ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Veľmi oneskorený obed prešiel ako-tak. Ona posluhovala ako indy. Hutyánszky sedel bez čiapky, na vlasoch mu bolo poznať ako sadze sa prichytili na miestach tuho, na miestach nič, až sa hlava jarabela. Na vrchhlave, medzi preriedenými vlasmi sadze začiernili kožu a zotreli z nej blesky. Hlava a široká tvár, tiež osadzavená napomínala ich, že prestrojenie dnes vydrží ako-tak, ale zajtra, pozajtre vyjde na posmech. Hlavčo veľmi myslel na to, ako ho odpraviť, kým ho nepoznajú cele. Drobecký sa tiež zastrájal, odpratať ho; nie preto, že by ho poznali, lebo už sotva prídu naň pozerať, ale preto, že bol nahnevaný. Sedel pri tom stole, ako na tŕňoch; ledva prežrel dva-tri rezance, beztoho stvrdnuté akési, ani roh. Nevedel, že ich umiesili včera a sušili za kochom, ale videl, že polievka bola mrcha, nie ako iné dni a rezance ako z pilín. Najväčšmi ho rozobralo, že ona sa temer jednostaj obšmietala okolo jarabej hlavy. Ani sa už neokúňala, ako iné dni; vynukovala Hutyánszkeho, chcela mu klásť na misku. Veru tak! Bozk, hoc vlastnej sestričky — he-he-he — rozohrial studené srdiečko. Jemu neukazuje hmly a mrákavy, hoc Hutyánszky nezbiera jej nezábudky, ale hryzie kôrovité rezance. Narúbal od polpoludnia hŕbu triesok pod cieňou, vyhladol dokonale.

Hej, musí ho vysánkovať. Za stolom ani nehovorili o inom. Keď bude najväčšia tma v noci, Hlavčo mu dá bielu širicu, starú, v ktorej chlapci idú na pašu po nociach. Zafarbila ju tráva na zeleno a prsť a veru i blato zeleň sfarbili na šedivo, ani kôra na jedli. V tej širici potme ho nik nezbadá na pejkovi, tiež kôrovej farby od blata. Aby nebolo počuť dupot, zaviažu mu nohy do handár. Tak pôjde popod Hrbáč, kým nevyjde z chotára. V Ohradnici nieto ešte tmavých vojakov v ozorných baraniciach. Môže sa tam vyspať, vykúpať koňa a očesať. I on sa môže preobliecť.

„A kdeže pôjdu?“ spýtal sa ho Hlavčo. Vidí ho tu vo svojich starých šatách, osud vyrovnal rozdiely stavu, sú si ako rovnakí: môže sa ho i spýtať.

Hutyánszky pozeral veľmi mračne. Takýto, ako je, na takom koni a bez sedla bude najlepšie naozaj, keď sa vkradne nočnou hodinou do Ohradnice. Pôjde do Chudých, do krčmy, tam ho nepoznajú.

„Do Bystrice najskôr!“ zahundral neochotne.

„Na starú hospodu?“ prihovoril sa mu Drobecký.

„A kde by inde?“ Bolo počuť zahučať.

Drobecký hodil okom na ňu zboku i okolo úst mu blúdi smiešok. Jasné, čierne oči sypali do nej strely. Dala mu bozk he-he, ako sestra; míva si, že ho už drží za šticu. Nevie, že ho tam naučili na iné bozky. Veľké zamatové oči vedia tiež pozerať inakšie od týchto, do ktorých Hrbáč poslal hmly a mrákavy.

Pobadala jeho pohľad a úsmev. He-he — chudák, myslí si, že sa kto lakomí na bozky po zasadzavenej tvári. Miško pozeral milo vernými očami, akoby niečo prosil. Ona nič na to, akoby nebola videla. Oh, nieto o to stisku, koho bozkať. Ale keď fúka, dobre, podkúri mu, nech ozelenie od zlosti.

„Nechže si dávajú pozor, aby ich nechytili zasa!“ Nadhodila ona. To je prvý raz, čo čujú jej hlas pri tomto stole. Všetci pozreli na ňu s údivom, kde sa podela okúňavosť. Hutyánszky pozrel na ňu mútnym okom; ale mu zišiel na um plachý bozk na tvár. Od neho vyskočili predstavy iných, dlhých a sladkých, v ktorých sa duša trhá od tela a berie sa na akési mäkké krídla. Zaleskli sa mu oči, pritisol päsť na stôl, že sa nedá. Tu je päsť. „Ak by sa im dačo prihodilo — nech sa dajú odviesť do nás. Ja ich zastanem, ako prvej.“

„Čo by si ty!“ zaťal ju otec. „Vari ťa slúchnu!“

„Skôr ako vás,“ zasmiala sa mu. „Mne uveria.“

Hutyánszky jej ďakoval za úslužnosť. Bol zmätený; ktovie, či sa mu brieždilo, čo mu núka. Otec, chudák, veru sotva vedel, že tu dievka sľubuje bozky. Drobecký vedel veľmi dobre, že sú bozky v reči a keby sa nebol domýšľal, bol by mu nanútil myšlienku významný pohľad, ktorý zachytil v jej očiach, roztvorených zasa naširoko, akoby ustrašených.

Bolo mu akoby boli poklepali tuho tvrdými hánkami po hlave, dnu mu hučalo i prevracali sa mu myšlienky hore-dolu, ako keď veverička skáče a obracia sa na konároch orecha. Koho on hrial na svojich prsiach, komu obecal svoje bratské city! Nemohol pozerať na ňu. Všade inde mu bežali oči, iba k nej nie, bárs cítil, že jej oči ho vyhľadávajú. Prečo práve teraz, keď sa mu za humnami vyhýbali? Azda preto, že sú tu nie sami? Alebo vari neslýchaná bezočivosť, čo z nej vybúšila prvej, vyhodila ju už cele z koľaje?

Vstal od stola rozbúrený a poberal sa hneď na dvor. Ale ani na dvore nemohol sa utíšiť. Vyšiel na cestu pred dom. Mal písmo od dôstojníka, mohol chodiť po Badišove koľko chcel. Na ceste nevidno nikoho. Ani len deti sa neukazujú. Nadával si tuho, ako sa prenáhlil mrhať najčistejšie city na nehodnú, ktorá ich zahádzala blatom, ani Hlavčo pejka. Musí ich stiahnuť také zapáckané a čistiť ich, ako Hutyánszky šľachetného žrebca musí dať drhnúť v Ohradnici alebo Ružomberku. Len kde je Váh v Badišove? Belá v Posadine sotva by zmyla toľkú špinu.

Z bočnej uličky akoby doliehalo dumné ,ti-li-li‘. Áno, to je píšťalka handrára. Vyvolala v ňom milé spomienky. Takýto handrár mu doniesol lístok s holubičkou, lebo v Zrnovci ešte pošty nebolo. Šiel v dolinu a zazrel o chvíľu vyjsť z uličky krivkajúcu postavu s batohom na chrbte. Basilides, jeho handrár.

„Čo tu robíte, Šuchajda?“ zadivil sa.

„Za kupectvom, pán urodzenký.“ Stal pred neho na dlhšej nohe, palicou sa oprel o zem. „Ale zlé časy, ich milosť!“ Zobzeral sa, či ho nepočujú. „Prišla ruská sila do krajiny. Ja sa bojím ísť, kde je. Zajtra sa vraciam, skadiaľ som prišiel.“

„Do Ohradnice?“ spýtal sa ho.

„Hej, tam, na tie strany, kde nechyrovať o Rusovi.“

Drobecký sa usmial, koľme sa bojí o svoj kapitál. „Do Zrnovca nepôjdete?“

Potvrdil mu, že pôjde. Veď vlastne jemu sa darí len v dedinách a malých mestách, kde nieto sklepov na tovar, aký on roznáša.

„Odniesli by ste list?“

„Veď som na to, aby poslúžil.“

Drobecký mu dal strieborný dvadsiatnik. I zaslúži za to, čo mu urobil, že sňal z neho, ako čarovným prútkom hnev a rozhorčenie, myseľ mu narazil do čistejšieho koryta, bez múľu a mrzkých usadlín. Zajtra ráno sa ohlási u Hlavčov po lístok a ponesie ho na miesto. Drobeckému zišlo ešte niečo na um. Duch sa mu vyjasnil a rozveselil. „Ak by mňa tam nebolo,“ vysvetlil mu, „list vám oddá gazdiná alebo dakto iný v dome.“

Vrátil sa domov ako vymenený. Hlavčo sa vybral do poľa z tej strany, kde je Hrbáč. Nešiel do roboty, motyku niesol iba očistom. Šiel poprezerať, či zazrie vojenské stráže, kde boli dneska ráno. Hutyánszky po obede začal zasa sekať haluzinu. Tá robota mu lahodila, môže rúbať aspoň triesky, keď nemôže nepriateľa.

„Katrenka, nebolo by v dome pero a atrament?“ Slová boli ako obyčajne, ale nezunelo z nich čisté striebro spiežovca. Hrkalo v nich niečo, ako rozbitá kovina. Nuž natreslo, čo bolo také zdravé a zvučné, ide sa rozpadnúť v črepy.

Dlho zastruhoval pero, oproboval ho moc ráz na kúsku papiera, naostatok sadol a napísal.

„Vysokovážená Panna a Vlastenka obetovavá!“

Ja, v úcte podpísaný Vám v známosť uvádzam, že som ešte dosiaľ v Badišove skrze furmana, nemohúceho sa dať so mnou na cestu, čo sa držím, stane už najbližších dní. Dnes už prišli, o ktorých sa všade hovorí i mne bude otvorená cesta k mojim zámerám, ktoré znáte a uznávate. Verte mi, ledva čakám pohnúť sa a ísť k svojmu cieľu, hoci sa mi tu dobre vodí. Viete, ako hľadám sestričku, ktorá mi umrela. Myslel som, už že som ju našiel v tejto vľúdnej, prítulnej dedine, ale som sa k môjmu žiaľu trpko sklamal. Verte, čistých, rýdzich citov je málo; na tento šľachetný kov nenachodí sa žilka na Hrbáči, ako som si myslel: ale tá na Šturci neklame. Čím ďalej idem po nej, tým väčšie v nej nachádzam bohatstvo. A tak prijmite šetrné pozdravy a výrazy prehlbokej úcty od

Vášho, vždy k službám ochotného Jozefa Drobeckého z Drobíc.

Zložil papier, napísal adresu, ale list nezapečatil. Keď jej vracal atrament a pero, riekol jej: „Triafa sa mi posol zaniesť tento list do Zrnovca. To je handrár Basilides, hádam ho i znáte. Nemám pečatného vosku, tak mi ho zalepte múčnou kašičkou. Ak by nebol zajtra doma, dali by ste ho Šuchajdovi.“

Začervenala sa i bolo jej všakovak. Vedel, že jej nepiští srdce za Máriou Úložitý, vedel dobre, ale predsa jej dáva do opatery tento nezapečatený. Otvorila ho zaraz a prečítala. Na to jej ho dal nezapečatený. A keď prečítala, čo o nej píše, bolo jej všakovak. Uznáva, potrápila ho prvej trochu, ale to len za pokutu, že za humnom pozrel na ňu, akoby jej nikdy nebol videl. Zato ho neohovárala pred nikým, ako on ju pred Máriou Úložitý.

I ona má papier, pero zastrúhal prvej; písať sa naučila ako-tak u starého pána na fare. Zavrela sa do komory a napísala tiež list.

„Poctivý a šlechetný mládenec, veľmi považitedlný!“

Triafa sa mi posol, tak Ti dávam na známosť, že sme všetci, chvalabohu, zdraví, čo i Tebe vinšujem. Otec príde dnes alebo zajtra zo salaša, lebo sú tu teraz Rusi a gardy už nemôžu prísť lapať ľudí. Len by si Ty prišiel čím skôr v dobrom zdraví a veselosti! Usiluj sa, aby si tu bol o Michale. Bude i toho roku muzika. Vieš, čo si mi povedal, keď si ma vyviedol medzi páry? Všetko sa bojím, že si zabudol, lebo som mala veľmi mrcha sny o Tebe po tieto dni. Aby ťa nepoznali ani tak, nuž ťa dievka tvojho gazdu vydala pred nimi za svojho vlastného brata. Nechceli jej uveriť, že Ti je sestra, kým ťa tá dievka nebozká. Ona, milosrdná, bozkala ťa ako brata pred gardistami.

Tamtej noci sa mi ešte horšie prisnilo. Akoby si ani nebol dobrovoľník, ani gardy také zlé a predsa ako bolo, ako nie, že si im padol znovu do ruky. Ale to už bolo ako trochu naschvál, lebo to, že ťa prvej bozkali, nebolo Ti veľmi proti srsti. I dievčaťa si sa spýtal, či by ťa bozkalo ako brata. Dievča by bolo vďačne, ale sa hanbilo pred gardistami i odhrýzalo sa. Tu si sa Ty ako povadil s gardistami, takže ťa zajali. Dievča išlo za Tebou, kde ťa odviedli, bolo by ťa bozkalo pred celým svetom, len aby ťa nezabili, ale ju nepustili k Tebe závistliví na Teba a upriamení tiež dať sa bozkávať od dievčat. Prisnilo sa mi, že ťa pustili i bez bozkávania; sama neviem ako, ale Ty, keď si vyšiel, hybaj hneď k dievčaťu a okolo neho veľmi obhodite, že bude teraz, čo nebolo prvej. Lenže dievča videlo Ti na očiach, za čím pachtíš a myslelo, že čo sa dáva od sestry vďačne bratovi, aby ho nezabili, nepatrí sa dať obhoditému, ktorý sa dal chytiť hádam len očistom, aby od nej vyvábil, čo patrí len v nebezpečí postaveným. Keď videl, že sa mu nedala oklamať, zanevrel na ňu a začal ju ohovárať, že je nie ozajstná sestra. Povedz, Miško, je on dobrý brat, berúc rúcho brata a pýtajúc v ňom od sestry, o čo brat ani veľmi nestojí, alebo vezme od nej len ako dobrovoľný podarúnok? Len nebuď, Miško, taký brat hľadajúci neopatrné sestričky všade, kde prídeš, lebo dievča ľahko oklamať, keď ťa vidí v rúchu bratovom a bojí sa, že ťa idú gardisti preklať železom na dlhej žŕdke.

Keď prišli Rusi, azda sa prvej obriadite. Aby Vám bolo ešte ľahšie, posielam Vám dobrú pomoc. Lístok Ti dá ozajstný brat, nie taký, ako ten, o ktorom sa mi prisnilo, maj ho i ty za brata a vráť sa pred Michalom v dobrom zdraví domov. Do tých čias ostáva, držiac všetko v dobrej pamäti

dobre prajúca suseda Katrena Hlavčo.

Zložila i ona lístok, ale ho nezapečatila, tak si ho schovala k sebe. Vyšla na dvor, pozrieť, kde sú ľudia.

Mať sa držala jednostaj v kuchyni, ak len šuchlo, hotová ísť za sud. Otec sa vrátil z poľa. Radil sa v cieni s Hutyánszkym a Drobeckým.

„Vidieť ich stáť dvoch-troch, ale ktovie, mohli by sme prejsť horou do druhého chotára a potom sa spustiť na cestu do Ohradnice,“ vysvetľoval im.

Bolo im trochu proti srsti, pustiť sa na neisto. Keď prišla k nim, práve radil Drobecký. „Na koni Hutyánszkeho pôjdem ja po chotár. Ak by nás vojaci zastavili, ukážem im písmo.“ Vysvetlil im, aké písmo dostal od dôstojníka.

Všetkým sa zapáčila rada. Ona odišla od nich, chodila sem-tam po dome. Ach, nešťastie nespadlo ešte z ich domu! Kým je tu červený, nebude pokoja ani spokojnosti.

Tu prišiel starý pán z fary. Bol veľmi zadychčaný. Niesol hrubú kvaku v ruke a či skôr ona niesla jeho. Hrubé črievice boli hádam priťažké jeho starým nohám. Biele, tenučké vlasy, dosť už preriedené poletovali pod vencom klobúka. Kabát, ktorý, kým nebol vyplavený do fakova, priliehal dobre na mocné údy, robil veľké záhyby. Plecia na ňom vysadilo akosi dohora, že sa hlava v úzkej, chudej tváre temer tratila medzi nimi.

Doniesla mu prací stolec. Sadol, ruky mu odpočívali na kvake.

„Zadychčal som sa, deti!“ žaloval sa. „Čo bolo pred troma rokmi prechádzka, teraz je už veľká cesta. Najväčšia bude tá do cmitera.“

Začali mu dohovárať, načo sa ohovára, keď ich môže všetkých preskočiť.

„I slamku, i slamku!“ zasmial sa. „Vybral som sa ku kurátorovi, či prišiel. Starým očiam zažiadalo sa ešte raz vidieť priateľa Drozdíka v jeho dome. Ach, aká radosť, deti moje! Staré oči vidia svoj dobrý ľud vracať sa do dedičstva, z ktorého musel utekať. Ohlásil som sa u vás. Nadporučík, náš priateľ, Konstantín Petrovič ide do Ozubín: nie rovnou cestou na Smolce, ale obchodom, popod Hrbáč vziať Ozubinám za chrbtom všetky dediny: Bradovku, Lučiská, Sychravu, Úzky Dol. I do Smoliec pošle stráž. Ozubiny obkolí zo všetkých strán a potrestá ich. Zemani vraj strieľali spoza plotov na kozácku stráž. Neviem, čo tam bude. Osvietený sa už iste zaujme za nich i ak sa chyba stala. Tam sa kdesi pokrýva i náš rechtor, Samuel Primitivus u svojho kmotra, Sztupayho.“

„Vošiel do samého klepca!“ zasmial sa Hlavčo a strekol slinu cez zuby. „Zíde sa mu; bolo mu treba držať s nimi.“

„Každý sa drží svojho plota,“ opravil ho starý pán. „My sa držme spravodlivej veci. Nehádžme na oheň zelené so suchým. Ani strom hneď nevyťať, ak neobrodí. Čakať. Zajtra príde do Badišova sila, celý regiment Konštantína Petroviča. Oddiely pomknú napred, všetkými cestami a chodníkmi, hádam až po Ohradnicu. Do Posadiny vtiahne generál s divíziou a za ním druhé a druhé voje. Čo urobíte?“ Pozrel na Hutyánszkeho a riekol mu: „Kto neutečie dnes, zajtra nebude mať kedy.“

Vyrozprávali mu, na čom sa boli uzniesli.

„Nech vás Pán Boh postretá,“ odobril starý pán. „Oni nám boli na veľkej pomoci,“ obrátil sa k Hutyánszkemu. „My ich neodprávame, aby sme sa ich sprostili, ale, aby sme ich vyslobodili z nebezpečia. Kdekoľvek budú, v potrebe sa môžu obrátiť na nás. Ak nebudú chcieť byť, kde boli dosiaľ, nech mi odpíšu. Môj známy pôjde za Rusmi, zavádzať nové poriadky a úrady; bude mať moci dosť, ak sa mu zveria, ochrániť ich i zaopatriť. Nech mi odpíšu, vďačne poslúžim.“

Pozreli naň zadivení, kde vypriadol takých priateľov. Hutyánszky pozrel významne na Drobeckého. Šípil, že to bude osvietený. Pod sadzou ho poliala rumeň. Či je už tak ďaleko, že musí kerovať medzi pečovičovcov? Čo povedia dávni známi, priatelia? Stať do služby reakcie, viedenskej kamarily, na odporučenie rozchýreného Slováka, ktorý drží s Rusom!

Premohol sa, zaďakoval mu úprimne za pomoc, ale sa nesľuboval. Pôjde do Bystrice pozrieť do veľkých, zamatových očí. V nich nájde vymerané cesty a ciele.

Starý pán odišiel. Hlavčo šiel navrch Dubkova okopávať švábku. Stadiaľ zazrie, keď pôjde vojsko pod Hrbáč a príde domov po Hutyánszkeho.

Hutyánszky sa prechádzal popred cieňu, zahrúžený v myšlienkach. Návrh dobrého starca roztrhal ostatné zástery, ktorými zatušoval svoj pravý stav veci, ktorej žil dosiaľ. Všade boli samé prepadliská, kde sa obrátilo oko: iba starec mu ukázal chodníček vrátiť sa nazad. Stŕpal od hanby a strachu, ak bude musieť nastúpiť tesným chodníčkom.

Mala naširoko otvorené ustrašené oči. Zabudla na to, čo bolo za humnami. „Kedy sa vrátia?“ spýtala sa ho, i hlas sa jej triasol.

„Najskôr ešte dnes,“ odpovedal zasa jasný, zvučný hlas. Jasné, čierne oči mali mäkký lesk ako pozerali na jej ustaranú tvár, na ruky, ktoré mädlila v akýchsi trapiech.

„Ktorou cestou?“ spýtala sa ho.

„Neviem, Katrenka, ktorou mi padne na ruku.“

„Keby — keby vedela ktorou, šla by proti nim.“ Pozrela naň akosi prosebne. Žmýkala prsty v prstoch len tak, nasucho. V jej oku zasa zbadal veľmi svieže nezábudky.

Oči mu zaiskrili, hlas mu zlyhal. „Ach, Katrenka! Keď je tak, čo by čo bolo, vrátim sa dolu hradskou. Ja už trafím na ňu, keď Katrenka chce. Len či nebude ako dnes pred farou?“

„Musíme sa zhovárať pre ten list do Zrnovca,“ začala mu vysvetľovať. „Ja ho vďačne zalepím a dám Šuchajdovi, ak oni dajú tento, na koho má ísť.“

Oddala mu list, čo napísala prvej. V jej očiach blyslo veselosťou.