ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Drobecký stúpal dolu dedinou chytro, vojenským krokom, tmavý vojak za ním vo veľkých čižmách, že sa dvíhali obláčiky prachu spod nich. Vošli do farského dvora. Pri dverách stál tmavý vojak na stráži, so žŕdkou v ruke.

Drobecký pozeral na svojho sprievodcu a usmieval sa. Mohol sa mu smiať, lebo ho vyvábil z komory, kde pod plátnom by sa bolo našlo čosi, hm, veľmi divného, nad čím by bol i vojak vytriešťal oči. Pod cieňou zasa rúbal sedliak s hlavou, na ktorej zďaleka poznať sadze. V maštali je zas kôň, ktorého by bolo ľahko umyť z blata a poznať, že nebývajú na ňom šíry ani chomút, ale sedlo. Vedel i to, že dôstojník oddielika je veselý chlapík, ktorý len pred chvíľou sa s ním vítal a radoval sa, že má pred sebou budúceho slovenského dobrovoľníka. Vedel naostatku, že v Posadine je farár Peter Huľo, ktorý sa vrátil z Borade, tesťovho majera za vrchmi, kde sa bol pokrýval, kým lapali Slovákov v stolici. Vrátil sa, plukovník predvoja ho navštívil, mal sa k nemu ako k dobrému známemu i od neho sa prezvedel, ako stoja veci v blízkom i ďalekom okolí. S listom Huľovým prišiel i mladý dôstojník oddielika do badišovskej fary, rovno k Jonatánovi Záborovi. „Prijmite ho ako brata,“ písal mu, „raďte, kde môžete. To sú ešte len predvoje, hlavná sila ide za nimi. Tu je konečne naša sloboda. Nevrátia sa na Slovensko tí, pred ktorými sme museli utekať. Ach, keby mohol zažívať s nami tieto slávne časy náš drahý Bohumil Valizlosť! Ako by jasalo jeho zapálené, horúce srdce. Dajte aspoň znať našim, ktorí sa pokrývajú, že sa môžu vrátiť slobodne k svojim rodinám.“

Také slová videl čierno na bielom. Keď ich prečítal, hľadel starému pánovi do očí. Vytiahne zasa svoje mlyny bez žarnovov a slobodu čakať, až vtiahne Panovník — Ježiš do sŕdc, ako vtiahol kedysi do Jeruzalema?

„Nuž máme záblesky, prvé záblesky,“ uznal Jonatán Zábor. Tvár sa mu obliala posvätným jasom; v ňom sa iskrili šediny ako rýdze striebro na mesiaci. „Zasľúbenie máme. Panovník nadhviezdnej slávy zvestuje nám: ,Miera zlého na svete vymeraná je prísne; do nej sa nezmestí ani kvapky, ani zrnka viac, než je ustálené. Keď sa miera naleje, začne sa prelievať. Kto pácha zlo a zotrváva v ňom, zahynie v svojom mrcha diele.‘ Tak hovorí nadhviezdnych svetov Panovník. Tí, ktorí nás skormútili svojou zlosťou, chceli zahrúžiť krivdou, aby sme už nepovstali, nehľadiac na mieru, preplnili ju a hľa, čo strojili nám, to sa valí na ich hlavy. Stíhali nás až za samé Červené more.^[20] My sme ho prešli, brodiac sa až po hrdlo, lebo vody rozdelil Pán: teraz oni sami sa topia i s vozmi svojimi v potope, ktorú pustili na nás.“

Vo fare sa zadivili, keď Drobecký prišiel pod strážou. V izbe bol i starý pán. Vojak hlásil, čo sa stalo u Hlavču pred jeho očima, že našiel v tom dome úkryt podozrivých ľudí. Dôstojník vypytoval Drobeckého vážne, bez znaku, že by sa mu priznával. Drobecký mu objasnil, že druhý je skutočne bývalý hajdúch. Gazdiná je v takom strachu, že nevie, čo hovorí; jeho udala vojakovi za syna, ba i dievčatko ženy, predesené, priznalo sa mu ako bratovi.

Dôstojník si hladil tvár, rozmýšľal chvíľku a riekol vojakovi: „Čakajte vonku rozkazy. Do toho domu nech už nejde nik. Beriem si ho ja na starosť.“ Keď vojak vyšiel, nevediac, či jemu ostalo navrchu, či tamtomu, dôstojník sadol a napísal na papier dakoľko riadkov. „To vám postačí v Badišove, aby vás nik nepreháňal. Ak mňa zamení iný, dajte si to potvrdiť od neho. Pas na ďalšiu cestu dá vám veliteľstvo. Môžete mu ukázať tento lístok.“

Rozlúčil sa natešený s dôstojníkom. V pitvore ho zajali domáci; musel im vyrozprávať, ako ho zlapali kozáci. Radili sa, ako by bolo odpraviť na väčšiu bezpečnosť Hutyánszkeho. Teraz sa mu ešte ta vypliesť, ale to nepotrvá len do tých čias, kým sa nepomkne predný voj tu ďalej k Ohradnici.

Drobecký mal veľmi drahocenný papier v ruke: v ňom stálo, že je spoľahlivý priateľ i má slobodu hýbať sa v Badišove a okolí. Padnúť gardám do moci s týmto písmom vo vrecku, netešil by sa dlho z priateľstva, ktoré mu tak nenazdajky kvaplo z neba.

Poberal sa čím skôr uspokojiť Hlavču a najmä Katrenku. Vidí dosiaľ jej sivé oči, otvorené naširoko, ako volajú za ním v strachu. Predo dvermi bol i jeho sprievodca; stál z druhej strany dverí, s oštepom pri veľkej čižme. Nedôverivé oko zasvietilo oceľovým leskom, vidiac ho vychodiť na slobodu. Videlo v ňom podozrivého človeka, ktorý vedel zaviesť neskúseného dôstojníka. Drobecký vycítil, že má v ňom protivníka; usmial sa a kývol mu hlavou na rozlúčku.

A tu videl pod mladou hruškou Katrenku. Stála tak, aby ju bolo vidno z obloka zadnej, kde býva starý pán. Úfala sa, že ju zazrie i vovedie do domu. Keď prišla pred chvíľou pred faru a chcela vojsť, predo dvermi našla tučného vojaka. Uškeril sa jej a preložil žŕdku krížom, že nesmie pristúpiť. Málo chýbalo, že sa nedala do kriku.

Pohla sa k nemu, v sivých očiach radosť. Skočili do nich veľmi pekné nezábudky. Takých ich dosiaľ nevidel v nich, ani raz. On pristúpil k nej.

„Katrenka prišla ma vymôcť!“ zvolal a v hlase zuneli najčistejšie spiežovce so strieborným zákalom, akých nepočula nikdy na bielych voloch, keď ich hnali na jarmok do Posadiny. Bola by mu odpovedala niečo veľmi milého, ako nepočul nikdy dosiaľ, ale veľký jas radosti stemnel, akoby sa bola vyhasila razom. Zišli jej iné veci na um, ktoré bola zatisla do kúta prvej, keď sa triasla oň. A potom i vojačisko vytriešťa na nich okále. Kričí nimi na ňu: ,Hej, viem ja, viem, aká si ty sestra! Máš ty moc bratov, máš. Na každý prst desať!‘

Nahnevala sa, duša skôrnatela, sťa keď mráz začne dýchať tuho na čistú studničku pod lipou. „Prišla som sa poradiť, ako sa robia panské halušky s bryndzou, my ich nevieme, nuž ma mať poslala. Ale ten bruchatý vojačisko ma nechcel vpustiť. Nuž nejdem sa mu prosiť. Halušiek navaríme sedliackych, čo hneď i zadusia dakoho.“

Zasmial sa Drobecký. Videl prvej nezábudky zjavne. Čo za to, že ich hneď schovala pred ním. „Tak poďme, Katrenka. Pôjdeme spolu.“ I obrátil sa hneď k vrátam. I jeho trochu jedovalo, že tučný vojak sliedi za nimi očima.

„A keď ja nepôjdem hore dedinou,“ riekla mu prísne. „Ani som nie oblečená pekne.“

Pokrútil hlavou, ako by mohla byť oblečená krajšie? Má pekný bruslíček s mašľou na pleci, biele oplecko, novú tlačenicu a stužky vo vrkoči. Nevie sama, chúďatko, ako je milá. Ale keď je už raz taká namyslená, hrdopýška, pôjde i on tadiaľ, kadiaľ ona. I pobral sa s ňou.

„Ale ja pôjdem poza humná!“ zastala a pozrela naň vážne.

„I ja by rád ísť poza humná,“ začal sa jej prosiť. „Tak by rád pozrieť, ako si vedie Badišov, odkiaľ naň nepozerajú cudzí.“

Akoby jej bol mihol smiešok okolo úst. „Nepatrí sa naň ísť pozerať, odkiaľ sa nerád ukazuje,“ zahriakla ho. „Poza humná nie je veru najkrajšie. Príde preskakovať mrcha ploty z tŕnia. Rozdriapu sa šaty.“

„Kde prejde Katrenka, prejdem azda i ja.“

Vyšli zadnými dvercami za humná. Drobeckému bolo i tu pekne. Starý Hrbáč rozkročil sa pred nimi; na plešine má divný čepčisko, hore nadudaný, temný, naspodku jasný, ani čistý hodváb, z ktorého visia biele riedke závoje až hen kdesi, k boku. Smeje sa im, že je dnes pod veľkým čepcom. Položil si ho, ak by začalo pršať. A oni idú proti nemu, humná sa im obracajú chrbtom, ukazujúc vechte žltej slamy medzi brvnami záčinov. Naľavo sa prestiera roveň s hradami, až po Kubkovo, na ktorom sa vlnia žitá. Ako ho odrádzala, že je nie pekne. A ako by nebolo? Za humnami sú sady, v nich šumia hrušky a sivé jablone. Pri uhloch humán vyhúkli jasene s mladými konármi, lebo staré obsekali pred jeseňou ešte v liste, aby bolo ovciam na zimu. Pekne je chodníkom, pekne, popri plotoch. Ani sú nie z tŕnia, ale pletené z vrbiny. Ako ho klamala! Chcel jej povedať dačo, ale keď pozrel na ňu, slovo mu ostalo na jazyku.

,Hnevá sa — veľmi sa hnevá,‘ žasol v sebe, pozrúc kedy-tedy na ňu. Išla popri ňom síce, ale akoby bola v inej stolici od neho, za Hrbáčom kdesi. Mala chôdzu trhanú, ako obyčajne, keď jej je dačo veľmi proti vôli. Strhla tu i tu dlhé steblo sypačky, narastenej v plote kdesi a preťahovala ústami riasu. Pozerala veľmi ustarane pred seba, akoby vyzerala pred štíhle palce nohy, či nestúpia dakde na tŕň. I obrvy zobrala dosť dobre dovedna. ,Hnevá sa, naozaj sa hnevá,‘ miatlo sa mu jednostaj na mysli. A zasa pozrel ukradomky, či nepremenila myseľ. Obrvy mala zobraté i v tvári je chmúrno.

Drobeckému prišlo ľúto. Podchvíľou mu vytrčila pred oči najkrajšie nezábudky a teraz mračná na čele. Kto sa vyzná v tých záhadách takého srdca? On veru habká v tých veciach, ani nemôže pilnovať za nimi. Viedlo by ďaleko možno: kto by sliedil za pätami vrtošky nezrelých krások. Lepšie stať stranou a čakať, či azda neprejdú. Šťastie, že ich Marienka nemá. Šiel s ňou od Šturca po samý Zrnovec, ani raz u nej nevytrčil rožka taký nezmestný pokušiteľ.

Tak išli bez slovíčka tým chodníkom. Ako si boli blízko a predsa zasa tak ďaleko. Ona šibla naň okom zboku dva-tri razy. Aký je zamyslený. Je pri nej a nebadá, ako ju uráža. Raz povedal, ako by ju rád pohladiť po hlave, druhú sestričku — také prázdne slová ako bubliny. Uverila mu vtedy za oblôčikom. Srdce jej zabúchalo. Bola by v tie časy vďačne položila hlavu na jeho prsia: uverila. To bolo len včera večer a dnes akoby bolo minulo sto rokov od tých čias! Mohol sa zbaviť Rusa, len sa dať bozkať ako brat. Bolo by jej ťažko prišlo. Bola by zhorela od hanby, bozkať ho pred materou a mrcha vojakom, ale by ho bola bozkala. Vo dvore, pred otcom a červeným bola by ho bozkala, čo by sa bolo i prišlo hanbiť, ale videla, ako sa dá radšej odviesť vojačiskovi. Pozerala za ním, či sa nevráti, ale on nemyslel na ňu, zohrdenú. Čo večer hovoril, to vo dne zatajil. Bojí sa Márie Úložitý. Čo sa bojí? Ale ho kto drží tu? Nik jej ho neberie, to bradisko, i tie okále. Práve preto bude myslieť na iné veci. Na Miška, ako ju nežne chytil za ruku a voviedol medzi iné páry. Ruku položil okolo pása ľahučko, ľahučko, ledva ju cítila; verné, sivé oči jej povedali toľko divných vecí, že jej srdce búchalo.

Keď pozrela na Hrbáč, ten sa jej veľmi smial. Akoby i žmurkal na ňu spod ozorného čepca, ktorý vidno, ide sa prevážiť na jedno plece s veľkou, temnou výduťou a z druhej strany snuje akési hrubé plachty. ,Hej, dievčatko, hej,‘ vyškieral sa jej. ,Čo včera bolo, nuž bolo. Minulo. Dneska je iná pesnička, iná — he-he-he.‘ Najedovala sa, ani už nepozrela naň. Preťahovala tú dlhú byľ sypačky, pomedzi pery.

Hrbáč sa rozkročil, rozšíril celú zásteru so zelenými záplatami lúk a sivými pásmi kiarov a ciest. I jemu, keď pozrel naň, sa uškeril. ,Veru tak, bratku, nie je všetko pekné, čo sa ukazuje pekné. Prvej si myslel, že mám divný čepiec a ja ti ukážem, na ňom nie sú čipky a povíky. Môžu byť i hromy a krúpy. Krúpičky ako päste.‘

Chodník neviedol ich ponad tŕňovité ploty, šli rovným chodníkom pri plotoch a v sade. A predsa akoby na ňom boli najhoršie tŕne a šípy. Mala pravdu, keď ho odrádzala od záhumnia. Nemal sa dať tadiaľ. Akési pozatušované tŕne okmásali z neho všetky jarabé handričky, ktorými ho ovešali jej široké, záhadné oči. Ukázala mu v nich nežné nezábudky, ale kde sú teraz? Keď vrzli vráta na humne, stáli chvíľku proti sebe. V jej oku nevidel belasých nezábudiek. Akési hmly sa v nich túlajú, mrákavy. Zdúpnel, aká zmena odrazu. Ona stisla zuby a pozrela naň pošmúrno. ,Áno, taká som, taká — práve preto, že som taká.‘

,A či sa ja zato utopím?‘ odpovedali jeho oči. Ich lesk tiež pozastierali hmly.

Do dvora vošli, akoby boli celkom cudzí.