Listy Andrejovi Kmeťovi
Autor: Ľudovít V. Rizner
Digitalizátori: Jozef Vrábeľ, Viera Studeničová, Michal Belička, Mária Kunecová, Ivana Guzyová, Daniel Winter, Ivana Černecká, Erik Bartoš, Ida Paulovičová, Slavomír Kancian, Katarína Tínesová
[689]
Dôstojný pane!
Za pekné, som presvedčený, že zo srdca plynúce, nezaslúžené blahoprianie Vaše ráčte prijať moju srdečnú vďaku. Zo všetkých gratulácií — a bolo jich hodne — Vaša padla mi najlepšie, lebo tu jeden z najväčších mužov našich, jednomu z najmenších, toľko pekného, milého, dobrého zaželal, že keby sa z toho len tretina splnila, bol by úplne šťastný! Vďaka Vám![690]
Už ani neviem, kedy som Vám posledne písal. Bolo to snáď vo februári lebo v marci. Veru dávno. Ale nebolo týždňa, kde by som sa nebol s dôstojnosťou Vašou v duchu bavil, lebo pri čítaných slovách: múzeum, popolnica, Sitno, bronz, mamut, kamenné nástroje atď. celého som Vás mal pred očima, a predstavil som si Vás vo Vašom laboratore, na Sitne, na rozličných náleziskách starožitností, pred oltárom, na kazateľnici, v zhromaždení svätovojtešskom a na stolci predsedníckom. S nikým sa toľko v duchu nezanášam, jako s Vami, lebo snáď nikto všestrannú činnosť Vašu s takou pozornosťou nesprevádza jako ja. Vaše zásluhy nemôžu sa u nás so zásluhami iných mužov našich porovnať. O čo sú tie väčšie! Vy splodili ste nám múzeum, na ktoré môžeme byť pyšnými, a keď ešte miestnosti muzeálne rozšíria sa, predmety do poriadku prídu — bude nás celý vzdelaný svet obdivovať. Dnes veru celý národ mal by v skrúšenej modlitbe prosiť Hospodina, aby dôstojnosti Vašej doprial dlhý rad rokov života, že by ste tieto svoje plány uskutočnené videť mohli.
Moja práca napreduje. Bárs aj jedno-druhé strpčuje mi chvíle života, predsa pracúvam denne do úmoru, zabúdajúc pri práci na to, čo človeka tlačí. Zaiste potešili by ste sa z tej pyramídy do tlače prichystaného, čistého rukopisu, ktorá predo mnou stojí a každodenne výši sa. Práve včera bol som hotový s písmenou N,[691] a dúfam, do začiatku školského roku: 1. okt., hotový byť i s písmenou O. Ak dá Otec nebeský len takého zdravia, jako dosiaľ, teda do takto roku bude dielo hotové. Píšem, doplňujem, opravujem ustavične. Tohoto leta nebol som z domu — niet groša. A predsa ešte raz musím do Nitry (biskupská bohatá knižnica), do Martina a do Viedne, lebo ináč v diele ostali by isté medzery. Snáď v budúce prázdniny niečo odniekaľ kvapne, ale budeme museť niekde zaklopať. Tu by mali zvlášte amerikánske spolky podporiť ma aspoň 500 korunami.
P. Buday má už Repertórium[692] zostavené. Dalo mu to hodne práce, no ja neprestajne som ho k tomu povzbudzoval. Myslím, že zvlášte mladšiemu kňazstvu, veľkú službu preukáže. Bývame veľmi často spolu. Rád som, že ho tu mám. Na sv. vojtešskom zhromaždení boli s ním i dvaja Bošáčania. Je náramne obľúbený i od evanjelikov, lebo vidia v ňom opravdového priateľa. Takého potravného spolku niet vo troch stoliciach, jako je v Bošáci. A to jeho zásluha. H.[693] nenie ani len členom — ale zato rozliční Mórici ho zvelebujú.
Do knižnice[694] pošlem zase bednu kníh. Vyberám také, o ktorých myslím, že ich tam niet,[695] lebo načo množiť duplikáty, ktorých tam už celá kopa. Za tieto by sa mali časom obstarať knihy, akých nemáme. V Prahe by jich vďačne zamenili, lebo v tamejších veľkých knižniciach je slabo zastúpená slovenská literatúra.[696] Len keby sa mal kto veci v Martine chytiť! Ale tým pánom — česť malej výnimke — nechce sa pracovať, radšej sedia u Balkov,[697] Ivankov[698] atď.
Zostávam so srdečným pozdravom a hlbokou úctou, dôstojnosti Vašej oddaný sluha
Ľud. V. Rizner
[V Zem. Podhradí] 27/VIII. 1905
[689] Dvojlist 22,5 × 14,5 cm; neuverejnený.
[690] Kmeť pri príležitosti Riznerových menín (25. 8.) ho takto listovne (22. 8. 1905) pozdravil:
„Vysokoctený priateľu!
Z krásnej príležitosti menín Vašich dovoľte, aby som Vás navštívil, ktorú návštevu, keď mi nenie popriata podľa tela, tak rád konávam každoročite aspoň v duchu. Kam že mám vďačnejšie ísť, aby som duchovne pookrial, do tých duchovných púští, kde krásne sily naše národnie hlivejú, schnú a dobrovoľnou smrťou umierajú ku večnej škode sebe a národu? Alebo radnej ta, kde kypí životom a požehnanou prácou aspoň jedon muž, vynikajúci nad všetkých?! Veru radosťou a sladkým povedomím naplňuje ma za každým rozpomienka na Vás, mužu výborný!“
[691] Na písmene N Rizner pracoval od 7. do 26. augusta 1905. (Porov.: list Ľ. Riznera J. Škultétymu zo 7. 8. 1905, LAMS.)
[692] Roz. Repertórium ku Kazatelni.
[693] H. = J. Ľ. Holuby.
[694] Knižnica Muzeálnej slovenskej spoločnosti v Martine.
[695] Rizner zaslal niekoľko veľkých zásielok kníh pre knižnicu MSS. Najväčšiu poslal pred smrťou v r. 1913. (Porov. list Ľ. Riznera J. Škultétymu zo 6. 9. 1913, LAMS.)
[696] Ako bola slabo zastúpená slovenská literatúra v Čechách, tak isto bolo v knižnici MSS s českou literatúrou. A preto po Riznerovom návrhu v r. 1905 prikročilo sa k výmenným stykom. Napríklad v r. 1912 bolo 153 inštitúcií (aj zahraničných), s ktorými MSS udržiavala kontakt a výmenou za svoje duplikáty získavala také časopisy, noviny, knihy, ktoré vo svojich fondoch nemala. (Porov.: Viliam Sokolík, c. d., s. 106 — 109.)
Ako sa táto akcia stretla v Čechách s porozumením, dokladom je list A. Kmeťa písaný Petrovi Makovickému 16. 7. 1895, v ktorom mu oznamuje, že „bratia Česi sľubujú podporu (duplikáty) zo všetkých zásob svojich…“ (LAMS).
[697] Pavol Balko — rodák zo Štúrova, bol cukrár. Obchod mal v budove starej Matice, neskôr „árendoval“ Národný dom.
[698] Tobiáš Ivanka — tesť Miloša Pietra, hostinský. Krčmu mal u „Kŕča“ v Martine, t. č. Samoobsluha pri Tatre banke.