ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Za lôžikom sa najprv zaradoval, že je v spodnom garáde. Nelazil za zbabelou čvargou na bruchu on, ako dáky veľký, strakatý jašter s lesklou hlavou od čákova. Cesta bola prázdna. Akoby bolo počuť dupot, ale nie tu okolo, kdesi ďalej. Srdce mu zabúchalo, zavial zasa od päty do hlavy sychravý, studený vietor. Hrdosť sa pod ním ohýbala sem-tam, ani osamelá jedľa v stráni, keď sa oborí na ňu studený, trhavý poliak, hrmiac zasneženým poľom, búchajúc do nej, že sa ohýna, plieska týranou chvojinou, akoby volajúc o ratu; kýva sa v samom koreni, až začne prašťať a hrdá jedľa rukne na stráň, vytrhnúc kus zeme vyvrátenými koreňmi.

Nadstaviť prsia! Ako, keď ostaneš sám? Kde sú rady zomknuté a pevné, ani múry s nadstaveným oštepom alebo kosou: kde strelci číhajú v úkryte, cieľajúc na rútiaceho sa jazdca, vnášajúc smrtnou ranou zmätok do jeho radov? Nadstaviť svoje, dať sa prebodnúť ako nehybná kopa trávy? A potom, či už dnes ani nevojsť do Posadiny a pozerať do oblokov, či mu kývajú šatky rozčúlených žien? Ach, predsa je len krásne dneska! Nebo sa smeje, žitá sa vlnia. I tento lôh pekne kvitne, hoc je kvietok skromný, drobulinký. Nečuť dupotu odnikadiaľ. Ľahol, ako vyvrátená jedľa. Bolo mu, keď sa dotkol bruchom zeme, akoby tamdnu všetko prašťalo, najkrajšie, najbujnejšie haluze. Samé osnovy sprašťali, čo držia v človeku, čo ho robí človekom. Stal sa plazom, lazí i on v jednej ruke šabľou, v druhej čákov, drugá nohami ako jašter okolo kriakov.

Za medzičkou sú konope, zasiate na úvratiach hriad, odoraných bujným lúkam okolo hlbokého potoka. Našiel brázdu medzi konopnou horou, v nej už rozoznať rané a pokonné. Nadstaviť prsia kdesi pri hradách, sám, hynúť prebodnutý, bez slávy! Ach, vyjsť dajak, vylaziť pomedzi konope a lúkou chytro k potoku, hore potokom k sadom, humnám, skryť sa do noci a v noci znovu, opatrne do Ohradnice, do Bystrice. Žiada sa pozrieť do veľkých, zamatových očí, čo len raz ešte. Len nezhynúť, kým sa mu neusmejú ešte raz.

Konope prestali, zelenie sa priesada, rozkladá sa švábková vňať, bujná ani ruta. Nemá ho čo kryť a k potoku ďaleko, ďaleko. Nikdy neurobil takej dlhej cesty. Táto ide veľkým, šírym poľom, medzi hraničnými kameňmi; medzi nimi sa ťahá život, za nimi číha najskôr smrť.

Naľavo, čo by hodil kameňom, biele postavy okopajú švábku, tri ženy v tmavých sukniach, bielych opleckách, bez bruslekov. Horúce im je v robote; vyzliekli, čo im zavadzia. Za nimi stojí na troch žŕdočkách, zviazaných na vŕštekoch, zabodnutých druhým koncom do zeme, rozčapená stojačka, sedliacka poľná kolíska. Na žŕdočky uviažu plachtičku, do nej uložia dieťa. Môžu ho i kolísať, ak sú kolíčky dobre zabodnuté. Aby mu slnce nesvietilo do očí, z tej strany, odkiaľ bije, uviažu veľký obrus na stojan ani dáky šiatrik.

Šabľa je v pošve, ale i pošva sa môže ligotať, prezradiť ho. Vstrčil ju do kopenca, popri vňati, aby jej neublížil a ťahá sem-tam ligotavé boky po vlažnej zemi. Prestali sa blyšťať. Načo blysk a ligot, keď sa hrdosť vyvrátila; strhané korene rozkmásali tenkú, jemnú osnovu, ktorá sa na ne chytila a pripínala. Úvraťami konopí lazí, krytý aspoň od cesty.

Privliekol sa k záhonu žien. „Ratujte ma, ženy, ak ste z Boha!“ Vyšiel mu z hrdla taký hlas, že sa mu nemohol priznať. Nebolo v ňom kovoviny, ktorou sa ohláša hrdosť, ale len chripot natresnutého črepa.

Obzreli sa ženy ku konopným úvratiam. Videli ho ležať na bruchu. Jedna z nich, mladá, v bielom, chloptavom čepci podišla k nemu. Pozrela naň očima ani nevädza. Spod čepca nad čelom bolo vidno žltkasté vlasy, ani ohnica. Okolo úst jej pohrávali jamky. Na bielom hrdle, ako sneh, kde nebolo šatky, vidno sa dvíhať prúžik, kde mladá krv prúdi. „A čo je?“

„Ratujte ma! Na očiach vám vidím, ste anjel. Zlapajú ma.“

Nerozmýšľala. Odbehla ku kolíske, prehrabala sa v háboch. Doniesla ich v hrubej zásterke hŕbku. „Sadnú si!“ rozkázala mu. Keď si sadol, hodila mu vyplavenú letnicu, že pokryla široké plecia a driek. Okolo hrdla mu ju zaviazala. Vzala tmavú, mocnú šatku, zložila ju do trojhranu na kolene a položila mu ju na hlavu. Popravila ju pekne, uviazala mu konce pod bradou, zatisnúc mu dlhú bradu pod ne. Ešte sa mu prizrela, popravila ju nad čelom, aby robila peknú striešku. Zobzerala sa a riekla mu: „Môžu vstať!“

Vystrel sa, ale dosť po biede. Bolo mu tak, akoby už nemal nikdy kročiť vystretý. Ťažké, ozorné závažie ťahalo mu celú bytosť tadolu, k čiernej zemi. Obzrel sa krajom, zjavil sa mu pekný, veselý. Domy nižného konca svietili vybielenými stenami, akoby sa smiali, pod tmavými dachmi. A jemu bolo tamdnu prázdno a chmúrno, sťa v pustom kraji, keď zaľahne naň jesenná hmla.

„Teraz ešte toto,“ prehodila mu zasa starú sukňu, ale ju spustila po pás. Tam ju uviazala.

Stál ako ohlušený, akoby nechápal, čo sa s ním robí. Ruky a nohy mal pod sukňami, tvár pod šatkou. Spod sukne mu trčali vyleštené čižmy, hodne vyše členkov.

„Nech sa vyzujú, čižmy by ich prezradili!“

Stiahol čižmy horko-ťažko s dlhou kystkou, kde je výrez na sáre. Prebral sa z otupenia, keď pozrel na nohy v onuciach. Polial ho rumenec, že musí ísť bosý. Ale nevesta sa zohla, vyzula vlastné krpce, sňala i onuce a ovila mu ich okolo nôh, na nohaviciach temer do pol kolien. Krpec mu dala na nohu, popotískala, aby dobre sadol a začala okrúcať remence odzhora nadol, až kým bol krpec priviazaný. Kľačala pred ním s jednou nohou naboso.

„Mne krpcov netreba, ich by obádalo bez nich,“ prihovárala sa mu, keď mu obúvala i druhý krpec. Poprezerala si ho ešte raz. „Azda ich nepoznajú. Iba toto popratať,“ ukázala na čižmy, šabľu a čákov. Odbehla po motyku, kde ju bola pohodila: začal vyhrebať jamu. Keď ju vyhrebla dosť dlhú na jednom konci, vykopávala hlbokú, okrúhlu. Hutyánszky kľakol k jame, dal dovedna čižmy s ostrohami a čákov, pri nich zabodol šabľu do zeme, rukoväťou dohora. Tu mu už prišlo, že ukladá do hrobu mužnosť, vlastenecké snahy a nádeje. Tu budú odpočívať všetky načaté klbká, schlpené, so zahrdúsenými uzlami i rozlámané, skazené mlyny. Keď bola jama hotová, položil do okrúhlej čákov, do dlhej šabľu a na ňu čižmy. Ostal kľačať, pri jame, kým ju žena prihrabala zemou. Stál dlhý kopec na konopných úvratiach, akoby ozaj hrob. „To len do večera. Keď sa zotmí, prídeme im veci vyhriebsť.“

„Mne ich už netreba, ďakujem. Nech odpočívajú, alebo si ich nechajte vy. Mne netreba.“ Videl na hlave hrobu zabodnutú šabľu akoby kríž. Hlas sa mu zatriasol, keď zdvihol oči na ňu, v nich sa ligotali slzy.

„Nech idú sem. Môžu ostať s nami. Sadnú si ku kolíske, ak by dakto prichodil, obrátia sa k plachte a vezmú dieťa. Možno sa tu ohlásia, keď sa budú vracať. Nech len nedajú vidieť tvár.“

„A kde sú?“ spýtal sa ich tupo. Spadol z neho strach a veľká vôľa, žiť, ísť, kde srdce ťahá. Už ho neťahalo nikam. Prišiel k akýmsi métam, za ktorými sa strácali cesty. Čo má ešte tu robiť? Ak chcú, nech si ho zoberú.

„Išli za nimi, ako sa rozutekali. Dali sa k dedine. Ale nevošli do nej všetci. Chytili pod dedinou toho veľkého na koni. I oba vozy. Darmo im bolo utekať. Tých v žite zaobišli. Išli naokolo a budú sa vracať dolu žitami. Vidia, ako sa žito hýbe na miestach? Kto sa bude hýbať, toho nájdu.“

Hutyánszky pozeral na žitá, miestami bolo vidno, ako sa žito hýbe. Utečenci sami netušili, že sa prezradzujú, kde sú, hýbajúc sa v žite. Krem toho, kadiaľ idú, ostáva za nimi cesta poľahnutého žita: po nej ich ľahko šľakovať. „Tam, zo strany, od dediny sú jamy na švábku. Kto k nim trafí, ľahko sa ukryje. Ale v žitách sa im darmo schovávať, iba čo ich mliaždia, nič po nič.“

A skutočne, vidno prebehnúť tu i tu prihnutú postavu zo žita do brehu, kde sú jamy na zemiaky. Pozeral na to všetko, akoby sa ho to netýkalo. Pozeral na sukne, na krpce, spytoval sa sám seba, čo tu ešte robí.

„Oni nech si necnejú,“ riekla mu, keď prišli k druhým dvom. „Na nich je nie hanba, ale na tých prischne, čo utiekli. Zbehli ich ako rozblúdení psi. Prečo nešli s našimi? Tí azda neboli by zutekali všetci, bolo by ostalo pri nich aspoň desať od sto.“

Čo jej mal povedať? Že bránil vlasť, nadstavil prsia? Neopovážil sa jej pozrieť do očí v tomto potupnom zababušení.

„Ach, moje drahé deti,“ začala vykladať najstaršia. „Ak im príde utekať, kto ich zratuje?“ Utierala slzy zásterkou, hľadela ľútostive naň.

„Kde sú vám deti?“ spýtal sa jej.

„S pánom Hurbanom a Štúrom, bojujú za národ.“ To už povedala obyčajným hlasom. „Všetci traja — veď oni vedia.“

„Traja!“ Už vedel, ktorí sú to. Keď prišiel do Badišova po farára, šiel im i po otca. Ján Baltazár Ozubinszky, poslanec bol vtedy v Posadine, prišiel vraj nárokom z Pešti, dať zlapať buričov v Badišove. Nedal sa zlapať nikto, iba farár, rozpŕchli sa po horách. Richtár Hamuľa obmäkčil pánov, i pán senior orodovali zaňho, že sa mu nič nestalo. Nik nevie, čo všetko nasľuboval pánom za svojho Ondreja. Už sa pamätá, ako im prekutal dom, dvor a zadné stavy, hľadajúc gazdu, kurátora Drozdíka, otca troch vlastizradcov. Už sa pamätá na starú, ako sa triasla a na obe nevesty, ako mlčali zanovite.

„On už vtedy bol dávno v hore, starom salaši. Kmotor Hamuľa mu dal znať, že sa naň hotujú. Čo podstúpil v tej pľušti!“

Hej, prišiel po nich. Bol by ich nedbal zlapať ako strnádky do vŕšky. Bol vtedy veselý. Veľké zamatové oči pozerali naň oddane a dôverive. Bol istý, že koná potrebnú, veľmi spravodlivú službu vlasti. Nebol ešte vtedy vstúpil do smradľavej diery, kde väzňov držali a kde sa kúty nikdy nečistili. Nevkrádali sa pochyby do srdca, nenadchodili ho mrzké predtuchy a strachy. Teraz pred nimi stojí v hanbe a potupe. Za zlé sa mu odsluhujú dobrým.

„Radšej ste mohli zavolať na mňa tých v ozrutných čiapkach,“ riekol neveste, ktorá preňho stála bosá pred ním. „Mali by ste za čo. Prečo ma neodoženiete?“

Nevesta stála pred ním, s vykročenou nohou. I tá bola preňho bosá. Pokyvovala hlavou. „To by bolo! Máme sa im za čo odslúžiť. Vieme, čo nám urobili, našej pani farárke a Úložitému.“

Zohla sa, vzala motyku, popľula dlane a začala zasa kopať.

Sedel pri kolíske bez roboty, ale myseľ nezaháľala. Vyslobodil Úložitého: o tom vyslobodení budú pomaly celé eposy a legendy. Smial sa nad svojou veľkodušnosťou a bol by si prstami vošiel do vlasov. Už si ani vlasy nemôže trhať, majúc ženskú hlavu na pleciach. A tá veľkodušnosť sa mu vypláca, nosí úroky. Aká čistá veľkodušnosť! Pozeral krajom, ako v neznámom svete. Niet nebezpečia, nechyrovať o nepriateľovi. Ale ľud z rovne predsa sa len prace. Po dvoch-troch sa trúsia do dediny. Nebolo by zdravo domom a dvorom nebyť gazdu, keď cudzí vojak duluje a hľadá.

Hľa, na vrchu ukázali sa tmaví jazdci. Stáli na hodnú diaľku jeden od druhého. Pozerali. Prihol hlavu, nakrivil ju a spod striešky šatky škúli na nich. Hoc by bol radšej v ich rukách, keby ho odrazu zmárnili; predsa by nechcel, aby ho zazrel daktorý a zobral. Tak, v rade, dosť ďaleko jeden od druhého začali sa spúšťať nadol. Išli pomaly, dolu brázdou, alebo úvraťami, ak záhon šiel napriek. Tu i tu zabočil dajeden do chodbičky, ktorá vychodila z brázdy do žita. Je ako zaslinená cesta slimáka, táto chodba žitom. V nej chodili zemeplazy. Z nejednej vytiahnu temnú postavu, po kriku a mocovaní stíchnu. Vytiahnutý zemeplaz zo žita ide dolu brázdou za koňom. Keď vojaci zazrú niekde pohýbať sa trošku žito, už tu letia so spustenou žŕdkou, sťa poľovníci za jazvecom. I on tak poľoval vtedy, za Záborom, za Drozdíkom, ba i Ranostajom, hoc nemal rozkaz zlapať ho. Veď Úložitého tiež zlapal len tak. Jedoval sa bol, že Hamuľu nedali doviesť. Pamätá, preň mal hádku v Posadine so seniorom Tuháľom, hoc je veľký vlastenec, starého rázu.

I lístku na Miška pripisujú tiež toľkú zásluhu. A prečo ho písal? Pre pravdu azda a jej víťazstvo? Jednoducho, lebo mu bolo ťažko pozerať na Drobeckého, že bol zronený. Bol by vybehol pred nich. ,Berte mňa najprv, ja som nanič, vlasti neosožný, neslúžim jej, ako som prisahal pred Múzeom v daždi pevcovi. Jedným prstom som nehol urovnať jej vývinu rovnú, opravdivú cestu. Opakoval som prázdne heslá, ťahal ju s inými na skrutky politickej precibrenosti a hovel chúťkam svojim a cudzím.‘ Bol by šiel pred nich na cestu, ale sa hanbil v tomto prestrojení. Pozrel na sukne, na krpce. A ktovie, či práve teraz nie je v pravej podobe, ako mal chodiť sprvoti? Či pristane šabľa a šnúry, trojfarebná stuha na maškarádny hurhaj, v ktorom tiekol jeho pomýlený život?

Tmaví na koňoch doviedli zlapaných na cestu. Obstali ich. Ale jeden sa zobzeral, pozerá na lúky, na potok, vrbiny. Popchol koňa a pustil sa brázdou medzi konopami; hádam tou istou, ktorou on lazil prvej. Vyšiel na lúku a priblížil sa k potoku. Pobral sa pomaly hore ním, nasledujúc zákruty, kde bola vrbina hustá, rozhŕňal ju dlhou žŕdkou. Zašiel až po prvé domy, tou cestou, ktorú si on bol vyhliadol prvej. Pod dedinou sa krútil hradami popri konopách. Prezeral v krátkych záhonkoch, či nenájde poľahnuté miesto, alebo chodbu.

„Ide sem!“ šepla nevesta, kopajúc, že zem letela na všetky strany pod motykou.

Hoc chcel prvej vyjsť na cestu pred nich, stŕpal. Nahol sa nad dieťa, vytrčiac krpec podošvou spod sukne. Dieťa sa prebudilo, zazrelo neznámu tvár, červené fúziská a pehy. Začalo revať.

„Ondrejko, neplač!“ prihováral sa mu tenkým hlasom. „Dám ti papu.“

Vojak pribehol k nim. Kôň fučal. Ženy sa vystreli pred ním. Mladá ešte tvár pod ozornou baranicou sa usmiala na driečne kopáčky. Hovoril chytro, ukazoval na lúku a na potok, hýbajúc rukou ako sekačkou.

„Ach, čo sa spytuješ, môj syn,“ odpovedala mu stará, vzdychajúc, „keď ti nerozumieť. Ale čo hľadáš, nebolo. Tu nik, nik nerobil toto.“ I ona hýbala proti nemu rukou, ako sekačkou a krútila hlavou.

Vojak ukázal na kolísku a divnú ženu pri nej.

„Mať a dieťa!“ vysvetlila mu staršia nevesta so žltými vlasmi. „Robí toto.“ Zložila ruky pred sebou a nadhadzovala ich, ako keď čičíkajú dieťa.

On pri kolíske, hoci sa im chcel prvej predstaviť sám, zhýbal sa nad dieťa, kolísal ho tuho. Spieval mu tenkým hlasom: „Čičuj, beluj korbeľ, tvoj otec je korheľ; a mať nebožiatko, kolíše dieťatko.“ Zaťahoval doširoka, slová sa snažil vyslovovať, ako bol vtedy i teraz počul vyslovovať ich v Badišove. Dieťa zaziapalo ešte väčšmi. Tu sa vojak obrátil a šiel ku kolíske. Nahol sa na koni, že ozorná čiapka bola temer pri samej šatke.

„Ondrejko, čičuj!“

Vojak sa mu porúhal. „Andrejko, čičuj!“ Luskol prstami temer pred samou tvárou dieťaťa a zacmukal. Dieťa vrešťalo, akoby ho na nože bral.

„Daj mu pokoj!“ kríkla naň mladšia nevesta. „Bojí sa tej čiapky,“ podvihla dlane k hlave a odula tvár, aká je čiapka ozorná. „Ešte ho zhodí zrádnik! Bojí sa — bojí!“

Vojak sa zasmial. Utrčil zdravé zuby na ženy a poberal sa. Ten, v sukniach už nespieval. Sebe sa divil, ako mu strach podstrčil dávnu pesničku, ktorú bol kdesi počul. Ako sa zahodil sám pred sebou! Slzy mu padali ako hánky dolu pehavou tvárou.

Dieťa sa utíšilo pomaly, keď mu dali pokoj. Pozeral zasa spod striežky, ako prichodia jazdci z dediny. Medzi nimi je i pobočník so stuhou, na tučnom fakovi. Obzerá sa bojazlivo, má ruky zviazané. Za ním sedí chudý krajčír, zviazaný vari tou istou žinkou. Stíska tuho slabiny koňa chudými kolenami. Pred jazdcami idú vozy. Na zadnom sa celembá hlava na podrezanom hrdle olúpenej jarky. I tam sedia dvaja gardisti poviazaní.

Keď sa sňali s tými na ceste, zlapaní museli ísť za vozmi. Obstúpili ich vojaci. Pobočník vtiahne teda do Posadiny na svojom fakovi i s gardistami, ale nie tým činom, ako si predkladal.

Slobodní vojaci sa obrátili zasa k dedine.