ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hutyánszky konečne sa odpratal od Hlavčov. Zajali kone Korčuhove a Drozdíkovie očistom ako na pašu. Pejka umyli čo z väčšieho, naňho vysadol Drobecký. On s písmom v ruke mohol i cez stráže previesť podozrivého koňa.

Stráže predsa len preriedili, bolo ich málo na predošlých miestach. Hlavnú silu odviedol dôstojník popod Hrbáč do Úzkeho Dolu. Ženúc štyri prázdne kone poberali sa ako na pašu; Hlavčo vo svojej širici, Hutyánszky v Hlavčovej starej a Drobecký vo svojom obleku. Pomedzi dvoch chlapov obrátili sa k hore. Jeden z nich hneď pricválal k nim. Obzeral si Drobeckého veľmi podozrievavo. Veľmi sa uspokojil, ešte sa mu zasmial, ako odpytujúc, keď mu Drobecký ukázal písmo. Vošli do hory, horou už išli hodný kus až do Surín. Suriny, mladá ešte hora na úpätí Hrbáča spúšťa sa za rozhraním do susedného chotára. Za vrchom sa rozhliadali na všetky strany, či nevidia temné postavy. Nikde nebolo nič podozrivého. Z hory vyšiel sám Drobecký, spustil sa bokom, dolu k ceste. Odtiaľ sa mu beleli domy susednej dediny, ktoré sa nespratali v údolí. Tu všade bolo ľudu pri okopávačke. Drobecký sa obrátil k najbližšiemu, takému záhonu.

„Boli u vás Rusi?“ spýtal sa ich.

„Nie ešte. Ale v Badišove vraj boli.“ Prisvedčil im a potešil ich, že ich zajtra budú mať i oni.

Nepotešili sa. Zastrčení v údolí, hoc neďaleko hradskej, nemali veľkej účasti v nepokojoch a kvasení, ktoré zasiahlo ich susedov naokolo. Nevedeli, alebo nechceli vedieť, že zo susedného Badišova šlo pätnásť dobrých chlapov za Hurbanom.

„Videli sme hodne Ohradnických,“ zvestovali mu. „Včera o poludní pechúrili dovedna, mali i vozy a chlapov na koni. Dnes o poludní sa trúsili takto zo Surín na cestu. Vari i oni boli s nimi,“ pýtali sa ho trochu posmešne.

Drobecký sa len zasmial, že nebol. Vytiahol šatku a dal znak tým v hore. O chvíľu bol Hlavčo a Hutyánszky tiež tam.

„Hutyánszky,“ riekol mu, odvedúc ho na stranu, „počuli, čo im povedal starý Zábor. Vidia, tu už nieto čo robiť. Rusi idú obsadiť kraj riadne, nedajú si šarapatiť gerilám zboku, tým menej za chrbtom. Dnes išli obsadiť práve kút, v ktorom sa oni chceli usalašiť.“ Hutyánszky sa zamračil, ani keď sadne ťažká chmára na Hrbáč. Zle ho malo, zle, že nemotorný maco zmaril jeho dobrý plán, akoby ho bol prehliadol. Potom i toto temné vojsko na chlpatých, malých koníkoch nedá pristúpiť len tak mackovi. Ťažko sa ním bude biť i osmelenému vojsku, nieto chabým, prestrašeným gardám. „Jeho rada je dobrá. Keď nechcú ísť s nami, nech idú s jeho priateľom pomáhať uvádzať nový poriadok. Tam tiež môžu slúžiť vlasti.“

Hutyánszky mu podal ruku. „Ďakujem im za priateľstvo i starému Záborovi. Porozmýšľam, rozvážim si.“ Vyhýbal očiam Drobeckého. Bolo vidno, že má za lubom niečo svojho. Drobecký i podumal hneď: ,Zamatové, čierne oči! To sú jeho vodiaca hviezda.‘ Hutyánszky dal ruku i Hlavčovi. Pozerali za ním, ako zišiel na hradskú a začal trieliť dosť živo dolu cestou.

Drobeckému ho prišlo ľúto v starej širici, obdratej čiapke a krpcoch, človeku, jemu inak dosť blízkeho a predsa tak ďalekého, akoby ich delili hory a moria. Človeka nie úplného, polovičatého v mravoch, zásadách a skutkoch, ktorý visí vo vzduchu, sťa pierko púpavy, hádzanej vetrom sem-tam, lebo nemá zväzku so svojím živlom tu dolu. Vzdychlo sa mu za ním, že bude celý život rozvíjať a rozvíjať klbká, ale nepríde nikdy k heslu Genovéfy Bradúľky zo Zelenej Osady.

„Už sa len vrátim pešky, lúkami a cestou do Badišova,“ riekol naostatok Hlavčovi. Ten mu radil ísť zasa do hory a horou ísť na koni až nad samý Badišov. Ale Drobecký mal pred očima vidinu vrtkavého dievčaťa. Bude ho čakať na niektorej medzi pri ceste pod vŕbou alebo jaseňom. „Len choďte sami, Ondrej. Chlapcov vám pošlem k Hlbokej Studničke.“ Chlapci sa mali vybrať pred večerom ta a zameniť otca cez noc pri koňoch.

Pobral sa lúčinou do vrchu, akoby kráčal kobercom. Keď sa Hlavčo stratil kdesi v hore, sadol za lieskové kriaky a začal čítať list dievčaťa Miškovi Drozdíkovi. Ohlušilo ho, že dievča má už na koho myslieť, kto zapĺňa jej mladé sny a mysle. I on vlastne našiel pod Šturcom všetko, za čím sa kedy niesol. Načo hľadať doplnky a pobočné pôžitky, keď má tam, v čistom dome ju bielu, milú, vernú, ktorá ho čaká. Dievča preháňa, v rúchu brata nemienil ju zaskočiť a zneužiť, ale nemá ani práva vnášať do jej duše nepokoj akýmsi bratstvom, v ktoré ona neverí, ale sa ho skôr bojí. Pod jej slovami trasie sa i tak cit, ktorý nesmel v nej budiť, keď ich život nemá tiecť tým istým korytom.

Čakala ho neďaleko, vyše dediny; sedela na medzi, pri ceste, pod osamelou svrčinou. Bol trochu smutný, že sa príde lúčiť a po lúčení nezísť sa už nikdy, aspoň nie bratsky. V jej očiach zas mu zasvietili čisté nezábudky. Zbehla k nemu, rozradovala sa, že sa mu nič nestalo.

„Teraz nám už bude dobre!“ zatľapkala rukami. „Nebudeme sa mať pre koho báť. I nešťastie sa valí za takými,“ dodala chmúrne. Áno, nepokoj, keď nie nešťastie. Kým nepáchol do domu, ona bola pri Drobeckom veselá, šťastná, keď sa trochu osmelila a s ním spriatelila. Prechodil ju len trochu mrázik. Keď si pomyslela, keby ju tak držal za ruku a okolo pása ako Miško pri tanci. I stŕpala pri tom záhadným strachom, ale jej bolo i sladko. Keď prišiel on, surovou, bezohľadnou rukou zotváral pred ňou dvere neznámych tušení. Hovoril o máčikoch, o teplote boku i bujnej oblosti ramien, o roztúžených, vlažných, čiernych očiach, o horúcich bozkoch, o netrpezlivých túžbach. Ten rozhovor ju vzrušil do samých hĺbok, ale i vyvrátil čistotu cítenia k Drobeckému. Keď hovoril o sestričke, akoby chcel mať jej hlávku na prsiach, hladiť ju po hlave, triasla sa na celom tele, vediac, že by nebola sestra v tom čase. Sestra nemôže cítiť, čo by ona cítila.

„Zasa bude dobre, Katrenka, ako bolo sprvoti,“ riekol veselo, i usmieval sa. Takto sa neusmieval sprvoti. Vtedy mu blýskali biele zuby spod fúzov i oči chodili smelo, slobodne. „Prichodí i list opraviť, čo som vám ho dal. Nie je všetko tak, ako v ňom stojí.“

Pozrela naň s veľkou účasťou: je veľmi, veľmi zronený. Vyňala list spoza brusleka a pýtala si svoj tiež. „Tam sú akési sny, keď som písala; myslela som, že sa im Miško zadiví, ale myslím, že by sa im nezadivil.“

„A teraz je už dobre,“ riekol, pracúc svoj list len tak do bočného vrecka ako vec nehodnú.

„Napíšeme inakšie listy,“ zastrájala sa i ona.

Len čo prišli domov, ani sa ho nespýtala, len mu doniesla pero a atrament. Sadol za stôl, položil papier pred seba. Ona vošla do kuchyne k materi.

„A vidno tých vojakov, dievča?“ spýtala sa jej mať.

„Ten tučný, mamo, obchodí okolo nás,“ požalovala sa jej.

Mať sa naľakala. Vzdychla, že už nebude pokoja od neho. „Len tu obriaď, Katruška, ja hneď prídem.“

Neprišla; skryla sa pod schody, ktorými sa ide na pôjd. Tu je istejšie ako za kapustným sudom. Za dverami ju nevidí nik z pitvora, ani z kuchyne. Ak by ju vojak hľadal po dome, mohla by ľahko utiecť za ten čas na dvor.

Keď ostala v kuchyni sama, odchýlila dvercia. Videla ho špárou sedieť nad listom. V jednej ruke držal pero, druhou si potieral čelo. Ale i tak sa mu naberali obrvy. Zrazu si sadol rovnejšie a začal písať na čistý papier, pozerajúc tu i tu do predošlého. Lámal si hlavu, či spomenúť sestru alebo nie. Naostatok napísal chytro, čo stálo v predošlom liste, len o sestričke napísal takto: „Viete, ako hľadám sestričku, ktorá mi umrela. Viem, že jej už nenájdem, ale som našiel v tejto útulnej, tichej dedine príhodnú osobu, aby bola vašou sestričkou. Tak, čo je vaše, bolo by spolovice i moje, ak by ste pristali, deliť sa so mnou. Myslím, že pristať by ste mohli, lebo v nej je dosť šľachetných, rýdzich citov. Žilka na tento čistý kov je bohatá na Hrbáči a myslím, nesklame vás, ako mňa nesklamala tá, ktorú som otvoril na Šturci. Čím ďalej pôjdete za ňou, tým väčšie nájdete bohatstvo, z ktorého možno i mne oddelíte čiastočku. A teraz prijmite šetrné pozdravy a výrazy prehlbokej úcty od Vášho… atď. atď.“

Veľmi pomaly zložil napísaný lístok. Trel si čelo, sťahoval obrvy, že čo patrilo vlastne už ako jemu, musel prepustiť iným. Ale pohol plecom. Nie je toľká škoda, keď to, čo prepustil, pripadne jej, ktorá je jeho.

Nemohla vydržať pri špáre. Bratia pri dnešných nepokojoch hľadajúc pejka po hore, našli na tônistej strane Brala cíperie. Trochu privädlo, kým prišli domov, ale ona ho dala hneď do krčiažka. Keď stál práve s hotovým listom, ona mu ho doniesla v krčiažku.

„Tak, ako bolo sprvoti,“ prisvedčil a priložil kvieťa k tvári. „Táto vôňa je čistá ako biela farba kvietkov. Rozháňa mrcha záduchy svetskej nákazy, ktoré sa lepia na nás. V nej je čosi vône našich hôr; či ju necítite, Katrenka?“

„Hej, vôňa je pomiešaná,“ prisvedčila i ona.

„Verte mi, hora dáva voľnosť mysli a vôli. Sníma z nás nánes a brud skazenosti našej.“

Keď vyšiel, zastrčiac do dierky cíperiatko, prečítala jeho list. Stiahla obrvy, veľké, zadivené oko sa stiahlo a pozeralo do kúta. Hovoril prvej o voľnosti mysle a vôle a za ten čas ju zobral, zviazal, aby ju mohol poslať do daru inej, Márii Úložitý do Zrnovca. Či sa tak robí v tieto časy, keď nepočuť hovoriť o inom, ako o slobode a rovnakosti.

„Poctivý a šlechetný mládenec a priateľ považitedlný,“ začala i ona písať za stolom, keď mater vpratala zasa k ohnisku.

„Keď sa mi triafa bezpečný posol, tak Ti dávam na známosť, že sme všetci chvalabohu zdraví, čo i Tebe vinšujem od Boha. Otec ti príde zo salaša najskôr ešte dneska, lebo sú u nás Rusi, aby nás gardy nemohli lapať a rozháňať ako vlk ovce. Len by si i Ty prišiel čím skorej v dobrom zdraví a spokojnosti. Usiluj sa, aby si bol doma o Michale. Bola by zasa muzika, ako bola vlani? Vieš ešte, čo si povedal, keď si ma vyviedol medzi páry? Ak si Ty zabudol, ja som nezabudla, že najhoršie tancujem, ale Tebe že sa najlepšie tancuje so mnou. Keď prišli Rusi, azda si ľahšie poradíte s tými, proti ktorým idete. Aby Vám bolo ešte ľahšie, prichodí Vám dobrý pomáhač, ten, ktorý Ti doniesol odo mňa tento lístok. Povedala by ti, že je hoden, aby si ho mal za brata, ale neviem, či by jemu bolo po vôli Tvoje bratstvo, ak možno nemáš v sebe ducha, aby si si ho zadobyl, lebo darúvať inému nemôžeme slobodného človeka, ako ktorýkoľvek iný dar, keď sme nie istí, či obdarovaný sa poteší daru, alebo či sa daru páči nový gazda. Tak Ťa už len čakám pred Michalom, vráť sa v dobrom zdraví a veselosti. Do tých čias ostávam, držiac všetko v dobrej pamäti, Tvoja, dobre prajúca suseda, Katrena Hlavčo.“

Prečítala písemko, bola spokojná. Srdce ju nebolelo, lebo v ňom nedarúvala nič z prinútenia, ale iba to, čo dala z dobrej vôle. Pred večerou mu ho oddala a stratila sa v kuchyni. Onedlho prišiel i otec z paše.

Večera bola dosť smutná. Drobecký sa nemohol priznať, že by toto, ako je, bolo, ako bolo sprvoti. Čosi sa pokazilo, ako keď sa od žarnova odštiepi kúsok samého kraja. Žarnov ho zomelie, urobí na múčku. V inej múke jej nevidieť, ani nenájsť, ale keď napečú koláčov, v nich, pri každom kúsku zaškrípe čosi pod zubami. Dievča vie, čo škrípe. Prišiel medzi nich tretí, ktorý ju zmútil i nasypal do jej múky veľmi hrubého piesku. Zľakla sa preto škrípania i kaše, ostanúc radšej o hlade.

Na druhý deň prišiel do Badišova celý regiment temných vojakov na malých koníkoch. Kone ostali v Mochúľovej pajte, vojaci sa rozpŕchli po dvoroch. Po šopoch a záčinoch zháňali seno, ba i slamu. V lete boli šopy a záčiny prázdne. Chlapi vyňuchali chytro, kde sú kosy a hybaj, za rosy na lúky a lazy. Zelenú, nedozretú trávu dávali chlpatým koníkom. Čo sa neminulo zelené, sušili a znášali do Mochúľovej pajty.

Gazdovia išli k richtárovi. Radosť, že sa nemajú čo báť gárd, sa im hodne zamútila. Hamuľa so susedmi sa vybral k tomu, ktorý bol kazár týchto neznabohov. „Pokosili nám lúky, pán veľkomožný,“ žaloval sa richtár dôstojníkovi v prednej izbe na fare. „Kdeže sa podejeme so statkom na zimu? Vykape nám do srsti!“

Dôstojník len stisol plecia, čo má on robiť? Akýsi v šedivom kabáte a bielej šatke okolo hrdla, sa zamiešal do reči. „A kde sa podieť, chlapi,“ začal sa vyhovárať v reči, ktorá nebola ako ich, ale sa na ňu ponášala dosť dobre. „Ber, kde môžeš, keď nemáš. I nám by vykapali kone a nám bez koní ani sem, ani tam.“

„Ale, prosím ich, pán faktor,“^[21] povedal Ranostaj, lebo Hamuľa sa len škrabal za uchom, „nám statok podochne tej zimy bez krmu.“

„Narastie do tých čias krmu i sena — haháj!“ potešil ich.

„A ako — to bude len mládzička!“

„Inde chlapi, inde, kde je nie vojna. Za peniaze bude krmu i sena!“

„Za peniaze!“ vytriešťali oči. „Kdeže sú tie peniaze?“

Vysvetlil im, že sa odšacuje spravodlive, čo im pokosili; náhradu dostanú v hotových peniazoch. Žmurkol na nich, že sa pošacuje od buka do buka, nebude sa hľadieť na vlas. „V Rusku sena a slamy dosť, príde jej i sem,“ rozprával im. „Neplačte, budete mať čo voziť. Budú furmanky, peňazí ako pliev!“

To bola veru nie najhoršia novina. Chlapi sa smiali, keď vyšli do dvora. I zaplatia škodu i dajú zárobku. Akosi ľahšie sa im stúpalo hore. Nebohovali, ani keď videli dvoch tmavých v sade ísť jeden proti druhému na kohúta. Kohút chcel preletieť medzi nimi, ale jeden ho schytil za nohy.

„To ste chlapci, há?“ prihovárali sa žene, ktorá horekovala nad kohútom.

Tmaví odišli pred večerom kdesi k Ohradnici. Odviezli seno, čo ešte zvýšilo z badišovských lúk a lazov. Gazdovia dostali hotové peniaze za škodu. Nemali sa prečo žalovať, dobre im zaplatili. Ak nebude na krm veľká drahota, bude začo krmu kúpiť i prekúpiť.

Veľká radosť zavládla v Badišove. Výhľady na blízky pokoj sa otvorili a pri pokoji i výhľady na víťazstvo pravdy a dobré zárobky. Bude čím zaplátať diery, zahojiť rany, ktoré zadala sloboda, rodiac sa vo veľkých otrasoch a kŕčoch.

Večerom sa rozniesol veľmi zlý chýr v Badišove. Temné vojsko obsadilo všetky východy a priechody z ozubinskej doliny a večerom vtrhlo ani búrka do dediny. S rozožatými fakľami chodilo po domoch a po dvoroch, popod slamené strechy a po záčinoch. Zhľadávalo vraj všetečných, ktorí sa nazdali, že na vojsko sa môže strieľať ako na vrabce. Páni už pred dňami išli kadeľahšie, ich kaštiele sú prázdne, iba v daktorom ak ostala pani veľkomožná, opatriť gazdovstvo v nádeji, že nebude musieť platiť za hriechy muža. Chvastaví, nerozvažití, malí zemania, tuhí kossuthisti po veľkom hrdinstve, že „zahnali Rusa“, poschovávali sa po poli a po hore pred pomstou rozpajedených vojakov. Nevedomá, predesená sedľač triasla sa na priedomí od strachu, vidiac horiace fakle pod nízkou strechou, alebo v humne. Naveľa prestalo to hľadanie, nenašli nikoho. Vojsko sa usalašilo i s koňmi vo veľkom dvore pána Baltazára Ozubinského, poslanca na sneme, veľkého kossuthistu: vybralo si najlepšiu jalovicu. Večera sa chystala v kotloch a na ražňoch pri vatre zo suchých polien, naloženej na holohumnici. Plameň šibal až po vôdor skoro, našťastie krov bol šindľový, nie veľmi starý. Nechytil sa, iba čo sa sušil na plameni. Veľké pavučiny pod ním horúčava hýbala hore-dolu, ani visiace záclony. Ozubinčania celú noc nezažmúrili oka, presedeli ju na streche s putňou vody, čakajúc, kedy sadne červený kohút na dom. Ráno odtiahlo vojsko z predesenej dediny, nechajúc v nej dosť hodný oddiel.