ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pri obede posluhovala Katrenka. Drobecký sa obzeral, čo to podudnieva, či sa azda zberá na búrku. A ono hrmelo len v peci, keď gazdiná vyhrnula žiar k čeľustiam, aby rozohriala pec jednako na všetky strany. Cesto už rozdelila do koryčiat na bochne. Koryčiatka položila obďaleč; cesto sa zahrieva na plátenných podlôžkach cez koryčiatka a navidomoči rastie a rastie.

Drobecký rozopäl šnurovaný, sivý kabátik, niečo ho rozohrieva, akoby mu vlasy dvíhalo. Sivé, veľmi otvorené oči pozerajú naň posmešne, že sú nie v úložitej hlave, ktorá sa uloží na hociktorú hlavnicu. I ústa sa uťahujú, dakedy sa i vyhrnú a vtedy sú pery, ani dve pripučené jahody. Neboli červenšie, nie, ani tie vo voze, medzi Šturcom a Ohradnicou. Ale nebudú také sladké. Pravda, neužil ani jedných, ani druhých, ale jednako tieto nebudú nikdy také sladké, zrelé. Tam, v kútikoch je akási trpká usadlina. Ktovie, či nenamieša do sladkosti blenu a horiča. Hej, podkúrila mu dobre, že ho horúčava dvíha dohora.

Po obede sa bral omrzený od stola. Keď šiel popri peci, zašla ho od nej horúčava. Pec podkúrila všetkým, ale Hlavčo sa nesťažuje. Fajčí chutne zo zapekačky a sádže za ním dlhé kroky. Vo dvore je zasa vrava, ženy čakajú s batohami; i pred vrátami je vrava. Dochodia a dochodia tu po jednej, ale najviac v kŕdlikoch.

„Nuž Ondrej, koľkože majú toho plátna?“ oboril sa na Hlavču, utierajúc väzy a sluchy, lebo z nich tečie cícerkom. „Čo ho viac kupujem, viac ho nosia. Ktože ho stadiaľto vyvezie?“

„Pousilujeme sa,“ tešil ho Hlavčo.

Kupec si postavil stolce, za ne stal si on; ženy ho obstali. Hlavčo dofajčil, obed bol dobrý, zasa mäso. Dobre ich chová Katrena! Padla naň veľká omarina. Sadol na prah, dosť vysoký ešte, ale jeho nohám nízky. Kolená mu stáli kdesi pri samej hlave, trčali dovysoka, ani kobylka, keď sedí na stebielku. Oprel sa o futro dverí, nadišli ho driemoty: hlava ovisla, kým okolo stolcov neprestával rákoš.

Nevedel sám, či zdriemol otčenáš alebo hodinu, keď sa strhol veľký krik. Kŕdeľ žien vletel spred vrát do dvora. „Už idú — idú — jaj, idú!“

Utrel si dlaňou ústa, otvoril naširoko oči. „A kto!“ zahrmel na ne.

„Joj, vojsko, moc vojska, len tak blýska,“ bedákali, zalamujúc ruky.

Iné obskočili Drobeckého. Núkali, tisli mu plátno, či by im ho neodobral v ostatnú chvíľu. Nemohol sa obhrnúť pred nimi.

Hlavčo s čiapkou v ruke vybehol na cestu. Vyše dediny zazrel vojsko, ako sa spúšťa dolu vŕškom. Išlo v temnom rade, nad ním sa blýskali oštepy: videl i kosy o vystretých uškách, trčiace dorovna hore, na drúku. Zabohoval pre seba, že je to čertovské vojsko. Vbehol do dvora. Ženy kričali, okolo Drobeckého, chcejúc prekričať jedna druhú.

„Ženy, vojsko!“ skričal, zložiac dlane na ústach do trúby, že sa rozľahlo dvorom. „Prídu sem; ktorá nemá pri sebe muža, pojmú si ju.“

Chytali batohy. „Joj, kde sa podiem, hriešna stvora?“ Začali utekať podstenou na cestu.

„Nie sem, ženy! Zlapajú vás,“ zastavil im cestu. „Tam, tadiaľ!“ ukázal im na zadné stavy. „Po záhumní každá domov, cez jačmene.“

O chvíľu bol dvor čistý. Ženy sa vymleli. Pracie stolce dali pod cieňu, plátno ostalo stôsom.

Vyšli oba pred vráta. Stáli v tôni vysokého jaseňa, ktorý bol zasadený v kúte záhradôčky pred štítom. Keď dulo, jeho konáre šibali striešku, na ktorej vrchole bola zasadená hálka. Vojsko nebolo ďaleko. Napredku sa niesol dúži chlap na fakovi, čákov sa mu ligotal na slnci. Fako bol mocný, tučný. Chlap mal širokú stuhu v krajinských farbách. Drobecký vytreštil oči. Poznal koňa i chlapa. Videl mu celembať pri sáre okrasu z kosti, visiacu o retiazočke, na črienke mäsiarskeho noža.

„Čerti ich k nám nesú, nič dobrého,“ hrešil Hlavčo potichu.

Drobecký videl v úzadí iného chlapa na koni. Čákov sa ligotal, pod ním tvár horela. Vietor sa pohrával so stuhou veľkej kokardy na čákove. Poznal Hutyánszkeho. Bolo mu v prvú chvíľu, že vojde do domu, ale zasa bolo mu na posmech pokrývať sa chabo, keď vie, že by ho ľahko našli, nech by sa schoval kdekoľvek. Radšej ostať a počkať, čo sa stane.

Pobočník na tučnom fakovi obzeral sa na všetky strany. Oči sa mu smiali, šabľa búchala o bok mocného koňa. Drobeckému sa priznal hneď, možno i Hlavčovi; podvihol ruku k čákovu. Pozdravili ho veľmi vďačne, ako dobrého známeho.

Mužstvo bolo ako vtedy, pod Šturcom, iba že ho tu bolo päť alebo šesť ráz toľko. Napredku šli strelci s prevesenou puškou, ako poľovníci. Urastení chlapi napospol. Za nimi rady s oštepmi, v ostatných radoch blýskali vystreté kosy. Drobecký vytriešťal oči. Poznal medzi oštepníkmi mešťanov z Ohradnice. Niekoľko ich bolo hutianských. Poznal suchého krajčíra.

Hutyánszky ich poznal zaraz. Keď prišiel k nim, zoskočil z pejka. Hlavčo mu hneď vzal uzdu z ruky a začal hladiť pejka po hlave a šiji. Hutyánszky kráčal ťažkým, širokým krokom, neohýbajúc kolená. Keď prišiel k Drobeckému, obrátil sa v jednom kuse; dal mu ruku. „Ako sa mávajú?“

„Ja pomaly, a oni?“

„Vidia,“ ukázal mu na sbor. „Nie najhoršie.“

„Pekný sbor,“ pochválil mu Drobecký. Pozeral mu vážne do tváre, doložiac: „Zasa lapať?“

Hutyánszky sa rozkročil, päste, v jednej bič, podoprel o bedrá, tam, kde bola široká stuha okolo pása v trojfarbách. Pozeral povedome naňho, nižšieho o pol hlavy, tenšieho v páse. „Neboja sa, nelapáme. Verbujeme. Národné povstanie. Všetko stane na nohy, do chlapa. Idú k richtárovi s nami?“

„Uvidíme,“ sľuboval Drobecký, ani sem, ani tam.

„Nech prídu,“ dotušoval mu. „A čo tu robia?“

„Kupujem plátno.“

Hutyánszky vytreštil naň oči, potom sa rozosmial. „A vtedy inakšiu húdli, pamätajú?“

Drobecký stisol plecia, ako zahanbený. Zahundral: „Reči sa hovoria a chlieb sa je.“

Hutyánszky sa rozosmial, čapil ho dlaňou po pleci, div ho nezvalil na zem. „Aký furták, ale jednako chlap na mieste. Kde bývajú?“

„Tu,“ ukázal na dom. Ako sa obzrel, zazrel v obloku okrúhlu hlávku s prihladenými vlasmi. Veľké, veľmi otvorené oči pozerali k nim spoza obločnej futrovky. Bol v nich údiv i strach. Pri nich v obločnom ráme bola široká, pokojná tvár gazdinej v širokom čepci. „U nášho gazdu Hlavču!“

„Vezmú i mňa?“

Drobecký pozrel na Hlavču, videl pri ňom úsmev a rozpaky. Ukázal veľkú ochotu a radosť. „Ondrej, opatrite koňa,“ rozkázal mu.

„Chlapci ho už opatria,“ sľúbil Hlavčo a viedol krásneho peja do dvora.

Pobrali sa dolu dedinou, jeden pri druhom. „Vrchy sa nesnímajú, ale ľudia hej,“ poučoval ho Hutyánszky veľmi dobrej vôle. „Nech sa vtedy tam pobijeme, ako by nám bolo teraz zísť sa? A naskakovali tuho, musí sa im dať.“ Drobecký sa znepokojil, že začnú zasa, kde prestali, ale Hutyánszky ho uspokojil. „Kúsok pravdy mali oni, uznávam — kúsok zasa ja. Pravda je v prostriedku, na tej vylízanej, klzkej skale, na vrcholci, vysoko. Kto sa k nej vyškriabe?“

Ale pravdu prišlo nechať pravdou. Prišli ku sboru, ktorý sa skopil pred richtárskym domom. Hutyánszky chytil Drobeckého za rukáv a viedol ho cez môstok.

Predo dvere vyšiel proti nim Juro Hamuľa, prostovlasý. Vlasy už neboli ako žúžoľ, okolo uší i na temene mali farbu svetlej ocele. Tmavé oči spod čierneho obočia pozerali umne. Odkedy sme sa rozlúčili, stojí na richtárstve, hoc žena je tuho proti tomu; prešlo nad hlavou všakových časov, dobrých i zlých — zlých viacej, ako dobrých — tie oči vždy hľadali zadné dvierka, v každom pomykove a zakaždým ich našli. Mal bielu košeľu, široký opasok, širokú uhorenú tvár s tmavým strniskom, primiešaným šedinami. Krok mal ťažkavý, hoc bol v krpcoch. Kráčal obkročito.

„Richtár, zvolajte obecnú hromadu,“ rozkázal Hutyánszky, len čo sa pozdravili. „Ale na mieste.“

„To už nezameškáme,“ sľuboval. „Obec bude zaraz na hŕbe.“

Onedlho začal hajtman hlásať z horného konca dolu dedinou na každých tridsať, štyridsať krokov. „K richtárovi hybaj jeden každý a hneď za hlasom sa poberaj! — pod zálohom!“

Čo bolo v dedine chlapov, hrnulo sa k richtárovi dosť chytro. ,Pod zálohom‘ znamenalo, že z ktorého domu neprišiel nik, k tomu sa vybralo poslanstvo z hromady a odnieslo mu panvu; ak panva bola na ohni, teda v jarný čas pluh, v lete zasa kosu. Zálohy sa prepili hneď po hromade spojenými silami.

Dosť skoro bol plný dvor richtára Hamuľu chlapov. V zadných radoch boli i ženy. Kde nebolo chlapa, prišla gazdiná.

Hutyánszky stál na vysokej podstene predo dvermi, pri richtárovi. Drobecký sa utiahol do pitvora. Ľudia prestali prichodiť. Vo dverciach, pri vrátach stál pobočník so širokou stuhou, za ním gardisti. Hutyánszky si prezeral zhromaždených. Stiahol obočie. Čosi sa mu nepáčilo.

„Tu vidím samých starých,“ vytkol richtárovi a úradským. „Viete, že je vlasť v nebezpečí!“ zahrmel na zhromaždených. „Každé mocné, mladé rameno potrebujeme. Vyšiel prísny rozkaz. Každý chlap musí sa chytiť šable a stať medzi nás.“

„Nemáme ich, prosím ponížene!“ ozval sa chlap z hŕby klátov, ktoré Hamuľa nahotovil spíliť na dosky.

„To sa hovorí pod spôsobom, rozumiete?“ okríkol ho Hutyánszky. „Pod šabľou myslíme kosu, motyku, alebo piku.“

„Iba ak tak!“ prisvedčil chlap. „Kosy máme, ženy kosáky.“

Podajedni sa začali uškierať, že spomenul ženy a kosáky. Jeden nadhodil: „I jazyky ako lemeš.“ Tu už vybuchol smiech. Ženy sa začali jedovať a odvrávať.

„Vec je nie na smiech!“ zahriakol ich Hutyánszky. „Ideme na nepriateľa vlasti. Kto ide, nech nezabudne, že ho vlasť volá na obranu, že kto ide…“

„Nevedieť či sa vráti,“ doložil chlap na drvách.

„Veru, neviem, moje dieťa, ako,“ začal horekovať ženský hlas. Susedia mu nedali dopovedať.

„Kto ide, vydobyje si zásluhu. Vlasť mu nezabudne.“

„Nedali nám hory ani hole a sľúbili!“ To zvolal ktosi odzadku, ale sa skrčil za druhých.

„Tu nedám búriť!“ zahrmel Hutyánszky. „Mám gardy. Štatárium^[13] je v platnosti. Kto búri, odvisne.“

Bolo veľké ticho. Za slobodou a vlasťou vystúpila hneď šibeň.

„Pýtam mladých ľudí, chlapov súcich do zbroje!“ hromžil Hutyánszky. „Obec ich musí vystanôviť.“

„Vystanôvi ich, vystanôvi,“ sľuboval richtár, tíšiac hnev horlivca. „Sem prišli gazdovia. Mladí nevedeli, že ich budú pohľadávať. Neprišli. Ale prídu!“

„Prídu! Ako prídu!“ okríkol ho Hutyánszky. „Neprídu, keď išli za Hurbanom. Myslíte, nevieme? Kde je váš syn, Ondrej, richtár?“

Richtár moc ráz počul túto otázku i na vidieckom dome, i od slúžnodvorského, odkedy jeho Ondrej nechal ženu, deti a šiel za Hurbanom týchto fašiangov. „Môj syn Ondrej, pán veľkomožný sa pokrýva, aby mal pokoj. Za Hurbanom šiel očistom, ale mu utiekol. Teraz sa pokrýva.“

„Prečo nepríde? Nie je tu Hurban; nemá sa čo pokrývať.“

„I príde, pán veľkomožný, príde. Ja mu odkážem, ustanoví sa.“

Hutyánszky bol otrasený; richtár sľubuje tak určite, že ťažko pochybovať.

„A druhí kde sú? Prídu?“ Naskočil naň Hutyánszky.

„Prídu všetci, do nohy!“ sľuboval mu slávnostne.

„Kde sú?“

„Išli so soľou, pán veľkomožný, na hoľu, statku. Nevedeli, že ich budú volať, nuž išli so soľou. Ale prídu, ustanovia sa.“

Z hromady tiež čuť mnoho hlasov, že mladí išli so soľou.

Z kuchynských dverí v tej vrave, keď hromada hučala ako more, vyšla obstarná žena popri Drobeckom do dverí a trhla richtára odzadku za kožuštek. Vtiahla ho do kuchyne. Richtár jej kývol. „Aký je toto pád! Či slýchal ktorý človek?“

„A čo mu sľubuješ,“ dotušovala mu žena, „keď vieš, že je nie tak.“

„A ty, stará, zas nevieš, ako je. Ja mu sľúbim hoďas teľa od jalovej kravy. Čo ma stojí? Môj syn príde, kedy-tedy, ak ho nezabijú. Ale on, stará, sa tuná nezohreje. Videla si hrnúť dneska toľké koče? Vieš, prečo hrnuli? Páni zavoňali čosi. Uvidíš, ako pofrčia i títo.“

„Najlepšie by ich bolo obariť,“ odpovedala richtárka.

Drobecký sa vytratil od richtára, pobral sa dolu dedinou.