ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Drobecký sa dnes akosi pozde steperil zo šopu. Nemohol hneď zaspať, keď si ľahol. Myšlienky sa mu rojili v hlave, nemohol ich nijako rozohnať. Prevracal sa pod perinou, ani v horúčke, hádam kedysi po polnoci zaspal. Prvú bol počul ešte pískať badišovského hlásnika.

Zišiel dosť mrzutý na dvor. Postrašilo ho, že vo dvore už bolo dakoľko ženičiek s batôžkami. I pred vrátami bola vrava. Ako vidno i dnes bude roboty. Len čo si počne s toľkým plátnom? Keď vošiel do izby, starosť ho minula, ako čarovným prútikom. V krčiažku na stole zasmiali sa mu žlté kašky a cíperie. Celá izba voňala.

„Drahá Katrenka!“ pomyslel si, uveličený. „Akú má o mňa starosť.“ Hotovil sa ďakovať jej i rozvažoval, čo by jej mohol dať na pamiatku. Ale to boli daromné rozmysly. Raňajky mu doniesla sama gazdiná. „Nuž išli pod Liešťa? Ďaleko?“

„Prídu na poludnie. Dievča príde hádam prvej,“ zvestovala mu. „Nie im ďaleko.“

Uspokojil sa, že nebude tu sám. Zastrčil si tri biele kvietky do kabáta. Vyšiel na dvor, rozostavil peracie stolce a začal kupovať. Obstali ho ženy, ako zbadal, napospol z okolia. Jednačky nebolo moc, kupoval a vyplácal. Hoc bol zaujatý, nemohlo ho nezadiviť, že akosi často prebehujú vozy a či kočiare popred dom, i všetko v jednom smere.

„Bude jarmok, či čo, že ide toľko vozov?“

„Ach, nie,“ poučili ho ženičky. „Teraz prešli pán veľkomožný zo Záhradného, pán Floriš, prvej pán Boldo Ozubinský, pán Miklúš Smoleczky, i Gábor, i pán Feranc Drobniak zo Zácelia.“

„Ide byť voľba, či čo? Akosi samí páni idú.“

„Akože — ide vraj Rus. Utekajú.“

Keď zasa zahrmeli vozy, vyšiel pred vráta. Hlavčo mal závristý dvor. Vo vozíkoch videl krásne panské kone fŕkať a hádzať hlavami, na ktorých sa opáľali remence z úzd. Vozíky boli jednoduché, ale mocné. V nich bolo truhál a batohov medzi senom. I nazadku boli so senom truhly na povrazoch.

„Pán Krajcso a Valovicz z Valoviec, pán Raško z Raškova, pán Smoleczky, pán Lavrinc Ozubinszky,“ vyratovali mu ženy.

„Dobré majú vozíky, dobré kone!“ pochvaľoval Drobecký. Radosť sa previezť na takej príležitosti. Ale v tvárach tých, ktorí sedeli vo vozíkoch nebolo badať radosti. Niektoré boli vážne, boli i mrzuté, ba i starostlivé.

„Ako to bude, ženičky!“ zasmial sa Drobecký. „Idete ostať bez pánov. Kdeže sa podejete?“

Len sa usmievali na jeho žarty. Nebadať, že by im bolo veľmi clivo za pánmi. Len by ich radšej odbavil, aby mohli ísť domov, prv ako príde Rus. Peniaze ľahko schovať, ale nie plátno.

Keď Katrenka prišla s batohom, odprával ostatné ženy. Bol ustatý od toľkého merania. Keď išla popri ňom, ani si ho nevšimnúc, zastavil ju. „Katrenka ani sa neozrie o mňa; a ja celé ráno lámem hlavu, ako sa jej odslúžiť!“

Bola v robotných háboch, hrubé oplecko malo veľké zelené fľaky od trávy, ani sa neprihladila, ako svedčí. Dnes ráno jej nebolo do obliekania, ale teraz jej je všakovak, že ju vidí takúto. Oči mala ustarané trochu, že si zadala; ale keď pozrela naň, oči mu nevidela prázdne, pusté. Pozerali zasa na ňu smelo a usmievave. Vidno, ani sa neozreli, že je nie vyriadená.

„Katrenka, ďakujem za pekné kvety. Najkrajšie sú tuto, vidíš. Odnesiem ich sebou, na pamiatku.“

Hovorí, ako si ich odnesie, teda pôjde. Nič nebanuje, nič. Oči sú mu tu, ale srdce inde ťahá. I on ako húsky v jeseň. Sadne, pošútorí na lúkách, ale sa zápäť berie na krídla. Keď je hore, vysoko nad krajom, pozdraví ho veselým zgagnutím a už letí, letí do lepších krajov.

Nech zvie, aký je. Nedala sa s ním do reči, ale mu povedala predsa: „Dneska sú lepšej vôle ako včera večer. Ale myseľ jednako letí, jednako — ďaleko, ako včera.“

Zvrtla sa, že jej švihla letnica okolo bystrých nôh a zmizla v pitvore.

Pravdu má Katrenka. Včera večer ho zašla túžba, horúca túžba. Zišla mu na um ona, lavica s operadlom. A tu všetečná Katrenka mu ju napomenula náročky, práve teraz, keď nemá roboty. Zasa ho prikvačí ako včera večer a bude tu chodiť, akoby mal vyjedené srdce. Zobral sa, pochodil po dvore, vošiel do izby hľadajúc zdieľnosti, ale i v izbe je prázdno. Odkiaľsi dolieha duté, hlboké dunenie. Čo je to? Letná búrka na samom počiatku leta? Načúval pozorne, hrmot pochodil z pece. Vyhŕňajú z nej popol, budú kúriť. Myseľ, že hádam dnes ešte bude tu vlasy dvíhať od horúčosti, vyhnala ho zasa na dvor. Vzal jeden zo stolcov a sadol si na podstenu, do chládku. A myseľ zas odletela, išiel od Šturca do Ohradnice, na pleci mal jej hlavu, lícom sa pritískal na mäkké, hodvábne vlasy. Koľko ráz si to už zopakoval a predsa každým razom prežíva všetko tak, ako zažil vtedy. I čas tak uteká, i zabudne, kde je.

Katrenka vošla do komory, začala sa česať. Dudala si: ,Nechoď mi, nechoď, pod oblôček maľovaný, lebo si šuhaj prefíkaný, prefíkaný‘. I to si dudala v sebe na akýsi nápev, ktorý sa rozliehal tam dnuka kdesi. Zasa je tu dneska, jasné, čierne oči pozerajú a vedia, čo vidia. Bolo jej veľmi veselo, lebo mu povedala do očí, že prišiel sem, sedí s nimi a mysľou lieta bohviekade. Povedala mu doprosta: bolo mu ľúto. Zakaždým ho napomenie, vyhreší, veď si on rozmyslí. A tri kvietky na kabáte sa belejú, voňajú. Zavýskal ,Ihuhú!‘ ako prvej, keď išla s batohom spod Liešťa. Ale keď oplecko spúšťala na plecia, opatrne, aby sa nepochlpila, trafila pozrieť na oblôčik. Za ním zazrela kus klobúka, za šnúrkou káčerovo perie. Zdúpnela, či ju nevidel, nečíhal hádam, ako sa oblieka. Búšila jej krv do tváre. Bol by taký nehanblivý… Odvliekla sa do kúta, za háby, ktoré visia zo žŕdky. Tam sa doobliekala.

A znovu sa prikradla na predošlé miesto, zasa len kúsok klobúka a káčerovo pero. Všetko je, ako bolo prvej. Pristúpila blízko, k samému obloku. Vidí ho sedieť na peracom stolci, ruky zložené do lona, hlava nachýlená nadol. Byť oblok otvorený, bola by mu nad samou hlavou, počula by jeho dýchnutie. Neopovážila sa pohnúť. Tu sa pohol on, ruky sa zdvihli. Spustila sa ako strela na kolená, prikľakla do hŕbky pod oblokom. Ak i pozrie doň, nezazrie ju, lebo nemôže vstrčiť hlavu ako včera, keď je zavretý. Ale nebadať, aby bola v obloku tôňa od neho. Teda sa sotva zdvihol. Vystrela sa pomaličky, poodstúpila. Videla zasa kus klobúka s perom. Prikradla sa k samému obloku. Sedel ako prvej, ale mal v ruke šatku belasej farby, so šípovým konárikom v rohu. Rozostrel ju, zasa ju zložil a pritisol k tvári. Ostal dlho s tvárou v šatke. Roztvorila oči naširoko, srdce jej búchalo. Naostatok položil šatku na kolená a vzal akýsi papier. Rozložil ho. Popísaný je. Podvihla sa na prsty, zasa sa uhla nabok. Ako sa radovala, že chodila v tú zimu do fary. Starý pán ju naučil čítať písmo i písať. Mať bola proti tomu, že načo, nepôjde za pisára. Nuž, vidí teraz načo.

„Vysokourodzený pán a priateľ, mne veľmi považitedlný! Holubička táto priletela… v zobáčiku… potešitedlné posolstvo… čo bolo v Byst… Zvolene… Šturcom… do Ohradnice. Holubičku som… privinula… srdcu… počúvala… srdce šepkalo v sladkom… vyrozumela všetko, privinula som ju k… k… poslala ju, kde sa to srdce pýta… Do zobáčika… olivovú ratoliestku, na znamenie… utíšenie veľkej búrky… Potopila naše… dobrej archy istých nádejí… sa zjaví nádherná dúha… zálohy mojej opatere zverené… opatrovať… túžobne den… prišiel vymeniť… ten, čie sú… všetkej šetrnosti… pokorná služobnica Mária a Ú-Ú-ložitý. V Zrnovci.“

Stálo ju dosť roboty, kým mohla prečítať meno osoby a mesta. Priateľ považitedlný, to je nie mnoho, ale holubička počúva na srdci, čo sa v ňom robí, zasa ju tisnú na ústa, posielajú, kde sa srdce pýta. Srdce sa pýta, kde ho veľmi ťahá. Mária Úložitý opatruje zálohy a po ne príde ten, čie sú, vymeniť ich. A to je vraj pokorná služobnica! Pekná služobnica, keď má zálohy v opatere, posiela nazad holubičky. Stisla ruky do päste. Ach, mať tuná tú poníženú služobnicu. Oči by jej vydriapala, nehanblivej akejsi, vrkoče by jej ostrihala! Púšťať holubičky s olivovou ratoliestkou…

A vidí na vlastné oči, holubičku i ratolesť. Vyňal ju z listu, drží medzi prstami, drží — a tisne k ústam, tisne, bozkáva…

Zatvorila oči, cofla sa od obloka, sadla na posteľ. Vedela včera večer, vedela, všetko je prázdne. Oči pusté, srdce vyjedené. A prišiel k nim, pozeral jasným, čiernym okom, ústa hovorili. Zahnala, vysúdila spomienku na prvý tanec. Prišiel zahnať Miška z komôrky, z rozpomienok.

Dlho ležala na tvári, vzdychala bôľne na poníženú služobnicu. Ale pomaly srdce zatvrdlo. Hej, darmo sa budú dobýjať doň jasné, čierne oči. A slová nepripustí, prázdne, vyjedené škrupinky. Jadro je tam, inde, pri poníženej služobnici. Utrela oči, vyčliapkala si ich vodou. Ach, pochabé oči, ktoré hneď uveria, namýšľajú si, plačú, plačú akoby výpust otvoril.

Nie, už nebude nikdy! Triasla sa ako libačka, vtedy, keď ho videla cez špáru. Kedy to bolo? Tak sa jej mení, akoby to bolo vlani, predlanským, toľko preniesla preň. Či bolo hodno? Za jasné, čierne oči? Keď sú najviac prázdne a vždy, vždy falošné.

Vyšla z komory ako iná. V peci sa začalo rozhorievať. Mať už miesila, miesila v koryte; päsť vtískala do cesta, ktoré tloskalo. Ona vtisla do pece hrče, také kusy pníkov, ktoré by sekera nerozkálala. Nuž nech zhoria, aspoň podkúria pec. Vošla do izby, prikryla stôl, postavila do prostriedku krčiažtek s kvietím. Motajúc sa sem-tam prišlo jej pozrieť do zrkadla. Mašľa od vrkoča lietala ako motýľ po chrbte sem-tam. Ani vlasy sú nie celkom ako klky. Majú lesku i na temene, nielen nad sluchami. Nos zaokrúhlený? Popozerala z tej i tej strany, bola spokojná. V izbe je viac svetla, ako v komore, lepšie vidno.

Vyšla pod stenu. Sedel tam pod oblôčikom, tôňa sa skrátila, slnce sa mu už vyškriabalo na kolená. Ani sa len neozrie o ňu, nevďačník, hoci sa triasla preň, plakala i doniesla mu kvieťa. Nič preto. Nebude už plakať. Pobrala sa z kroka na krok, až prišla k stolcu. Urovnala oboma rukami bedliac, aby sa nepokrčila. Sadla si na kraj stolca. Trochu vystrela nohu, že ju mohla poobzerať. Vedela, že má peknú nohu. Nárty vysoké, päta sa netisne nazad, ako na člne, ani veľký palec nemá vychodený a roztľapkavený. Keby bolo všetko ako noha, keby. Schovala ju pod stolec.

„V našej dedine nedržíme holuby,“ prihovorila sa mu, pozrúc mu zo strany do tváre, čo povie.

„Nie?“ pozrel zasa na ňu tými prázdnymi očima.

„Sedliaci ich nedržia. Derú vraj dachy. A v našej dedine sme samí sedliaci.“ Oprela sa oboma dlaňami o stolec a začala ako podskakovať, že Drobeckého podrgávalo. „Ale v Smolci držia moc holubov i u Mihálov i u Ferancov i u Jonášov i u Gáborov. I v Ozubinách majú moc holubov u Jonášov, u Miklúšov, u Abrišov i Zachariášov.“ Zachariášov zatiahla akosi dovysoka, Drobecký sa obzrel, čo sa jej robí, že vyspevuje ako handrár, keď stane pred dom a pýta handry do vreca. Preberá ich potom, či do hrče nevstrčili starý krpec, alebo vecheť slamy, aby bola väčšia. I jedná sa so ženami takto vyspevujúc, i meria im galúny a šnúrky, alebo číta ihly.

Jasné, čierne oči vrátili sa na podstenu, neboli prázdne. Začali sa do nich tisnúť smiešky. „Čo len pre dachy, Katrenka! Kedy by holúbok zodral celý dach! Ani čo by po ňom hrkútal päťdesiat rokov. Čo by ich nemohli držať i sedliaci?“

„Lebo sprostým sedliakom sa nepatrí vypúšťať holubičky.“

Povedala, akoby bol odťal a teraz popráva rukávy. Potrháva ich dohora a doširoka. Bude práve preto široká a plecitá, ako mať.

„Ľaľa, Katrenôčka!“ Jasné čierne oči skoro dupkom stáli upreté na jej tvár. Veľmi biele líca, kde nebolo čiernej, lesklej hlavy, zapálili sa, ani nebo na západe slnca. Mihalnicu nad pravým okom potrhávalo. „Čože vie Katrenka o holubičkách?“

„Letia na okienko, zaďobkajú. Keď ich vpustia, prídu všeliniekde i ku srdcu počúvať, i k ústam. I nosia ratoliestky.“

Obišla ho horúčava. Teda vie všetko dopodrobna, čo sa stalo s holubičkou! Jasné, čierne oči nemohli vydržať, uhli sa na stranu. Sivé, veľmi otvorené oči pozerali do nich, vpíjali sa a zhľadávali, čo všetko je v nich. „Ako to zvedela Katrenka?“ riekol, ale hlas bol neistý. Nezvonil, ako zdravý spiežovec na hrdle volov, keď ich vedú na jarmok do Ohradnice, alebo do Posadiny.

„Priletela mi holubička povedať,“ odsekla. Sivé, otvorené oko sa zamútilo, i obrvy sa stiahli. Nemala pokoja. Začala podskakovať na stolci. „Ale to len tak,“ vysvetlila mu. „Nemala ísť ku mne, inde ju vypravili. Ale sa pomýlila, zablúdila v ceste.“

„A kde ju vypravili?“ spýtal sa veľmi bojazlive.

„Do Zrnovca vraj. Tam bývajú ponížené služobnice.“ Podskočila moc ráz, akoby ju sepkalo na mrcha ceste po zvariakoch. Hrdlo sa vysušilo. Hlas cezeň zadrhával, zasipel.

„A Katrenke sa nepáčia ponížené služobnice?“

„Čo ja viem?“ potrhávala veľmi chytro plecami. „Nikdy som neslýchala, že by Mária bola úložitý. Mária je vždy kučeravá, červená, ale nie kučeravý, červený.“ Zasmiala sa. I smiech zadrhával.

„Vidíš, Katrenka, na tejto Márii Úložitý ja nenachodím chyby. Ona ti je…“ Tu začal vyratovať, aká je. Díval sa na veľmi bielu susedovu stenu, ako na ňu svietilo. Z nej zhŕňal tú veľkú svetlosť, akoby ňou chcel zasypať Máriu Úložitý. Potrhávalo ju, keď prišiel Šturec do reči i Tomáš Úložitý, ale najväčšmi, keď jej oči boli ako kus poludného neba. Mrázik ju obišiel, keď sa v tom nebíčku zapálila vatrička a pri nej si hrial jej sused skrehnuté ruky a srdce. Ledva vydržala pri ňom, ledva, keď Mária Úložitý oprela ustatú hlavu na jeho plece.

„Už čo ako,“ vybúšilo z nej, „čo by nespala desať nocí, neoprela by hlavu na takú hlavnicu. My, sprosté sedliačky sme nie také, uložiť sa, keď nám nadstavia plece. Nie sme Úložitý, nie veru!“ Vyskočila zo stolca, ani by ju podhodila mocná spruha. Pružným krôčikom sa niesla ku dverám, tam sa obrátila a zasmiala sa mu do jasných čiernych očí. „Mária Úložitý!“

Vtrhla do kuchyne ako búrka, rozhŕňala čiernym lieskom hlavne v peci, že plamene šibali dohora, polizujúc zaokrúhlenú dutinu. Medzi hlavne stŕcala kŕče, s ktorými si nevedela rady sekera. Oheň sa dal hneď do nich, načnúc im smoľavú kôru. Hustý kúr sa valil čeľusťami, hore, do čierneho kocha.

„Len aby si ju neprekúrila, dievčička,“ napomína ju mať. „Zle je nedokúriť, ale prekúriť nie je tiež najlepšie.“

Stisla zuby, nepovedala materi nič. Ale chodila sem-tam, nemajúc miesta. Čo by vovalila všetky pne, čo majú vo dvore, do pece, nepodkúrilo by sa tak, ako jej podkúrila nehanblivá Mária Úložitý.