ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Predo dvercami stal hodnú chvíľu Drobecký. Počúval výsluch, videl i bozk. Prešla mu po chrbte zima i horúce, keď sa priložili dievčenské pery na zafúľanú tvár. Bol na fare od rána, tam je dnes veľmi živo a veselo. Drozdíkova nevesta prišla tiež do plnej fary, ostala ako ohlušená od toľkej surmy, ani čo by vo svadobnom dome, ale keď zočila Drobeckého, vyrozprávala mu chytro, čo sa s Hutyánszkym stalo.

Zaradoval sa, že zapálenec nedal sa zmámiť pre vec, v ktorú už neveril. Uhľadel si chvíľku, prehovoriť so starým pánom, ktorý bol ako omladnutý a poberal sa domov. Prichodí Hutyánszkeho vyslobodiť z klepca, aby nepadol do rúk Rusom, ako niektorí gardisti. Predo dvercami videl, ako odhodlane bráni slabé dievčatko mocného vodcu dnešnej výpravy. Prisvedčil jej, prisvedčil i bozku. On tiež videl, ako i vojak, že bol cele obyčajný. Nebolo pred ním nič skrytého.

Keď šli popod stenu, uchýlil sa za vráta. Špárkou videl vojaka vojsť do pitvora. Vtedy urobil veľký krok a ukázal sa dievčici. Zaradovala sa mu, tvár sa jej vyjasnila. Vojak vošiel do prednej izby. Ona sa prihla temer na dva konce a pribehla pod dverce.

„Čo hľadá?“ spýtal sa jej.

„Nuž jeho.“

„Našiel dačo?“

Pokrútila hlavou. „Ale v komore sú mu háby pod plátnom. Ak ich nájde!“

„Nenájde ich. Nedáme sa. I ja som brat?“ Usmial sa. Prisvedčila mu. „Mám dvoch nových!“ Usmiala sa i ona.

„A ak ma príde bozkať, čo urobí Katrenka?“

Zapálila sa až po uši. V očiach sa ligotali slzy. „Radšej by nie. Poznal by, že je nie — od vlastnej —“

„Nech nebozká Katrenka — čo by čo bolo.“

„Odvedie ich, alebo prekole!“ Pozerala naň splašenými očima.

„Ach, ba!“ Chytil ju za ruky a riekol tichučko: „Budem tu. Ak pôjde do komôrky, Katrenka mi dá znať. A teraz nech ide.“

Prešla zasa skrčená popod oblok.

Uchýlil sa pod vráta, aby ho nezazreli, ak by kto vyzrel oblokom z izby. Načúval rozčúlený, ale panovalo ticho. Na ceste nevidno ani duše, akoby dedina bola vymrela. Iba zo dvora počuť Hutyánszkeho tešlicu sekať haluzinu. Prestal teda maďarský strach, gardy už neprídu tak ľahko do Posadiny, len nedať, aby zaľahol na utrápenú dedinu ešte i ruský strach. A osôbky, ako tento vojačisko, boli by hotové spustiť ho, keby ich nemal kto držať na uzde.

Myšlienky mu rozohnal zúfalý výkrik z domu. „Rata — ľudia moji, rata!“ Predesil sa, že sa stalo veľké nešťastie, ale hlasu nemohol sa priznať, to nebol hlas dievčaťa. Taký ho môže mať iba mocná, urastená žena.

Pobral sa podstenou, proti nemu šiel Hutyánszky, tiež veľmi znepokojený. Oči sa mu krútili divoko, podliate krvou. V ruke niesol podvihnutú tešlicu.

„Hneď pod cieňu, Hutyánszky!“ šepol mu a stisol ho v zápästí.

„Ak jej urobil dačo, rozkálam mu kotrbu!“ zahundral, ani keď hrom podudnieva.

„To nie ich starosť! Pod cieňu — zaraz!“ dotušoval mu prísne i kýval zboka nabok hlavou. „Aká s nimi bieda — nechcú slúchať.“

Prísne slovo účinkovalo. Spamätal sa a odišiel pod cieňu, hundrajúc.

„Čo je to tu!“ zvolal zvučným hlasom do pitvora. „Čo sa robí?“

Z tmavej komory vyšiel do kuchyne a z kuchyne do pitvora vypasený, mocný vojak. Za ruku ťahal gazdinú, ktorá sa zapierala nohami tu do rámov na dverách, tu do prahov.

„Pustiť tú ženu!“ skríkol naň Drobecký. „Čo ju ťaháš!“

Za materou vyšla uľakaná Katrenka. Oči otvorené naširoko pozerali na Drobeckého, či je to ozaj on, alebo cele iný človek. Zložila ruky pred sebou, prosila ho.

„Neboj sa, Katrenka, nestane sa nič,“ riekol jej ticho, mäkkým hlasom. „Ani vy sa nebojte. Ja som tu.“ Chytil ju za druhú ruku. Ona ho slúchla, prišla k nemu uspokojená. „Čo chcete ešte?“ spýtal sa vojaka. „Vidíte, že sa nik nevzpiera.“

Vojak sa hotovil za pasy. Banoval, že nemá žŕdky pri sebe; ale premeral chytro postavu protivníka. Bol istý, že ak by sa pochytili, poradil by si s ním ľahko. Ale keď počul pozdejšie tichý hlas, vedel, že sa vec odbaví bez bitky. Hoc bol vo vojenskej povinnosti, odpovedal mu, že ju iba vytiahol z tmavého kúta, spoza suda.

„A čo ste robili za sudom?“ spýtal sa jej.

„Ach, schovala som sa, dietky. Keď sa ho ja ukrutne bojím a jeho nieto doma!“ Vykladala ako nad mŕtvym, i ruky lomila. Sám vojak, vyrozumejúc, čo jej je, pustil jej ruku i poodstúpil od nej. Spustila sa na kuchynský prah, tvár schovala do dlaní, aby nemusela pozerať na ukrutného človeka, čo kole ľudí ako nožom.

Vojak sa nahol ponad ňu do kuchyne a vytiahol svoju žŕdku. Postavil sa s ňou pred Drobeckého. Bola temer do povaly.

„Kto vy!“

„To je môj brat, Jurko Hlavčo!“ odpovedala ona spoza vojaka. Drobecký prikývol, že je tak. Gazdiná sňala dlane z tváre a pozerala odzdola na brata svojej dievky. Pokyvovala hlavou. Pri toľkých nešťastiach nieto divu, že dievča hádam podstúpilo z rozumu. Ba i on, chlap, ktorý ju zastal, nemá všetkých doma. Dáva sa im do rodiny. Nepozerať na toľké nešťastia, položila zasa tvár do dlaní.

Vojak sa usmieval. Tu už nevidel najmenšej podobnosti medzi bratom a sestrou. Prezeral si ho pozorne. Ukázal na čižmy, úzke nohavice, šnúry na kabáte. „Vy gardist.“

Pokrútil hlavou, odpovedal: „Ja nie gardist. Ja kupec, kupujem plátno.“

„Kde plátno, aké plátno!“ zvolal. Jeho oči behali všetečne po jeho postave.

Drobecký ho chytil za ruku, voviedol ho do prvej komory. V kúte pri dverách ukázal mu na veľkú hŕbu plátna. Bolo mu ľúto, že mu ju ukázal. Zišlo mu na um, že medzi plátnom je koš s odevom Hutyánszkeho. Vojak chcel ísť prehadzovať kusy, ale on ho predbehol. Chytal ich jeden za druhým a hodil mu ich dakoľko k nohám. Vojak pozeral dolu, vzal kraj konca do ruky, prezeral ho pri svetle. Ale plátno ako plátno. Bolo hrubšie na osemnásť, šestnásť pásem. Vojak sa obzeral po komore. Na žrdi, pod povalou viseli ženské háby. Boli tam i dve sviatočné halienky chlapcov, iste bratov dievčaťa.

To ho doviedlo nazad na to, o čom bola hádka. Na plátno zabudol. „Vy nie brat!“

„Ja brat,“ búšil sa v prsia.

Chytil ho vojak za rameno, doviedol ho pred dievča. „Urobiť jemu tože čo prvej.“ Zložil ústa na gombičku a cmukol. „Brata môže.“

Jej ramená viseli pri boku ako nevládne. Ale ruky zberali sukňu do záhybov a skrúcali ich sem-tam. Nepozrela dohora. Nemohla oči odtrhnúť od zeme. A predsa jej udrela horúčava do tváre. Pokrútila hlavou.

„Nie brat — nie brat!“ zvolal naradovaný, i zatlieskal.

„Nie vlastný!“ riekla a pozrela zahanbená na vojaka. „Iná mať jeho, nie táto.“

„Otec iný tiež!“ zarehotal sa radostne.

Pozrela na brata zmútená. Čo teraz, keď neverí? On len pohol plecom. Kto ho prinúti veriť?

Vtom zavŕzgali vráta, ozval sa dupot koní. Katrenka sa strhla. Ak prišiel otec a chlapci, začne ich vypytovať nepripravených. Pozrela na brata v strachu. Ten pozrel na ňu veľmi vážne, až ju mráz prešiel.

Ale sa oboril na vojaka. „Čo vás do toho, či ja brat alebo nebrat.“ Hovoril hlasno, ukazoval mu na prstoch. Dievča za ten čas sa vyšmyklo a šlo pred maštaľ. Povedalo otcovi a bratom, čo sa ich budú vypytovať. S koňmi Hlavčovými bol tu i pejo, zababrený, akoby ho boli z blata vytiahli. Hutyánszky prestal rúbať, vytriešťal oči na svojho pejka. Kto by sa mu bol priznal.

Vojak nechápal, prečo sa dal s ním do hádky. Tu začul i on dupot a vybehol predo dvere. Myslel, že prišli vojaci. Zaklial v sebe zlostne, keď zazrel dievku pred maštaľou. Videl, že ho previedli. Šiel pred maštaľ, nespýtal sa už chlapa, kto je; vedel, že je gazda, ani koľko má synov, bol istý, že mu už dala všetko znať. Stála pri zablatenom koni, snímala mu celé hrudky blata zo šije. Hneď sa vynašiel, že tento kôň je nie obyčajný, sedliacky.

„Čí kôň?“ spýtal sa Hlavču.

„Bratov, Jurkov!“ zastarela sa.

„Nuž hej,“ prisvedčil Hlavčo. „Tam syna, tohto skraja.“

„Vy gardist!“ zvolal zasa vojak. „Gardist — gardist, tu kôň!“

Drobecký už neodpovedal, len pohol plecom.

Vojak ho chytil za rameno. „Pôjdeme, brat i nebrat, rodený ej, verabože, pôjdeme. Pozrieme — brat, plátenko i kone — vám tiež povieme, kto je brat a nebrat.“

„Poďme!“ pristal Drobecký. „To len do fary!“ riekol tým pred maštaľou. „Prídem hneď!“ pozdravil ich i Hutyánszkeho. Stál so zdvihnutou tešlicou nad klátom. ,Keby táto haluz bola nastýbaná kotrbami Moskovitov, ťal by ja inou chuťou do nej, aby ju čerti vzali.‘ „Poďme, brat,“ hovoril vojakovi, idúc dva kroky pred ním, ale odrazu zastal a utrčil mu obe ruky. „Nie viazať, brat?“ Vojak ho potískal päsťou pred sebou.

„Tu viazať!“ ukázal mu žŕdku s končitým železom navrchu. „Bežíš, ale neutečieš. Na toto!“ Búšil žŕdkou o zem. „A toto!“ udrel sa po páse, kde bola pištoľ.

„Tak dobre, brat, poďme,“ hovoril mu Drobecký. „Ja nebežať, ale vysvetliť, či je brat a kde je brat.“

Ostali pred maštaľou, akoby bol hrom udrel pri nich z čistého neba. Nenazdali sa veru, že povedú jeho Rusi do Posadiny.

„To miesto mňa!“ najedoval sa Hutyánszky, zaťal sekeru do kláta a počal chodiť po dvore hore-dolu. Bol chabý, či nebol chabý, keď nenadstavil prsia? Nemúdry by bol, nemúdry, nadstavovať ich, keď nieto spôsobu. Bolo sa pripraviť lepšie. Teraz vidí, teraz, že mal so sebou mrcha ľudí.

Ona tiež sa zhrýzala. Od zablateného koňa išla k materi. Tá až teraz opovážila sa sňať dlane z tváre.

„Veď by to nebolo nič, dievka moja, keby sa len tieto nepokoje mohli utíšiť.“ Sedela na prahu, lakte podoprela na kolená a vykladala jej svoje starosti. „Ale neodíde z dediny jeden čert a príde druhý. Keby nie táto veľká vzbura dneska, bola by sa išla poradiť, ako svedčí, Žofie Drozdíkovie, čo by uvarila tým čeľadníkom. Ten jeden ešte, ešte. Vedel mať sukňu po pleciach ako Cigánka, i šatku na hlave ako prespanka, lebo mu čepiec nepatrí a holohlavý tiež nemohol ísť bez vrkoča: on by už len prehliadol. Ale ten druhý, dievčička, je rúči, drží sa panského parsúna. Nebodaj bude nosom krčiť, keď budú na poludnie rezance s polievkou. U pánov vraj každý deň varia dačo iného. Žofia Drozdíkovie by mi mohla najskôr poradiť.“

Strhla sa, že mašľa vo vrkoči skákala sem-tam po chrbte. Šla k ohnisku, podkladala, lebo mäso ešte nevrelo. Za kochom bol vahanček s rezancami, ktoré mať nahotovila ešte včera, aby nemusela miesiť na ne každý deň.

„Vy, mamo, tiež len pečovať o telesný pokrm!“ zaťala ju od ohniska. „Vyvárate v hrncoch, nazdávate sa, že vám príde jesť na poludnie. Neviete, že ho odviedli Rusi?“ Vykríkla, ale naostatok jej stislo v hrdle, už nemohla preriecť slova.

„Ach, dievka moja, nemôžem ti ja ho ísť vymáhať a čo by mi srdce roztrhalo na kusy. Ja sa bojím, bojím.“

Pohla plecom prudko. Popri nej sa prešmykla do pitvora a zasa na podstenu.

,Ja som sa schoval do sedliactva,‘ vytýkal si Hutyánszky, mykajúc starú čiapku sem-tam na hlave, akoby mu bola na vine. ,Vybral som sa nadstaviť prsia a keď prišiel čas — šmyk do konopí a potom do babských sukien.‘ Odpľul si, prišlo mu na um, ako vyťahoval pri kolíske: ,Čičuj, beluj, korbeľ‘. Začal chytrejšie chodiť, i dupkal od jedu, ale v krpcoch i to vychodilo nahlucho. ,Druhý pre mňa nadstavuje prsia, hej, pre mňa.‘ Tu sa mu už rozbrieždilo, čo sa stalo. Naschvál zadrapil do vojaka, začal sa s ním škriepiť, kým ho nerozpajedil. A to všetko preto, len aby vojaka odviedol zo dvora prv, než vyňuchá, že je tu vodca gárd. Vošiel si všetkými prstami pod čiapku.

„Ja idem,“ ohlásil im naostatok. Hlavčo vyšiel z maštale s koryčiatkom, v ktorom doniesol pejkovi čosi ovsíka so sečkou, pozeral naň v očakávaní. „Prišiel som raz nadstaviť prsia, nadstavím ich. Pôjdem im povedať doprosta: Vodca gárd som ja. Vypusťte nevinných.“

„Radšej si rozmyslieť!“ radil Hlavčo, rozkročiac sa pred ním. „Vidia, líška dosť ráz prejde naokolo, hoc mäso v klepci vonia. Keď aj sliny tečú, radšej sa mu nepriblíži, lebo ňuchá pod ním jazýček. I oni by sa dotkli mrcha jazýčka. Klepec by sa iste spustil.“

Hutyánszky sa protivil. Klepca sa nebojí.

Nadarila sa ona. Bola by ich rozprášila všetkých. Čo šepletí zasa, že nadstavovať prsia! Či sa má prizerať, ako ho prekolú pred ňou? Aby ho mala na očiach do smrti? „Ako nadstavia prsia takto? Kde je šabľa, čákov a čižmy? Ani sedla nemajú. Ale pôjdu takto?“

Chytil sa za hlavu. Zišlo mu na um, ako zaránky kľačal v sukniach nad hrobom, kladúc doň odznaky vojenskej slávy a hrdosti, i všetky načaté, neodvité klbká. Zabudol, že hrdinskú osobnosť zatutlal do sedliackej obliečky. I pejka mu posedliačili náročky, zapáckali ho blatom, aby zmizla pod ním vojenská sláva: inak by ho boli poznali tmaví vojaci a odobrali Hlavčovi.

„Pôjdem ja!“ riekol Hlavčo. „Rovno do fary. Veď on, starý pán pôjde ho vymáhať so mnou.“

„Ako pôjdete zo dvora!“ zahriakla ho ona. „Nevidíte, ako sa mať bojí? Nepohla by sa za celý svet spoza suda. Dala by i vykypieť z hrnca.“ Otec sa hneď spamätal, že kým je nepokoj v dedine, nemôže vytiahnuť nohu z domu. Vzal zapekačku, začal ju riadiť a šiel do opaska po mechúr. „Ale pôjdem ja!“ vyhlásila ona. „Viem, kde je fara. Chodila som sa do nej učiť celú zimu čítať a písať.“