ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Počula ich vychodiť z izby. Myslela, že idú spať. Vošla do komory, že z nej pozrie, kde sú, alebo ich aspoň uvidí v svetlom štvorhrane, keď pôjdu popod oblok.

Zbadala zaraz, že nejdú spať; vyšli na dvor len pre veľkú horúčavu. Zmútila sa, keď počula, ako si kladú prací stolec na podstenu.

Nemohla sa zdržať, išla zasa k oblôčiku a schovala sa za letnicu materinu. Bol v kúte vysoký kôš s cievkami, s dvoma pačesnými pradenami a pačesmi na dakoľko kúdelí — pozostatok, čo sa nedopriadlo minule] zimy. Položila ho pred seba tak, aby za ním ostala jej sukňa a nohy, ak by prišli pozerať do oblôčika. Boli sami: netušili, že ich počúvajú; vyplatí sa počuť, o čom budú rozprávať. Čakala veľmi dlho, nepočula ani slova. Bola by myslela, že odišli, keby im nevidela vrch hlavy. Iba ak driemajú, ale sotva by mali hlavu dohora, keby driemali.

„Nuž, oni sa len vybrali!“ počula naostatok spod steny. Hlas bol zvučný ako spiežovca, keď cvendží na voloch, idúc na jarmok do Posadiny.

„Hneď som povedal,“ odpovedal hrubý, temnejší. „Uvidíme to klbko! He-he-he! Boli ma i najedovali vtedy, i pomýlili. V ten večer by nebol radil Hurbanovi prísť mi do ruky.“

„Boli sme sa poharkali: myslel som, že mi dajú mušky na ruky.“

„Ja!“ Bolo čuť z hlasu veľký odpor. „Už nie. O tých veciach zmýšľam trochu inakšie, ako je dnes obyčaj. Každému by ja nechal, čo je jeho. Hladká, klzká skala, uznávam, je veľká prekážka. Bolo by ju odvaliť z cesty; ja by pomohol. Preto videli u richtára, že som pozeral cez prsty. Myslí si, že som mu veril, že mladí šli so soľou na hole. Prefíkaný je to pes. Myslí si, sľúbim mu všetko, potom sa mu vysmejem, keď prídu Rusi. Pofrčí on, skadiaľ prišiel.“

Drobecký sa zasmial. Zišlo mu na um, čo richtár povedal žene. Nie je ani Hutyánszky mechom udretý. Zľakol sa, že Hamuľa bude mať preháňačky. Ešte ho pojme sebou, chudáka. „Čo mu urobia?“

„A čo? Nič. Trochu ho popreháňam, tak na žart. Uvidíme, akú nájde na to výhorovku. Má zväčša pravdu. Nemá prečo stáť za nás. Preto im vlasy neskrivím na hlave. Myslia, že neviem, na ktorom je salaši Drozdík? Vraj hotuje drva.“ Hutyánszky sa zasmial. „I Úložitý je na salaši. Bol už raz i v dedine.“

Drobecký zdúpnel. „A povedal som mu, nech sa nepohne z neho. Ešte ho lapia.“

„Nelapia ho. A prečo sa boja oň? Taký strachoš nezaslúži ani žinky a oni sa oň trasú. Prečo?“

„Nuž také sú to veci,“ vykrúcal Drobecký. Ona sa smiala za materinou letnicou. Mária Úložitý má chýrneho otca, keď nezasluhuje ani žinku.

„To všetko odtískam na stranu, lebo sa netýka mňa, ani veci,“ vysvetľoval mu Hutyánszky. „To klbko som odhodil, nestojím o heslo. Ale tohto jedného sa držím, budem sa držať: to už hej — macko a ja, pozhovárame sa.“

Hlas mu hrmel. Ona za oblokom nevedela nič o klbkách a heslách, ani čo je macko. Čula iba v jeho hlase dudranie hnevu, ako keď pohrmieva odkiaľsi a neblýska.

„A ako?“ ozval sa zvučný hlas, ale ho pridúšala tieseň. „Málo ich je, neostrieľaní; príde veľká sila, zle pochodia. Nech si rozmyslia. Rus vedie riadne vojsko, oni nespoľahlivé gardy. Veria mi, v tom klbku je moc zamotaného, zahrdúsených uzlov. A ja nechcem, ľúto mi je, bolo by mi ťažko, ak by ich dačo zašlo. Nechcem. Nech nerobia.“

Nastalo mlčanie. Ona tušila, že sa zhovárajú o výprave proti Rusovi. Mať hromžila na červeného zle-nedobre a on, hľa, bojí sa oň. Nuž hej, preto sa bojí oň, že vyslobodil Úložitého. Mária Úložitý všade máta, i tu, pod stenou. Nevedela prečo, ale by vďačne durkla Máriu Úložitý. Nehnevala by sa, že vystríha červeného, len keby nerobil pre ňu.

Hutyánszky mu dal ruku. „Ďakujem za to slovo, ale pôjdem, nadložím prsia vonkajšiemu nepriateľovi. Čo má Rus do našich hádok? My by sme si ich vybavili sami.“

Zvučný hlas sa zasmial. „To hej, vyvešali by nás.“

„Za iných nesľubujem, ale za seba sľubujem,“ ozval sa hlboký hlas, až dudnelo pod stenou. „Nech príde do Badišova Hurban, Štúr, všetci dobrovoľníci, nedotkol by sa nikoho. Raz je tak, bránia svoje, ja ich nezakríknem.“ Tu mu stisol ruku Drobecký. Ona pri oblôčiku vydýchla. Červený je teda nie mrcha človek: neurobil by nič ani strýkovi Drozdíkovie, ani Miškovi. „Ale na Rusa idem a prinútim ísť iných. Všetci pôjdu, nech sa nenazdávajú.“ Päsťou búchal na stolec. „Vezmeme si súce miesto, z neho budeme robiť výpady za chrbtom mackovi, na prevozy a sklady. Vidia,“ začal mu vykladať tichšie, „z Ozubín ide poľná cesta do hôr, na Hrbáč. Budeme ho mať za chrbtom, ak bude zle, obídeme ho z jedného, alebo druhého boku, môžeme prejsť i cezeň na druhú stranu a tam máme zas dediny, mestá, náš vidiek. Kto nás dolapí? Kým sa medveď obzrie, my budeme za horami, za dolami. Čo povedia?“

Nastala tichosť. Ona pri obloku naslúchala, jeho hrubý hlas lial na ňu akúsi teplotu, srdce sa za ním tiahlo.

„Málo ich je — málo,“ ozval sa zvučný hlas.

„Zajtra som v Posadine. Dám postaviť na nohy celý vidiek; najmenej tritisíc dobrých chlapov.“

„Posadina je prázdna, stoliční páni odfujazdili. Nestretávali ich, idúc z Ohranice?“

„Baby, chabci! Mal som ich vôľu dať zastaviť a hnať pred sebou korbáčom. Ubzikli, ale nie Osvietený. Ten sa nebojí ani Rusa.“ V jeho hlase bol ostrý prízvuk: nebolo v ňom náklonnonsti k Osvietenému. Mikuláš Uzdic de Dewéich atď., bývalý administrátor stolice, mal veľmi zlý chýr v Pešti. Považovali ho za pečoviča, prívrženca kamarily a za horšie ešte. Pojednal by sa vraj i s Hurbanom veľmi vďačne. Hodil rukou na to; čo ho po pánoch a stoličiaroch. „Bez nich je vari ešte lepšie,“ zveroval sa tichším hlasom. „Nebudú ma hatiť. Keď prídem do Posadiny, zasadnem na stoličný dom a začnem rozkazovať. Uvidíme, či ma slúchnu dedinské gardy alebo nie.“

Drobecký mu neodpovedal. Nahliadol iste, že je plán dobrý. Byť pánom vidieckeho domu a mať niečo poslušných ľudí, ľahko je zaujať stolicu a rozkazovať občianstvu. Veď naostatok, aké je to občianstvo? Ale hoc nepovedomé, ako ho prinúti ísť na Rusa? Má vari mnoho spoľahlivých a nadchnutých, aby medzi nich zamiešal nespoľahlivých, ako urobili so zvolenskými regrútmi?

„A kde je Napoleonko? Prečo neprišiel on nadstaviť prsia, hlavný vojvodca Horniakov?“ spýtal sa ho zvučný hlas. Z neho vyznieval výsmech.

Ona pri obloku už nevedela, o kom to hovorí. Ani ju už rozhovor veľmi nezaujímal.

„Dajú mi s ním pokoj!“ zadudral hlboký hlas. „Keď som odchodil, vysmieval sa mi. Vedia, že sa on nezaujíma za vec. On by bol iste najradšej, keby sa mi zle povodilo, aby som sa musel vrátiť s hanbou. Ale to nech si vyhodí z hlavy. Na všetko som hotový, na všetko. Radšej sa nevrátiť, ako vziať hanbu na seba.“

Zvučný hlas mu začal vyvrávať, že hanbu tak nepochopuje. Vodca vie i ustúpiť, i vyhnúť zrážke, ak nemá pri sebe sily, alebo vidí úžitok v ústupe. I veľkí vojvodcovia ustúpili a zato im nik nemal za chabosť. Ale darmo mu dohováral. Hrubý, temný hlas opakoval viac ráz: „Nie-nie. Tak sa nevrátim. To už radšej padnúť čestne.“

Tu už rozumela i slová, ale i z temného zunenia hlasu mohla si vybrať, že červený sa oželel. Prechádzal ju mrázik, keď si ho predstavila ustretého niekde v poli; ozrutný chlap bez ducha, pokrytý krvou. A predsa nie je zlý. Pred chvíľou povedal, že by sa nedotkol dobrovoľníka, ani samého Hurbana.

Prišiel veľký pobočník so stuhou, oznámil vodcovi, že ľudí rozdelil po domoch.

„Ale nie do fary a školy,“ zastarel sa vodca.

„Ani nebolo treba. Jesto humán a šôp po dedine,“ odpovedal pobočník.

„Nech budú ľudia hotoví,“ nariadil mu vľúdnejšie. „Za rána nech si zajedia. Nepohneme sa zavčasu, len tak, aby sme mohli byť o poludní v Posadine. Ale v poli je lepšie byť napohotove každú chvíľu. Myslel iste, že nepriateľ nevyberá, ale napadne, keď ho najmenej čakajú.“

Pobočník odišiel veselo. Bol uveličený, že vtiahne o samom poludní na čele vojska do stoličného mesta. Obloky sa budú otvárať, pekné nevesty a dievky pozerať na hrdinov, najmä na toho, napredku s veľkou stuhou. Krásneho faka s podviazaným chvostom budú zasa obdivovať.

Hutyánszky mal tiež to pred očima, okúzliť mešťanov pekným a slávnostným vtiahnutím do mesta. I v tejto občianskej vojne dávalo sa moc na vonkajšiu slávu, povrchní v nej hľadali silu a záruku víťazstva. Ale on nebol lakomý na slávu, ako jeho pobočník, jemu išlo o zdar veci a pompu bral iba ako prostriedok. Prvej hádam i on rád sa ukazoval v skvelom úbore diváctvu, sedel hrdo na koni, keď z obloka hľadeli naň veľké oči so zamatovým leskom. Ale dnes tie časy prešli. Nežné oči sa odvrátili od neho, keď nechcel splniť, čo žiadali.

Už sa spustila tma na Hlavčov dvor. Hviezdy sa jagali na tmavom nebi. Ona od obloka už ledva roroznala dve hlavy, tú s čákovom a klobúkom. Pred jej očima tma ich zliala v tmavý, neurčitý výtvor. Zavládlo medzi nimi ticho. Spustila sa na nich hádam driemota, alebo tichá duma.

O hodnú chvíľu hrubý hlas pretrhol mlčanie. Znel akosi smutne. „Nezbadali, Drobecký, že ženy majú veľké nároky?“

„V akej veci?“ spýtal sa ho zvučný hlas.

„Nuž v tej jednej,“ poučil ho hrubý hlas, „keď podkľakne v nás chlapský duch a začne mať tú starosť, či veľké okále pozerajú na nás so zaľúbením, alebo nie.“

„Vari ich duch podkľakuje!“ zasmial sa veselo zvučný hlas. Ona pri oblôčiku ožila. Driemoty sa rozpŕchli, ani kŕdeľ vrabcov, keď padol medzi ne kameň o nárokoch žien.

„O tom potom,“ odpravil ho hrubý hlas. „Teraz sa len spytujem, či skúsili, ako žena kladie jarmo nárokov na šiju ducha, keď začne podkľakovať?“

„Jarmo nárokov?“ zadivil sa zvučný hlas. „Nevidel som ho veru ešte.“

„To sú šťastný!“ Hlboký hlas vzdychol veľmi zhlboka. „Nevideli ho — hádam sa nikdy nezaplietli so ženou?“

„O tom, potom,“ odpovedal mu so smiechom.

„Nuž, ak sa zaplietli a predsa ho nevideli, sú zasa len šťastní. Lenže, zachovajú si, nie preto, že jarmo nikde netrčí, ale skôr, že na očiach je vlčia tma; nedá zočiť, čo trčí tam kdesi.“

Bolo zasa chvíľku ticho. Ona za oblôčikom bola ako na tŕni. Mala pred sebou mužské duše, ktoré sa chystajú skladať závoje a podviky, aby sa ukázali, aké sú.

„Na jarmo som nepozeral veľmi,“ začal mu rozprávať zvučný hlas. „Sám neviem, či bolo tam, alebo nebolo. Keď vtedy Úložitého pustili, jeho dievka, ktorá bola v hornej krčme, nemala po čo ísť do Bystrice a vrátila sa so mnou. Sedeli sme spolu vo voze ako my tuná, na tomto stolci. Zhovárali sme sa o veciach — vedia, iných, všelijakých a nech mi veria, tie veci sa vracali všetky na jedno miesto. Videli motýlikov večerom, keď horí sviečka, alebo kahanec, ako letia do svetla? Nájdu plameň, obškvŕknu krídla, padnú dolu, ale za nimi zas len letia do svetla iné a iné. To svetlo je ľúbosť, do nej cieľajú mysle, keď sme raz pri žene, ktorá zapálila svetielko. Ona ho mne zapálila, ja som vletel. Že mi obškvŕkli krídelká? Čo ma po nich. Už ich nepotrebujem. Mám zažaté jasné svetlo. Druhé, a čo by ich koľko bolo, iba sliepňajú pri ňom. Ani ma neoslňujú, ani nepriťahujú,“

Pohla sa tuho za oblôčikom. Má jasné svetlo — nech si ho má a pozerá doň. Načo má znevažovať iné svetielka? Či sa mu natískajú, alebo prosia? To sa vie, hľadiac do jedného svetla jednostaj, zablyštia sa oči, že nevidia nič alebo málo okolo seba, hoc by boli i veľké vatry. Ona veru má komu zasvietiť i zasvieti. Nebude závidieť Márii Úložitý.

„Tak oni poslepačky, naverímboha,“ vysmieval sa mu hlboký hlas. „Nedivím sa, že nezbadali nárokov. Ja som sa nehodil do svetla. Šiel som naokolo, vedia, ako líška alebo vlk. Od svetla sa mám na pozore. I ako som chodil, škúlil som doň opatrne a tu som videl, že tá, čo ho zapálila, mi neurobí nič. Naokolo, naokolo, ale čím ďalej, tým bližšie. I ja prišiel k nej, opatrne i vidia, krídla som si nepopálil. Dobre sa mi vodilo sprvoti, máčika som odohnal, čo vylihoval medzi nami. Boli sme veľmi blízki susedia. Obyčajne takto, večerom, pod rozkvitnutým orgovánom. Mala hlavu na mojich prsiach i ja okúsil to, čo je na ústach sladšie nad med. A vtedy som už myslel: cesty sú otvorené, raje čakajú, len vojsť a zabrať, čo v nich kvitne a zreje. A tu som sa sklamal. Chytila mi obe ruky do svojich, nemohol som ich ani pohnúť a pozrela tými okáľmi tak, že sa mi srdce striaslo; ako vtáča, keď ho potrafí strela. A že ma rada, veľmi rada. Veď i ja teba, veľmi, nekonečne a preto ťa chcem. I ona vraj mňa ale-ale cele, navždy.“

„Nuž, to je pekne. Predsa mali, za čím išli. Nie? Veď sa im ponúkla — čo chcú viac?“

„Ponúkla sa celá, ale držala ruky tuho. Ona ma chce, ale cele, navždy. Vedia, čo to znamená?“

Ona pri obloku tŕpla. Ako sa mu mohla ponúknuť? Pomyslela na tvár, na pehy, na červené vlasy ešte i na nose. Aká to musela byť žena?

Zvučný hlas sa ozval: „Znamená, čo má znamenať. Statočnú čaru. Za všetko pýta všetko.“

„Dobre majú,“ pristal hrubý hlas a znel akosi ako z prázdneho. „Ale musia vedieť, ona sa nevolá Róžika, volá sa Rosa. Len ja ju tak volám. U nich je prísny zákon. Na Veľkú noc jedli macesy.“^[14]

Za oblôčikom sa pohla tuho. Tá, s čiernymi očima sa zahľadela do červenej brady. Nazdala sa, neborka, že len v jej košiaroch môže urásť taká brada.

Na toto zdelenie nasledovalo dlhé mlčanie.

„No, čo povedia?“ vyzvedal sa hrubý hlas.

„A oni, čo urobili?“ spýtal sa druhý.

„Keď mi povedala, čo chce, ruky moje sa už nepohli, ani sa nemocovali. Opadli ako mŕtve. Ona sa najedovala, odišla i s máčikom. Jej očí som viac nevidel. Čo povedia teraz?“

„Že je dobre, ako má byť,“ potvrdil zvučný hlas.

„Pekná robota! Nemôže byť horšie.“

„Nie je zasa, akoby nič nebolo bývalo?“

„Nie je — nie je,“ dudral hlboký hlas. „Keby bolo! Nevedia, že letiac naokolo, naokolo, hoci som dával pozor, krídla obškvŕkli. Nemôžem obstáť takto, nie. Každý deň, od tých čias mi je peklo. Nemôžem obstáť.“

Jeho hlas znel veľmi hlboko; ktovie, odkiaľ vychodil, o aké hrany sa udieral. Druhý mlčal dosť dlho, naostatok riekol:

„Ako vidím, Hutyánszky, predsa len prikryjú na čaru. Všetko sa napraví. Jej ľúbosť preskočí prekážky a rozdiely. Budú šťastný. I zasluhujú.“

„Nebude to nikdy. Moje sestry, tetka, celý rod! Ešte keby bolo veľké bohatstvo, nerečiem. Bez dobrej pozlátky bol by to veľmi zádrhlivý orech. Udávi sa na ňom ich láska. Odrečú sa ma, zanevrú. A potom priatelia, kamaráti — nie, Drobecký, nemôžem, nemôžem.“ Videla potme, ako sa mu ramená hádzali sem-tam.

„Nuž, keď nemôžu priniesť veľké žrtvy, musia sa jej zriecť. Búrlivé sú časy, nech hľadia zabudnúť.“

„I ja som si tak predkladal, priateľ — i ja, že zabudnem pomaly. Ale jedu mi nakvapkala do samého srdca. Presiakol ma celého. I v tom pote, keď som sa znojil, ho cítim. Kvapkala ho pomaly tými okáľmi. Chodila za mnou, chodila, kým ma nesputnala. Myslel som, že je to ako iné razy, trochu kratochvíle, ale tu je už zle. Kde sa obrátim, všade ma sprevádza. Čím ďalej som od nej, tým sa mi väčšmi vešia na väzy. Pomyslia si, keď som videl túto v dome, suchú, ani triesočku, s tými prestrašenými očima, ukázala sa mi ona, vysoká, bujná, s ramenami, akoby ich bol vytočil najchýrnejší tokár zo slonoviny a vdýchol do nich horúci žiar života. Najmä som videl jej oči, ktoré, keď pozrú, srdce sa trasie ako libačka a sťahuje slasťou. Pomyslel som si: Bože, veľké veci si stvoril, veľkú jarabosť na svete. Pri veľkej dokonalosti, že sa pred ňou klaniame, staviaš nám pred oči veľkú nepatrnosť, že sami nevieme, načo sa ustávala na svet.“

Ona pri oblôčiku najprv stŕpla. Akoby jej bol vysypal celý kopenec čiernych mravcov, tak ju schytil akýsi hmýr vo všetkých stavcoch. V tvári jej prefúkol studený vietor, ale zápäť zaliala ju horúca luna, že horí, až ju páli a do zdesených očí valia sa slzy, horúce slzy. Lenže netečú. Tá veľká páľa v očiach ich popila ako kameň popije kvapku vody. Keď ho rozpálilo horúce slnko. Hanbí sa sama pred sebou, ako ju znevážil. Nikdy sa už neopováži nikomu ukázať na oči, ani jasným, čiernym očiam, ani Miškovi.

Tu sa ozval zvučný hlas, v ňom nezunie posmech a žart, ale sa trasie hnev. „Chvália si Róžiku ako im ďaka, pán Hutyánszky, to im nehaním, ale je mrzko od nich, že znevažujú našu Katrenku. Nech sa jej už nedotknú, lebo nikdy nepozriem na nich. Katrenka je milý, biely kvietok, plný rozkošnej vône, ako to cíperie z Brala, čo nám postavila na stôl. Nie je ani kvietok, ale len púčik. Keď sa rozvije, okúzli každého svojím zjavom. Na to nebude treba dať si točiť ramená od chýrnych tokárov. Jej ramienka sú neúnavné do práce, neboja sa motyky ani kosáka. Jej oči sú ešte detské, neprivyknuté na zlosť sveta, preto sú detské. Keď im nadíde ich čas, nájdu i ony srdce, oj, hej, ktoré sa bude triasť pred nimi.“

Ach, ako ju obránil! Ako sladko zunel jeho hlas, ako spiežovec, do ktorého zaliali mnoho striebra, aby spieval ďaleko cestou, keď vedú biele voly na jarmok do Posadiny. Nezabudne mu nikdy jeho lásku, ako on nezabudol jej biele cíperie z Brala.

„Nemajú za bánosť,“ ozval sa hrubý hlas, trochu zastrašený. „Nevedel som, že ju v srdci nosia, v samom prostriedku, kde by mala sedieť Mária Úložitý. Nebudú mať s nimi galiby, ak sa dajú do vlasov?“ Hutyánszky, hoci v pomykove, dosť dobre ho prekáral. Ona za oblôčikom stískala päste. Nie je ako med s Máriou Úložitý, nebude sa s ňou oblápať, ale sa s ňou nepôjde ani kvákať za vlasy.

Zvučný hlas ho tiež pozatínal poriadne. „Mária sa nemá čo starieť do týchto vecí a ani sa nebude starieť. Katrenka jej nerobí v ničom ujmu, ani krivdu. Ja Katrenku rád, veľmi rád, ako sestričku. Sestra mi i tak umrela. Rád som, že som si našiel miesto nej takú dobrú, milú. Prečo by nemohla byť i Márii sestra.“

„Ja neviem, ale som zbadal dosť ráz,“ zastarel sa hrubý hlas a zunel z neho zasa posmech, „že veru nevesta so zolvicou nenažívajú nikdy, ako svedčí. Teraz neviem, ako sa znesú tieto, keď zolvica je len požičaná.“

Aký mrcha, mrcha človek. Ona pri oblôčiku nikdy nemyslela, že sú takí zlí ľudia. Či sa ona bude s nevestou zo Zrnovca vari oblápať? Jedna bude bývať podistým v Badišove, len aby sa Miško vrátil a tá druhá si bude viesť ako veľká pani v Ohradnici. Také švagrovstvo! Ale predsa radovala sa, že ju berie za sestru.

„Budú sa znášať, viem iste,“ sľuboval zasa zvučný hlas. „Včera som bol medzi takými sestrami. Bolo ich šesť a či sedem, každá z iného hniezda a predsa sestry.“

„No-no,“ podivil sa hrubý hlas. „Majú aspoň dáku matku ako včely, alebo apu? A nenanosia sa jedna druhej do vlasov?“ Tľapol si dlaňou o koleno.

„Majú otca i mater. Slúchajú si vyvolených rodičov, akoby im boli vlastní a medzi sebou sa znášajú.“

„A kde to videli — tu dakde? Šiel by si to i ja pozrieť.“

„Na fare tuná. Otec je starý pán, vedie ich vo veciach vyšších, farárka ich učí takto, čo treba po dome a sestry sú badišovské ženy, ktoré slúžili vo fare. Všetko spolu pekná, podarená rodina. Chcú vidieť?“

Jej pri oblôčiku zvučný hlas zunel, akoby bolo v ňom primiešané výsmechu. On ísť na faru znovu, keď razí živým ohňom a má najskôr kopytá. Dusila sa ona tajným smiechom, keď čula zvolať hrubý hlas temer zápäť:

„Ach, ďakujem, Drobecký, ďakujem. Nepôjdem. Môj príchod by vniesol neporiadok do tej príkladnej rodiny. Mám svoje starosti, svoje! Tu sú oči predo mnou. Nedajú pokoja!“

„Odhodia i to klbko!“ okríkol ho zvučný hlas. „Na ňom je tiež zahrčkavený uzol. Dve rovné sily sa ťahajú za prst: Jej hrdosť i ich vyvýšenosť. Čo z tej ťahačky? Zahodia celé klbko, nech sa odkotúľa ďaleko. Neprídu ani pri ňom k heslu. Dajú si s ním pokoj!“

Bolo dlhé mlčanie, iba čo bolo čuť ťažké vzdychy od stolca. Vyhla sa temer z oblôčika, rozoznala obe postavy čo z väčšieho. Vyššia bola zohnutá, hlava nebodaj ležala v dlaniach, lebo vzdychy boli pridusené. Jedovala sa naň, urazil ju i páchne hádam živým ohňom, ale predsa jej ho prišlo ľúto. Vzdychy boli veľmi hlboké a ťažké, v nich bolo cítiť slzy.

„Nemôžem, nijako — ani myslieť.“ Tu sa zrazu vystrel, vstal dohora. „Alebo hej, Drobecký, odhodím. Najskôr všetko, jedným razom. Všetky klbká sa budú kotúľať. Pred Rusom sa porozkotúľajú. Načo sú, neodvité, s uzlami. Tak sa aspoň i Rus zíde na dačo. Zbytočný život, Drobecký, vonkoncom.“

Videla ho ozrutného chodiť sem-tam náhlivým krokom. Gomba nad čákovom, na drôtených stonkách kývala sa s hlavou sem-tam, sťaby sa i ona chystala odkotúľať. Druhý stál nehybne pod stenou. Naostatok zišiel k nemu na dvor.

Začali chodiť spolu, jedným párom. Ich postavy zrástli v jednu v tej tme. Ale predsa už nechodili tak náhlive.

„A načo hneď na to myslieť, Hutyánszky? Veci nie sú také ani zďaleka, ako ich vidíme. My si ich okrašľujeme a sladíme preludmi. Pod nimi je prísna, surová skutočnosť, prehladzuje nás, hrá sa s nami. Nie je ani on zakončený a zavešaný zdarmi a krásami, ani v dobrej, ani planej koľaji. Včera som, Hutyánszky videl naše slávne mlyny, mlieť vraj na nich najtenšiu múku nášho vysokého snaženstva, dokonalého blaha a raja na svete, v ktorom poriadok zavádza ľudská spravodlivosť a pravda. Ach, drahý Hutyánszky, aké sú to nedokonalé, smiešne stroje! Ani naprosto mlieť na nich, nieto také tenké, preosiate múčky. Pomyslia si, chybí na nich to, bez čoho mlyn nemôže byť mlynom.“

„Čo takého?“ spýtal sa hrubý hlas, i postavy zastali na chvíľku.

„Žarnov i pytle a ostatné veci. Bolo len vreteno a palečné koleso tamdolu a v rázštubni vodné. Vody by vraj bolo, dakedy hotová povodeň. Každý naráža na mlyn celú silu svojho úsilia. Vidia, v krajine koľká krútňava, alebo skôr potopa z tých rozbúrených vôd; a mlyn len nemelie, nemelie. Brnčí naprázdno.“

„Hm!“ odpovedal hrubý hlas. Začali zasa postavy chodiť sem a tam. „Hej, také akési sú tie mlyny. Kto im ich ukázal?“

Postavy zastali zasa. Zvučný hlas odpovedal: „Majster, ktorý, myslím, rozumie sa dobre do stroja. Zhľadáva žarnovy, pytle, koše, ale sám nevie, kedy ich nájde.“

„Nech ide do Hliníka, nájde ich dosť. Videl som bane, z ktorých váľajú kameň.“

„Veď to je, že hlinický žarnov tam nepomôže.“ Postavy začali chodiť zasa pomaly hore-dolu. Hlava s gombou nad čákovom klonila sa dosť hlboko. „Žarnov na tenké múčky nášho zemského raja i na zlatú slobodu, ktorú hľadá každé srdce v tejto vzbúrenej krajine, nájde sa vraj vtedy, poukazuje ten majster, keď vraj zavládne vo všetkých srdciach panovník Kristus. Čo povedia na to?“

Zastali zasa. Hlava s gombou nad čákovom sa nachýlila. „Panovník Kristus? Hm, čosi som prevracal Verbőczyho,^[15] ale Sborník Zákonov a nariadení panovníka Krista len povrchne, v krátkom výťahu. Bol som veľmi malý, ešte som nebol ani v gramatike. Ale sa pamätám čosi predsa a myslím, mlyn by neklepal naprázdno, ale začal by mlieť odrazu natenko, keby tie zákony bola prijala meruôsmeho diéta^[16] tak, ako sú v celosti a sankcionoval^[17] ich Ferdinand^[18] v primaciálnom paláci, v Prešporku. Prvé zodpovedné ministerstvo bolo by ich uviedlo do života. Dnes by sme, Drobecký, v každom meste piekli vola na ražni a tancovali. Kossuth v horúčke za reformami nemyslel na Zákony a nariadenia panovníka Krista, gróf Zay,^[19] poverený vyslanec panovníka mu ich nenapomenul, ani jeho pajtáši, úradní vykladači tých zákonov. Držali, možno, že sú súce len na nedeľu do kostola, majúc iba v ňom platnosť, i to nie v celej širokosti a hlbokosti. Tak Kossuth zložil zbierku a my ju uvádzame v platnosť ohňom a mečom. Škoda, že ten majster nešiel mu ukázať mlyny. Kde trčal vtedy?“

„V badišovskej fare. Ktovie, či by bol Kossuth pripustil k sebe takého vysokého hodnostára. Bol už vtedy čuhárskym rechtorom na odpočinku.“

„Hm — nie vysoká hodnosť.“ Začali chodiť hore-dolu. Hrubý hlas rozbúril sa znovu. „Vidia, i majster ukázal, že pod týmito hviezdami nieto nič súceho. Šťastie, že idú Rusi. Poodhadzujem klbká, načaté i nenačaté. Načo ešte roztáčať.“

Tu sa ozval zvučný hlas. „I ja som tak myslel, ale vychodí trochu inakšie. Majster myslí, že narastieme, srdce dozreje, panovník Kristus vraj vtiahne do nich vo všetkej sláve. Vtedy hádam bude prijatý i na diéte jednohlasne sborník jeho Zákonov a nariadení. Treba vraj priprávať srdcia, ako Kossuth prerobil pred meruôsmym stolice, mestské magistrály a celú verejnosť i jej mienku za svoje epochálne zákony, pre ktoré pustoší v krajine meč a oheň.“