ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[699]

Dôstojný pane!

„Najlepšieho zdravia, dlhého života prajem, by Vám dala tá božia dobrota; a k tomu, čo treba, zo svojej štedrosti, nech Vám sype, leje, v najväčšej hojnosti!“ Krátky, ale srdečný vinš ku ct. Vašim meninám!

Od nedele necítim sa dobre a bojím sa, že upadnem do dákej choroby. Hlava pobolieva, nohy ťažké a v chrbáte drví ma zima. Sužujem sa, čo bude, jestli ochoriem teraz, kde v celom roku mávam najviac práce. Ale nebol by ani div, keby človek v tomto škaredom, ba hnusnom počasí onezdravel. Veď nám tu od Michala temer každodenne prší a nohy z blata ledva vyťahujeme.

Od 1. okt., kde započalo sa vyučovanie, moja práca len pomaly napreduje. Po večierky nedá sa jej toľko prekonať, jako v lete, kde i 10 — 12 hodín bez prekážky mohol som pracovať. Ale, buď Bohu chvála, 3/5 práce by už boli prekonané. Asi za dva týždne, jestli len vážnejšie neprechoriem, budem s písmenou P hotový, a tak do budúceho augusta mohlo by celé dielo byť zostavené. Veru by som tomu rád bol, a na oldomáš vypil by som pohár toho najlepšieho.

Pred týždňom potešil ma dôstojný p. Osvald pekným, milým lístkom, ku ktorému pripojil mi jednu kázeň Melcerovu^[700] z r. 1826 a podal výpisky z Horeckého^[701] pekných veršov, ktoré ktosi vraj v Dubnici našiel „legutólsó helyen“.^[702] Koľko vzácnych rukopisov sa už na takéto miesta dostalo! Dosiaľ som mu neodpovedal, ale jakonáhle mi bude možno, zaraz mu odpíšem.

Repertórium ku Kazatelni teda vyjde zásluhou nášho pilného, milého p. Budayho.^[703] Myslím, že kniha veľkú službu preukáže kazateľom a všetci budú mu povďační. Mňa kojí to, že k práci tej ja som ho povzbudil, a kým sa do nej nechytil, vždy som mu o jej potrebe vravieval. Na p. Budaym máme znamenitého delníka nielen na vinici Pánovej, ale i na roli dedičnej. Rád ho mám, ctím si ho! A keď niekedy za týždeň nedôjde, už mi veľmi chybuje a vtedy zájdem sám k nemu. To už všetko možné spolu popretriasame. I poradiť si vieme vzájomne. Obdaroval som ho mnohými takými knihami, po ktorých vraj dávno túžil. Prišli do dobrých rúk a chcem i budúcne naňho pamätať. Vidiac, jakú radosť má, keď dostane dajakú viac-menej cennú knihu, vždy ju mám bohato zaplatenú. Buday je u nás veľmi obľúbený a bárs prajeme mu dobrú faru, predsa radi by sme boli, keby ju ešte aspoň za 2 — 3 roky nedostal. On zobudil už nejedného Bošáčana, katolíka tak jako evanjelika, potravný spolok ním a jeho p. principálom (tiež statočná duša) vedený prekvitá a naši evanjelici vidia, kto pracuje a kto mohol už dávno u nás podobne pracovať, keby nebolo u nás človeka, ktorý na všetko odfrkne: „daj mi pokoj — nátchu mám!“ (Obrázok v Paulinyho starom Černokňažníku.^[704]) Dobre, že náš B. na nikoho neozerá sa, ale ide vždy svojou priamou cestou.

Pre Muzeálnu spoločnosť máme zase prichystané dve menšie bedny kníh a rukopisov (týchto tuším vyše sto), ale pre hnusné počasie nemožno to na stanicu dať odviezť.

Viac nemožno, lebo hlava páli. Ráčte odpustiť.

Zostávam so srdečným pozdravom a s najhlbšou úctou, dôstojnosti Vašej vždy k službám hotový a Vám oddaný

Ľud. V. Rizner

[V Zem. Podhradí] 29/XI. 1905