ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pri večeri posluhovala Katrenka. Mala červenkavú stužku vo vrkoči, na bruslečku sedí navrch pleca mašlička, ani čo by bola okradla nevädzu z najtuhšej farby: i skrútila sa pred ním dva razy, raz vypustila z ruky nôž naschvál, na zem. Otec jej povedal: „Čože ti tak, dievča, všetko z ruky letí!“ Nedodal naschvál: „vari si ťa kto žiada,“ lebo nesvedčno by bolo otcu povedať tú vec vlastnej dievke. Ale Katrenka si ju domyslela a pozrela na hosťa, čo on myslí. Ale hosť bol ktovie kde, jasné čierne oči boli veľmi, veľmi pusté.

Pochodila sem-tam po izbe, hádam i naprázdno. Pozrieť pozrel na ňu, i viac ráz od jedného, ale pozor nebol ako včera večer, keď na ňu ani nepozeral a predsa ju triafal. Veď v tomto niet toho, čo prúdi od samých prstov až hore, hore do hlavy, od čoho búcha páľa do tváre. Bolo smutno pozrieť mu do prázdnych očí. Bola by plakala, ale si začala dudať: „Myseľ moja, myseľ, kde si sa podela, za ktorú dúbravu si mi uletela…“ Ale dudala iba sebe. Oči sa jej naliali slzami, vyšla k materi do kuchyne.

Mať odbaviac večeru, nesadla si na ohnisko podriemkávať, ale sa chytila do veľkej veci. Vo vahane začala zarábať na chlieb, lebo mať hosťa, o ktorom v dedinách naokolo hovoria a ísť mu požičiavať chleba po cudzích domoch, hádam, predsa len nedochodilo. Katrenka postála pri nej, vytriešťala oči, že múku berie z miešaného, ani u Drozdíkov, keď vozili pšenicu od Trnavy.

„Idete sa stavať Drozdíkovým, mamo?“ zadrela do matere, vždy pokorná Katrenka.

„Akoby sa stavala, dieťa moje!“ zahriakla ju mať. „U Drozdíkov vraj merajú rimštiaky na merice.“ Hej, také chýry išli o nich. Ján Drozdík starší, kurátor, zarábal na furmankách a na pšenici z Trnavy i synovia, Janko a Ondrej. Chodili v mrcha prednovky do nich, po pšenicu a jačmeň z ďalekých dedín. „Stavať sa, nestavať sa, dievka moja, ale bocheň im prichodí vrátiť.“

„Ale ich bol z jačmeňa!“ sprotivila sa Katrenka. „Ešte sa stryná Drozdíkovie veľmi vyhovárala.“

„A čo preto?“ odpravila ju mať bezstarostne. Vie ona, prečo ide zarobiť na chlieb zo žita so pšenicou. I bocheň bude väčší, aspoň dvoje toľký. Nestavia sa im na roveň, ale ukáže predsa, že ani u Hlavčov netrú biedy. „A si sa, dieťa moje, pekne prihovorila strynej Drozdíkovie?“

„Hej, ja ju rada. Ešte som sa jej spýtala, ako sa má strýk. Ale čo z toho, keď počala plakať.“

„Má i prečo, dieťa moje, má,“ prisvedčila mať. Sama v sebe stŕpala, keď pomyslela, ako je kurátorke. Všetci traja synovia šli za Hurbanom. Starší dvaja ženatí, majú i deti; najmladší na ženení. Muž sa pokrýva kdesi po horách. Boli ho hľadať, keď zlapali farára. Ona sama biedi s dvoma nevestami. Kto-ten z dediny príde jej pomôcť v poli. I jej muž, i on, hoc sa tlčie po furmankách. Nuž pomáhať prichodí, lebo —

„A čo slýcha o synoch?“

„Kdesi sú v Kežmarku, či Bardejove. Sama nevie.“

Dvaja sú ženatí, Jano a Ondrej. Majú i chlapcov. Oj, nieto sa čo báť, koleno nevyničie, čo by sa i nevrátili. Starý príde z hôr a bude gazdovať. Ale bol i Miško, najmladší; dobrý, prítulný materi, ani dievča. Vychytili naň v dedine, že jej pomáhal i variť. Ten bol dobrý, pohľad mal veľmi krotký, milý. I on sa vychytil s bratmi. Mať mala zblaznieť od žiaľu. Ale starý Drozdík nič, ešte ich sám viezol po Ružomberok. Schybil kurátor, schybil: teraz sa musí pokrývať po horách, lebo by ho obesili. A škoda i Miška, škoda.

„A Miško ťa i pojal, Katruška, keď bol tanec o Michale.“

„Veru už neviem, mamo.“ Odvrátila sa Katrenka. V nej sa strhla zasa akási búrka. Kým neprišiel ten s fúziskami, neraz si myslela na Miška. Ani nezakýval kadejako, ale ju chytil pekne za ruku. ,Poď, Katrenka, poď.‘ A keď stála pri ňom trasúc sa ako prút od strachu, ,Ach, Miško, neviem tancovať, ešte sa musíš hanbiť pre mňa‘, zasmial sa a položil jej pekne ruku okolo pása. Horúčava jej vošla do tváre a on jej povedal: ,Uvidíš, Katruška, ako sa nám bude pekne tancovať.‘ Tak pekne ju viedol i jednostaj jej hovoril do ucha: ,Bude sa nám, bude pekne tancovať, pekne.‘

„Ako by to bolo, nevedieť už, dieťa moje!“ vytýkala jej mať. „Ja som stará žena a mám pred očima, akoby teraz bolo, keď ma otec pojal do tanca prvý raz.“

„A ako, mamo? Nevidela som ho ešte tancovať.“ Ožila, mútne mysle začali sa rozchádzať. Nemohla si predstaviť otca v tanci. „Ako bolo, mamo?“

„Tak!“ odpravila ju mať nakrátko. Rozmiešavala kyslú nácestu v letnej vode vareškou, robiac z nej riedku kašičku. Tu dievka zvážnela zasa, zapadla do tých myslí. Materi jej bolo ľúto, že ju zahriakla. Široká tvár sa jej vyjasnila, tmavosivé oči zasvietili. „Alebo ti poviem, dievčička, aleže ma nevyzraď.“ Prestala miešať kašičku, začala jej hovoriť veľmi ticho. „Vieš otca sa vtedy veľmi báli dievky. Nechceli s ním ísť tancovať. Má vraj nohy dlhé, ako bocian a stúpa vraj dievkam po palcoch. A veru dosť sa nastúpal po palcoch,“ usmiala sa. „Prišlo sa mať na pozore, ale sa s ním tancovalo dobre. Dobre sme tancovali a potom už, tak.“ Nuž áno — ,tak‘ ostali jedným párom v tanci a žití. Tu na vysvetlenie doložila ešte: „Vieš, nevedel tancovať, ale bol veľký líškavec. Nemyslela by si doň.“

Katrenke sa rozohnali mútne myšlienky. Veselo vošla do izby po riad. Ale tu sadla zasa temná chmára na ňu. Keď pozrela naň, zasa ho tu nebolo. Oči boli prázdne, hoc s gazdom rozprával, bolo iba očistom. Videla už, videla, mal všetko prázdne, i oči i srdce. Čosi mu ho vyjedlo, ako do jablka, keď sa zaprace chrobák a vyžerie mu striedku. Nahnevala sa naň, na jasné, čierne oči. Jastrili, jastrili, zastareli sa do nej. Vyhnali z nej, čo mala mysle o prvom tanci, o Miškovi, ako jej pekne hovoril. Umyla chytro riad, odpratala sa do komory. Učupila sa a pozerala do oblôčika na jasný štvorhran. Prešla cezeň otcova hlava s čiapkou, prešiel i klobúk s káčerovým perom, ale jasné, čierne oči nepozreli do komôrky. Ani hádam nezbadali oblôčika.

„Nech — nech! Čo ma doň!“ Najedovala sa veľmi. Trhala hábky zo seba. Bruslíček s mašľou šmarila do kúta. Padol za maľovanú truhlu s jej hábami; nešla ho zdvihnúť. Ľahla do postele, líce pritisla tuho na hlavnicu. „Falošník, falošník!“ nadávala mu. „Práve preto budem myslieť na tanec, Miška.“

Za rána sa obliekla do robotných šiat. Otec už zohnal chlapcov, vyberali sa pod Liešťa okopávať. Komoru si vyriadila, izbu nech si riadi mať. Pôjde pod Liešťa, práve preto. Nevidí jej, oj, nie, do tvrdej noci. Nie je hoden. Ale zo stola predsa len upratala, pokryla ho bielym obrusom, aby sa mať nemusela trhať preňho, nevďačníka. Na stred stola postavila najkrajší maľovaný krčiažtek. Doňho dala cíperie a voňavé kašky, čo doniesli chlapci včera večer z Brala.

„Ja idem, mamo,“ odberala sa od nej.

„Nuž nedbám, dieťa moje, ale by si sa mi bola zišla. I obed, i ten chlieb. Len mi príď predpoludním, včaššie, vieš.“

Bolo jej do plaču. Predkladala si, predkladala a tu mať zahúdla inakšie.

„No veď!“ prisvedčila jej a poberala sa za ostatnými.