ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Poprihládzal si hlavu, keď mal vojsť do izby, lebo zložil i čiapku predo dvermi. Ktovie prečo ju zložil. Majstra Úložitého zná oddávna, i do činenia mali spolu nie jeden raz. Nie žeby boli mali ošklivosť medzi sebou. Božechráň! Iba jednačku o Ondreji v Ohradnici alebo o Katrene v Studenej. Lebo do Ducha nespúšťaj sa vraj kožucha a po Duchu zasa len v kožuchu. Tú prípoveď nezložili chlapi na mieste, ale nebodaj takí, ako tento kupec z Ohradnice, alebo najskôr baby, ktorým hneď pre každú špetku za nechty zájde. I keď perú na potoku. Nuž jednali sa s majstrom Úložitým dva-tri razy o kožuch alebo kožuštek. Bola mrcha robota s ním, veľmi mrcha! Nie je on „úložitý“, ale „ôstrovitý“; lebo je ako ôstrva s tými ostrými kýpťami konárov, tak nepoddajný a suchorľavý a i konáre spokojnosti a radosti mu obkliesnili.

Najskôr ju zložil uctiť dom, lebo je čistý a úhľadný i dobre v ňom vedia uctiť alebo možno uctiť mladú gazdinú, dcéru majstrovu, ktorej nevie ani ako sa prihovoriť. Dať jej panna, myslí, bolo by primoc, osloviť ju zas len Mariena bolo by primálo, najmä ak sa vykľuje, čo sa už ďobe, že pôjde onedlho za kupca Drobeckého do Ohradnice.

Až do pitvora počuť hlas majstra Úložitého: je hrubý a mocný ani trúba, keď sa ozve zrána z námestia, aby vyháňali kravy. Keď vstúpil do izby, videl majstra za stolom. Sedel bokom, opretý o lakeť, a zhováral sa s kupcom Drobeckým. Na jeho plnej, širokej tvári vysadla starostlivosť. Na lícnych kostiach, ktoré z okrúhliny trčia, belasejú sa tenké žilôčky. Roztiahnuc sa tvár naširoko, roztiahla mu niečo i oči, ktoré o koľko sa predĺžili, o toľko sa zúžili. Medzi hrubými mihalnicami ostali úzke špáry, nimi tu i tu blysnú čierne, potuteľné oči. I obočie sa roztiahlo temer rovnou čiarou, tak ako u dievky, spustilo tiež i chvostík nadol: ibaže uňho je čierne ako žúžoľ. Vlasy trčia dohora. Sotva bude tej búrky, aby poľahli od nej, ako žito v poli. Sú už dosť premiešané šedinami, ako i riedka brada a fúzy, sťaby bol vyšiel niekde spod mlynice, kde všetko zapadne múkou. Mocná, tvrdá hlava sedí pevne na mocnom, nie dlhom hrdle medzi plecami, ktoré by mohli podoprieť dokonale žitný voz, aby sa nevyvalil, keď ide brehom nie práve úložitým.

Zvítali sa ako veľmi dobrí známi. „Ondráš, sadnite. Zohrejte sa. Onedlho príde fúkať za nechty. Včasná zima.“

„Dobrá na kožušiarov,“ nadhodil Hlavčo. „Kto nemá kožucha o Ondreji, príde vás navštíviť pod šiator.“ Zažmurkal naň, že to bude jeho žatva. Kto bude kupovať, má sa najednať! I tri razy sa mu príde vrátiť, kým spustí rímsky konvencionálnej mince.

„Čože už mne!“ pohodil širokou rukou, ktorá neprejde ľahko cez hocktorý rukáv. „Príde vypriahať, Ondráš. Môj hlavný syn, kožušiar ako máloktorý, ešte neprišiel. Ani už nepríde. Dali mu úrad kdesi v Novom Meste. Pri Gruntbuchu.“^[3]

Hlavčo pokyvuje hlavou sem-tam. Blázon by vraj bol badkať ihlou, keď môže byť pán. A to ešte vpisovať do Gruntbuchu, čerti ho vymysleli. Ľahko doňho vpísať, ale čo je napísané, už ani mačka nevylíže. „I u nás po obciach dosť dobre vpisujú. Zustellungy^[4] sa roznášajú, verbálky^[5] ani čo by sa vrece bolo s nimi roztrhlo. Ľudí každé ráno hŕba pred súdom.“

Pokyvoval i majster hlavou. Pekne nás obriadila sloboda! Keď ju vybubnovali na námestí, bol si i on zaumienil, že sa dosť nabýval ,na radku‘, keď vyšla sloboda, vyberie si hodný dom na námestí i s regálom, bude si žiť ako kráľ. Židov vyženú, ale ich dobre zrevidujú a čo po nich nájdu, rozdelia si pekne. On je mocný, azda sa len nedá odtisnúť. I do gardy sa zapísal s Petrom, so synom. Hej, tak si i po dedinách mysleli slobodu. Nevedeli od radosti čo robiť. Na roboty sa nechodilo pánom: jedlo sa, pilo sa, ihuhú! A teraz veru i tu Zustellungy a verbálky. Koho sloboda ochmelila, teraz mu už svitá v hlave. „Viete, Ondráš, čo nám dala sloboda?“ spýtal sa ho a spomedzi špár blysli naň dve ohnivé bodky. „Môže robiť každý, čo chce. Už či sa obesiť, alebo hodiť do Váhu. To máme zo slobody!“

Drobecký pozeral na stôl. Nechcelo sa mu priečiť. Také ponosy bolo počúvať každý deň na slobodu, ktorej, chudinke, sa v tých časoch muselo tuho čkať, čo ju spomínali. Páni, že prišli o robotu a dežmu, o výsady a panstvo; sedliak, že ho nebráni od súdu, od veriteľov a exekúcie. Sloboda bola kôň, ktorý dobre nosil iba v prvé časy. Mnoho na ňom harcovali, nevedeli ho opatriť, ako svedčí, tak teraz, po krátkom čase vycivený, uťahaný tam kdesi zdýma.

Drobecký, vidiac, že ich sloboda priveľmi zaujala, vytratil sa. V pitvore načúval, či dakde šuchne v dome a kde klopkalo, ako keď dačo režú, ta sa prikradol. Zazrel dievčinu pred tablou, rozvaľkané cesto rezala na rezance. Bola k nemu chrbtom. Prikradol sa veľmi, veľmi ticho. Tvár už mal skoro pri jej hlave a vtedy položil ruku na jej pás. Podskočila, obrátila sa chytro, čo je to. Tváre sa im sňali nevdojak. On nadložil svoju tak zručne, že sa jej ústa našli na jeho perách. Už sa ani nepohli: stáli ticho, opájajúc sa bozkom a blízkosťou bytosti, za ktorou srdce túžilo.

V komore čosi kleplo. Hrubý hlas gazdov hrmel v prednej. Poodstúpili jedno od druhého, mlčky si hľadeli do očí. On ako víťaz, ako veľký boháč, ktorý ešte neprivykol na bohatstvo. Ona ako bohatá majiteľka, ktorá nevie, či bohatstvo nezbije krúpa. I jasné sivé oko akoby sa bolo zatiahlo hmlou.

„Čo ti je, čo, duša, moje všetko!“ zašepkal jej, pristúpiac k nej zasa. „Povedz mi, všetko, všetko. Ja som s otcom teraz hovoril. Nemá nič proti tomu, ešte skôr je rád. Povedal mi, že lepšieho šťastia by darmo hľadal svojej dievke. Ale v tom preháňal. Takej, ako ty, šťastie sa nájde všade, kde sa obráti. Ja som mal šťastie, ja…“

„Tak sme oba mali šťastie,“ zasmiala sa. „Či by bola myslela, koho nájdem, keď som bežala, bežala za — — — — — — — — — vajú dobre.“ Podvihol klobúk s káčerovým perom a obrátil sa ku dverám.

„Chceli rozkázať dačo?“ prihovoril sa hostinský Hutyánszkemu, keď ostali sami.

„Hej, mal som vôľu, ale vidia, priateľ nechce ostať a piť bez kamarátstva neviem.“

Hostinský sa vytratil. Hutyánszky sa hodil na stoličku, podoprúc hlavu dlaňou.