ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Drobecký mal nasledujúci deň mnoho roboty. Sotva odkúpil plátno gazdinej, už začali prichádzať susedy. Predpoludním ich už bol plný dvor. Nevedel sa od nich obhrnúť iba tak, že postavil dva stolce, na ktorých perú háby medzi seba a ženy. Hŕba plátna dosť dobre rástla, ukazovalo sa, že bude čo viezť z Badišova i ak by nebolo liatiny.

Hlavčo sa vybral do poľa s chlapcami, gazdiná musela ostať doma pre ten jarmok vo dvore. Hoc ostala i Katrenka, s ňou robota predsa len akosi neišla. Mať podchvíľou vychodila predo dvere pozrieť ako sa predáva a kupuje a ako ceny idú. Katrenka zas bola najviac v komore. Stane si k oblôčiku, za materinu letnicu, ktorá tam visí na kline, spoza nej pozerá, pozerá za stolce, pomedzi začepčené hlavy žien, kedy blysne biela tvár a začernie sa brada. Zakaždým sa otvoria oči v strachu, v hlave akoby sa čosi hojdalo sem a tam.

Sama nevie, kedy a ako zaspala. Keď začala mať po dome vŕzgať dvermi a otec budiť chlapcov, skočila i ona na rovné nohy, spala celú noc oblečená.

Za rána ju poslali po mäso k Mochúľovi. Z gazdovských domov nikto nebol v jatke, iba slúžka z fary. Jej vysvetlila, že majú hosťa z Ohradnice. Mať varila. Bude na obed varené mäso a rezance zo pšeničnej múky: robota šipľavá, pre ňu musela ostať doma i s dievčaťom.

Katrenka vyriadila izbu, postlala, vymietla i pitvor i komoru a kuchyňu. Vyšla i predo dvere pozametať podstenu. Predpoludním vyšla i na šop, pozerala dlho na ležisko. Hlavnica bola pokrčená, ako na nej bola hlava, perina len odhrnutá. Pozerala dlho na periny, hádam prvý raz upotrebené. Naostatok sa ich dotkla so strachom, odložila na stranu a začala natriasať slamu pod bielou plachtou.

Predpoludním predsa len nebolo toľko žien pred stolcami. Katruška musela v prednej izbe priniesť stôl do poriadku. Pokryla zasa len dvom, otcovi a hosťovi, ostatní budú jesť na stranu. Mať bola vo veľkej robote. V kúte na ohnisku, kde bolo dosť teplo, bol prikrytý vahan. V ňom zarobila mať na chlieb. Popoludní bude treba kúriť. Okolo ohňa boli hrnce, v jednom vrelo mäso, prevracajúc sa vo vare a hádžuc sem a tam. Katrenka zobrala šamotiny z vrchu a vkradla sa do komory. Pozrela sa v zrkadle: videla, že je pochlpená. Vybehla zasa do kuchyne, vydrhla si tvár. V komore sa rozplietla a začala česať dosť dlhé vlasy. Okolo slúch akoby dávali do žlta, nepáčili sa jej; bola by radšej mať čierne ako žúžoľ a tvár bielu, veľmi bielu. Jej je ohorená, nos červený, hádam že ho drhla prvej a či od plaču včera večer? Na konci je zaokrúhlený, krajší by bol končitejší. A tvár taká dlhá, dlhá — čo to z nej bude? Líca sú vpadnuté, Bože, odpusť hriechy, ovce majú zboku takú vpadnutinu. Prihládzala vlasy a posudzovala, akoby boli cudzie, veľmi prísne. Hoc ich prihladila, nechceli byť ako ľan, pekne učesané. Boli ako zrebe alebo klky, nad sluchami čosi začínajú sa lesknúť. Spletala vrkoč, doň vplietla belasú stužtičku; mašličku na konci posudzovala znalecky. Nenašla ani pri nej nič pekného, odhodila vrkoč na chrbát.

Zahľadela sa do svojich vlastných očí. Ale ich nikdy nevidela dosiaľ? Nemôže sa im priznať. Pozerajú ako zdesené. Mihalnice sú červené, iste od plaču. Prečo plakali včera večer, prečo?

Otvorila oblôčik, stala za otvorené krídelko, hodila zaň letnicu ako záclonu a pozerala spoza nej. Na veži zvonilo poludnie, ženy sa vymleli. On prezeral stôs plátna, zloženého v koncoch a poberal sa popod stenu. Utajila sa v kúte za krídelkom, srdce jej búchalo. Čaká, kedy sa zjaví biela tvár v štvorhrane oblôčika. Šiel pomaly, prišiel k oblôčiku. Pozeral roztržite pred seba, so sklopenými očima. Zrazu sa oči podvihli, čierne, jasné. Vleteli do komôrky ani dve čierne lastovičky a lietali sem-tam. Ona, ako prikovaná pozerala na ne. Zapáčilo sa im čosi v komore. Zastal, hlava sa nahla do oblôčika. Bola tak blízko, že čula dych. Skrúcala sa sem-tam, okolo úst poletoval úsmev. Tu sa stala divná vec. Jasné, čierne oči stretli sa s jej ustrašenými. Ostali upreté na ne v zadivení, akoby neverili samým sebe. Nemohla vydržať ich jas, chytala ju triaška. Nevedela si inej rady ako potiahnuť tlačenicu, ako záclonu. On sa zasmial ticho. Keď nahol ešte lepšie hlavu, pod zavesenou tlačenicou zazrel inú, na biele mesiačiky a pod ňou nohy, ktorým palce sa krčili a dvíhali. „Kto sa to tu skrýva?“ riekol tichučko. Siahol nad krídelko, odhodil tlačenicu. Katrenka ostala bez úkrytu, stála ako stĺp, hľadiac naň zdesene. „Prestrašil som vás, čo?“ Jasné, čierne oči sa radovali, blysli biele zuby medzi červenými perami. „No, nič to, nebojte sa. Na poludnie nemáta. Len vyjdite.“

Jeho hlas jej zunel akosi milo. Bála sa, bála veľmi, ale vyšla z kútika. Veľmi sa jej sladilo slúchnuť, bola by do vody skočila na mieste, do ohňa, rozkázať ten hlas. Nepozerala naň a predsa vedela, že jasné čierne oči hľadia do tváre. Už videli, videli, že má nos zaokrúhlený na konci, tvár dlhú s vpadnutinou, ani u ovce. Videli nekaľavosť, ani omrvinky peknoty. Bola by zaplakala. Tu je pred ním ako vŕba pri potoku s hrčavou gundžou na vrchu, keď jej obsekali konáre.

„Ako sa voláte?“ ozval sa jeho hlas, ani najčistejší spiežovec, keď vedú voly na Ondreja na jarmok do Posadiny.

„Katruša!“ vyšlo jej z hrdla ledvým činom, i to chripľavo, akoby bol hlas musel zotvárať najprv mnohé vrzgotavé dvercia.

„Toto je vaša komora, Katrenka?“ prihovoril sa jej. Volá ju „Katrenka“ i nadelil jej „vy“, ako nikto dodnes. A čo by sa prišlo prepadnúť na mieste, musela pozrieť naň. Jasné, čierne oči hľadeli na ňu usmievave. Nieto v nich posmechu, že má zaokrúhlený nos. Hádam si ho ani nevšimli, ani vpadlín po lícach. Bolo jej voľnejšie. Prisvedčila mu veľmi ochotne hlavou. Hlas by zasa zavrzgotal. „Pekná komôrka,“ prisviedčal hlavou a sliedil po kútoch. Všade ho vítala čistota. „Máte tu pekne,“ pochvaľoval. „Ale i mne bolo pekne tamhore. Periny voňali po rezede. Či rezeda už kvitne, Katrenka?“

„Ešte nezačala,“ prehovorila predsa.

„Ale tamhore predsa voňala. Odkiaľ sa vzala?“

„Od vlani, máme jej v sypárni batôžtek.“ Divila sa, ako mu mohla vyjaviť takú veľkú tajnosť a ešte povedať toľko odrazu.

I on sa zadivil, že má v batôžku v sypárni voňavé kvieťa, aby vôňa občerstvila ustatého, keď ľahne do nových perín. „Katka je veľmi poriadna,“ pokyvoval hlavou a doložil veľmi vážne: „i dievka na mieste. Mne sa všetko mení, Katrenôčka, že ste ma uložili včera večer do perín, ktoré už čakajú vás. Či nie?“

Pozrela naň veľmi povďačne. Nespomenul nosa, ani vpadnutého líca. Chváli ju, že je poriadna i dievka na mieste. Ach, ako je rada, že sa vyspal v jej nových perinách; ako mu žičí.

„Len neviem, Katrenka, čím sa vám odslúžiť!“ riekol, trochu starostlive.

„Netreba ničím. Ja vďačne i bez ničoho.“ I usmiala sa mu.

„Ďakujem, ďakujem.“ I klobúk podvihol pred ňou s káčerovým perom. Prešiel popod stenu dva-tri razy, tuším vyšiel i pred dom, ale sa zasa vrátil do dvora. Ona vošla do izby, napravila stôl, aby bol ozaj, ako má byť. Položila by vďačne orgovánu, ale už odkvitol. Ale pošle ešte dnes pred večerom staršieho na cíperie, ešte ho nájsť na brale i voňavú kašku. Zavďačí sa mu.

A keď vošiel i on do izby, nebála sa. Bolo jej milo pri ňom. Jasné, čierne oči pozerali na ňu usmievave. Ani sa neozreli o nos a nepekné líca.

Bola veľmi veselá a keď prišla do kuchyne k materi, pozerala do misy s rezancami, ktoré mať narobila veľmi tenké a dudala si: „prišiel by on, jaj, Bože, pre zlé časy nemôže…“ Ale si dudala iba v sebe, mať nepočula najmenšej veci. Bolo jej veľmi veselo, hoc božeká, že jej nemôže prísť pre zlé časy.

Keď tam v izbe sadli za stôl, vymenila mater. Nech tam dá chlapcom jesť a neborka, nech si posedí na ohnisku. Obliekla si bruslek s peknými červenkavými klinčekmi, ktorý má na pleci belasú mašličku. Z truhly si vytiahla oplecko s čipkovou rojtičkou okolo golierikov na rukávoch. Nadudala ich hodne, najmä nad plecami. Mať sa zaradovala, neborka, že ju dievka vymenila. Nemusela si klásť nový čepiec, keď beztoho dnes popoludní pôjde zasa do poľa.

Jasné, čierne oči pozreli na ňu s povďakom, keď doniesla misku s polievkou na rezancoch. Nabral si hodne na maľovanú mištičku a neraz medzi lyžkou a lyžkou, zabehli mu oči k nej. Ona ich videla zakaždým, hoc pozerala na chlieb, z ktorého predsa nakrájala krajíčkov bez chyby, bárs sa veľmi drobil.

Popoludní musela ísť s materou pod Homôlky. Niesla motyku na pleci, mala zasa len hrubšie oplecko a obnosený bruslek. Okolo pása mala pletené konce z trávnej plachty, jej trojhran visel jej a opáľal sa za štíhlymi bedrami. Išla popri ňom strunistým krôčikom. Hoc už ženy robili rákoš pri ňom, predsa len pozrel na ňu ako ide ubratá do roboty. Usmial sa, pokýval jej hlavou.

Za ostatnými prišla i mať. Nechala ho samého doma. Neraz, keď sa vystrela pri kopaní, pozrela na slniečko, kde je. Akosi sa mu nechcelo spustiť nad Smolecké lazy. Našťastie mať nemohla čakať, až kým sadne na ne. Zakopala motykou hlbšie, akoby bola chcela urobiť znak a už sa pobrala, ťahajúc ju za sebou na úvrate. „Katra, pôjdeš so mnou,“ rozkázala jej.

Katrenka prešla popri staršom; keď bola pri ňom, drgla ho do pleca. „Ondrej, vieš!“ napomenula mu.

„No, veď!“ prisvedčil a pozrel na slnce. Napoludnie sa s ním radila o cíperi a voňavých kaškách.

Plátna popoludní pribudlo hodne. Prišli ženy i zo Smolca, ba jedna i zo Zácele. Ktovie, ako zvedeli, že sa v Badišove zjavil znezrady kupec na plátno.

Katrenka nakládla ohňa v kuchyni, vošla do komory, zasa preobliekla tenšie oplecko a bruslek s mašľou. Keď pozerala do zrkadla, prihládzajúc vlasy, zaradovala sa. Akoby nos nebol tak veľmi zaokrúhlený, ako býval a upadliny v líciach tiež sa akosi zaplnili.

„Katrenka dnes bola v robote,“ prihovoril sa jej odrazu. Stál pod oblôčikom. Podoprel sa lakťom na prah. „Doniesla veľký batoh,“ zasmial sa. „Sprvoti som sa nazdal, že on ju nesie. Kedy nazbierala toľkú trávu?“

I ona sa zasmiala. Len ako sa mohol nazdať, že by ju batoh niesol. „Nie som ju ja trhala,“ naúčala ho. „To sme vybrali povoj, čo narástla medzi koreňmi. Bola by vňať pridusila.“

„Prečo ju nehodila na úvrate, nech ju slnce vysuší za pokutu, že chcela vňať vydusiť, ale ju niesla ešte takú ťažkú domov. Videl som, ako rezali konce plachty Katrenke plecia.“

Pozrela naň, či sa jej neposmieva. V očiach mu nevidí posmech, ale ľútosť pre tie plecia. Pohlo sa jej srdce mocne, že ju tak ľutuje i pozrela naň s povďakom. „Povoj by bolo škoda sušiť na úvratiach. Zelenú kravy veľmi rady. Pri nej sa najľahšie doja.“

„Čo mi nepoviete!“ zadivil sa.

„Veru hej, a konce tiež nerežú toľme.“

On kýval hlavou zboka nabok, dosť hodne udivený. „Aká je Katrenka priemyseľná. Bol by dnes išiel pred večerom do fary; hovoria, že starý pán je veľmi múdry.“

„Všetko vie, čokoľvek chcete!“ istila ona.

„Čo i všetko vie, nepôjdem. Dnes už nie. Zajtra predpoludním, ak nebude Katrenky doma.“ Otvorila veľké oči naň, čo to myslí. V nich naskočili malé plamienky. „Čo by hľadal múdrosť inde, keď Katrenka vie hovoriť múdre o všetkom?“

Zapálila sa ako ruža na rannom slnci, keď sa oprie do nej horúcou žiarou a počne z nej piť rosu. V mladom srdiečku sa strhla búrka, že búchalo, búchalo ani zvon na búrku. Skrsajú v ňom sladké tušenia, duša letí v ústrety novým svetom.

Čierne jasné oko poblúdilo trochu po jej zjave. Nebola sprvoti veľmi úhľadná, jej zjav bol dosť skromný, neokúzľovala oko. A hľa, teraz aká premena! Skromná, učupená bytosť sa dvíha, dvíha, rozkladá svoje krásy, odieva sa nádherným plášťom dievčenskej miloty. Tak rozkvitla pred jeho očima i tá druhá, kúzlom, o ktorom neslýchal nikto do tých čias. On ho videl sám, ten zázračný kvet, jediný on sa kochal jeho vôňou. Vstrčil ruku pod kabát, tam je na srdci zložená šatka o veľkých kvetoch. Čo robí Marienka? Iste stojí takto v komore, nad dreveným kreslom, v ktorom sedí zlomená ženská duša.

Utonuli mu oči v dumách, uhli sa a utiekli spod oblôčika. Pozerajú do komôrky, obracajú sa i k nej, ale sú nie tie isté oči. Čo bolo v nich pekného, váblivého, kýsi mrcha duch povynášal, nechal holú prázdnotu.

Pozerala naňho zarazená, ako na inú osobu: nemohla by sa mu priznať. Bolo jej clivo, veľmi žiaľne; ani by sa bola pred ňou rozbila bohatá, krásna nádoba. Voňavé oleje chcela by zbierať dlaňou, nedať im zahynúť, ale čierna zem ich pije pachtivo, mieša sa s nimi v čierne blato.

„Veru tak Katrenka,“ vrátil sa zasa pod jej oblôčik, ale už nie taký, aký bol odišiel. „Každú kvetinu čaká deň, dať jej skvitnúť. I jej kvetina skvitne a zadiví svet svojou vôňou.“