ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jozef Drobecký len čo prišiel do Ohradnice, napísal list do Zrnovca.

„Mnohovážna Vlastenka, Spanilomysľná Panna! Ako som si vzal pred seba, tak som dielo s peniazmi, mne zverenými, od vás ku šťastnému koncu priviedol. Rozličné starosti, áno i prekážky a nepohody zašli ma v tejto ceste, ale Prozreteľnosť božia ostríhala ma a viedla kroky moje. Spiatočnú cestu vykonal som pod plachtou Velebnej Pani Márie Zábor, rodenej Holúšovej, Vám dostatočne povedomej. Až teraz sa navrátila do domu svojho, vykonajúc, že muž nebude popravený bez riadneho súdu a šetrenia, čo dosiahla tiež nie bez všelikých ústrkov a protivenstva. Cez Šturec by bola cesta príjemná, ale od chlapcov som musel niesť dosť samopaše, poneváč sa dokázalo, že čím dlhšie som bol v ich spoločnosti, tým zjavnejšia bola ich samopaš a sprostnosť ducha. Tak na Šturci miesto hniezda drozda ukázali mi straku na kole, čo ma do nemalých uviedlo rozpačitostí. Dolu Šturcom a nanajviacej od Šturca po Ohradnicu naša cesta neznesie ani z ďalekého ďaleka porovnania s druhou cestou, ktorú len pár dní predtým som šťastne bol vykonal a o ktorej, dúfam, Velevážená Vlastenka, dobré povedomie mať budete. Ničmenej minula sa mi nie najhoršie, anóbrž i zábavne, keďže som sa vracal do svojich príbytkov k domácim lárom a penátom,^[6] nie tak po hradskej ceste, ako skôr uprostred spomienok, ktorými táto cesta zasypaná je.

Známo Vám, v podlžnej úcte robím, že môjho pobytu v Ohradnici týmto časom zostáva namále, majúc pred sebou to, o čom zaiste povedomosť mať budete, a preto Vás prosím vo všetkej šetrnosti, ak máte pred mojou cestou nejaké poručenie na moju maličkosť, aby ste to v najbližších dňoch zdeliť mi sebe nesťažovali, považujúc sa ja za nanajvýše šťastného, keby Vašej mnohovážnej osobe k úsluhe byť mohol.

S úctivým pozdravením, ponúkajúc služby zostávam Vašej milosti preúprimne oddaný

Jozef Drobecký z Drobíc, v. r.“

Bol si v Ohradnici odbavil, čo bolo v závislosti, nemal tam už čo robiť, udalosti súrili, ale on nemohol sa vybrať, kým nedostal aký-taký znak života od nej pred odchodom. Naveľa prišiel vrúcne očakávaný hosť, lístok, z ktorého vypadla holubička, v zobáčiku s olivovou ratolesťou. Vystrihla ju možno z dákej knihy, hoc na opaku, kde mohlo byť niečo tlačeného, nevidel nič, iba červenkavú podliepku. Lístoček bol veľmi krátky:

„Vysokourodzený Pane a priateľ, mne veľmi považitedlný!

Holubička táto priletela mi ktorýsi deň, zaklopala mi veľmi pilne na oblôčiku a v zobáku mi doniesla veľmi potešlivé posolstvo o všetkom, čo bolo v Bystrici, potom vo Zvolene a nadovšetko v ceste Šturcom a od Šturca do Ohradnice. Holubičku som slušne privítala, privinula ku vďačnému srdcu. Učupená počúvala veľmi chtive, čo srdce šepkalo v radostnom vytržení, a keď vyrozumela všetko, privinula som ju k ústam a poslala ta, kde sa to srdce pýta a nesie. Do zobáčika dala som jej olivovú ratoliestku, na znamenie pokoja a utíšenia veľkej búrky, ktorá potopila naše domy a rodiny, ak sa neuchýlili do veľmi dobrej archy istých nádejí, že po veľkých búrkach sa zjaví nádherná dúha. Do tých čias zálohy mojej opatere zverené, budem verne opatrovať, očakávajúc túžobne deň, aby ich prišiel vymeniť v dobrom zdraví a bezpečnosti ten, čie sú. A teraz mi nepozostáva ako podpísať sa vo všetkej šetrnosti a oddanosti, po úprimnom pozdravení Vašej urodzenosti,

V Zrnovci,

pokorná služobnica Mária Úložitý.“

Pritisol i on papierovú holubičku k ústam a pokryl ju celú bozkami, hľadajúc miesto, na ktoré sa pritisli pery ako dve, trochu pripučené jahody. Tam, kde by malo byť srdce holubičky, na perách akoby bol pocítil sladkú vôňu hôrnej jahody, akou sa prezradí pečlivým zbieračom v svojom úkryte, keď na ňu pripečie horúce poludňajšie slnce. Srdce mu zabúchalo, zahuhúkal od radosti, aký je boháč. Jedno srdce zaň bije vrúcne, zasa nosí celý slovenský rod, ktorý pretiera oči po dlhom zamretí a začína žiť novými nádejami. Odobral sa od domu, od skladov i starého faktora a jeho ženy a ohlásil sa u brata.

„Edmund, ja idem!“

Oči ako zájdeté olovo vytreštili sa naň. Hlava sa mykala na hustej chrastine huncútok, zasiatych po šiji. Zastrčil si koniec remeňa, k vykasanej košeli. „A to že je už čo, Jožo!“

„Idem, Edmund, ako predkovia. Tí sa tiež nerozmýšľali vyjsť z pohodlnej kúrie na cesty, kde sa úfali postretnúť Slobodu. Vieš, neborka, ako musí blúdiť po horách, po dolách, lebo v mestách ani v dedinách nikde jej nedajú hospody. Pôjdem proti nej, chytiť ju za ruku a doviesť medzi nás.“

„Ale do Ohradnice, pre Kristove rany!“ vykríkla vysoká a okresaná v bedrách, dvíhajúc sukňu, ktorá ovisla na jednu stranu. „A kdeže ju dáš, Jožinko? My máme len jednu malú bočnú a ty máš iba v jednej riad aký-taký.“

„Do Ohradnice, Zuzika!“ prisvedčil jej. „Myslíš, že by sa nezišla tuná?“ Vystrel sa hrdo a zasvietil na ňu čiernymi očima, že musela pred nimi prižmúriť svoje. „Ja mám v sebe Drobeckovskej krvi ešte dve-tri kvapky, pravej, nerozriedenej. Tá mi nedá učupiť sa pod pec a pustiť zlatú Slobodu utiecť od nás zasa dakde medzi hôrnych chlapcov na Kráľovu hoľu. Nech si podvorí u nás, hoc v Ohradnici.“

„A akýže nechávaš poriadok, človeče!“ Rozkročil sa vo veľkých papučiach o širokých pyskoch a potískal košeľu za nohavice. „Nevieš, že idú Rusi?“ skríkol naň, vytreštiac oči ako plánky, ale hlasu ledva bolo počuť; kričal bez hlasu od strachu. „Prídu ako Sporck^[7] kedysi na naše strany. Zhabú všetko. Lojové sviečky a mydlo pojedia — nevieš?“ dotušoval mu a podskakoval. „Vyrabujú ťa, nás tu pomárnia, sťa kuna, synku, alebo tchor, keď sa nanosí do kurníka. Ty, miesto brániť svoju krv, ideš nás zbehnúť.“

Položil široké dlane na hlavu, prihládzal vlasy, prsty sa mu triasli. Vysoká, neúhľadná tiež zatískala schlpené vlasy pod čepiec, pomknutý nad ucho. Chorobné, znepokojené oči otvorili sa ešte väčšmi, hľadiac zdesene na muža. Veď je to máločo odchodnejšie od súdneho dňa, čo ide zavisnúť na nich.

Drobeckému ich bolo ľúto. Darmo je, krv je nie voda.

„Keď prídu, Edmund, zabudnite na Kossutha a jeho slávu. Richtár a boženíci nech vynesú kľúče pred nich, hoďas od prázdnej mestskej sypárne, len nech budú veľké. Ty, Edmund, ukáž im, keď prídu, tento list. V ňom stojí, že ja idem bojovať so Štúrom a Hurbanom proti Maďarom a tebe nechávam do opatery, čo mám na bydle. Tým listom ich odženieš od seba, hoc si v Kossuthovej kaši až po hrdlo.“

„Ale predsa je len nie poriadok!“ začal sa protiviť juris assesor. Tá vec mu bola dosť mútna, chcel protestovať. Ale vysoká, neúhľadná pozrela naň ostro, potom zažmurkala i hlavou kývala, čo znamenalo: „Kuš, kuš!“ Lebo jej bola vec veľmi jasná a priehľadná. Keď ide za Hurbanom a akýmsi Štúrom kdesi, môže ho zájsť kadečo. Nuž, nech ide; čo kto hľadá, nájde. Ak by ho Pán Boh povolal k sebe, ostalo by na nich všetko, čo má: ak by sa i vrátil, lebo zlá zelina nevyhynie ľahko, oni predsa budú mať v opatere sklady a čo je v nich, akoby bolo tu v dome.

Tak rozblúdeného prepustili dosť spokojne. Emilko volal za ním „krstný apa — pá-pá.“

O tejto ceste dávno rozmýšlal, prehútal ju do malých podrobností. Bola zámera spustiť sa plťou dolu Váhom až pokiaľ sa dá a potom pešo ku sboru. Dopočul, že sa zbiera kdesi okolo Skalice. Istým činom by sa viezol, ako nedávno Hodža so Slovákmi z Liptova a Oravy, keď sa poberali plťou dolu Váhom na porady Tatrína do Čachtíc na pohostinnú faru Urbanovského.^[8] Ale časy boli búrlivé, plte nebárs chodili dolu Váhom, nemajúc kde predať dosky, keď na dolnom Váhu a Dunaji hrmeli temer jednostaj delá. Potom privykol už priveľmi na Ondreja Hlavču.^[9] Bez neho neurobil vari ešte ani jednu podarenú cestu; bolo by mu ťažko dať sa na túto nebezpečnú, možno pokonnú v živote, bez neho. Bol ostal s ním, že ho odvezie z Badišova na Žilinu a Kysuce aspoň do Jablunkova.

Vybral sa teda najprv do Badišova. Hlavčo mal čosi liatiny, odviezol by ju jednou cestou do Tešína. Pri liatine by sa skôr mohol vypliesť slovenský dobrovoľník z krajiny, hoc i cez gardy. Obliekol si svoj sivý oblek o uhorských nohaviciach a čižmách i nechal si káčerovo pero za klobúkom.

Do Badišova prišiel ako predpoludním. Popoludní by sa bol nedbal pohnúť a nasledujúcej noci by bol hádam už v Žiline. Keď prišiel ku Hlavčovi, nenašiel ho doma. Zato bola jeho Katrena v dome: prišla uvariť obed kopáčom, lebo sa švábky okopávali.

„Kde je gazda?“ spýtal sa jej.

„Veru okopáva.“ Katrena pozerala naň zboku, veľmi bojazlive. A veru nebola by sa mala báť, bola žena na mieste, mocná v pleciach, ramená ani váľky, že golieriky oplecka nad lakťom dobre nepopukali, keď sa natiahli mocné žily. Ohorená tvár bola široká, zdravá, do brady mala jamku, z oboch strán mocné hrbolky. Ale tmavosivé oči len ukradomky pozerali na hosťa.

„Ja by ho počkal, kým príde,“ zvestoval hosť. Kapsu, dosť napchatú položil hneď na lavicu. I sadol si, oprúc lakeť o roh lipového stola. Prezeral si izbu pomaličky, lavice popri stenách, pec, ktorá zaberá hádam tretinu izby svojou dutinou i dvoma prípeckami; kozub s dreveným kochom nad ním, dnes vybielený, lebo sa v lete na ňom nekladie. Dve postele: jedna je skromnejšia, ale druhá s perinami a hlavnicami skoro do pol povaly. Pod povalou žŕdky so sviatočnými hábami, kapsou, širokým opaskom a na každom konci široký klobúk, jeden z úzkou stužkou, ale druhý s dvoma širokými, jednu pri druhej, červenou a belasou, zobratými do mašle. V kúte, za stolom stojí kasnička, na nej spevníky, biblia. V rámoch na štíte taniere a krčiažky, na polici, nado dvermi sú poopierané biele mištičky s kvetmi. Na strednom tráme je vyrezané Andreas Hlavčo. A. D. 1765.

Prisvedčil Hlavčovi, dobre mu je tu sedieť. Dom už má vyše osemdesiat rokov, ale sa drží dorovna; nebadať, žeby sa ulíhal. Ani múch nieto, nemajú na čo sadať, lebo sa tu nevarí ani neje; vonku je horúce, až sparno, tu dnu velmi príjemný chládok. Radosť si posedieť.

Katrena pozrela naň splašenými očima, vidiac, že si umienil posedieť. Ona má už batoh hotový, vo veľkej plachte, poukladané misy a lyžky, v rukách dvojačky, v jednej i druhej. Onedlho budú zvoniť: keď doletí hlas zvona pod Homôlky a jej ešte nebude, čeliadka sa bude obzerať, muž povie: „Var’ si vzala i kľúče od dediny, že si musela ísť na chvoste.“ Čosi zahundrala, z čoho si Drobecký nič nemohol vybrať, naložila si batoh a vykradla sa popod stenu, skoro poza samý chrbát Drobeckého, na cestu.

„Bože môj, Bože môj, ešte nás obkradne!“ božekala hore dedinou, zaberajúc, že sa jej letnica len tak prehŕňala nad pätami, rozsypajúc sa vo fercoch. Mala sa na šťastie na koho spustiť. Strýk Zvarovie je vždy doma, poslúži. Sedel na prahu, ako obyčajne, vyhrievajúc sa na slnci. Chorú nohu mal vystretú na prahu, zababušenú v mnohých onuciach a obutú v krpci ako dobrý vahan. O brucho mal opretú bakuľu. „Strýko a by ste išli do nás?“ spýtala sa ho.

„Nuž!“ pozrel na ňu sivkastými očima, ktoré sa stiahli od veľkej svetlosti. Dolná sánka sa veľmi pohla, do jamy vpadlo líce so šedivými kostrnkami. Biele vlasy ako srieň s chumáčom kučier, kde sa počína bočná brada, tvoria ľahký, ako páperový obláčik, ktorým sa pohráva šantovný, poludný vetrík. Na hlave sa ligoce, opásaný remenčekom s prackou, dosť široký klobúčik. Má hádam rokov ako sám strýk Zvarovie a potrvá ešte, potrvá. Pot celého života strýkovho miesto liať sa dolu, vpíjal sa doň a zmiešal sa s klím, ktorým ho olepil klobučník a masťou, rozliatou na lopári pri obaroch za ostatných päťašesťdesiat rokov. „Takých klobúkov už majstri nerobia,“ istil strýk Zvara.

Bol hotový poslúžiť, striehnuť na vandrovného akéhosi, ktorý sa jej vovalil do domu, aby ju neobkradol. Iba čo trvalo dosť dlho, kým našiel kľúč od domu. Povaľoval sa kdesi po dome, keďže kľučkou i kľúčom je od rokov už on.

Drobecký sa obzrel, keď sa v otvorených dverách začernela halienka, ktorej už nite poznať ani na dákom hrubom sitku. Žltkavé šnurovanie ostalo už len kde-tu na mieste.

Posepol halienku na pleci, postál predo dvermi, stískajúc oči. „Pán Boh s nami!“

„I Duch svätý!“ zaďakoval Drobecký.

Strýk Zvara sa skrútil sem-tam, sadol na prah, vystrel naň i chorú nohu. Bakuľku oprel o brucho. Sedí sa mu dobre, môže sa oprieť. Nik nemôže prejsť dverami, lebo on sedí v nich. Cez kuchyňu nevyjde, lebo sú dvere zaháčkované z kuchynskej strany. Iba ak by vyletel cez oblok.

„Akého ste remesla, švagre,“ prihovoril sa mu. Jazyk veľmi slobodne behal po prázdnych ústach, búchajúc o ďasná i vpadnuté líca do jamy.

„Mám sklep v Ohradnici.“

„Remeslo je viac hodno,“ usúdil, pomknúc ťažký klobúk nabok. Drobecký pozrel naň v nedorozumení. Taký výrok v ústach dedinčana! Čím ho podoprie? „Remeslo môžeš nosiť kde sa obrátiš, lebo je v rukách a v rožku. Sklep kvačí tam, kde je.“

Zasmial sa a tľapol na koleno Drobecký. „Dobre ste premysleli, múdry ste, starec!“

Pokrútil hlavou starý strýk. „Nie je to múdrosť, len skúsenosť, kupuje sa za rôčky.“

„Čo ako, múdrosť je v skúsenosti. Čo hovorí o dnešnej mútňave? Počuli ste azda, čo sa robí v krajine.“

„Počuť čosi, počuť.“ Zasa pomkol klobúk na pravé miesto. „Keby ľudia mali ten rozum, keď sa rodia, čo ho majú, keď umierajú, nebolo by nepokoja medzi nimi.“

„To je pravda. Boli by múdrejší.“

„Zmestnejší by boli: vedel by jeden každý, koľko mu patrí miesta, keď ľahne.“

Drobecký sa zasmial. Nemajú miesta, kde stáť, keď ho i zvyšuje na ľahnutie a predsa stojačky sa ho zaberie menej, ako ležiačky.

„Nie viacej,“ odporoval strýk Zvara. „Bláznivý si myslí, že stáť na hlavách mnohých ľudí je väčšia istota ako na matke zemi. Uhýbajúci pred šliapaním násilných medzi nízkymi stane sa stisk, a preto i miesta im je málo.“

„Kedy sa naučíme stáť na zemi, miesto na hlave iných?“

„Keď vstúpime do seba a začneme mať matku zem za najistejšiu podnož.“

Hlavčo pod Homôlkou vedel zaraz, čo za vandrovníka má v dome. Katrene sa nezveril dosiaľ, na akú cestu sa mu bol sľúbil. Nebola by nijako odobrila takú výstrednosť, ako vôbec bola proti všetkým predošlým cestám s Drobeckým. V nich sa jej ukazovalo akosi málo kupeckej prísnosti a obozretnosti, skôr videla v nich čosi dobrodružného. A čo by povedala teraz, keby vedela všetko!

Ledvým činom sa mohol vymôcť spod jej ruky pred samým večerom, pred ostatnými. Bola veľmi prísna naňho a chcela mu natisnúť gazdovskú robotu a nie rozpust po furmankách. Roboty zaostali, čosi pre dažde, čosi pre nepokoj v krajine a čosi veru i preto, že nieto rúk do práce. Nie blázon! Pätnásť najsúcejších, najrobotnejších chlapov išlo z Badišova za Hurbanom; mládencov a veru i ženáčov. Či to kto slýchal, ktorý človek! Ani chýru, ani slychu o nich, akoby sa boli prepadli do zeme. I jej švagor, muž sesternice (s dvoma deťmi) tiež tam kdesi krky láme po Kežmarku a Bardejove.

Neodobrovala výstrednosti v ničom a výstrednosť je protiviť sa pánom a vrchnostiam. Hľa, ako sa povodilo farárovi, že sa pechoril bez poriadku. V mužovi je tiež pritajená chuť k výstrednostiam; dal by sa poza bučky, nedržať ona svoročku.

Drobeckého i omrzelo čakať toľko nemilobohu. Strýk Zvara nemohol ho pripútať na dlho. Životnú múdrosť vyčerpal chytro, studni bolo vidno až na dno. Keď nebolo múdrosti, opakoval jednostaj:

„Veď by ja bol ešte chlap, keby nie noha. Preskočil by ja hocktorého mládenca, keby nie noha.“

I keď Hlavčo vošiel do izby a vítal Drobeckého, neopovážil sa stratiť najmenšieho slova, ani len spomienky o zamýšľanej ceste. Hádzal len výstražné pohľady, poukazujúc na strýka Zvaru, ktorý ostal na prahu, sťaby ho bol ta zasadil. Sivé oči sťahovali sa veľmi pod bielymi, nachlpenými obrvami; chceli by vyzvedieť, čo hľadá tento akýsi z Ohradnice u Ondráša Hlavču.

„Ondrej, ja som sa obriadil,“ začal Drobecký o veci, vzdor výstražnému žmurkaniu. „Čo vy poviete?“

„My sme sa oneskorili s robotami,“ skrúcal Hlavčo, žmurkajúc. „Najprv veľké dažde, potom súš. Nech nespŕchne tejto soboty, neviem, kedy by sme boli okopali. A už začne veru kvitnúť.“ Drobecký tľapkal dlaňou po bočnej šnúre na nohavici, presedával, ledva čakajúc, kedy prísť k slovu. Čo ho po dažďoch a súšach! Hlavčo sa nedal mýliť, len jednostaj zahováral. Len keď videl, že Drobecký už nemá miesta, vytiahol zapekačku i mäkký mechúrik z opaska. „Strýku, neprešli by ste k Mochúľovi po tabak? Nezafajčil som si od rána a nemám ho ani štipky.“

Udrel na dobrú strunu. Strýk si napravil chytro klobúk, a bral bakuľku do ruky. Oči mu zasvietili. Nezafajčil si ani on od rána. Zrepetil sa z prahu, posepol halienku na pleciach a vzal mechúrik do ruky i veľký dvojgrošník. Čo ho po tom, čo má Ondráš s tým akýmsi z Ohradnice!

Hlavčovi odľahlo, keď ostali konečne sami. „Jastrí tými okáľmi ani jazvec. Zaňuchať niečo, rozhlásil by v celej dedine, že ideme na Kossutha. Neťažilo by sa mu ísť ani do Drobína k slúžnodvorskému alebo viceišpánovi.“ Potom sa už dosť chytro navrátil k hlavnej veci. „Veru, neviem, či budem môcť ostať v slove. Žena akosi začala hundrať na furmanky, ani čo by ju bolo dačo preletelo. Do Tešína už ani počuť; do Bystrice by hádam ešte-ešte.“ Pomkol čiapku nad ucho, škrabkal sa za ním. Sivé oči akosi veľmi starostlive hľadeli do kúta.

Do Bystrice! Čo ho do nej? Dosť sa nabol v nej a okolí. Srdce ale i sľub ho tiahne k Žiline, Trenčínu, alebo k Jablunkovu. Čo by povedala ona, keby jej rapotavá straka alebo sojka priletela na oblôčik v komore a pošepla, že veru tak a tak, nešiel, kde je sbor. A ako ísť bez Hlavču? Môžu ho zadržať gardy a zajať v ceste dakde, alebo poslať nazad do Ohradnice. A potom bez Hlavču sa pohnúť, nedochodí; nijakovsky. V hlave sa mu rozrástla myšlienka, že zdar v každom predsebabraní bol nie v jeho schopnosti a obozretnosti, ale bol prišitý na veľkom prevrátenom golieri vysokého kostnatého Hlavču. A toto, čo má pred sebou, je najonakvejšie spomedzi všetkých zámerov, čo vyviedol dodnes. Ak sa nevydarí najmenšia vec, pôjde nie o škodu na mešteku, ale zaraz o hrdlo. Žiniek je po tieto časy dosť na Slovensku: hotové slučky visia z hocktorej hrušky, alebo vŕby. Zložil klobúk s káčerovým perom na koleno a vošiel prstami do vlasov. Tvár sa mu veľmi zachmúrila, oči hľadeli veľmi smutne na Hlavču.

„Keby nie Katrena!“ rozkročil sa Hlavčo a škrabal sa za druhým uchom. „Priahal by ja túto hodinu. Odkedy sa roznieslo, že Rusi idú, ani počuť, aby ja vytiahol nohu z domu. Neviem, čo ju preletelo. Povedať jej, že idem do Tešína, oči by mi vydriapala. Raz neviem, raz neviem,“ zhrýzal sa vysoký Hlavčo.

Drobecký položil klobúk na hlavu, rozširoval si golierik okolo hrdla. Bolo mu, akoby mal na ňom slučku. „Dobre, Ondrej, keď je tak! Pôjdem sám. Pre ženský strach nedám prischnúť na sebe, že som sa duril, keď prišla tvŕdza. Predkovia sa nezhákli pred Švihrovským poľom, necofnem sa ani ja pred Žilinou alebo Kysucou!“ Vzal kapsu z lavice a zavesil si ju na plece.

„Nieže tak, nie!“ zadržal ho Hlavčo. Sňal mu kapsu z pleca a zavesil ju na žŕdku hneď za mládenecký klobúk o dvojakej stužke. „Do Žiliny už len pôjdeme a čo by sa čert na čertovi nosil.“ Bolo mu nedobre, čelo sa mu potilo od starosti, ako sa nepotilo celý deň od kopačky. „Ženský rozum je len ženský, nejde ďalej od záhumnia.“ Oči mu počali svietiť, okolo kútikov hrbolky sa mu potrhávali. Podlhovastú chudorľavú tvár vyjasnieval úsmev. Kde by ho pustil samého? Dať mu odvisnúť dakde na vŕbe? Zarobil pri ňom pekný groš a nedbal by zarábať i naďalej. Potom, akokoľvek mal ho trochu i rád, hoc je zeman a strčí mu pod nos svoje zemianstvo, keď je medzi nimi hádka. Lebo zemianstvo je už raz také, že mentieka^[10] je vždy mentieka, a čo by prám bol vypĺznutý, alebo visel vo franforcoch.

„Toho roku nebolo jarmoka,“ začal vysvetľovať Hlavčo, „kupci neprišli. Ženy natkali plátna tejto zimy, boli ho plné bieliská, ale nepredali ani kusa. I Katrena ho má koľkosi kusov. Zvedieť, že ho skupujeme a odvezieme do Tešína, ja myslím, že by prestala gaudžať. A kým by sme ho skupovali, vysvietilo by sa, kde sú i tí Rusi. Chýry idú, idú, všeličo sa šepletí, ale nikde nevidno jedného. Tri-štyri dni sem, alebo tam, azda nás len nezabije.“

I Drobeckému zasvietili oči. To už bolo niečo! Zasa bude roboty, trochu pohybu. A plátno sa dá vždy odpredať vo väčších farbiarňach alebo obchodoch v Tešíne.

Strýk Zvara ich už našiel veľmi dobrej vôle. Hlavčo mu oddelil z mechúra do dobrej štipky, hoc vedel, že strýk nezabudol na seba a oddelil si sám.