Listy Andrejovi Kmeťovi

^[689]

Dôstojný pane!

Za pekné, som presvedčený, že zo srdca plynúce, nezaslúžené blahoprianie Vaše ráčte prijať moju srdečnú vďaku. Zo všetkých gratulácií — a bolo jich hodne — Vaša padla mi najlepšie, lebo tu jeden z najväčších mužov našich, jednomu z najmenších, toľko pekného, milého, dobrého zaželal, že keby sa z toho len tretina splnila, bol by úplne šťastný! Vďaka Vám!^[690]

Už ani neviem, kedy som Vám posledne písal. Bolo to snáď vo februári lebo v marci. Veru dávno. Ale nebolo týždňa, kde by som sa nebol s dôstojnosťou Vašou v duchu bavil, lebo pri čítaných slovách: múzeum, popolnica, Sitno, bronz, mamut, kamenné nástroje atď. celého som Vás mal pred očima, a predstavil som si Vás vo Vašom laboratore, na Sitne, na rozličných náleziskách starožitností, pred oltárom, na kazateľnici, v zhromaždení svätovojtešskom a na stolci predsedníckom. S nikým sa toľko v duchu nezanášam, jako s Vami, lebo snáď nikto všestrannú činnosť Vašu s takou pozornosťou nesprevádza jako ja. Vaše zásluhy nemôžu sa u nás so zásluhami iných mužov našich porovnať. O čo sú tie väčšie! Vy splodili ste nám múzeum, na ktoré môžeme byť pyšnými, a keď ešte miestnosti muzeálne rozšíria sa, predmety do poriadku prídu — bude nás celý vzdelaný svet obdivovať. Dnes veru celý národ mal by v skrúšenej modlitbe prosiť Hospodina, aby dôstojnosti Vašej doprial dlhý rad rokov života, že by ste tieto svoje plány uskutočnené videť mohli.

Moja práca napreduje. Bárs aj jedno-druhé strpčuje mi chvíle života, predsa pracúvam denne do úmoru, zabúdajúc pri práci na to, čo človeka tlačí. Zaiste potešili by ste sa z tej pyramídy do tlače prichystaného, čistého rukopisu, ktorá predo mnou stojí a každodenne výši sa. Práve včera bol som hotový s písmenou N,^[691] a dúfam, do začiatku školského roku: 1. okt., hotový byť i s písmenou O. Ak dá Otec nebeský len takého zdravia, jako dosiaľ, teda do takto roku bude dielo hotové. Píšem, doplňujem, opravujem ustavične. Tohoto leta nebol som z domu — niet groša. A predsa ešte raz musím do Nitry (biskupská bohatá knižnica), do Martina a do Viedne, lebo ináč v diele ostali by isté medzery. Snáď v budúce prázdniny niečo odniekaľ kvapne, ale budeme museť niekde zaklopať. Tu by mali zvlášte amerikánske spolky podporiť ma aspoň 500 korunami.

P. Buday má už Repertórium^[692] zostavené. Dalo mu to hodne práce, no ja neprestajne som ho k tomu povzbudzoval. Myslím, že zvlášte mladšiemu kňazstvu, veľkú službu preukáže. Bývame veľmi často spolu. Rád som, že ho tu mám. Na sv. vojtešskom zhromaždení boli s ním i dvaja Bošáčania. Je náramne obľúbený i od evanjelikov, lebo vidia v ňom opravdového priateľa. Takého potravného spolku niet vo troch stoliciach, jako je v Bošáci. A to jeho zásluha. H.^[693] nenie ani len členom — ale zato rozliční Mórici ho zvelebujú.

Do knižnice^[694] pošlem zase bednu kníh. Vyberám také, o ktorých myslím, že ich tam niet,^[695] lebo načo množiť duplikáty, ktorých tam už celá kopa. Za tieto by sa mali časom obstarať knihy, akých nemáme. V Prahe by jich vďačne zamenili, lebo v tamejších veľkých knižniciach je slabo zastúpená slovenská literatúra.^[696] Len keby sa mal kto veci v Martine chytiť! Ale tým pánom — česť malej výnimke — nechce sa pracovať, radšej sedia u Balkov,^[697] Ivankov^[698] atď.

Zostávam so srdečným pozdravom a hlbokou úctou, dôstojnosti Vašej oddaný sluha

Ľud. V. Rizner

[V Zem. Podhradí] 27/VIII. 1905