ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ránom sa rozniesol chýr v Badišove: „Idú — idú!“

Ľudia bežali poza humná na Dubkovo. Hradská od Smoliec začala černieť vojskom, ako postupovalo v hustom rade sotňa za sotňou. Neležalo na hrivách malých, chlpatých koní, ale sedelo rovno, nad ním celá hora žŕdiek s blýskavou oceľou.

Keď prvé oddiely prišli k dedine, ľudia bežali rovňou k humnám a postavili sa na priedomí. Vojsko sa nezastavilo v dedine, postupovalo riadne, cesta dudnela pod kopytami koní, ktoré i poskakovali, alebo i cifrovali pod urasteným mužstvom v ohromných baraniciach. Časom sa ozvali píšťaly a keď tie zanikli, začal sa rozliehať mohutný spev z radov. Vojsko tiahlo veselé, bezstarostné ani na svadbu. Nikde nebolo badať strachu, ani starosti, čo ho čaká zajtra. Vojsko veselým ruchom rozohrialo okúňavé mysle obyvateľov. Na pokriky a smiechy vojakov ozývali sa pokriky z môstikov a priedomia, tu i tu i ženské. Neraz z obloka domu zavievala na rady vojska jarabá šatka smelšej nevesty.

Za temným vojskom, keď prešli i delá a vozy, prišlo sivé vojsko pechúrov. Oddiely a oddiely kráčali nepretržite. Keď nastala krátka prestávka, vynorila sa znovu skupina dôstojníkov na koni, zástava zaviala a za ňou vrela hudba. Dľa jej hlasu kráčali nové a nové stotiny. Rady pretrhli z času na čas delá, hrmiac po ceste, ťahané troma pármi mocných, pekných koní.

Predpoludním ľudia išli pred faru. Boli tu úradskí všetci, okrem richtára Hamuľu a skoro všetci gazdovia. Bol medzi nimi i Ondrej Hlavčo, oblečený ako ostatní, sviatočne, v čistej košeli, novom kožúšku i so sviatočným opaskom o veľkých, lesklých šajbách a kožených strapcoch. Na hlavách mali nové čiapky. Ženy prišli v nakrochmálených chloptavých čepcoch so stuhami okolo dienok i s mašľami na pleciach bruslekov.

Dievky boli holohlavé. Vlasy sa im ligotali, vrkoče sa menili jarabými mašľami.

Prehrmel pred nimi dlhý rad diel, zapražených skvele, rady vozov s nábojmi a proviantom. Povozy sa tratili v diaľke, hrmot a rachot diel a vozov, hrkot a štrkot reťazí zanikol. Zaľahla akoby slávnostná tíšina nad hlavami zídeného ľudu. Ale sotva si pohovela chvíľku, začal doliehať dupot konských kopýt. Odrazu vzrástol ani huk mora. Na zákrute cesty sa zjavili prvé konnice. To už nebolo tmavé kozáctvo v ozorných baraniciach na neúhľadných pomalých koňoch, ale skvelé vojsko, ktorého rady sa pestrejú svetlými farbami. Kone sú veľké, mocné. Idú oddiely za oddielom. Ak majú kone v prvom rade hviezdu na čele, kone celého oddielu sú s hviezdou. Oddiel má kone jednaké; jeden čierne ako havran, iný sivé, iný zas pejky, iné sú pejky s bielymi fľakmi. Gazdovia híkajú nad toľkou krásou.

„Aký to bude gazda,“ rozprávali si, „keď môže chovať toľké mužstvo a zadovážiť toľké kone.“

„Len ako ich povyberal párne! Akoby bol jeden druhému z oka vypadol.“

„Ej, je gazda, veľký gazda. Platí všetko hotovým grošom.“

Stranou stálo dakoľko Ozubinčanov. Prišli cez vŕšky pozrieť na veľké vojsko. Neurčité chýry o ňom zaleteli až do ich zákutia. Čiernymi nohavicami zemianskeho strihu a širokých šnúr sa veľmi odrážajú od bielych nohavíc a kožúškov sedliackych Badišovanov. Napočúvali sa dosť o moci a veľkosti kossuthovských vojsk; tu videli na vlastné oči mocné, krásne mužstvo a vyberané konstvo. V hlave sa im počalo miasť, že čo by aké bolo to Kossuthovo, sotva sa vyrovná tomuto na párnych koňoch.

„Mohli by zasa strieľať,“ smiali sa Badišovci. „Keby ich zastrelili troch-štyroch, Rusi by sa mohli ľahko zľaknúť a uvrznúť do Ruska.“

Z farského dvora vyšiel Hamuľa a celý úrad v sviatočnom, za úradom sa zjavil starý Jonatán Zábor, čuhársky rechtor na odpočinku. Má sviatočný kabát tabakovej farby o veľkom, prehnutom golieri i veľkých gombách. Plecia sa nadvihli dohora, že sivá hlava akoby sa išla stratiť medzi nimi. Pod širokým vencom povievajú mu dlhé, riedke šediny. Pri ňom stojí vysoký, plecitý sedliak. Hlavu nesie rovno dohora. Belasé oči prebehli vážne hŕbou sveta, zaiskrili radosťou, keď sa upreli o rady konnice, na cifrujúcich koňoch. Červenkavé vlasy už hodne ošediveli i dlhé, úzke pásy bočnej brady pred ušima, ale z jeho zjavu veje silou, istotou a hrdosťou.

To je kurátor, Ján Drozdík, otec troch slovenských dobrovoľníkov.

Za inými vyšiel zo dvora i Drobecký. Veľké čierne oko sa mu zaiskrilo, vidiac taký zástup pekného ľudu. Z radu dievok cítil na sebe dotyk veľkých, otvorených očí. Hľa, v nich sa zasa belasejú nezábudky, ako jeho pohľad zablúdil k nej. Z pestrej hŕby dievok táto postava mu stala pred oči tak vypukle, že ostatné jej boli iba úzadím a podstavcom.

Dupotu konského akoby ubývalo niečo. Skončil sa zasa jeden z väčších oddielov a ukázali sa prvé záprahy s vojakmi na prvých pároch. Zasa otriasalo farskú bránu o murovaných pilieroch, keď prihrmelo pred ňu delo o hrubých, okovaných kolesách. Zasa zadupotal neveľký oddiel jazdy, za ním sa ukázal koč o dvoch sivkoch s vojakom hore, na sedisku. Keď koč prišiel pred faru, zastal, vystúpili z neho dvaja dôstojníci. Starší sa obrátil živým krokom ku skupine chlapov pred bránou. Na ich čele stál Jonatán Zábor s klobúkom v ruke. Stenčený, preriedený chĺpok sa spúšťal dolu čelom, šediny na sluchách viali okolo tváre. Začal povýšeným hlasom, že prevýši dupot konský, ale prsia nestačili, hlas musel zostúpiť o stupníček nižšie i zakolísať sa v istej ochablosti.

„Najmladší brat víta v horúcej láske chlebom a soľou po starootcovskej obyčaji najstaršieho brata, keď prichádza k prahu jeho príbytku prezvedieť sa, ako sa mu tu žije. Hoc sa mu nežilo najlepšie, keďže musel znášať mnohý od susedov nátisk, teraz mu uľavilo. Čo ešte včera zaťažovalo a tlačilo k zemi, to dnes mu je nezávažné bremä. Priskočila mu ho znášať ľahšie veľká nádej, že návšteva staršieho znamená obrat v jeho žití k lepšej budúcnosti.“

Zábor skončil, chcel poodstúpiť, ale vysoký generál chytil ho za vystavené plecia a pritiahol ho na prsia.

„Ďakujem, brat, za prívet. Boh uslyš, aby tak bolo!“

Pobozkal ho na dlhú, chudú tvár vo tri vrhy. A vzal jeden z kúskov chleba a dotkol sa ním soli, ako mu ho podával na podnose z voňavého smreka, richtár Jano Hamuľa, ktorého tvár, vyholená nahladko svietila od radosti. Jeho žena rástla medzi ženami, že takí zriedkaví hostia berú jej chlieb. Vtedy zazvonilo na všetkých troch zvonoch akosi slávnostne. Najmenší sa držal skromne akosi, nezadrapoval do väčších. Hostia sa prežehnali a vložili chlieb do úst. Spoza humán začalo durkať z mažiarov.

Ľud obdivoval vysoké, mocné postavy v skvelých uniformách. Jonatán Zábor sa tratil pri generálovi, vedúc ho do fary. Za nimi šla celá družina dôstojníkov v rozličných uniformách, potom i richtár Hamuľa s úradom. Drobecký šiel s kurátorom Drozdíkom.

Predo dvermi čakala domáca pani. Široké sukne akoby jej postave dodávali výšavy, čipkový veniec s plavými odleskmi pristal na tmavogaštanové vlasy a k okrúhlej, úhľadnej tvári, teraz veľmi vzbudenej. Predstavila i troch chlapcov, Cyrila, Metoda a Klementa. Starší sa trochu okúňali, najmladší sa postavil smelo pred nich, drevenú šabľu za pásom, v ruke tyčku, na konci s klingou akéhosi žabykláča. Obliekol si starý, tmavý kabát, najskôr od starého otca: siahal mu temer po päty. Na hlavu si okrútil chlpatý kus zo starého kožucha. Odkedy prišli tmaví vojaci na malých koňoch, on sa hneď k nim pridal.

„A čo ty, chlapík!“ spýtal sa ho ktorýsi dôstojník.

„Ja idem na Maďarov. Nech mi dajú otca!“ Smiech im vystúpil na tvár, ale hneď i utiekol pri pohľade na mladú ženu a deti bez otca.

„Dajú ti ho, dajú — neboj sa,“ sľúbil generál a podvihol chlapca na ruky so všetkou výzbrojou. Vybozkával ho i podržal trochu na prsiach. Bolo mu ľúto zložiť chlapca na zem, lebo ten chodil prstom po šnúrach gardijskej uniformy i týkal kríže a hviezdy na prsiach. Bol by nedbal sa dostať k veľkému, dvojrohému klobúku, ale ten už bol privysoko.

I starší sa osmelil. Neúfali sa veľmi najmladšiemu, žeby on vydobyl otca. Boli na zvolenskom zámku, videli, koľko je tam vojakov i v Bystrici. Ale dnes videli prejsť cez Badišov viac vojska ako vtedy v Bystrici. Kto rozkazuje toľkému vojsku, môže urobiť viac ako pošmúrny strýk na zvolenskom zámku.

„Vy nám ho dovediete, strýku — vy!“ chytili ho za ruky a stískali ich. „Vám ho dajú, ale Klemovi ho nedajú. Majú veľkých vojakov.“

Hostia si posedeli hodnú chvíľu za farským stolom pri šunke, koláčoch a modranskom kurátora Drozdíka. Starý pán doniesol svojej medoviny. Chcel pohostiť starootcovským nápojom bratov, prišlých zďaleka. Pri ňom sa dozvedel, že Osvietený je už na vidieckom dome v Posadine, ale len dočasne.

Keď budú šíre kraje pod Tatrami slobodné, príde na významnejšie miesto.

Starý pán sa rozjaril, podvihol pohárik na jeho zdravie. „Nie je celkom náš, ale je trochu. Mikuláš Uzdic zo Zemerud Blatna a Ozubín je z našej krvi. Hovoria, že jeho predok odviedol za uzdu bieleho koňa, ktorého dali Svätoplukovi za kráľovstvo, preto má vraj meno Uzdic. Hoc je kôň len bájka vymyslená kronikármi, Uzdic je starého koreňa. Zemerud a Blatna, prvé jeho zeme už nenájdeme na mape, ale ich mená sú naše.“

Drobecký sa predstavil, že by sa rád vybrať k slovenskému dobrovoľníckemu sboru. Generál mu dal písemko na vidiecky dom, aby mu dovolili prejsť slobodne územím, zaujatým od Rusov.

Hostia sa odobrali, vysadli pred bránou na koč a na kone. Mažiare búchali, zvony zasa zvonili. Ľud sa rozchádzal. Úradskí, kurátor a Drobecký vrátili sa ešte do fary. Bolo sa o čom radiť.

Hlavčo sa poberal tiež domov, s ním šla jeho dievka.

„A bol veľký národovec, ňaňo, ten Uložitý zo Zrnovca?“

Pohol plecom, riekol jej ticho: „O tom ti nepoviem moc, nemôžem. A ako ty vieš o ňom?“

Usmiala sa mu pohrdlive: „Toľké tajnosti!“ A vyrozprávala mu, kto vyslobodil Úložitého, ako.

„A o tom nemala nikdy zvedieť živá duša!“ zadivil sa. „A ako si ty zvedela?“

Pohodila hlavou, že je to jej vec. Zasa sa ho len spýtala, či je veľký Slovák.

„Len sa tak hory zelenajú,“ zasmial sa a už jej rozprával ako špintal na Slovákov, najmä na vodcov. „Taký je to Slovák! Rozlial sa ani kolomaž,“ dodal a strekol slinu pomedzi zuby.

„A prečo ho vymohol Drobecký?“ spýtala sa.

„Hm — nie za slovenstvo! Keby bolo za to, bol by prvej zaslúžil náš farár, alebo veľkomožný zo Sychravy.“ Porozmýšľal trochu a usmial sa. „Bude pre inú vec. Viem, keď vyšiel z pajty, lebo sa mu sprotivilo počúvať, nechválil veľmi Úložitého, ale potom prišla farárka i jeho dievka, tak sa hádam udobril.“

V tvári sa rozvalili mrákavy. Oči sa prilepili o zem prázdne, akoby bol z nich vypratal všetko, čo ich oživuje. „Bola pekná?“ Hľadela upevniť hlas, ale nemohla mu dať dosť tuhosti.

„Pekná! Každý hľadí svojím okom. Jemu bude pekná,“ zasmial sa. „Je biela, vlasy ako ľan — nuž, ktovie. Dengľavá je — veľmi sa jej neúfať.“

„Bude veľmi mladá!“ odporovala mu. Pozerala neraz na svoju tôňu, i v studni sa moc ráz videla. Tiež je tenká ani steblo.

„Mladá nebude — ale ani stará.“ Stiahol obrvy, pomlčal chvíľu. „Nebude z nej žena.“

Sprotivil sa jej súd otcov. Hodnotu a peknotu meria na rífy a cóle. Farárka je i malá i tenká a hľa, aká žena. Šmýkala sa po blatných trámoch ponad ručiaci Váh za mužom. I ona by sa šmýkala; Váh by prebŕdla, hoďas na polene alebo doske, hoc je tenká. A mať, ani kopa ide za sud do komory, alebo dneska, miesto pred farou so ženami, trčí na pôjde a pozerá špárou na cestu, ako ide vojsko.

„A vy ste národovec?“ spýtala sa ho.

„Ako Ranostaj alebo Hamuľa,“ pochválil sa. Ale mu zišlo na um, že Hamuľa bol národovec, ale sa vedel uhnúť, keď prišlo trešťať za národ. „Ani Drozdíka by sa neduril, hoc je chlap!“ Zahľadel sa k Hrbáču, ktorý bol dnes vybratý, záplaty na širokej zástere boli ako vynovené. „Mať chlapcov odrastených, oboch by ich bol dal Hurbanovi. Farára by nebol dal zlapať, nie. Koťuhy!“ Najedoval sa zasa na Badišovanov, že si farára nestrážili.

Menilo sa jej v očiach. Hrbáč akoby sa chcel ohýnať v bočiskách; doparoma, vari ide tancovať? I slnce jagá na vyplavenom nebi. A jej je clivo, veľmi smutno. Celý svet tiahne do vojny, s muzikou, spevom, dupotom koni, hrmotom kanónov. Pôjde i on. Ostane sama zasa, veľmi sama, väčšmi ako prvej, lebo on ponesie, čo je v nej pekného, veselého. Ako sa naň popriliepalo práve, čo v nej bolo najviac hodno. Ostane ako okmásaná jablonka pri veľkej ceste. A koľko chýbalo, že ona nebola vtedy pod Šturcom. Byť jej otec na mieste Úložitého, ona by bola šla, sňala sa s ním. Inakšie by mu bola ukázala, čo je on jej.

Nebolo by veľavážených vlastencov, stala by sa mu ona všetkým, najdrahším na svete.

A teraz už čo! Hľadať prítuľ u bratstva a sestrinstva? Náhrada sama v sebe nie moc hodna; je len tônička miesto veci, tôňa ruže miesto nej živej, ozajstnej. Je ako potok na badišovských lúkách; mnoho zákrut, mnoho vŕbia a jelšia: nevedieť, kade sa krúti, kam ide. Má sa úfať v bratstvo a sestrinstvo, keď na ohnisku iné ohne horia? O ňom ťažko povedať kade vedie, kde končí.

Nuž dobre, ostalo priateľstvo, pri ňom sa uchýliť najskôr. Ono chytá okúňave, šetrne za ruku, vedie, kde je ruch a vír a vyvádza vždy na tíšinu. U Miška ešte najistejšie sa uchýliť. Jeho oči pozerajú verne.

Drobecký doniesol mnoho novín, samé dobré. Badišov sa Rusom zapáčil. Je pekná, prívetivá dedina, ľudia priateľskí. Za humnami je pekná roveň, má dobrú vodu a peknú horu pod rukou. Veliteľ rozkázal tu postaviť veľké sklady na krm statku a na chovu vojska. Tu budú i chlieb piecť vo veľkých peciach a posielať za vojskom. Bude moc roboty pri stavaní, v hore pri hotovení a dovážaní dreva. Furmani budú mať stály, dobrý zárobok.

„I mne je cesta otvorená,“ zvestoval im natešený. „Mám priechod slobodný, kde chcem. Ledva čakám.“ Veľké, čierne oči mu svietili. Pohľad na vojsko, ako tiahlo so spevom a muzikou vlial mu ohňa do žíl. Po obede vyšiel na dvor, chodil hore-dolu podstenou a dudal si pieseň: „Zostaň dievča zdravo, už mňa národ volá, pôjdem válčiť k Sláve do Slovákov poľa, a bársjak ďaleko pôjdiem ničiť vraha, nikdaj nezabudnem, aká si mi drahá.“

Počúvala ho v komore. Sedela v kúte, na hŕbe plátna, hlava bola medzi dlaňami, zatvorila uši, nepočúvať slová, ktoré párajú srdce.

„Tak Ondrej, čo urobíme? Pôjdete so mnou? Zajtra sa hýbem!“

To tiež bolo pod stenou, keď Hlavčo vyšiel k nemu.

„Ja by šiel,“ rozhodol sa gazda, „keď som sľúbil.“

V ten istý deň narukovalo sivé vojsko do Badišova o polvečier. Pozdejšie prihrmel na malých koníkoch väčší oddiel temných vojakov v baraniciach. Kone ostali v Mochúľovej pajte. Ale nie dlho. Pobralo sa spievajúc vŕškami hádam do Čuhár, Zácelia alebo Hradkova.

Siví vojaci nelenili. Pojali Hamuľu a boženíkov, rozdelili sa na skupiny zhľadávať po dvoroch brvná, rohy, dosky a kláty. Gazdovia zapriahli do ťažkých kolies bez drabín a vozili drevo do rovne. I Hlavčo musel naložiť dakoľko brván a všetky dosky, čo mal pod cieňou. Úradskí pilne zapisovali, čo sa komu berie. Ženy zalamovali rukami nad záhonmi zdepčenej švábky, na ktorých idú stavať domy a sklady. Iní siví vojaci kopajú pod Dubkovom v briežku, či by sa nenašla dobrá hlina na stavbu pecí.

Dedina zakypela novým, neočakávaným životom. Drobecký bol do samého večera vonku, prizeral sa, ako sa usilujú všade. Skoro potme prišiel hajtman k Hlavčovi. „Zajtra hotoviť drva do Rázštepnej.“

„Do panskej hory?“ zadivil sa Hlavčo. Do nej nesmela vkročiť sedliakova noha, iba ak by potajomky, nočnou hodinou vytiahnuť vlekom na predných kolesách dáky vývrat. Stadiaľ vydielal panský horár drevo iba na stavby, komu ho panstvo povolilo.

„Do panského!“ prisvedčil hajtman hrdo. „Treba na kúrenie ale i rohov a lát.“

Hlavčo sa vyhovoril, že zajtra nemôže ísť, vyberá sa do cesty.

„Zaplatia statočne každému za robotu i za záprah. I na voloch budú furmančiť,“ vysvetľoval im. „Chlapi sa zberajú na hoľu zohnať voly.“

Hlavčo sa vyhovoril, že nemôže vyhovieť. Ostatne v Badišove sa nájde dosť súcejších chlapcov — valihorov. Výhľady na zárobky, furmanky nedali mu pokoja, rozkrákoril sa za stolom. Drobecký zamĺkol, zhŕňal omrvinky po stole, len tu i tu stratil slovo. Ona bola pri nich. Keď nebolo čo obsluhovať, doniesla si šitie a s ním si sadla pod pec. On ako brat s neuznaným bratstvom nemal ani odvahy pozrieť na ňu. Odsotené bratstvo bolo mu na mysli, keď sa poberal spať. Šiel popod jej oblok, zbadal, že sa pohlo čosi, ale sa neopovážil pozrieť, čo.

Hlavčo vyviedol voz hneď zrána, mastil kolesá, prezeral, či dačo nechýba. Pozdejšie prišli mu chlapi pomôcť naložiť ťažké liatinové dosky. Naostatok musel ísť ku kováčovi s koňmi.

Hneď zrána sa strhol nepokoj v dedine. Vracali sa tmaví vojaci spievajúc. Spievali si — baj, jaj spoliehaj; za sedlom niesli viazanice trávy. Nebodaj boli po iných chotároch prezerať lúky a lazy. Gazdiná, len čo ich počula, utiekla na pôjd a chlapci zasa šmykli za vojakmi.

Drobecký nenašiel nikoho v izbe, keď zišiel z nocľažiska. Usporadoval svoje veci v kapse, čítal i peniaze. Raňajky mu doniesla, ako obyčajne, ona. Bratstva neuznáva, nemal by sa jej veľmi prihovárať, ale azda odpustí, keď prestúpi rozkazy.

„Ako sa kedy odslúžim Katrenke, za toľké ustávanie?“ Pozrel v jej stranu nesmelo, v očiach mu bolo čosi i žiaľu. Nebol oduševnený ako včera odpoludnia.

„Nieto sa za čo odsluhovať,“ odpovedala mu, ako je obyčaj v tých príhodách. Boli studené, otrepané slová, ale s nimi sa vyhrnulo z duše všetko, čo bolo v nej horúce a nové. Možno sa povešalo na prízvuk hlasu, na jeho sladkú hudbu.

„Bolo by sa začo, Katrenka,“ osmelil sa trochu viac, vidiac, že ho nezahriakla. „Bolo by, ale v rožku je prázdnota, nevedia ako a čo by sme ich zabili.“ Jedol chvíľku, jedol, ale akoby nechutilo, v ústach akoby pribývalo, rástlo. Medzitým sa hlava usilovala, hádam preto, lebo ju pohanil. Skrsla v nej veľmi pekná myšlienka. Obracal ju zo všetkých strán, veľmi sa mu zapáčila. Keď prestal jesť, oprel lakeť o stôl a obrátil sa k nej celou tvárou. Ide nadštrknúť vec, ktorá by sa jej mohla nepáčiť; múdrejšie bude púšťať sa do nej obozretne. Ak zbadá odpor alebo neľúbosť, bude sa treba zastaviť, alebo i zvrtnúť. Na ňom viseli otvorené doširoka oči. Vybadali nebodaj, že jej ide čosi povedať. „To plátno, Katrenka, už nemám kedy predať. Do Ohradnice ho nemôžem poslať, nemá ho tam kto opatriť. Ešte by mi poprelo v mokrote.“

Ona uhla na stranu hlávku. Nepovedala nič, ale ten pohyb i pohľad ukazoval, že v mokrote nie je plátnu dobre.

Zaradoval sa, že mu odobrila, oči mu zasvietili. „Ja by ho nechal pri Katrenke. Ona ho opatrí.“

Prisvedčila mu z celej duše; opatrí mu ho verne.

„Prišiel by poň, keď sa vrátim.“

Tu sa mu roztvorili odrazu akési vráta: videl pekné polia obsiate pšenicou, kvetnaté lúky. A na poliach a lúkach idú voje proti sebe, zástavy vejú, bubny hrmia, trúby trúbia, bodáky blýskajú na slnci. Ľudia sa kolú, rúbajú šabľami, tu jeden, tam druhý rozšíri ramená, puška padá na zem. Prázdny kôň letí poľom, hriva mu veje, prázdne strmene bijú mu o boky. Tu je pole, kde ľudia prišli hľadať slobodu, bratstvo a jednakosť. ,Ak sa vrátim‘ — povedal; ale či sa vráti? Vracajú sa všetci?

Prešiel ho mráz, čelo sa mu zvlažilo. Rozšírené oči hľadia do poľa a na lúky, sčitujú, koľko ich leží.

I ona počula: ,Ak sa vrátim.‘ Myšlienka ju obchádza od včera, ani dravá šelma. Bránila sa jej. Teraz ju búšila rovno do srdca, že zamrelo desom. Jej oči ju našli vypísanú jasne v jeho zmeravených očiach. Mnoho všeličoho premohla, oželela, ale tá myšlienka bola priťažká. Potočila sa pod ťarchou a spustila na lavicu, medzi oboma oblokmi. Položila tvár do dlaní.

Sedela tak, sedela, nevedela sama, koľko, dlho či krátko. Opľasla i hrdosť, i pýcha i odvaha. Ostala zrútená na hŕbôčku, ani domec, keď ho zmetie búrka.

Čosi šuchlo pri nej. Pri uchu čuť čistý hlas, ale pridusený sťa spiežovec z hustej, hustej hory. „Čo je Katrenke, čo sa jej stalo?“ Pri sebe cítila blízkosť niečoho milého, drahého, čo je tu teraz a o chvíľu zmizne, hádam navždy.

„Ach, Miško!“ zastenala, nevediac sama, prečo ho volá, keď vie, že je to nie on. Už nevládala držať, čo sa knísalo, padalo. Nachýlila sa k nemu, hlavu mu oprela na prsia.

„Katrenka — sestrička!“ šepol, objal ju jednou rukou, druhou ju hladil po vrchhlave. Tak si ju on žiadal vtedy držať a hladiť.

Ona vtedy sa už stratila, nemala vlády nad sebou. Vpadla do prúdu sestrinstva, ale to už nebol prúd, skôr besná krútňava. Odložila dlane z tváre, hodila sa trochu nazad. Tenké ramienka ovinuli sa mu mocne okolo šije ani ťažké jarmo. Tvár obrátila k nemu, oči, naširoko otvorené akoby hľadali niečo v jeho tvári, zvali. Sestrinstvo ho podrazilo, schytilo kamsi ani víchor. Ústa priložil k jej ústam. Bola krútňava, v nej zabudol, kde je. Iba ústa pili sladkosť, ktorá prúdila k nim riekou.

Spamätala sa v sladkom bôli. I jej teda dostalo sa šťastia odpočinúť na jeho prsiach aspoň raz, prvý a ostatný. Pritisla ústa, načrieť zhlboka, zo samého dna, rameno odtiahla od šije, prstami vošla mu medzi vlasy, potom ich spustila k brade. Od počiatku ju desila leskom. Prsty sa vnorili do mäkkej, hodvábnej húštavy. Od mocného kúzla stisli sa kŕčovite, ťahali mäkké, poddajné vlákna.

On sa strhol, odtiahol ústa od jej úst. Pozeral predesený, kam ho nesú prúdy sestrinstva. Skočila i ona, poposadla ďalej od neho. Ako prebudená z čarovného sna, nemohla sa vynájsť. Prihládzala si schlpené vlasy, naprávala pokrčené oplecko. Hodila naň pohľad, v ňom boli veľké kytičky sviežich nezábudok.

Stala na nohy, boli trochu ako neisté, i triasli sa; ale vrátila sa do nich vláda. Zobrala riad zo stola a išla do kuchyne.

Vyšla na pôjd, mater našla v kúte; pozerala špárou na cestu.

„Čo tu robíte, mamo? Na ceste nevidno nikoho,“ vytýkala jej.

„A pred chvíľou preleteli tí v čiapkach, dievčička. Len čo je v tých koňoch, čím ich kŕmia. Nevidno ich od zeme a trielia ani strela.“

„Nech tam behajú, mamo. Poďte dolu. Kým tu sedíte, môžu vás obkradnúť.“

„Azda nie, keď si tam, dievča, ty. Máš bystré oči.“

Pokrútila hlavou, že je nie všetko zlato, čo sa blyští. „Len poďte, mamo. Viacej očí, viacej vidí.“

Keď mal sadať a odobral sa od gazdinej, obrátil sa k nej.

„To plátno opatrím,“ riekla mu, zasa spokojná ako indy, „ak mi sľúbia dať lístok a pozdraviť Miška. Keď sa vrátia, plátno im dovezie otec do Ohradnice.“

Pohol sa riecť jej, že si príde poň sám. Ona uhádla jeho myšlienku, doložila: „Darmo by sa bolo ustávať.“

V sebe sa zariekla, že sa bude mať na pozore pred prúdmi sestrinstva. Pohľadá prítuľ v priateľstve.