ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dievčina pristúpila k nahrbenej žene, popravila jej šatku na hlave. Pomkla sa jej nabok utieraním pohaslých očí. „Nieže, mamička,“ prihovárala sa jej líškave ako maznavému decku. „Poďte pekne do komory, tu je zima.“

„Nie je zima!“ vzpierala sa, odstrčiac jej ruku. „Čo by mala ísť. A ty sa vydávať za gazdinú, ty žaba, ty, ty znachor. Ale vieš uvariť, vieš prizrieť? Ale ty, gazdiná?“ Šomrúc dala sa predsa odviesť. Robila krátke krôčiky, nabádajúc sa na prsty. Pančuchy, upletené z valaskej vlny šuchtali po pitvore. Vošla do komory, čisto vyriadenej. Pri obloku bolo drevené kreslo s hlavnicou na sedisku a druhou, zavesenou na zadnom operadle. Dala sa odprevadiť k nemu, zaujala v ňom miesto so vzdychom, ako po veľkej robote. „Daj mi pod nohy dačo,“ riekla. Dala si položiť suché a predsa také ťažkavé nohy na nízky stolček, potiahnutý súknom a pod ním vyložený vlnou. V obloku boli muškáty o strapatom lístí i pelargónie s hrubými, bujnými stôlmi. Oblokom bolo vidno do dvora, na voz pod plachtou.

Dievčina, keď ju usadila na miesto, prihla sa, priložila k starej tvári svoju sviežu, krásnu, pod vencom svetlých vlasov ovinutých okolo hlavy. Komôrka akoby sa bola vyjasnila ich mocným zlatistým leskom. Bolo jej veľmi voľno i sladko, ale zas akosi bôľne. Či bude môcť dlho opatrovať starú mater? Je na medzi, ktorá delí minulosť od zajtrajška. Keď ju prekročí, premení sa jej osud. Najprv nechá tento dom, rodičovský a pôjde za mužom a potom nechá starú mater v komôrke na kresle. Slabú starenu, trochu šomravú, ale nie v povedomosti. Jej svet sa cele obrátil; dnešné veci unikli, akoby ich nebolo, z minulosti ostali iba kusy roztrhané, sprehádzané. Chorá, natrhnutá obrazivosť prehŕňa sa v nich, buduje podivné svety, v ktorých blúdi ani temný po uliciach. Čo bude z nej, opustenej? Obsypaná deťmi, pochovala ich všetky. Jedny v nedospelosti, iné už vo veku. Ostala tu sama, odkázaná na ňu, na vnučku…

„Čo urobíme, mamička, kde sa obrátime?“ radí sa jej. „Kde? Zajtra bieliť, Marienka,“ odpovedá jej. Staré oči hľadia na ňu prísne. „Na vás niet sa čo spustiť. Nečin po stenách, pavučiny pod povalou. Pozri na nich, sadnutý prach; samé hrudky, jedna pri druhej. Ani páternice na niti.“

Dievčina mimovoľne sa obzerala po komore. Steny boli biele, pod povalou z dosák a hriad nieto pavučín. Bielilo sa pred Veľkou nocou, ale jednako budú bieliť tam o Všechsvätých.

„Samý nerozum,“ šomrala stará. „Nešanujete. Múky sa moc míňa. Púšťaš Krúpkovú k múčnici. Ukradne kríž z oltára, ty nevieš. I porobí, začíta. Mne začítala úsad, nemôžem sa pohnúť.“ Dievčina jej neodvráva, hoc múčnice sú pod kľúčom v sypárni. Krúpková ta nikdy neprišla, ani nechodí k nim. „A čo púšťaš vozy do dvora? Obkradnú ťa furmani, zdrapí dve-tri kožky a šmyk do vreca so sečkou. Nemáte opatery. Keď ide Samo na jarmok, pôjde do dňa. Načo vozu nocovať vo dvore. I seno zavri. Napchá ho plný voz. Furmani — samý zlodej. Odšvacne rezeň slaniny a šuchne do rukáva. Vidíš mu širicu tam? Rukávy zaviazané, odstávajú, ako dudy …“

Keď sa vyšomrala, nahrbila sa v kresle a zložila ruky. I ústa sa jej hýbu, iste v modlitbe. Dievčina je pri nej, nahnutá k nej; biele svieže líce s ružovým nádychom pri vráskovitom, zvädlom. Čo vykonala? Predsa jej musí povedať niečo. Nech privyká po troche na premeny, ktoré ju čakajú.

„Mamička, nejde otec na jarmok: ešte je nie Katreny. To je furman nášho Jožka, viete, ten mladý, pekný mladý jeleň. Ohlásil sa u nás, nazad idúc zo Soboty, bol kúpiť hrachu fúru.“ Hlas zunel milo, sladko pri jej uchu, časom sa tíšil, skoro do šepotu. Stará mať behala očima po bielej stene komory zháňajúc zmysel toľkých rečí. „Mohol i nejsť, hrach bol kúpený od prvej, ale sa vybral z Ohradnice očistom. Chcel nás navštíviť. Viete, náš Jožko, Drobecký z Ohradnice. Otca nám vyslobodil pod Šturcom, keď ho košútisti^[2] zlapali. Viete, keď som ja bežala za ním, na Osadu, Biely Potok. Tam sme sa sňali s ním, vyslobodil nám ho.“

„Čertov lapali: keď nemajú pokoja. Nebude dobre na svete, hryzú sa ako psi medzi sebou. Len medzi nich dobrý klocok, alebo poleno, paskudníkov.“

Dievča si hrýzlo pery, ako sa jej nedá priviesť k povedomiu. „Má pekný sklep Jožko Drobecký v Ohradnici. Povedajú v ňom nájsť všetkého, i cukru, i kávy, i medu v sude, i dobrej bryndze, i oštiepkov. Má i škorice a korenia. Skupuje rascu a romanček i lipový kvet a posiela vraj do Pešti. Jožko bude veľmi bohatý. Keď sa zmôže, postaví ešte jedno poschodie. Z izieb dolu urobí jednu a pridá ju k sklepu. Bude doširoka, ako vynáša celý dom. V prostriedku budú stĺpy, držať povalu. Vo dvore budú sklady na tovar; veľké sypárne na jačmeň a kukuricu. Okolo Ohradnice je vraj každý rok hlad, tak hľadajú zbožia i kukuricu. Povedal, že príde do vás náš Jožko. Dovediem vám ho.“

Dievča jej rozprávalo, rozprávalo, čo len zišlo na um. Podchvíľou sa jej vykradlo meno Jožka Drobeckého z Ohradnice. Vyslovovala ho s hlbokým citom, hlas pri ňom sa jej vždy zatriasol, ako keď si ho vyslovila pod Šturcom prvý raz pred dvoma rokmi. Keď jej udrie o uši, zadre hneď hlboko do srdca. Srdce sa stisne, keď ranou tečú sladkobôľne city sťa voňavá miazga zo zdravej kosodreviny, kde ju navŕtali potulní chlapi od Tešína. A predsa nemôže sa nasýtiť toho krásneho mena, hoc jej ho šepce samota, hučí jej i vo vetrisku, keď drme a ohýna staré jablone v sade a trhá snopky zo strechy. Čo by dala, keby ho čula, hoďas len raz od starej matere. Z jej úst jeho podivné meno zunelo by ako žehnanie. Jej by bolo, akoby čula šepkať z hrobu ústami, ktoré dávno onemeli…

Vybehla proti Hlavčovi. Obriadil sa pri koňoch, poupratoval vo voze to i to, zobral kepene od výmyslu sveta i veľkú vlnenú šatku. Musel sa smiať, že sa chlapi babušia ako baby, do šatiek. Bolo toho temer plné náručie. Hľa, chlapi mľandraví! On sa zaobíde pri širici. V lete chladí, v zime hreje; kožuštek bez rukávov a keď je už treskúca zima, na nohy kopicia, čo Katrena upletie a kožuštek s rukávmi.

„Budú ho mať zimomravého,“ prihovoril sa jej. V očiach mu preletovali iskierky. Bol by jej poradil, ako sa odpomáha takej biede najlepšie, ale keď sa jej prizrel, ako svedčí, videl, že je predsa len dengľavá. Zimomrivý chlap mohol si len vyhliadnuť niečo súcejšieho: plecitejšiu, lepšie v sebe. Veď toto nebožiatko tuná môže preštiknúť v páse ako nič. Ba čo by bolo z nej, nech by prišlo snopy zhadzovať do záčina, alebo ich hore podávať na vôdor. Ale čože, páni, náhliví, nerozvažití! Videl peknú, usmievavú tváričku, oči ako nebo zvečera, i vlasy — hm, ako ľan, ale prizlátený, pradienky by boli, bisťubohu niže kolien. Nuž kaľavná vec, ale z peknej misy sa nenaješ…