa mu tislo do očí, že veru hajdúch nie je veľmi dôvtipný. Stojí tu pred ním ako kolík, nevie otvoriť ústa. Ale tým väčšmi padali do očí rozdiely medzi bratom a sestrou. Ona tenká, obhoditá, umná, hoc nepekná; on ako hora, ťuťmák a maco a čierny akýsi, ako cigáň. Zasvietili mu oči. Vyskúsi on, či sú brat a sestra. Nie je v tej veci ľahko klamať.

„Ukáž, či on brat!“ rozkázal jej. „Pekne — takto.“ Cmukol ústami ako pri bozku.

Rozumela, že ju skúša. Prečo by ho nebozkala, hoc je zafúľaný? Radšej neviem koľko ráz, ako pozerať na jeho smrť. Pristúpila k Hutyánszkemu, vyzrela si miestko, kde je nie veľmi zafúľaný a bozkala ho i bez veľkej radosti ako taká suchá triesočka dosku, alebo hoc tešlicu.

Vojak sa sklátil. Bozkala ho vďačne. Bude jej najskôr brat; nebolo badať ohňa pri bozku, ani sa nezapálila, čo by sotva vystalo, nebyť mu sestra. Ale tu mu niečo zišlo na um. Zvolal: „I ja brat! I mňa!“

Zapálila sa, odstúpila. Postavila pred seba metlu, veľmi dobrú zbroj pri takýchto príhodách.

Vojak videl, že by bolo kriku, ešte by sa i hajdúch zamiešal do veci. Hutyánszky stál vystretý. Bozk ho prebudil z akéhosi drepenenia. Zišli mu na um bozky, pri ktorých šľahali plamene z očí, liali sa ohne žilami, že sa hrdlo sušilo a hlas sa v ňom zadrhával. Nech sa vojak pohne k nej, vynútiť si, čo pýta, bol by sa hodil naň a nepustil, kým by nebol ostal alebo jeden, alebo druhý ustretý.

Vojak si rozmyslel, že sa ešte sem vráti. Pôjdu i do Ozubín. Tam sa prezvie lepšie, čo robil hajdúch. Kývol Hutyánszkemu. „Dobre — rúbať — pašol!“ Hutyánszky vzal tešlicu a začal rúbať ozaj usilovne. Myslel, hádam, keď narúbe mnoho, skôr sa vypletie z toho pomykova.

„My — pôjdem!“ Kývol jej rukou a šiel popod stenu. Pri dverách stal a vošiel do pitvora.